Amber

U babičky.

Transitoriness

Of nature

(aktuálne obrázky ešte z leta =^.^= )

Over and over again

(Znamení blíženců, Jarret).
Takmer najlepšia pieseň na svete. A stále pravdivá.

Možno z nemožnosti

Ráno
mi prinesieš srdce na dlani
vezmem ho trasúcimi prstami
napijem sa dúškom
tvojej detskej duše

Nemôžem dlho

Večer
ti ho chladnúce
s ospravedlnením
vrátim

Vicious Circle (Faults)

Plamienok na poslednej sviečke sa zachvel a splynul s mliečnym dymom. Sedím tu ponorená v tichu a tme. Ticho a tma sú poslední, ktorých som ešte neodohnala. Sedím tu, presne ako tie deti, ktoré som odsudzujúco chápala, tie, ktorým sa rozbil kompas a nevedia nájsť cestu do cieľa. Sedím tu, hľadím na svetielka plynúceho života za oknom a pritom vnímam, čo je všetko za tým.

Hnevám sa na ľudí, na dnešné deti slnka, že sú pasívni, nemajú cieľ, nevedia čo so zrnkami času, že zabúdajú byť ľuďmi, že z nich kvapká ľahostajnosť a krutosť ega. Že sa nevedia vypočuť, že pochovali priateľstvo a nesvietia, len blikajú ako umierajúca žiarovka v podchode. Hnevám sa na ľudí, ale pritom viem, že jediná osoba oblepená slizom viny sedí práve tu, v tme a tichu, s pohľadom niekde von oknom.

Strácam sa. Stále hlbšie a hlbšie. Viem čím to začalo. A potom... to šlo jedno za druhým. Jedna nesprávna nitka osudu potiahnutá a za ňou klesli ďalšie. Práve tak nesprávne. Robíme si cestu, vyberáme si ju z možností. Niekedy sa stane, že odbočenie na rázcestí vedie dozadu, možno sa končí v kruhu. V tom bludnom. A niekedy sa zo strachu z neznáma a zo strachu z vlastných chýb kráčajúci hodí do prachu a plače. Chyba, viem že to je nekonečne hlúpa chyba, keď sa človek vzdal.

Ako by som len potrebovala facku. Ticho a tma nemajú ruky. Vnímam čriepky. Toho, čo mohlo byť, toho, čo nie je. Vnímam silu, ktorá vsiakla do pôdy a teraz je až príliš ďaleko aby som ju dosiahla späť. Vnímam padajúce karty z domčeka, ktorý som si kedysi naivne vysnila. Je koniec. Minulosti. A začína koniec aj zajtrajšku. Cítim poslednú možnosť na zmenu. Inak sa zachvejem a splyniem s mliečnym dymom.

Ľudia. Ich teplo. Ich dych. Ich ruky. Ich srdcia. Potrebujeme ich.

Kráčajúc, ťahajúci nitkami osudu, staviame si okolo seba ochranný múr. V samote sa dá najlepšie rásť. Vraj. Radu poslúchli aj iní, tiež si stavajú múr, bez okien a dverí, so strechou nad hlavou, hermeticky uzavretí, izolovaní od divokého vresku sveta a žeravého dažďa ľudských slov, nehranej bolesti a pravého zmyslu v cieli života. Žiaľ, aj od vzduchu.

A plamienky v nás... zhasínajú.

Raison d'etre

Inšpirácia v rozhovore

Magické korenie
v prvom stretnutí
Zabrnká hlboko hlboko
strunami
vibráto úsmevu
a zhrnutie vlasov za uši

Magické diaľky
v prvom stretnutí
Otvorené slová
a možný prísľub reprízy
znova pokojný spev katarzie

Prišlo mi,
nebezpečne ich milujem-
o správnosti však neviem
Za dverami cítim starého priateľa
Vietor, Vzrušenie zrejúcich listov odvieva

One down, two to go (bľabot a bes)

Popravde, nakoniec ten deň neskončil najhoršie. Mohla ma zraziť aj električka. Tá, ktorá si to na poslednú chvíľu rozmyslela, a ja som uskočila. Keďže by som stála daňových poplatníkov vreckové za odpratanie krvavých vnútorností na Obchodnej ulici práve pri dnešnom mizernom zabezpečení zdravotníctva a školstva, ktoré tak potrebujú dotácie, a keďže by som aj v takej ošemetnej situácii obťažovala niekoho aby ma pozametal z chodníka, moja hrdosť by to neprežila. V celku, to akože v kompletnom balení so všetkými súčiastkami, po sebe viem upratať aj sama. Nerada obťažujem ľudí.

Nie že by som tvrdila, že moja hrdosť je na tom lepšie ako po prejdení električkou. No, aspoň je ešte živá, vzhľadom na to, že ju roky už stihli ohlodať takmer k jej minimálnej podstate a spolu so sebavedomím tvoria tak drobný sivý kamienok, čo pri bežne banálnom drtení, ako je napríklad maturita zo slovenčiny, iba zaškrípe, ale už sa mu nechce rozpadnúť. Ani nemôže. Je príliš zaneprázdnený. Práve sa totiž topí v kanáli, pričom pod aktom topenia myslím všetky tie beznádejné kŕčovité pohyby a nepríjemný nedostatok dýchacích plynov. Aj hrdosť si predsa nemôže nechať ujsť tú nádhernú možnosť vychutnať si potupu presne ako čokoládovú zmrzlinu- pomaličky, koncom jazyka, za plného vedomia, aby sa odhalila aj najtemnejšia hĺbka odtienkov jej chuti. Až potom to zabolí so všetkou intenzitou.

Dnes som ešte pod vplyvom narkotík.

Človek si pohodí hlavou a ešte aj mykne plecom, že čo sa len môže pokaziť na maturitnom slohu. Hm. Irónia, paradox... stalo sa možné nemožné a s maturitnou prácou sa môže tak vytrieť záchod. Však len absolútne trdlo si môže zmýliť Dona Quichotta s Donom Chuanom, že. Taká základná nevedomosť, to vedia predsa už deti v škôlke, že si zadanie treba čítať poriadne.

Ak ste sa niekedy cítili podvedení na plnej čiare vlastnou (zákerne) nekonečne hlúpou osobou, a ak sa vám tak roztopila v cukrovej vate pestovaná predstava o budúcnosti, máme niečo spoločné. Hm, ty a ja, to sú už dvaja, spravíme klub.

V trolejbuse mi len veľmi tlačilo na srdce a potom to vyrástlo až do krku a rozkvitlo v podivne horkú hrču.

Mohla ma predsa ešte stále zraziť električka.

...

Vzhľadom na osobné pozorovanie mením vyjadrenie plynutia adolescentného života. Funkcia sínus je len krátkodobým fenoménom. Život s tým tradične žiadaným pocitom šťastia a naplnenia nenadobúda periodicky klesajúcu a periodicky rastúcu monotónnosť. (to akože raz si hore a raz zas dole- huj alebo fuj, smeješ sa, či plačeš.) Z dlhodobého hľadiska dáva zmysel výlučne kotangens, klesajúci na celom definičnom obore s výnimkou miest, kde je mimo, odpálený, nevie o sebe, lebo je až príliš vysoko, alebo až príliš nízko aby niečo dokázal riešiť, proste je nedefinovaný, takže vlastne ani nie je- neexistuje. Tým pádom človek nemôže dosiahnuť absolútne šťastie ani absolútnu mizériu. A tak sme vlastne vysvetlili, prečo po koncentrovanej pohrome náhle blikne lepší začiatok, a prečo sa z lepšieho začiatku zas pomaličky doplichtíme do depresívneho bahna. Očividne šťastie sa nemôže stupňovať, ale katastrofa áno. (a toto všetko sa nádherne periodicky opakuje až po koniec ohraničeného intervalu)

Haux.

Veci nie sú čierne, ale ani dokonalo biele, lebo všetko má svoju farbu (aj atómy, aj kvarky aj struny aj neutridy aj Ariel) a tým pádom biela nie je farbou. A keď zmiešame nedokonale čiernu a nedokonale bielu dostaneme nemenne sivú. A tým pádom svet je desivo sivý. A tým pádom... sme tam, kde boli naši predkovia, tam, kde budú naše deti... tam, kde smeruje funkcia kotangens a teda v jednej veľkej sivej a stále rovnakej, pasívnej riti.

Toť čerešňový názor.

Slnkom zmáčané deti

Vyzeráme v dnešné ráno

Poď
poď bližšie
Za úsmevom a blikajúcou vidinou
Pošepkám ti budúcnosť
spriadanú ľuďmi aj tebou

Čím si a čím nie

Aký si peknučký
guľatučký
Ruky ako z peny
Celý si z peny

Nepoznáš nepokoj
Horúčku vzbury
Žiješ a pritom nie si

Bežec bez cieľa
Bežec z peny

Zmenená v čiernu mačku na streche
mňaukám v tikaní konca
o detskej slepote v rakve
a mŕtvych rukách v putách
nafúknutých rečí.

Vy, my
Tu sme
Slnkom zmáčané deti

19 rokov

Ako šité horúcou ihlou
To pulz a dych mladosti

Veci, čo zabudnuté
v krabičke na poličke
dávno mali byť
vrátia v joju
na špagáte
monokel do hlavy

Ako šité horúcou ihlou a
niťou stuchlého hodvábu

roztrhnuté napoly
v prachu čriepky
rozpadnuté tajomstvá

strčené pod zámkom
príliš rýchlo letiaceho času
do trpkosti mrhaného bytia
do mladosti tesného puzdra

Sme...

Vášeň.

Skrytá v každom z nás, drieme a vyčkáva. Nechcená a potláčaná a presne tak nečakaná.. mihne sa v tieni, v zakázanom kúsku človeka, roztvorí čeľuste a besne zavyje. S úškrnom podíde bližšie a vnára sa.. vnára sa do každej malej čiastočky ľudskej bytosti.

Privráva sa nám.. vedie nás.. Vášeň nás ovláda. A my poslúchame.

Vášeň je ohňom. Je drogou. Príčinou. V nej žijú najsilnejšie okamihy. Potešenie z lásky.. priezračnosť nenávisti.. a extáza smútku.

Niekedy zraňuje viac, ako sme schopní uniesť.

Keby sme vedeli žiť bez vášne, možno by sme v duši našli mier. Ale boli by sme to my? Akiste prázdni. Ako izby so zavretými okenicami a zatuchnutým prachom.. Bez vášne by sme boli.. mŕtvi.

Taktné mlčanie

Hra v hre života.

V lavici oproti
sedel prvý úsmev.
Obyčajný človek,
so smrteľnými očami
a teplým dychom.
Taký,
zmáčaný v dobre
a obsypaný hriechom.

Dnes, jednou nohou
vo vedre spomienok.
Vidíme sa o päť rokov,
či možno náhodne,
v električke chaosu.

Vravím,
už nevravím..
sme naposledy,
a poslední-
víťazi,
a to predsa nie najhorší.
Práve takí strední.
Priemerne stlačení
(ako sardinky v oleji)
V pohodlnom plechovom srdci.

Takže,
donevidenia
v knižočke
s fotkou a záložkou,
už stužkou previazaní.

Ps.?
Laici..
v lavici oproti.
.

Poznámka do diára

Víno vekom zreje.
Malé nerozhodné dievčatá
s pierkami od krídel,
a albatrosy v oblakoch
zomierajú.