Zapadá slnko. Každý deň, rovnako potichu, bez ohľadu na ľudské osudy. Za čím ísť, v čo dúfať? Keď všetok pozemský čas splýva v zimnom vetre. Dnes je dnes. Dnes ťa milujem. A zajtra, už nemusíš. Nemusíme. Koniec prichádza náhle.

Ďalšie letné ráno

Ako druhý pohľad na J...

Každé ráno si spravila kávu. Aj dnes fúkla do hnedej peny navrchu. Možno tá káva v šálke bola vlastne zrkadlom jej duše. Čierna a horúca. Pousmiala sa. Mala rada takéto myšlienky. Romantické a fatálne.

A v podstate len absurdné.

Z okna vidieť zalesnený kopec. Na jednom mieste sa stromy rozostúpili do tvaru srdca. Nemenné, tiché miesto za sklom, s vlastným tajomstvom, ktoré z diaľky nik nezbadá. Sadla si na stoličku a zapálila cigaretu. Kolená pritisla k prsiam a chvíľu pozorovala vlniace sa mliečne biele telo akéhosi mystického hada. Možno takto vyzerajú ľudské vzdychy.

Károvaná košeľa, ktorú mu včera hodila na zem, bola na dotyk drsná. Dráždila na bradavkách. Vstala a po špičkách prešla chladnými kachličkami predsiene, hľadajúc oblečenie. Cítila ho. Jeho vôňu, dotyky, pevné telo. Do hlavy vrazila spomienka na koniec, striasla sa.

Ďalší.

Prešla do kúpeľne a opláchla si tvár. Rozmazaná maskara púšťala len ťažko. Snáď ona mala byť posledným prejavom tajomstva pokrútených sŕdc. Rozčesala si vlasy a košeľu nechala skĺznuť po pleciach. Telo nič neprezradilo. Znovu je ona. Len ona. A tupé prázdno vo vnútri, ktoré dlho drieme a v ďalšej chvíli vyskočí ako divé zviera, nech trhá šaty a kožu a celkom zbláznené hľadá kúsok tepla, ktoré si niekde matne pamätá z najhlbších útrob spomienok.

Prešla do kuchyne a v tichosti sa obliekla. Rada by zabudla. Tak ľahko, ako zabudla pred mesiacom a ako zabudne aj dnes.

Ako zabudla ľúbiť.

Prižmúrila oči v rannom slnku a zavrela dvere. S kamenným pohľadom vpred, kráča a viac sa neobzrie. On stále spal. Jeho jediné šťastie.

Nuansa

ako kvety po daždi
roztvorení, ľudia blázniví
zbierajú lásku
z orosených púpav

kedysi sme tam boli
medzi nimi
tiež sme mali mokré hlavy
prázdne vrecká
a srdce v dlani

tiež...

roztvoril si dáždnik.
už sme predsa dospelými

Prší. Ľuďom do duší. Viac nerozoznať pravé slzy. Len slano chutia, mali by... zostali v spomienkach. Otázka bez mena, na ktorú je známa odpoveď, ale počuť ju nechceme.

Prečo túžba po láske? Toľká zbytočnosť. Prečo, keď nám stačí existovať. Prečo, keď raní a zabudne. Treba nám to, plytvať energiou pre jediné vratké šťastie? A čo keď o nej stále len snívame... a pritom ju nikdy nikto nevidel.

Snáď treba veriť. Ako v Boha. Alebo v motýlie krídla.

Alebo kompletne zabudnúť. Izolovať a skryť.

Svet zostane i tak naruby. Bez nás, či s nami.

Zima na ruky

.

zabudnuté trápenia
v krabičke so stužkou
na poličku
za slzu
len vymeniť

skončil deň
a s ním slnko
aj tvoj dych
v lone ruky
kolísali by

prázdno

neviem viac
neviem
kam ísť
všade si
a nie
len bližšie
poď, tápam
rovno v priepasť!

už nemám krídla

akýsi obraz v hmle
ostal v snoch
zhmotnená
spomienka

na okne srdiečko
krváca
.

S Tebou

nočné impertinencie

Spletené vlasy
v stone nahých tiel
zakryli chvíľu
keď túžba
slaná a trpká na špičke jazyka
búši do spánkov

cítiš, cítime
dotyk mihalníc
motýle a hviezdy
za uchom
na chrbte
v jasnom rytme
už len užasnúť
a pery zamknúť na perách

žijeme a sme
a to je dobre
tak dobre

na tajnom mieste
kolíše teplý pokoj
v objatí môžem počúvať -
- zaspal si

Ako rozsypaný mak

Zatancuj mi, láska
na dlaniach nech ťa cítim
zahrám ti, na strunách
mozoľmi, po bruškách
keď som už celkom

zbláznená

z túžby
do sveta sa rozliať

lebo horíš

a pukla si

Láska, naše infinítum
oxymoron
spojenie
tancuješ v hlave
a aj tak povieš – nie
a nie

dúfam v Teba
a verím
ty, v mihalniciach zhmotnená

láska ako striebro
v jeho srdci
stále

väznená