so zmrznutým úsmevom
akoby si prstami vravel v tykaní hodín
ticho
ó áno
hodila som na zem
prvý a stýkrát
čo sme chceli
nechceli
(pod guľkami výčitiek
a závojom sklopenej hlavy)
hodil si na zem
umierajúc
tie naše...
veru, tie naše
čo sme rokmi stvorili
bez ručičiek
rozbité
hodiny
