Neviem, či to spôsobila letná ospalosť vo vlasoch, alebo voňavý dym v hlave a predávkovanie radosťou z priateľov, alebo jednoducho ten hlboko známy hojdavý krok spomienky na štrkovej ceste, ale ver, svet spravil kotrmelec a spolu s ním som spadla na zem.
Po rokoch, ani neviem ako, spoznala som ráznosť krokov blednúcej spomienky, až s nebezpečnou istotou ako dieťa spozná svoju matku len z jediného dotyku, alebo vône vankúša, na ktorom oddychovala. Len z obyčajnej prítomnosti, čo mykla ovzduším ako elektrický výboj a vliala sa mi do zimomriavok. Nemožné. Spomienka, ako môže byť spomienka stále tak prirodzená, stále tak živá. Teraz by som sa chytila za hlavu a nálepkovala sa do bláznov a veru bláznivých bláznov, za naivnú krv v lícach.
Minulý týždeň, vtedy, keď som si na vratkom kameni rozbila koleno, keď som zablúdila do nášho lesa, keď som potrebovala nájsť Skalku, keď som ju nenašla a spomínala, hlúpo spomínala ako dieťa vo vlnách tepla a roztrhaných snov, vtedy spomienka bola iba neosobný dym vonnej tyčinky pri modlitbe. Práve vtedy, spotená a unavená a takmer zjedená od komárov ako po mnohé dni pred tým zavrela som oči a... dnes by som znovu nakreslila ceruzkou anjela a venovala ti ho, s červenou stužkou, a ty by si mi podal Alchymistu, a potom by sme vŕtali dieru do steny, na poličku v detskej izbe. Išli by sme električkou, vystúpili na konci sveta a ty by si sa potmehúdsky usmieval v zlatom svetle pod stromom, ukazujúc do diaľky. Cítila by som ťa na čele a všetko by som uložila do drevenej krabičky na kraji duše. To sú. Spomienky v dyme. Neopodstatnené a zaprášené, zakopané vzadu na dvore, medzi ružami.
Podľa teba sú vzťahy obchod. Ten náš sme začali podaním rúk, ale od zmluvy takmer písanej krvou sme neodstúpili, my sme ju z neohrabanosti slov a horko nevedomí nechali radšej plávať preč. Myslím, deň na to si ju vodník zavesil na stenu, vedľa miliónu ďalších a smial sa ľuďom. Bláznom. My sme blázni.
Určite si chcel vedieť prečo. Chcela som to vedieť aj ja. Pointa? Teraz by si sa trpko zasmial.
Stretli sme sa na ceste, štrkovej, ty si skočil na múr popri nej a vravel mi o lesoch za ním, načahoval si ruku, nech skočím za tebou, ale ja, z ľudskej pohodlnosti, po jedinom pohľade na neznáme zablatené cesty, výmole a pri myšlienke na rozbité kolená, skočila som radšej späť. A nechala ťa ísť.
Dnes mám rozbité kolená. A kopu bezcenných básní, čo vznikli z popola.
Pravdepodobne si čistím svedomie, tu na súkromne verejnom piesočku a viem, do tvojich očí nikdy nepoviem, moje obyčajné ďakujem a moje tristokrát odžité ospravedlnenie. Môžem si opakovať, bezvýznamne krásne slovné spojenia... keby, keby. Boli by sme v nebi. Keby som len nezasadila naše semienko. Keby som ho aspoň vtedy vytrhla aj s korienkami. Stále, stále raší von. Hlúpe. Zázračné. Trpké. Večné. Prvé. Práve že prvé a jediné, to jediné prvé.
Život je okrúhly. Aj cesty. V bludnom kruhu. Keď sa milujú, dvaja, čo sa už minuli.
Kedy prestaneme robiť hlúposti. A potom ich ľutovať v krátko-dlhých okamžikoch, čo sťahujú ústa ako príliš skoro odtrhnuté ríbezle. A kedy si prestaneme navzájom bodať ľadové cencúle do srdca. Možno keď prestaneme byť ľuďmi. A vrátime sa k cínovým vojačikom a porcelánovým baletkám ...Alebo keď dospejem.
Učíme sa. Večne. Na skutkoch, čo sa vracajú na motýlích krídlach späť, trpko alebo sladko, ale vždy spravodlivo. Sakramentsky spravodlivo.
Pavučina, pospájaná z miliónov myšlienok, slov a pohybov a v nej figúrky ľudí narážajúcich do seba, to je svet. A my naň škaredo pozeráme. Aj škaredo vravíme. Napríklad len za takú obyčajnú hlavu, čo bolí. Alebo za zlomený malíček. Alebo za zemetrasenie. Aj keď stačí druhoradá zlomyseľná myšlienka mierená proti človeku (sebe, druhému, blížnemu) a nad hlavou je rastúci kúsok černe a my sa... stále a stále sťažujeme.
Znovu a znovu deja vu. Ubližujem(e).
