Hodiny na nočnom stolíku a mesačná ortuť

Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú, ostro a úsečne, raz zhlboka a potom zvysoka. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých.

Mesačná ortuť preteká spustenými záclonami a kotúľa sa v pramienkoch po drevenej podlahe. Jeden strieborný pramienok našiel okraj postele a teraz vsakuje sa do bielych prstov. Tieň sedí na posteli, s hlavou mierne sklonenou. Hruď sa nebadane dvíha a klesá, dvíha a klesá a ortuť stúpa od dlhých prstov vyššie, po ruke až k bielemu plecu.

Myšlienky, ako mrazivá pavučina pulzujú žilami, zrodené v srdci a či v sklonenej hlave, presvitajú cez privreté viečka. Toto je realita, život.
Každý deň východ a západ slnka.
Každý deň mesiac kropí žiarivé mesto.
Každý deň holokaust skrytý v novinových písmenách a umelých hlasoch.
Každý deň tváre, vzduch, smrť, ľudia.
Naozaj?
Možno je to všetko sen.
Sen, elektrický výboj niekde medzi hviezdou a ničotou.

Pozri, odlesk prachu, šum lístia a hypnóza stúpajúceho dymu nie je nič menej ako ja a ty, ako tieň na posteli. Pozri, je to sen, halucinácia. Hudba, ani vysoké komíny tovární, kvapkajúca voda ani hlad vlastne neexistujú. Sny sú nezmyselné, pozliepané odpadky spomienok a chladivej vesmírnej miazgy. A človek. Človek je odlesk prachu, šum borovicovej vône v snovom blúznení. A predsa osobný ľudský vesmír odmalička vypipláva, živí a pretláča jedinú a poslednú myšlienku. Myšlienku čo sa stala vášňou, zmyslom a pravidlom, myšlienku na život. Pozemský, či večný, to je fuk.

Sen a nezmysel, ten tieň na posteli neexistuje, neexistujú ani čiary na tvojej ruke. Neexistuje dekadencia humanity, neexistuje čas a vzbura proti nemu, iba snový záblesk pre tento nádych hodín na nočnom stolíku ničoho.

Tieň na posteli prudko zakloní hlavu dozadu. Z otvorených pier nedopadol výkrik, iba mihalnice sa trošku zachveli. Z napnutej hrude vykĺzla postava, akoby zložená z miliónov zrniečok prachu, práve takého, čo ráno poletuje pred tenkou štrbinou závesov a slnko z neho robí malé hviezdy. Postava vzlietla k stropu, keď tieň s roztiahnutými rukami dopadol s tichým buchnutím na perinu. Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikali, ostro a úsečne. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých. Mesačná ortuť nerušene pretekala v pramienkoch po drevenej podlahe a plnila vzduch mliečnym svetlom. Postava nehlučne preletela obvodom izby, zastala pri okne a zrniečka prachu sa trblietali kvapôčkami ortuti. Pozrela na tieň ležiaci na posteli. Belostné črty tváre boli pretkané sieťou tenučkých vláskov a hruď pokojne spala nehybným snom bez času. Povrázok spletený zo spomienok a chladivej vesmírnej miazgy sa vznášal priestorom a spájal im srdcia. Postava končekmi prstov prešla po kúsku trblietavej hladiny vody, zmiešanej s dymom kadidla a uchopila čeriaci sa povrázok do dlane.

Tikanie hodín násilne umlčal hrdelný smiech. Postava pobozkala tieň na pootvorené pery a vyletela nahor do náručia noci.

Povrázok im spájal srdcia
a hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú.