Vicios Circle

Veľké duše majú vôľu,
tie malé iba priania a túžby.
Čínske porekadlo

Ticho, a voda zaplaví

Mafiáni priateľstiev
Prevŕtali loďke dno.
Pevná bola, zdala sa
pre všetko to železo,
a lodné skrutky,
a plachty,
a modrú farbu,
a vínové poháre a
plávajúce vývrtky.
Pre všetko to pevné,
čo teraz loďku
s tichým mľaskaním
ťahá preč zo vzduchu.

Cínový vojačik
pribitý k palube
stojí potichu
s čižmou vo vode.

Ryby,
s tušením večere
otvárili nemé papule-
Najprv pôjdu do očí,
do uší,
a potom zjedený hlas
zapijú z vínových pohárov,
s mafiánmi priateľstiev.

Čo robí ona?
Nič.
Sedí na oblaku
a pozerá dole
na plachtu,
na modrú farbu,
na vínové poháre.

Taká rozkošná
v sebaukájaní zlosti
a chudobe síl.

A preto
len
vo viere viem, že

Abstraktné lupene,
padajú do dlaní.
Nevnímala a nesníva,
že sa to raz napraví.

Soon a memory

My beloved, precious classmates. Z Evanjelického zelovocu.

+ Broskynka, ktorá v ten nádherný, slnečný deň žiaľ chýbala.

Čerešni šibe (Vicious Circle)

Čerešni šibe.

Od kedy dozrieva a chystá sa spadnúť z rodného stromu. A nielen z neho. Možno z celej planéty. Nechať tu všetky ostatné Jablká, Slivky, Kaleráby, Tabatierky a Pudingy len tak na seba. Nech sa aj rozkotúľajú pod zubaté kolesá traktora.

Včera Čerešňa sedela na stoličke uprostred zelovocu. Nad hlavou sa zamračilo a začalo fakt škaredo smokliť. Energia naokolo by sa dala hodiť do drtičky a spláchunuť do potrubia. Všetko ovocie a zelenina a puding, akoby bolo nahnité a Čerešni z toho prišlo zle. Skoro vyvrátila kôstku. ...O čo im ide? Čím sa kŕmia, ak nie našimi telami a zdravým rozumom. Červíky. ...

Mužským preskakuje. Pudingu aj Slivke. A nie len im. Čerešňa by ich najradšej kopla do zadnice, keby nejakú mali. Ale nemajú, len chŕlia do povetria otrávené nahnité slová a energiu presiaknutú vlastnou trpkosťou. ...Prečo sa nevystavia na slnko, nech dozrejú? Prečo sa musia odtrhnúť tak príliš skoro? A potom z nich nič nebude. Možno tak pálenka. Zbohom. ...

Štúr sa mračí zo steny na hmýriaci sa zelovoc. Aj jemu je ťažko. ...Po piatich rokoch nie sú dobrí ani na obyčajnú detskú výživu. Odhnívajú od kôstky. Alebo koreňa. Myslia na mliečne žľazy, prepálený mozog, hnis v duši a opuchnuté oči. Zbohom. To sme dopadli. Evanjelický Zelovoc. ...

Čerešňa mala hrať v kakofónii. Šalát Lolitta sa posadil do kúta s gitarou na kolenách, niečo ťukal do notebooku. Čierna Diera stála za kazateľnicou pod krížom, zvierala v drobných bledých rukách basgitaru, ktorá je väčšia ako ona sama. ...Škoda, že nie sme dobre nazvučení. Viem, že to nebude nič moc, ale ja hrám dobre. Aspoň že ja hrám dobre. ... Broskynka nervózne otiera ruky do nohavíc. Pred ňou sedia čierne bicie, väčšie, ako zvyčajne. ... Hral na nich niekto veľký. Ja som malá. Neviem to, neviem. Kreki to hrá lepšie. ... Čerešňa si chce streliť guľku do hlavy, na kolenách jej leží smutná akustika požičaná od farára. Jahoda sedí za klavírom a usmieva sa do sveta. Má obtiahnutý svetrík. Čerešňa ju má rada. Aj broskynku. Ale Čerešňa si chce streliť guľku do hlavy, tak nevníma štipku jemnosti v zahnusenej jedálni. Hrajú. Kakofóniu. Čierna Diera sa rozčuľuje a chce od Čerešne, aby zahrala správne akordy pre Šalát. To je jedno, že Šalát hrá už aspoň tisíc rokov a Čerešňa iba tri skromné. Musí hrať pre neho a kôstka sa jej obracia, zrazu ju napne a do očí sa vyhrnú slzy. Z ničoho nič. ...Pre zľutovanie božie. Nech sa to skončí. ... Divá Makovička s krásne blonďatými vlasmi a nebeskými očami, čo sedí pod kazateľnicou sa zľakne. Hladí Čerešňu po kolene. Vybehnú spolu von, zavrú dvere a svet sa uvoľní. Školník by ich aj pohladil, ...ak by to pomohlo. Len neplač. ... ...Čo je to so mnou?... Čerešňa sa nepozná. Plakať na verejnosti. Dýchať a nedýchať. ...Bože, ďakujem ti, Makovička. ... kroky vedú do evanjelickej jedálne, s hlavou hore a prišitým úsmevom na perách. ...Nech nevidia. Veď Šalát ma ani len nepozná. Aká hanba. ... Hrozná kakofónia, akordy sú ako vybrané z miešačky na betón a Čierna Diera sa rozčuľuje. Je jej plná miestnosť. Čerešňa si chce poslať guľku cez hlavu, ale zatiahne šnúrky na úsmeve ešte tuhšie.

Toto je psycho. Evanjelické, zelovocné, prehnité psycho.

Puding je zgrcnutý, lebo nemá ženskú. Čerešňa nemá chuť počúvať stále dokola. Čierny Drak je úchylný, ale Čerešni sa nechce počúvať. Slivka je ticho a Čerešňa... Už nemá síl ani myslieť na neho. Dnes sa jej snívalo, že stratila vlasy a zuby a srdce. Zavreli ju do zaváraninovej fľašky a ona mohla klopkať na sklo, koľko chcela, aj tak sa utopila v sladkej vode. Snívalo sa jej o vymretom zelovoci. Snívalo sa jej o čiernom pažeráku a veľkom žalúdku.

Čerešňa sedí v osvetlenej izbe. Pri nohách pohodený zošit z matematiky a v oku plyšáka zapichnuté pravítko. Mačka je kotná, brat nadržaný, rodičia unavení. S čím pôjdeme ďalej? Najlepší priateľ sa spláchol do záchodu. Možno by si niekedy mohol dať Lysohlávky, nech toľko nedepkuje. Čerešňa už nemôže. Čerešni šibe.

Zverinec, zverinec, zverinec. Zazvoňte niekto na zvonec, nech už konečne je koniec!

Tma

Staršia tvorba.

Sedel som za stolom a bol som posledným človekom na Zemi. A zrazu sa otvorili dvere.

Vlastne nie, najprv ktosi zabúšil, ako by ich chcel vyraziť z pántov a až potom sa odraziac od steny rozleteli. Hranatá papuľa lačného draka, s nekonečnosťou čiernej diery vedúcej priamo do žalúdka. Tak sa mi javila polnočná chodba za dverami. Zvláštne. Akoby som nič nevnímal, a pritom všetko.

Trošku ma myklo pri náraze, čo štiepal lepenku na triesky. Vlastne, bolo to len akési šklbnutie, ktoré sa snažilo byť kŕčom. Jemne začalo pri kútiku úst, ale ospalý mozog mu zarazil akékoľvek pokusy o rozvinutie k dokonalosti. Zvláštne, ešte včera fungovalo všetko tak, ako má. A teraz svaly akoby nikdy neboli moje. A možno iba ten mozog, čo už slušnú chvíľu pulzoval v tesnej lebke, mi nepatril. Aj oči vlhké od slaného dažďa. I teraz mi jedna kvapka spadla z okenice duše. Okenica duše. Aké poetické, však? Už ani nevidím. Všetko sa zlieva. Len ja a nekonečný pažerák smrti, čo ma už-už ukryje do svojich útrob. Zaspím. Spánkom spravodlivých, zaslúženým a spokojným. Nik ma už nezobudí.

Zvláštne, pod chrbtom mám niečo mäkké. „Koberec, koberec,“ šepká niečo v útrobách hlavy, ale veľmi rýchlo zabudnem. Všetko je také, také zmätené. Pred chvíľou som sedel tam hore, a teraz... Kedy? Ako? Neviem. Nohami prepletá sa ľad. Ako požiar neúprosne postupuje hore a hore. Končeky prstov si necítim už dávno. Raz zmrazí aj srdce.

Tma.

„...ítka! kde sú tie nosítka! Obväzy! Stratil veľa...“

Pravidelná bolesť v lícach. Tiahne ma dole. No tak, odostrite záclony, vytiahnite rolety. Nič nevidím. Všade tma. Vťahuje ma do seba. Dole a dole. Líca ma už pália. Prestaňte!

„...er! Peter! Počujete ma? Počujete?“ nával svetla rozreže navretý mozog na kúsočky. Kedysi obyčajná lampa zmenila sa teraz na do biela rozžeravenú plazmu, čo neúprosne vlievajú do očí. A ten démon s tvárou deravej lebky sa len škerí, škerí a blábolí nezmysly. Peklo? Snáď. Obrazy, svetlo, zvuky, vône, všetky víria, zlievajú sa do seba. Po nich zostáva len prázdno, ako to sivé šumenie v televízii, ktoré vám pripomenie- choď už spať. A bolesť. Bolesť, tá vytiahne zásuvku a s náhlym „blik“ obrazovka zhasne.

Bol som posledným človekom na Zemi. Posledným človekom. Čo miloval a nenávidel, čo žil a umieral pre svoje srdce. Sám sa sebou, sám na svete. Nikto už nezostal, nie sú viac ľudia, len bytosti bez duše. Všetko je akási súťaž o najlepší kostým, masku. Ja nebol som taký. Sedel som v samote. Tá ako upír nebadane vysávala krv zo žíl. Dávala ilúzie zdravia, šťastia, priateľstva, lásky, možno erotiky. Zabíjala. Ja všimol som si ju. Preťať som chcel prísun jej sily z môjho tela. Zabiť tým upíra.

Teraz sedím na bielej posteli. V rukách ešte nemám cit. Vravia, že sa mi tam možno ani nevráti. Preto píšem kostrbato. Však píšem. Nevedomky sa pousmejem. Akoby tento papier bol nekrológ sveta, pritom je môj.

Vrátili ma späť. Len čo som otvoril oči, vlievajú mi do hlavy múdre slová o živote a chorých mysliach, ktorým treba pomôcť. Nemusia sa veľmi snažiť. Už som ich. Už vlastne nežijem. Zem je bez človeka.

V šere zlostí

V úsvite rannej poézie
blúdime v šere zlostí.
Sme dvaja hrdí samuraji,
zabití od objatí minulosti.

Kráčame po ceste,
dláždenej potkanmi
a črepinami kostí,
obaja bosí,
zato oblečení v hrdosti.

A lupene ruže ako slzy
a slzy ako skrčené
suché lístky
padajú do noci.

V noci,
dychčia šelesty
chladnúcich hrudí,
dvoch ľudí.
Nás.

Vicious Circle

Odkaz pre mňa a možno pre žltých mužíčkov s krídelkami, čo stoja na Tvojom balkóne.

Prekvapenie. Nové. Preborné.

Ľudia sú alergickí na pravdu.

Pravdu, že vymrel čínsky riečny delfín strávia. Teda tí, čo doma neizolujú okná nálepkami Greenpeace. Aj to, že americká vláda je zvrátená.
Vojaci, tepelné elektrárne, padnuté lietadlá, sused samovrah. To je hmlovina z iného vesmíru. I do seem to care but actually, I do not.

Ale čo tak pichnúť do... EGA.

Nabrúseným nožíkom s kalenou čepeľou, značky Slovo. Zaznie prskavý zvuk slín obrany, keď balón fučí preč.

Intímne, čo?

Teplúčko je uprostred Ega. Ako v pelechu. Je dobre živené. Ešte keď bolo iba taká maličká umrnčaná mydlová bublinka, poslušne papkalo pocit dotknutia, zadosťučinenia, vlastnej pýchy. Hm... a veľmi chutne lízalo moc nad ostatnými, prisolenú túžbou po vlastnej expanzii. Nie? Tak sa aspoň chcelo dištancovať. S očami v ušiach a ušami pretiahnutými do vlastného žalúdka.

Ľudský Všehovesmír má hlúpu tendenciu nekontrolovateľne expandovať do priestoru. A vytlačiť ostatné hviezdy, prach, dráhy a satelity dakde do kúta, kde vplyvom príliš veľkej koncentrácie hmotnosti vznikne čierna diera.

Bude to ako vytiahnuť zátku z vínovej fľaše. Obyčajné bľump a celé dobré Ego aj s človekom uprostred sa zrúti do pažeráka čiernej diery Samoty.

Zadosťučinenie smiechu cez slzy. -Si Sám, si Sám, si Sám, a môžeš si za to sám.-

Nadrozmerné veľkosti Ega nie sú príťažlivé. Odstrkujú. Zabíjajú. Ľudské vzťahy.

A máme príčinu alergie na pravdu. Sám, berie pokus o navŕtanie Ega ako bodnutie medzi lopatky. Počuť, že konanie, správanie, zmýšľanie je zlé, bolí. Bolí, bolí, a krváca.

Sám už takmer vykrvácal, ale spraví s tým niečo? Na odpratanie príliš veľkej bubliny treba dobré dioptrie, a smetiarsku službu Máš pravdu.

Čo už.