Vicious circle

Každý sa chce naučiť lietať,
ale len málokto pristáť.

Re: Noc sa predsa ešte len začala

Tak, zas neviem spať. ^_^ nič nové pod mesiačikom.
Práve som robila jarno-letné upratovanie v mojom kompjútri keď som v jednom zabudnutom foldri našla moju starú prácičku. Je ňou dosť dlhá poviedka.
Bola som prekvapená... ako, myšlienky sú miestami až moc jednoduché a pritiahnuté za vlasy a tie krátke vety ma zo začiatku dosť iritovali, ale povedala som si, že na nej nič nezmením... predsa len, mala som 16, možno 15 rokov, keď som ju napísala.
Teraz o takom dlhom diele, aj s celkom reálnou zápletkou môžem len snívať.
Aj tak nerozumiem, ako som tam mohla už vtedy zapliesť také myšlienky ako je ideológia pána prezidenta Busha a podobne.
Nuž, v skratke, poviedka je stopercentná fikcia, odráža pohnútky mojej adolescentnej duše. Opisy sú vcelku reálne, zainteresovaný by sa v nich mohol nájsť... tak krásne jednoduché rozmýšľanie to bolo.
Je veľmi dlhá, a nepredpokladám, že ju vôbec niekto bude čítať... (vzhľadom na to, že tento blog bol stvorený na ventilovanie feelingov a nie je verejný, hah)
Nuž nevadí, aj keď očividne trpím samomluvou, hodím to sem. Gmail má dostatočne veľký priestor na realizáciu.
A každopádne, je to spomienka.

Noc sa predsa ešte len začala

Slabé záblesky rytmicky prečesávali temnotu za sklom. Rýchlostný vlak metra sa rútil po vychodených koľajniciach. Vodič, znudený každodennou rutinou aj rozmýšľal o zmene povolania, ale niečo ho stále držalo na vysedenom kresle, v meravom očakávaní, že niečo oživí jednotvárnosť dňa. Hodinu po hodine, zastávku po zastávke, lampu po lampe, riadil vlak, v tmavom tunely bez konca.

Vagón bol prázdny, len dve čierne postavy oživovali fádnosť chladných tyčí a ošúchaných stoličiek. Akoby aj nie, vlak šiel neskoro, veľmi neskoro na vkus obyčajných ľudí veľkomesta, ktorí sa jednoducho báli vystrčiť nos z domu. Muž, vysoký, mohol mať tak okolo dvadsať, bledý, s neprítomným pohľadom tmavo modrých očí, sedel zamyslený na zadnom sedadle. Aj keď sa veľmi snažil, nedokázal sa ubrániť pohľadu na mladé dievča vpredu. Už ani nevedel po koľký krát si rýchlo odvrátil oči na hompáľajúcu sa ručnú brzdu zakaždým, keď sa nervózne striaslo. Myšlienky mu neprestajne prúdili hlavou, nedokázal ich ovládnuť.

Konečná...

Dievča v čiernej sukni a kanadách sa pomaly nadvihlo, odhrnulo plavé vlasy z očí a vybehlo von. Čo ju to len napadlo, ísť takto neskoro domov, sama, v zle osvetlených uličkách? Nedôverčivo sa obzerala za nechcenou návštevou. Ale radšej ísť neskoro, ako znova počúvať matkine poznámky. Teraz je aspoň nádej, že nebude doma. Muž kĺzavým krokom šiel za ňou. Mal neprekonateľnú chuť. Tak ako voľakedy. Dobre známu. Ale niečo ho stále odrádzalo. Nech len zastane, na chvíľočku, prosím! Zahla za roh a kým stihol dobehnúť, stratila sa z dohľadu. Ešte sa obzrel. V mäkkom svite mesiaca sa nejasne črtali obrysy ošumelých domov na predmestí. Ich steny boli kde-tu poznamenané mladými rebelmi, čo z dlhej chvíle zaháňali nudu hrou s farebnými sprejmi. Načúval zvukom noci, ale okrem tichého pradenia veľkej čiernej mačky v najbližšom okne, nič nepočul. Ulica bola prázdna. Zrazu si uvedomil, že mu jednu nohu zalieva akýsi nepríjemný chlad. Z nepozornosti stúpil do mastnej kaluže. Potichu zaklial, podráždene si prehodil plášť cez plecia a vykročil opačným smerom. Na dnes toho mal už dosť.

* * *

Aj keď sa nebo ešte nestihlo zaliať rumencom, ranné ulice sú preplnené, nie ako večer. A v tomto mravenisku ľudí, pohybujúcich sa na všetky strany, zaneprázdnených a nevrlých sa kdesi našla postavička mladého muža, ako obvykle oblečeného celý v čiernom. Dnes bol ešte väčšmi zamyslený ako zvyčajne. Prečo to včera nedokázal? Nemala predsa ako ujsť, ešte žiadna neušla. Nechápal to. Snažil sa ju vyhnať z mysle, ale akosi sa to nedalo. Pozrel na oblohu, cítil, že sa začína brieždiť. Radšej pridal do kroku. Miesto, kde mal namierené, už nebolo ďaleko. Pred ním sa pomaly začala črtať silueta sivej budovy. Nevyzerala lákavo. Vlastne ako nič v tomto bohom zabudnutom meste, samozrejme vynímajúc zopár bohatších štvrtí. Bol to len obyčajný kváder, s tromi radmi okien a mohutnými dubovými dverami na prízemí, narýchlo obhádzaný omietkou, ktorá sa aj tak už skoro celá zviezla dole. Ako zakaždým, odignorujúc strážnika pred vchodom, bezmyšlienkovite vstúpil.

„Ráno.“ Precedil nedbanlivo malej, zavalitej postavičke, poskakujúcej pred vitrínou s liekmi.

„Ideš neskoro, Angelo.“

„Viem, zaspal som, prepáč.“

„Ty aj spíš?“

„Vlastne nie. Zlá výhovorka.“

Červenolíci chlapík sa prekvapujúco rýchlo zvrtol. Na tvári mu hralo ľahké pobavenie. „Tak fajn, dosť bolo rozkoše, čo keby sme sa dali do práce. Pohovoriť si môžeme aj pri tom, nie?“ zobral striekačku a zo sterilného bubna ihlu. „Angel, dnes si ešte bledší ako zvyčajne. Čo ti je, pozrel si sa do zrkadla, či čo?“

„Veľmi vtipné, Michael.“ Zatiahol Angelo a zahľadel sa z okna. Vychádzalo slnko. Zažmurkal a znechutene zvesil žalúzie. Krátke ticho, čo nasledovalo, prerušilo tlmené zaklopanie na dvere. Michael len prevrátil očami, injekciu položil na tácku a pobehol do predsiene. „Á zlatíčko, čo tu robíš? Mám tu pacienta, ale rád vás zoznámim, keď si už tu.“

Do malej ordinácie vkročilo istým krokom dievča. Keby ste ju stretli na ulici, asi by vám neupútalo pozornosť o nič viac ako zaprášená reklama na limonádu, čo si na plochej streche domu pri ceste velebí už zopár pekne dlhých rokov. Aj keď niekto by mohol poznamenať, že je istým spôsobom príťažlivá, ale povedzte mi, kto už len má teraz čas obzerať sa po ľuďoch, ktorých pravdepodobne už nikdy nestretnete. Ale keby ste sa predsa len unúvali, všimli by ste si dlhých nôh vo vysokých kanadách, ktoré trochu koketne, avšak na prvý pohľad nevinne odkrývala kratšia sukňa. Útlu postavu jej lemovala čierna blúzka a živú tváričku s broskyňovou pleťou zdobil hravý úsmev. Mimovoľne si odhrnula krátke vlasy farby piesku z čela a zahľadela sa na neznámeho. Angelo jej nevenoval pozornosť, ani sa len na ňu nepozrel. Myslel len na ďalší bezvýznamný deň v jeho živote, na ďalší odber krvi, čo mu aj tak nepomôže. Za tie roky, čo sem chodil, mu nepomohlo ešte nič. Už aj uvažoval, že prestane, ale Michael bol do výskumu tak pohrúžený, že mu to proste nemohol pokaziť. Niečo mu hovorilo, že by nemal.

„Angel! Angel, dnes si ešte divnejší, ako zvyčajne. Angel, tak pozrieš sa na mňa konečne?“ nervózne trkotal doktor. Angelo sa znudene otočil, no keď uvidel dievča, striasol sa. Bože, čo tu robí! To nie je možné! NIE! Zmätene pozrel na Michaela. „Toto je moja neter a zároveň bývalá pacientka, Amellia.“ Jemne sa pousmiala nad Angelovým nervóznym pohľadom. Očividne sa nepamätala, že sa už raz videli.

„Bývalá pacientka?“ spýtal sa Angelo ešte zmätenejší.

„Áno, už odmalička bola takpovediac, iná.“

„Tak povediac.“ zatiahla posmešne Amellia.

„Ešte kým som ťa nespoznal, venoval som sa jej telekinetickým schopnostiam. Bola to moja prvá väčšia štúdia. Chýbalo už len máličko a svet by mohol odostrieť rúško tajomstva nad takto obdarenými ľuďmi. Vieš, toto nie je len hlúpe ohýbanie lyžičiek, či kadejaké levitovanie, ktorým sa živia akurát tak cirkusanti. Toto je niečo viac. Vieš o tom, že obyčajní ľudia ako ja či...“ na chvíľu sa odmlčal vo svojom zapálenom monológu a hodil pohľad na Angela. „ No...Využívame len desať percent svojho mozgu. Ale ľudia ako Amellia majú svoj potenciál o niečo väčší. Skúmaním sa brány do ľudskej psychiky otvárajú, a čo ty vieš, kde budeme o sto rokov. Možno sa už vôbec nebudeme musieť dorozumievať verbálne! Ale čo ona? Radšej mrhala čas s tými jej priateľmi. Ani nevieš, Angel, ako ma to bolí, že chce svoj vzácny dar len tak hodiť do koša. A pri tom neokráda len sama seba, ale aj celú vzdelanú spoločnosť! Ale dievča má vlastnú hlavu. Ako keby som videl svoju sestru.“ Doktor si melancholicky povzdychol, „Mell, choď prosím ťa dozadu, o chvíľu som u teba.“ Síce nedostala šancu na obranu, s ľahkosťou sa nad tým povzniesla, pretože bolo známym faktom, že keď doktor dostane možnosť hovoriť o svojej práci, nikoho nepustí k slovu. Dnes už vážne na ďalšie prednášky nemala chuť. Svižne sa preto zvrtla na podpätku a odpochodovala. Angelo sa nezmohol na nič viac, ako na prekvapené zízanie. Nebyť dospelým, otvoril by ústa, ale to už predsa len bolo pod jeho úroveň. Precitol, až keď mu Michael zamával rukou pred tvárou. „Dúfam, že si si plne vedomý kto v skutočnosti si, Angel. Nenúť ma ti nedôverovať!“ Precedil cez zuby a zároveň bral injekciu do ruky. Angelo zavrel oči. Už to robil nespočetne ráz, ale krv by ho iba zbytočne rozrušovala.

Prebral ho až hovor vo vedľajšej miestnosti. Pootvoril oči, v ordinácii bol sám. Počul, že sa tlmený ženský hlas začína trhať do nepravidelných vzlykov. Aj keď počul lepšie, ako ostatní ľudia, nerozoznával slová. A veľmi ho to ani netrápilo. Dotieravý pocit malátnosti mu stále opantával myseľ. Znova zavrel oči a viac sa o nič nestaral. Tak ako vždy.

Po hodine a pol sa odber skončil. Zakiaľ doktor prevádzal rozbor Angelovej krvi, pri čom hľadal zmeny v jej zložení, pacient sa pomaly preberal. Nevšimol si, kedy odišla Amellia, keďže pri každom odbere ho opúšťalo vedomie. Avšak nechcel v Michaelovi vzbudiť neoprávnené podozrenie. Radšej ticho sedel v zaprášenom kresle a čakal až mu prestane búšiť v hlave. Bol dosť vyčerpaný a keby sa teraz postavil, zakrútila by sa mu hlava... oh, aký slabý je ľudský organizmus... stačí malá strata životodárnej tekutiny a človek zbledne ako stena, opustia ho všetky sily, fyzické i duševné. Poznal to. Videl to.

Teraz mal niekoľko hodín času, až nastane ďalšia kúra. Normálny človek by stiesnenú ordináciu považoval za väzenie. Nezvládol by tu vydržať zavretý, utiekol by pri prvej príležitosti. Von, nič nie je predsa lepšie, ako cítiť teplý dotyk slnečných lúčov na tvári, počuť hádky vrabcov na streche a vidieť trochu zelene, aspoň takej, akú poskytuje prachom presýtené mesto. Potešenie pre človeka každodenného. Angelo však už dávno opomenul takéto zbytočnosti. Zistil, že ak ešte niečo má v jeho nezmyselnom živote zmysel, je to hlad po informáciách. Rozvíjanie intelektu, ako by to nazval doktor. Plynulo hovoril už trinástimi jazykmi, venoval sa rímskemu rečníctvu a gréckej filozofii. Na čítanie mal predsa mnoho času. Zakaždým si zobral tú kopu papiera, do ktorej ľudia zaznamenávali svoje drísty už pár tisícročí, sadol do kúta a nevnímal Michaelove občasné poznámky. Stačilo, že ho pravidelne zásobil knihami zo svetových knižníc a z času načas si mohol upiť z hustej tekutiny v pohári pred sebou. Pripomínala už trochu zašlý paradajkový džús. No čo, paradajky sú predsa zdravé!

„Angelo...“ začal doktor znepokojene. „Zvýšená hladina hormónu V. Asi by sme mali zvýšiť dávku, lebo sa tvoj stav môže zhoršiť. Dúfam, že to nemá žiadny súvis s... ANGELO!“ „Kľud...“

„Nesnaž sa so mnou zahrávať.“

„Vidíš niekoho, kto by si to dovolil?“

„Ako chceš. Nemá to zmysel. Môžeš mi venovať chvíľku zo svojho cteného času?“

„...Že by bol ctený...“ Angelo neprítomne pozrel na doktora, ale akonáhle prevrátil stranu v opise Cicerovej učebnice rétoriky, zas sklonil hlavu.

„Mohol by si prejavovať aspoň trochu záujmu o to, čo sa deje okolo teba, Angelo.“ Michael začal byť už očividne dosť nervózny, ale Angel sa rozhodol, že doktora ešte trochu podusí. Vždy sa mu ho podarilo vytočiť.

„Michael, som celý napichaný z toho tvojho záujmu...“

Farba doktorovej tváre začala pomaly nadobúdať cviklový odtieň, hlas sa mu už trochu triasol, no pokúsil sa zachovať si chladnú hlavu. V rámci možností, samozrejme. „Neviem, prečo si s tebou ešte vôbec ničím nervy.“

„Chceš predsa zachrániť svet...“

„Angelo, ty...! Zajtra sa nevracaj!“

„Po koľký krát... asi by som si mal začať robiť zárezy na palici, nemyslíš?

„Si drzí!“

„To som ja...“

„Ty ma nevytočíš...“

„Musím ťa sklamať, doktorko, už sa stalo...“ na Angelovej tvári sa mihol záblesk pobavenia.

Michael radšej rezignoval. Jeho pacient stále preukazoval, že má v niečom navrch. „Vráťme sa k práci.“

„Ja som neodbočil...“

Doktor sa prudko nadýchol, ale poznámku radšej prehltol. „Máš zvýšenú hladinu hormónu V. Neviem, čo to spôsobilo, ale keďže sa zajtra nechcem o ničom dočítať v novinách, radšej zvýšime dávku.“

„Že sa ešte vôbec snažíš... nebolo by ľahšie to so mnou skoncovať?“

„Nezačínaj zas!“

„Koľko rokov si s mojím prípadom už stratil? Sedem? Osem? A donieslo to nejaký úspech? No...povedzme, že počet námetov na šťavnatý pokec dvoch susediek na dôchodku za posledné roky trochu klesol... ale dobre vieš, že ma nevyliečiš.“

„Zvýšime dávku.“

„Ako povieš. Rob si čo uznáš za vhodné.“ Povedal Angelo rovnako bez záujmu, ako všetko predošlé. Odložil knihu a presadol si späť do kresla. Doktor najprv začal s akupunktúrou, novým spôsobom, ktorý zaviedol asi pred mesiacom. Dakde sa dočítal, že je účinnejšia ako obyčajná transfúzia. Spočiatku síce zaberala lepšie a pacient pocítil určité zmeny, ale pomaly sa všetko vracalo k pôvodnému stavu. Aj keď sa Angelo chcel zmeniť, znova to bolo dosť ťažké ovládať sa.

Červánky ešte naposledy láskali nebesá a deň práve odovzdával žezlo moci kráľovnej noci, keď tí dvaja skončili. Keď slnko už úplne zapadlo, Michael ho poslal domov. Angelo sa zas cítil ako omámený. Ako vždy. Ale niekde v hĺbke tušil, že to, čo robí doktor je správne, aj keď si to plne nepripúšťal. Vlastne... akoby mal dojem, že sa už nemusí bridiť sám sebe... akoby bol čistejšia bytosť, ktorá má šancu na Božie svetlo. Nie. Zas až takto nie. Práve schádzal po schodisku, keď sa zaoberal podobnými myšlienkami. Vchodové dvere sa zabuchli. Nebral to na vedomie. Nižšia postavička s batohom veľkým ako ona sama začala svižne klusať po schodisku. Keď uvidela schádzajúceho muža, zarazila sa. Na prudký pohyb sa zo svojej flegmatickej nálady prebral dokonca aj Angelo a príchodzej venoval letmý pohľad. Prekvapil sa, no pokračoval aj naďalej vo svojej ceste dole, so sklopeným zrakom. Zišiel ešte dva schody, ale potom to už nevydržal. Obzrel sa. Nevedel prečo, ale proste sa musel obzrieť. Amellia sa nepohla z miesta. Oči sa im stretli. Boli ako prepojené neviditeľnou stuhou. Neodvážil sa pretrhnúť to spojenie. Líca dievčaťa sa zaliali červeňou, pery sa pousmiali a pomaly začala vystupovať hore. Pokynula rukou ako na pozdrav a už jej nebolo. Angelo zažmurkal a neisto sa vrátil k pôvodnej činnosti... k zostupovaniu zo schodov. Vonku sa ešte nechápavo obzrel na strážnika pred dverami, ktorý mimochodom, akoby sa od rána ani nepohol a rozbehol sa ulicou, pričom mu dlhý plášť dosť nepohodlne plieskal do nôh.

Zastal až pred panelovým domom. Vo väčšine z okien nad ním sa už mihali svetielka idylickej chvíle rodinky pri spoločnej večeri, kde otecko s mamičkou s láskou pozerajú na svoje detičky, ako sa pri stole ohadzujú špagetami. V pozadí rádio hlása každodenné správy, kde nezabudne spomenúť ani najnovšie výstrelky smotánky, na ktorú všetci tak s bázňou v očiach vzhliadajú. Čo na tom, že tisícky iných boli ušliapaní vládou novodobého kráľa, čo hlása spravodlivosť a všade zneužíva pojem „vláda ľudu“. Čo na tom záleží. Veď ono sa to poddá. Časom skrotne aj ten najdivší kôň. A keby sa niekto predsa len postavil na odpor, rýchlo skloní hlavičku. Lebo o ňu príde. Oh, aká je len sladká ľudská zaslepenosť. Ak sa ma niečo priamo nedotýka, je to až príliš vzdialené, takže len myknem plecom a pokračujem cestou najmenšieho odporu. Mám predsa iné problémy, čo ma zamestnávajú. Nevinní ľudia si to proste zaslúžia, lebo nežijú v takej „vyspelej spoločnosti ako my“. Kto je iný, má iba jedno právo. Jednu výsadu. Živiť svätých tam hore prácou svojich zakrvavených dlaní, zakiaľ oni nad nimi držia prst spravodlivosti, ktorý svojím ohnivým tieňom bojuje za slobodu. Oh, aké je to krásne byť normálnym. Nečinným.

Kľúč zacvakol v zámku. Dvere odhalili malý byt, s trvalo zatienenými oknami. Tapety sa už dosť dlho skláňali k zemi a ani podlahe by neuškodilo trochu vody. Dominantou bola veľká drevená knižnica, lemujúca dve steny izby. V pravom rohu si velebilo už dosť otrhané kreslo, so stolom s porozhadzovanými knihami pred ním. Vo vedľajšej miestnosti bola pôvodne kuchyňa, ale podľa toho, v akom stave sa nachádzala, bolo ľahké usúdiť, že sa netešila častejšiemu používaniu, ako rozváľané lôžko, nie, kultivovanejší ľudia by to považovali za urážku, rozváľané hniezdo vrabca v komíne- to by bol priliehavejší názov, ktoré zaberalo svoje čestné miesto tam, kde by normálni ľudia mali sporák. Majiteľ bytu sa očividne tešil zo spania (ak k tomu vôbec došlo) v uzavretých priestoroch. Všetko sa chválilo značnou prikrývkou prachu, za ktorú by sa nehanbila ani novoobjavená hrobka egyptského faraóna, a keďže jediným zdrojom svetla bola len chabá lampička na už spomínanom stole, byt pôsobil ešte zatuchnutejším dojmom. Normálny človek by sa iba prekrižoval nad takýmto výjavom a bol by rád, že on tu bývať nemusí.

Zväzok kľúčov odložil na poličku pri dverách, plášť prehodil na zlomený vešiak a so značným doprovodom závoja prachu dopadol do kresla. Chvíľu len tak sedel, s opretou hlavou a zrakom upierajúcim sa k stropu. Nečakane so sebou šklbol a tvár mu spočinula v bledých rukách. „Dočerta Angelo! Čo to s tebou je? Toto... toto predsa nie je správne. To musí byť nejaký omyl! Chyba...“ hlas sa mu zlomil do šepotu „Ty predsa nemôžeš... Ona... Ty si predsa iný! Nemôžeš sa predsa... Nie, to nie je možné. Nemysli už konečne!“ prudko vstal a päsťou vrazil do steny. „A sakra!“ snažil sa vykliesniť ešte stále zovretú päsť z priečky, keď sa zdola ozvalo tlmené pobúchanie o plafón. „Samozrejme babi... skús preraziť stenu a BYŤ PRI TOM TICHO!“ zvrieskol podráždene. Ďalšie zaklopanie. „Bodaj by ti tá metla padla na hlavu, ty stará striga!“ Dodal znechutene. Ako pohodil hlavou smerom ku knižnici, jeho čierne vlasy, inokedy neposlušné, mu spadli do očí.

* * *

Budík sa svojím nepríjemným hlasom zarezával do hlbokého ticha. Angel po ňom šmaril knihu. Podľa zúfalého vzdychu, ktorý budík ešte stihol vydať bolo jasné že si už viac nezazvoní.

Nespal. Už si ani nepamätal, kedy to robil naposledy. A pravdu povediac, ani mu to veľmi nechýbalo. Nemal rád tú smrteľnú strnulosť, čo zaplaví telo, keď sa snaží spať. Každopádne, bolo načase ísť do strediska. Včera to skoro nestihol. Nepríjemne pálivé pomyslenie na plameň a popol ho poháňali vpred. Keď zagánil na strážnika pred dverami, bola ešte dobrá polhodina do východu. Ten sa fakt asi nehýbe!

Váhavo zaklopal na matné dvere, nik sa neozýval. Doktor bude asi dole na rannej káve. Vždy tvrdil, že sa bez nej nevie prebrať. Niekto sa nevie prebrať bez kávy, iný bez niečoho iného, čo by normálni ľudia nazvali chorým. Toľká tolerancia a láska k svojmu blížnemu... Skúsil kľučku. Nebolo zamknuté. Prešiel ordináciou do malej, ale útulnej izby vzadu. Aj keď bola dosť strohá a sterilná, ako vlastne všetko v ordinácii, ale útulnou by sa v porovnaní s Angelovým bytom dala nazvať aj psia búda. Niekedy tam chodieval, keď si potreboval oddýchnuť. Teda do tej miestnosti. Otvoril dvere a zarazil sa. Na pohovke ležala Amellia, deka jej skĺzala z nôh. Trochu podišiel a prikryl ju. Pod jeho dotykom sa detsky usmiala. Nemohol sa ubrániť myšlienke, že vyzerala istým spôsobom... rozkošne. Ako odťahoval ruku, jemne sa dotýkal prikrývky. Aj keď bola mladá, vyžarovala z nej neopísateľná sila, ktorú však mohol cítiť iba on. Znova ho to premklo. Naklonil sa bližšie, už cítil jej teplý dych na perách, bližšie, k bielemu krku, už to zas cítil, ako za starých čias... bližšie... cítil život... bližšie... trhol so sebou, ordináciou zazneli kroky. Zdesene sa pozrel na zavreté dvere a potom mu zrak skĺzol na spiacu. V tejto chvíli sa nenávidel. Pokúsil sa oslobodiť z previnenia útekom von.

Doktor sa nedôverčivo zamračil.

„Nepovedal si mi,“ začal pomaly Angel ukazujúc na izbu za sebou „že tu je.“ Michael ho ešte chvíľu pozoroval nepríjemne prenikavým pohľadom, až napokon zatiahol do zachmúreného tónu. „Áno, musela prespať tu. Sestra sa zbalila a ušla s frajerom. Pre otca Melly prakticky neexistuje. Nemá nikoho, je bez príjmov a byt by jednoducho neutiahla. Tak bude bývať u mňa, ale ešte nemám dokončený byt, takže toto je len prechodné riešenie. Angelo?“

„Áno?“ hlas sa mu triasol.

„Neurobil si nejakú hlúposť.“ Michael z neho nemohol spustiť oči. Mať teraz najmenšie podozrenie, dokázal by sa uchýliť k najhoršiemu hriechu. Angelo stál bez pohnutia, viečka sklopené k zemi. „Sadni si.“ Pokynul mu doktor. Nemal inú možnosť, iba mu slepo dôverovať. Iba blázon môže dôverovať bláznovi, ale neostávala mu iná možnosť. Chcel mu veriť.

Sedel v kresle, s rukou nevládne položenou na nízkom stolíku, keď sa za ním otvorili dvere. Mellia vstúpila do ordinácie a akonáhle ho uvidela, krv jej zaliala inak mramorové líca: „Ty si tu?“ Angel zdvihol ťažké viečka. Prisadla si na stolík vedľa. „Prepáč, že som tu len tak,“ poznamenala ukazujúc na vyťahané tričko, v ktorom spala, „ale nevedela som, že tu už strýko niekoho má...“ na chvíľu sa so zaujatím zahľadela na zatiahnuté žalúzie. „...ale... keby si mal čas... nechcel by si dnes večer ísť do mesta? Teda... tu sa nedá s nikým normálne porozprávať, aj keď som strýkovi nesmierne vďačná. Teda... iba keby si chcel.“ Svoju ostýchavosť sa pokúsila zahnať letmým úsmevom. Angelo neprítomne prikývol. Dievča naradostene vstalo a uštedrilo mu hodvábny bozk na líce, taký jemný, ako dotyk motýlích krídel: „Tak dnes o ôsmej?“ Usmiala sa ešte žiarivejšie a odcupkala ako malé dieťa. Prirovnanie, „sedel ako obarený“ by v tomto prípade bolo úplne na mieste. Miesto, kde sa ho dotkla, mu horelo zvláštnym teplom, čo sa rozlievalo až ku končekom prstov. Zaplavený pocitmi, ktoré už dávno mali vyhasnúť, dotkol sa toho pozostatku slnečného lúča na bielom snehu. Už naozaj nič nedávalo zmysel. Sladká príchuť malátnosti mu opantávala zmysly. Možno to bol len sen. Niečo, po čom tajne túžil a ani o tom nevedel. Tá hra so spomienkami a fantáziou. Iba oprel hlavu o operadlo a znova zavrel oči.

* * *

Večerné ulice pôsobia opustené, ale nevadí im to, byť láskané matným svetlom pouličných lámp. A keď niekto predsa len naruší ich posvätné ticho, s radosťou ho oblapia do temnoty a len sa im zachce, vedia privodiť ešte temnejšie myšlienky. To sa stáva, keď je človek sám. Keď necíti blízkosť spriaznenej duše. Noc má úplne inú čarovnú moc na blížencov, čo sa ruka v ruke rozprávajú bez slov.

Po prvýkrát sa necítil ako utopený v tme vyschnutej studne. Rozprával sa s osobou, ktorú mal rád. Naozaj rád. Toto dievča na ňom dokonca vykúzlilo úsmev. Vlastne, každý milimeter jeho tela sa radoval pri pohľade na jej žiarivé oči. Mihali sa v nich svetielka mladosti a radosti zo života. Toto už nebol sen, ale skutočnosť. Naozaj bola pri ňom. Dotyk tej sladkej bytosti bol pravý, ako ten mesiac, ako tie hviezdy, ako ten vzduch, čo dýchal.

Prechádzali sa dlho. Hviezdy už dávno mrkali na čistom nebi, keď Amellia zrazu stíchla v živom monológu. Upútali ju Angelove oči, prekrásne a pritom tak chladné, akoby im osud uštedril veľké strasti. Také hlboké, až mala strach z utopenia, avšak keď už cítila ich chladivé objatie okolo krku, narazila na hrubý ľad, ktorý ju nepustil ďalej. Ona sa však chcela ponoriť hlbšie. Nemohla. Za ľadovou kryhou dohorieval posledný plamienok nádeje. Keby sa jej len podarilo k nemu prebiť a dopriať mu blahodárny kyslík, aby sa rozhorel. Stáli mlčky, skúmali si navzájom duše. Amellia sa váhavo naklonila a vdychovala jeho ľadovú vôňu, pri ktorej ju šteklili zimomriavky za ušami. Angel ju však jemne odtisol od seba: „Amellia, ja, vieš... ja... my nemôžeme. Ja som... ja som iný ako ty.“ Amellia ho utíšila jemným pritisnutím prstov na pery. Oči sa jej leskli. „Ja viem.“ vzdychla tlmene.

Išli mlčky. Každý hľadal vhodné slová, ale nikto sa neodvážil prerušiť ťažké ticho. „Angel, ja viem, ja viem kto si.“ Strhol sa. Vyzeral ešte bledší, ako zvyčajne. „Angel, ty si...“ očividne hľadala jemnejšie slová na vyjadrenie bolestnej reality. Vedel, že objavila jeho tajomstvo, len sa to bojí vysloviť, aby neranila jeho aj seba, zle vybranými slovami. „No povedz to! Že som čo. Upír? Há! Áno, máš pravdu, očividne to vidno, že?“ skríkol vysokým hlasom. „Angel!“ bránila sa Amellia so slzami v očiach.

„Vidíš? Takýto je medzi nami rozdiel.“ zašepkal už zlomeným hlasom a zotrel jej slzu z líca. „Ja už nie som človek. Ja už nemôžem cítiť. Slzy mi už dávno vyschli.“ pozrel Amellii do očí, ktoré sa stále trblietali horkými diamantmi. „Prepáč mi to, Amellia. Ja som nechcel, ale toto naozaj nie je správne.“ Odvrátil pohľad k zemi. „Prepáč.“ Pustil jej ruku, ktorú nevedomky uchopil a bez iného slova odišiel.

„Angel, ja... Ang...“ neotočil sa. Nechal ju tam, samú stáť uprostred ulice. Už nevidel, ako si zronene prikladá dlane k ústam. Už nevidel, ako sa zviezla na kolená. Už nevidel nič, lebo nechcel otvoriť oči.

Bezmyšlienkovite sa túlal po uliciach. Na rohu jednej obzvlášť zastrčenej a tmavej, dal oddýchnuť svojím nohám. Oprel sa o roh murovaného domu. Pohľad na strieborný mesiac na pár sekúnd zakryl mliečne biely dym. Jedna z malicherností, ktoré mu zostali ešte z čias ľudskosti. Vtedy to bolo nanajvýš moderné, aj školáci skrytí v kríkoch sa potajme chceli vyrovnať hviezdam z nemého plátna, keď si navzájom podávali cigaretu, čo jeden z nich potiahol otcovi z tabatierky. Vtedy tam tiež sedel učupený v kruhu rovesníkov, skrývajúc svoju existenciu pred sliedivými očami školníka. Vtedy. Ako to len smiešne znie. Vtedy, keď mu v žilách kolovala ešte nepoškvrnená krv. Vtedy, keď si ešte neuvedomoval okolitý svet. Vtedy, keď si ešte mohol užívať bezstarostného života, pod ochranou rodičovských krídel. Vtedy... koľko rokov už vlastne uplynulo? Sto? Stodvadsať? Rátať roky nemalo v jeho prípade zmysel. Bolo mu súdené... nie, bolo to jeho prekliatie žiť večne, až pokým mu posledný boží súd pretne niť bezcenného bytia na Zemi a potom bude sedieť pred bránami nebeskými. Boží súd. Vtedy... ešte predtým, ako... ako podstúpil krvavý krst... by sa božieho súdu nebál. Mal svedomie čistejšie ako studničná voda, bol len nevinným dieťatkom. Božím dieťatkom, ktoré verilo v všemohúcu moc nášho stvoriteľa. Dieťatko, ktoré nedeľu, čo nedeľu v doprovode starej mamy, okrášlenej mnohými vráskami, spovedalo sa poslušne pred spravodlivou Božou tvárou. Ale teraz, bridil sa len náznaku akejkoľvek svätosti. Pred hostiou pokorne cúval, strieborný krížik mu pálil zreničky a v blízkosti svätenej vody sa zvíjal v kŕčoch. Ale prečo?! Prečo, keď sa teraz hnusí aj Jemu, čo by mal byť nekonečne milostivý, prečo to naňho vôbec dopustil? Nebola to jeho vôľa stať sa nemŕtvym. Jemu, čo sa vždy snažil dodržiavať Desatoro (tých pár detských prehreškov sa predsa nemohlo rátať!) bolo navždy odoprené vstúpiť cez nebeské brány. Spravodlivá tvár Božia sa navždy odvrátila v tú osudnú noc, keď mu oná čierna postava dala zachrípnutým hlasom na výber medzi smrťou a životom. Životom. Keby to vtedy vedel, nebál by sa zomrieť. Ale je to v povahe človeka, triasť sa ako osika o svoje maličké bytie. Vtedy jeho pery po prvý krát zvlhli pramienkom životodárnej tekutiny. Vybral si živorenie plné nevinnej krvi. A za to teraz mal večne pykať. Aj v tom bolo jeho prekliatie. Keby sa aspoň nestala ďalšia chyba! Nemal si pamätať na minulosť, nemal mať žiadne pocity, okrem jedného, chuti mstiť sa svetu za toľkú spravodlivosť nášho Všemohúceho! Po rokoch si však začal uvedomovať svoj smrteľný hriech a to mu rozdieralo vnútro. Striasol sa. Hodil ohorok na chodník a červené svetielko zašliapol vlhkou podrážkou. Zrak mu spočinul na dvoch ženách oproti, stojacich v chlade noci, obliate žltým svetlom lampy nad nimi, ako kývajú okoloidúcemu autu a pri tom koketne pohybujú telom. Ich sýto červené pery sa výrazne usmievali, v snahe zviesť mužskú náruživosť. Angel sa pousmial. Zvláštne... pred časom by jedna z nich, jedná z tých bohýň lásky, povoľných ako baránok pred obetným oltárom, skončila v jeho tesnom objatí. Kochal by sa ladnými tvarmi, nechal by sa podmaniť jej skazenej vôni. Ach koľká malichernosť pred tým, ako posledný krát vydýchne ten padlý anjel bez krídel, na pokraji spoločnosti, odsúdený k zániku. Nik sa oň nezaujímal, aj keď všetci vedeli, že existuje. A nebodaj sa dostal na svetlo sveta, ľudia sa otáčali chrbtom a svojím dietkam zakrývali oči pred toľkou hriešnosťou. Tieto dve ženy boli vlastne ako on. Mnohé z nich boli podobne donútené k tomu byť, čím sú. Och koľká spravodlivosť. Ale predsa ešte úplne nezahynula. Stále tleje ako uhlíky v dohasínajúcej pahrebe. Tieto už nemajú jasne červenú farbu, ani veľa tepla nevyžarujú, ale stále sú tam. Stále vedia popáliť zvedavú ruku decka, čo všetko musí chytiť a následne strčiť do úst. Michael. Jediný z mála, čo dokázal mať súcit aj s hriešnou spodinou. Aj keď v prípade Angela to možno bola len holá zvedavosť, ten mu za aspoň chvíľkové oslobodenie bol nekonečne vďačný. Istým spôsobom ho miloval a nenávidel zároveň. Miloval, za toľké porozumenie a zapálenie pomôcť jeho chorej bytosti a tým zachrániť ostatné, a nenávidel za to, že si bol až príliš vedomý jemných vrások, čo mu brázdili tvár pod očami a okolo úst. Nebude tu s ním večne a po tom, ako sa jeho spravodlivej duši dopraje pokojného odpočinku, všetko sa vráti do starých koľají. Desil sa tej myšlienky. Znova sa pozrel na tie dve, oblizol si až neprirodzene biele zuby s nápadne dlhými a ostrými špičákmi. Nedbalo hrabol do vlasov a radšej sa odvrátil pred pokušením.

* * *

Prešlo už zopár dní, a Angelo sa zas uzavrel do seba. Stále musel pravidelne navštevovať ordináciu, ale pri rozhovore s doktorom sa obmedzoval len na zopár bezvýznamných slov. Ten jeho náhle zmeny nálad dobre poznal, a už pred časom ich prestal brať osobne. Dokonca bol pokojnejší, lebo Amellia sa už odsťahovala k nemu a prisľúbila, že do strediska sa jej moc chodiť nechce. Veril Angelovi, veril aj svojmu výskumu, ale teraz mal predsa len istotu.

* * *

V súvislosti s Angelom sa dajú používať len samé klišé, typu: „Bol piatok, ako každý iný.“, ale keď si to tak zoberiete, dni sa preňho už dávno prestali vymykať až desivo pravidelnej jednotvárnosti.

Bol veľmi zmorený po sparnom dni a dlhom odbere krvi. Slnko zapadlo, Michael sa už rozlúčil a odišiel z ordinácie pod zámienkou, že si potrebuje overiť niektoré údaje, ale Angel dobre vedel, že išiel pozdraviť kolegyňu, čo opaľuje už od kedy sem začal chodiť. Zvesil kabát a ignorujúc zrkadlo pri dverách, vyšiel aj on. Na chodbe si spomenul na knihy od Michaela. Ráno ich odkladal do vedľajšej miestnosti. Vrátil sa a bez záujmu otvoril dvere. To, čo videl, ho nesmierne prekvapilo. Vedel, že Amellia sa už odsťahovala, lebo ju už nevídal, ale teraz tu spala ako vtedy, keď ju videl po prvý krát. Bolo mu trochu divné, že ju nepočul keď prechádzala okolo, čo určite musela, ak sem samozrejme nevyliezla oknom. A bol si viac než istý, že doktor taktiež nevedel o jej prítomnosti, inak by bol nervóznejší a nenechal by ho bez dozoru ani na sekundu. Sadol si do zaprášeného kresla, a pozoroval ju, ako pomaly a pravidelne dýcha. Mohol by tu sedieť aj hodiny. Nečakane sa zamrvila a otvorila oči. „Čo pozeráš?“ Neodpovedal. Pozerali si do očí. Amellia sa po chvíli odvrátila a pohľad jej radšej spočinul na strope.

„Dlho si sa neozvala.“

„A čo som mala robiť. To som nebola ja, kto odpochodoval.“

„Ale ja..“

„Nie Angel, to som už počula.“

„Ale ja...“

„Nenamáhaj sa.“ povedala bez záujmu, so zavretými očami a rukami založenými za hlavou. Ticho prerušil len vrzgot starého kresla. Angelo si presadol na pohovku k Amellii. Jemne jej odhrnul vlasy z čela. Pohladil jej tvár. Nebránila sa jeho prítomnosti, no neobzrela sa. Dlho nad tým rozmýšľal, ale až teraz, keď ju videl sa rozhodol. Váhavo sa naklonil. Jej dych ho pošteklil na perách. Naklonil sa ešte bližšie a jemne pobozkal biely krk. Striaslo ju, no inak sa nepohla. Pritiahol sa bližšie a objal útle boky, jej dych sa zrýchlil. Ďalší bozk na hrdlo, teraz o niečo vyššie. Cítil, ako mu horia pery. Verila mu, aj keď ho kruto pokúšala. Nechcel jej ublížiť. Chcel len cítiť jej teplo. Jej blízkosť. Úplne ho ten neznámy pocit pohltil. Ďalší bozk na hrdlo, plné prúdiacim životom. A ešte jeden. Pohla sa, on hodil vystrašeným pohľadom ako dieťa, ktoré rodič pristihne pri čítaní zo zakázanej knihy. Dotkla sa jeho detskej tváre, prsty jej zľahka prechádzali po horúcich perách. Tak horúcich, že tvorili neuveriteľný kontrast s jeho pevnými rukami. Po prvý krát povolila niekomu dostať sa k nej takto blízko. Šteklili ju zimomriavky za ušami. Zatúžila, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. Ich pery sa navzájom našli. V tej chvíli mu teplo z jej úst zalialo chladné telo. Cítil, jej srdce splašene biť v jeho hrudi. Amellia pomaly otvorila oči. Nič nepovedala, iba naňho mlčky pozrela. Jeho oči už neboli také, ako v ten večer. Už neboli také chladné. V hĺbke videla ľad, s veľkými trhlinami. K plamienku za ním prenikal vánok a prebúdzal ho k životu. Podarila sa jej to.

* * *

Dvere do ordinácie sa zavreli. Michael vošiel dnu s kopou spisov v rukách.. Amellin pohľad skĺzol ku dverám od izby. Chcela niečo povedať, ale hlasný výstrel prerušil jej slová. Niečo ťažké duto spadlo na zem. Dupot nôh, zapraskanie dverí, zavretých nadmernou silou a potom už len mrazivé ticho. Angel sa rýchlo postavil. S hroznou predtuchou vybehli do ordinácie. Na zemi ležal Michael. Plášť bol na jednom mieste zmáčaný od krvi. Amellia sa rozbehla k strýkovi. Plakala. Angelo sa nezmohol na nič viac, len ticho stál. Nechcel sa pliesť do ľudského trápenia. Strýko jej bol jedinou rodinou. Okrem neho nemala nikoho. A teraz tu len sedela a nemohla mu nijak pomôcť. Pozrela na Angela. „Prosím ťa, pomôž mu. Prosím. Viem, že to dokážeš.“

„Amellia, ja...“

„Prosím, je jediný, kto mi ešte zostal.“

Angel sa pozrel na bezvládne telo milovaného priateľa a plačúce dievča. Nevedel, čo má robiť. „Amellia, ja, nie som si istý, či je to správne. A aj keby sa mi to podarilo, už to nebude Michael, ktorého si poznala. Neviem, či mám právo ešte niekomu privodiť také utrpenie, akým prechádzam ja.“

„Prosím.“ Zašepkala a položila si strýkovu hlavu na kolená. Angel pokľakol k nej. Rukou jej súcitne zovrel zakrvavenú dlaň. „Skúsim to.“ povedal jemne a uvolnil zovretie.

„Ďakujem.“ odvetila priduseným hlasom.

Preniesol doktorovo bezduché telo na stôl. Ešte raz sa za ňou obzrel, ale tá už za sebou zatvárala dvere od vedľajšej miestnosti.

* * *

Sedela potichu, tvár mala ponorenú do dlaní. Angel si prisadol a objal ju okolo pliec. Žalostne mu pozrela do očí. Znova boli ľadové. Dotkla sa jeho ruky, triasol sa na celom tele.

„Mal by sa zobudiť o pár hodín. ale neviem ako to prijme. Mohol by byť nebezpečný. Dúfam, že sa zobudím skôr ako on.“ Amellia spýtavo zažmurkala. „Teraz musím... no. Musím zomrieť. To je jediná možnosť ako môžem spať.“ Pri slove spať sa ešte väčšmi zamračil. „V každom prípade buď opatrná a keby sa zobudil skôr ako ja, nepribližuj sa k nemu.“ Naklonil sa a pobozkal ju na bledé čelo. „A teraz ma nechaj samého, prosím.“ Vydesila sa predstavou, že sa niekto môže dobrovoľne ponoriť do smrti ale poslušne vyšla z miestnosti a zatvorila dvere.

V šere ordinácie jej pohľad dopadol na Michaela. Ležal na stole, biely, bez pohybu, bez života. Pritiahla stoličku a sadla si. Bola jej zima, všade naokolo vládlo mŕtvolné ticho. Vyšla by z ordinácie, ale bála sa pohnúť. Bála sa vôbec dýchať, aby nevyrušila pokoj mŕtvych. Pritiahla si nohy k telu a čakala, ani nevedela presne na čo.

* * *

Biela ruka zovrela prsty. Hruď sa prudko nadvihla. Amellia spozornela. „Strýko?“ Michael sa posadil na stôl. Sklenný pohľad mu zablúdil na dieru v plášti a krvavú škvrnu okolo. „Amellia. Zlatko. Čo sa...“ Keď zdvihol zrak, zarazil sa. Zoskočil na zem a pomaly prichádzal k dievčaťu. „Mell, už som ti povedal, že krásne voniaš?“ Amellia vstala a nechápajúc cúvla. „Počkaj.“ Michael sa neprirodzene usmial. Cúvala čoraz rýchlejšie, ale aj strýkov krok sa prudko zmenil. „No tak, kam utekáš. Si krásna, Amelia. A lákavo voniaš...“

„Nie strýko, stoj! Nepribližuj sa! To nie si ty!“ chrbtom narazila na tvrdú stenu. Michael ju obkľúčil rukami: „Doteraz som si neuvedomil, ako lákavo voniaš. Angel mi ešte nepovedal, ako chutí tak prekrásne voňajúca bytosť.“

Snažila sa ho odtlačiť, ale bol omnoho silnejší, ako ona. „Ide z teba strach!“ zaúpela zúfalo.

„Nemyslím si. Poď bližšie.“ Jednou rukou ju k sebe pritiahol a jej dlane, zarývajúce sa do rozložitých pliec si nevšímal o nič viac, akoby to boli husie pierka. Oblizol si suché pery.

Z mladých očí sa pomaly vytrácal život. Ich lesk dohasínal vo večnú tmu. Bledé prsty uvoľnili zovretie a ruka dopadla bezvládne na kamennú podlahu. „NIE! Prestaň! Choď od nej ty zviera!“ Michael sa strhol. Utrel si bradu, nie z toho dôvodu, že by mu po nej stekala krv, aj ten najnevýznamnejší upír vedel piť bez stopy, krvavé ústa mali iba tie zidealizované napodobeniny vo filmoch. Angelo stál vo dverách a uprene hľadel na dievča. Amellia sa zviezla na zem. Mŕtva. Doktor až teraz precitol a uvedomil si svoj hrozný skutok. „Ja, ja som nechcel. Ja, neuvedomoval som si, čo robím. Nevedel som sa ovládnuť!“ zdesene bľabotal Michael.

„Bola to moja chyba, mal som to vedieť.“ zašepkal Angelo chladným hlasom.

„Vieš jej pomôcť?“

„Toto nazývaš pomocou? Neurobím z nej také monštrum, ako z teba!“

Michael pokorne sklopil zrak na bielu tvár svojej netere. Angelom zmietala agónia, no ovládol sa. Na chvíľu sa mu zdalo, akoby jeho existencia mala nejakú nádej na dni presvietené slnkom. Tá však zomrela s posledným vydýchnutím jedinej, ktorú mal rád. Nemohol tu dlhšie zostať. Nenávidel to tu. Nenávidel svet. Nenávidel seba. Zomrel by, keby mohol. Prečo len nezomrel vtedy, keď mal možnosť!

Utekal ako malé dieťa. Malé dieťa, čo sa chce bezhlavo schovať pred prízrakom pod posteľou. Utekal, nevediac kam, len dovolil nohám nezastaviť sa a očiam nezahliadnuť ticho noci. Schodište kostola. Dopadol na kolená a prosil Pána o odpustenie. Nedostalo sa mu odpovede, len kamenný svätci naň zo stien upierali strnulé pohľady. Zdvihol hlavu k oblohe. „Prečo... PREČO? Čo som ti urobil, že mi všetko tak nemilosrdne berieš? PREČO?“ Znova zvesil hlavu, vlasy mu skryli oči. To chladné na líci bola slza? Stiekla mu k ústam a on po storočí znova okúsil jej slanú chuť. Vzdychol. S ťažkosťami sa postavil na nohy a vzhliadol k masívnym dubovým dverám kostola. Odhodlane vystupoval po schodoch. Ako sa posvätené dvere približovali, zosilňoval sa aj ostrý hvízdavý výkrik v jeho ušiach. Bolesťou dopadol na ruky, ale pokračoval ďalej. Kolená a dlane ho neznesiteľne pálili, oči prestali poslúchať svojho pána. Bol odhodlaný. Pokračoval ako vysilený malomocný po štyroch. Keď pozrel na dvere, nemí svätci akoby sa naň posmešne uškŕňali. Vztiahol trasúcu sa ruku na striebornú kľuku. Noc preťal hrozný výkrik prestrašnej bolesti, v povetrí sa vznášal zápach zhoreného mäsa. Dvere unavene odhalili vnútro kadidlom presýteného miesta. Posledné, čo videl, bol obrovský krucifix vpredu. Dopadol tvárou na podlahu, s ranenou rukou pritisnutou k telu a druhou napriahnutou pred seba, zľahka sa dotýkajúc bruškami prstov chladných dlaždíc. Videl ostré svetlo, mysľou lomcoval neznesiteľný hluk, ale aj tak bol pokojný. Konečne našiel teplé náručie svojho Otca. Aj Kristus musel trpieť a pritom bol bez viny. Boží syn trpel podobne ako on. On bol tiež Božím synom, naveky zapudeným, lebo jeho matkou bola zvodná vamp z hlbín pekla. Bol anjelom na zemi. Padlým anjelom bez krídel. Zavrel ťažké viečka. V svetle pred ním sa črtala postavička desaťročného chlapca. „Otče. Otče?“ hlások volal skormútene. „Kde si sa skryl, otče. Vravel si, že tu vždy budeš.“ Podišiel bližšie k ležiacej postave. „Tato?“ kľakol si a Angel zreteľne videl chlapcove modré oči a neposlušné, ako čiernym uhlíkom nakreslené vlasy. „Je vám niečo, ujo?“ spýtal sa chlapec ustarane. „Netrápte sa ujo a neplačte, ani ja nebudem.“ Usmial sa a mäkkou ručičkou pohladil líce ležiaceho. Vtom žiara aj chlapček zmizli a zostalo len chladné prítmie s trepotajúcim sa svetielkom sviece na oltári. Prevládlo ticho. Posvätne pokojné ticho objímajúce nehybnosť svätostánku. Striebristá kvapka nehlučne skĺzla spod čiernych mihalníc. „Otče.“ Slabo vydýchol a opustilo ho vedomie.

* * *

Sedel v kresle s prstami zloženými do striešky a opretými o zovreté ústa. Nemal tušenia, ako sa vtedy odtiaľ dostal. A vlastne mu to bolo jedno. Vedel, že jeho život... nie, toto nie je život. Vedel, že jeho úbohé bytie bude zas prázdne. Stratil všetko, na čom mu kedy záležalo. Sklopil pohľad na obviazanú dlaň. Úplne všetko.

Niekto zaklopal. Neochotne sa zdvihol a šiel otvoriť. V prítmí chodby stála Amellia. Bola neprirodzene biela, ale na perách sa jej rozlievala krvavá červeň. Prešla cez dvere, okolo zaskočeného Angela, do prostred izby a oprela sa o kreslo. Žmurkla a tvár sa jej hravo usmiala, pričom odhalila ostré zuby: „No čo tu tak stojíš, akoby si to vôbec nečakal. Noc sa predsa ešte len začala.“

Opica, čo chcela chytiť mesiac

Opica hľadala mesiac vo vode,
načahujúc sa za ním až po konečnú smrť.
Ako keby malo ponorenie ruky do hlbokých vôd
potoka
osvetliť vesmír
striebristo čistým svitom mesiaca.

Kaligrafia-Taikyu

Appoggiatura

Like flies
we are,
Trying to crawl
over the edge
Of the saucer.

And our
wings and
Eyes perish
sticky with
Soak of delicious
pollen.

Like flies,
in intoxicating
“Lies, Lies, Lies!”
we toddle,
And toddle…
to snicker
And die.

Live Forever (Oasis)

Maybe I just want to fly,
I want to live I don't want to die.
Maybe I just want to breath,
Maybe I just don't believe,
Maybe you're the same as me
We see things they'll never see,
You and I are gonna live forever.

Re: Vylodenie v Normandii

Tak toto je môj úžasný výplod na hodinu dejepisu. Synaková ma s ním pravdepodobne pošle do kelu, keďže ona to všetko sama zažila a všetko to vie naspamäť... Ja žiaľ nie.

Ale každopádne, pracovala som na ňom asi tak 5 hodín. Patrí k nemu ešte aj visual aid, to jest mapky, ako to tam všetko prebiehalo, a kde sa kto vylodil. Ale to sa mi sem akosi nechce postovať... aj tak to nebude nikto čítať. Keby niekto NAOZAJ nevedel vydržať bez obrázkov, odporúčam túto úžasnú stránku... www.google.com

Najväčšia škoda je, že včera som ho ani nemohla odprezentovať, keďže mi kompletne odišiel hlas... Ale ako som počula, na hodine sa dostal k slovu len jeden človek... LEBO MU ZAS SKÁKALA DO REČI... ehm.. gomen. Ale kto pozná Synakovú, ten vie, o čom hovorím... Ona je proste... legenda...

So, treat me kindly, please. T_T

Vylodenie v Normandii

6.jún 1944

Situácia pred operáciou Overlord:

- Spočiatku Nemecko bolo veľmi úspešné → polovica Francúzska bola zabraná, neskôr však nastali ťažkosti → Nevyhrali leteckú vojnu o Anglicko

→ Hitler nezahájil inváziu na Britské ostrovy,

→ Neskôr začali prehrávať.

- Hitler si uvedomoval hrozbu spojeneckej invázie do Francúzska. Keďže od Anglicka ich oddeľoval len úzky prieliv, Hitler presadzoval vybudovanie atlantického valu – mohutného opevnenia pozdĺž Z. pobrežia Európy, od Dánska až po Španielsko. Nebolo to však reálne postaviť takú dlhú líniu. Najdôležitejšie bolo vybudovať opevnenia blízko Anglicka a okolo prístavov a ústí riek.

- Do roku 1942 sa na opevneniach urobilo len málo, ale po útoku na prístav Dieppe (r. 1942, okolo 5000 Kanaďanov pristálo pri Dieppe, prístav bol dobre opevnený. Útok skončil neúspechom, napriek tomu táto udalosť s Hitlerom otriasla.) sa výstavba fanaticky urýchlila.

- Použili sa milióny ton betónu a množstvo ocele, na úkor európskych zásob (dopyt po materiáli bol taký veľký, že boli rozobraté aj časti Maginotove a Siegfriedovej línie). Koncom roku 1943 tu pracovalo viac než pol milióna mužov.

Situácia v Nemecku

- Jún 1944

- Nemecko bolo neustále bombardované spojeneckými bombardérmi a trpelo porážkami

- Na Východnom fronte bojovali mohutné ruské sily

- Spojenci prenikali do Talianska

- Armády Wehrmachtu boli oslabené a všade ustupovali

- Nemecko však ani zďaleka nebolo porazené a bolo pravdepodobné, že spojenci sa pokúsia otvoriť nový západný front.

- Na nemeckom velení sa predpokladalo, že k útoku dôjde v oblasti Pas-de-Calais (tam bola vzdialenosť medzi Anglickom a kontinentom najmenšia, taktiež cesta k nemeckým hraniciam bola najkratšia) → hlavne tu boli budované opevnenia, čakala tam silná 15. armáda.

- Ervin Rommel →Púštna líška

→ poľný maršal, vrchný veliteľ armádnej skupiny B- najmocnejšej sily akú kedy Nemci na západe mali.

→ Zodpovedal za odrazenie útoku spojencov, keď začne invázia

→ Bol odhodlaný spraviť všetko, aby odrazil spojenecký útok

→ Pod jeho vedením sa budovali obranné opevnenia, bol si vedomý, že rozhodujúca bude bitka na pobreží → všade na pobreží, kde mohlo prísť k vylodeniu nechal postaviť hradby protiinváznych prekážok ako betónové kužele, oceľoví ježkovia a zubaté železné konštrukcie tesne pod hladinou mora. Všetko bolo posiate mínami rôzneho druhu. Kde nebolo dosť mín, boli použité delostrelecké granáty. Toto opevnenie malo odraziť pristávacie člny ešte pred tým, ako dorazia na pobrežie. Aj na pobreží bolo umiestnených veľa mín a ostnatého drôtu. (Celkovo bolo pobrežie zamorené 5 miliónmi mín, Rommel si však robil nádeje, že invázne brehy poseje 60 miliónmi mín.)

→ V čase vylodenia boli nemecké ženistické práce splnené v oblasti Pas-de-Calais na 68% a v Normandii na 18%.

→ Iróniou osudu, Rommel v osudný deň odcestoval do Nemecka na dovolenku, lebo jeho žena slávila narodeniny.

Spojenecké prípravy

- Na konferencii v Teheráne na naliehanie Stalina, prisľúbili spojenci vytvorenie nového západného frontu. Stanovil sa termín máj 1944.

- Prípravy v Anglicku – už pred konečným plánom do Anglicka prúdili ľudia a zásoby

→ 1,5 mil. amerických vojakov, 1 mil. anglických, 500 tis kanadských, a iní. Spolu približne 2 876 000 vojakov

→ Stavali sa letiská, železničné trate, v lesoch boli ukryté hory munície, pripravovali sa vozidlá → Anglicko vo veľkom zbrojilo

- Dwight D. Eisenhower - veliteľ spojeneckých inváznych vojsk

- mal v spolupráci s ostatnými spojeneckými národmi podniknúť operáciu namierenú na srdce Nemecka, smerujúcu k zničeniu jeho ozbrojených síl

Plán OVERLORD

- Spojenci sa mali vylodiť v Normandii, na asi 100 kilometrovom úseku od Le Havre po Cherbourg

- Americké, kanadské a anglické jednotky mali pobrežie rozdelené na 5 pláží- Utah, Omaha, Gold, Juno a Sword. Tu sa mali pokúsiť vytvoriť predmostie pre vojakov a výzbroj, neskôr obsadiť prístav a vytvoriť nový front proti Nemecku.

- Na určenie dňa sa zohľadňovali mnohé faktory, ako napr. aby bol odliv počas celého dňa, musel svietiť mesiac, a mal vanúť len mierny vietor smerom do vnútrozemia.

- Invázia bola naplánovaná na 5. jún, ale kvôli nepriaznivému počasiu sa odložila. Konečný termín dňa D: utorok, 6. jún 1944.

Začiatok invázie

- Večer, 5. júna, kolóna vyše 5 tis. lodí smeruje do Francúzska. Vpredu plávali mínolovky, za nimi torpédoborce a vzadu vyloďovacie plavidlá.

- Krátko po polnoci, zhodili lietadlá výsadkárov – prieskumníkov. Mali svetelne označiť plochy pre ďalších parašutistov a pre klzáky, ktoré mali dopraviť prvú muníciu a vozidlá. Nie všetci prieskumníci boli schopní splniť svoju úlohu. (zablúdili, odvialo ich kilometre ďaleko, označili svoju oblasť chybne)

- Neskôr pristáli rádoví výsadkári – mali obsadiť dôležité mosty a cesty a zneškodniť nepriateľské batérie. Mnohí, zaťažení ťažkým výstrojom, sa utopili v bažinách, alebo zablúdili.

- Pristálo 69 klzákov, z toho 49 na správnom mieste

- Okrem výsadkárov bola zhodená aj tisícka bábok oblečených v uniformách, aby zmiatli Nemcov.

- Do rána boli obsadené dôležité mosty, iné vyhodené do vzduchu, podarilo sa zneškodniť niektoré delá a guľometné hniezda. Výsadkári oslobodili prvé francúzske mesto Ste. Mére-Eglise. Francúzske podzemné hnutie zatiaľ prerušilo nemecké telefónne spojenia.

- Aj keď Nemci vedeli, že pristáli výsadkári, lode stále nevideli. Situáciu nepovažovali za vážnu. V nemeckom velení panoval zmätok, váhanie a nerozhodnosť. OKW (Oberkommando der Wehrmacht) odmietlo uvoľniť posily. Nemci čakali na svitanie, aby sa ukázalo, o čo ide.

- Okolo 6 hodiny ráno boli lode už na dohľad. Akonáhle boli na dostrel, začalo sa ostreľovanie. Spojenci využívali vyše 10 tis. stíhačov a bombardérov.

- Zopár lodí bolo zasiahnutých, niektoré narazili na podmorské míny a potopili sa, napr. Corry.

- Spojeneckí vojaci – mnohí trpeli morskou nemocou

- s plným výstrojom vážili najmenej 135 kg, boli nepohybliví a pomalí

- o 6:3O ráno sa začalo vyloďovanie- najprv obojživelné tanky, potom ženisti.

- Američania na plážach Utah a Omaha, Briti na plážach Gold a Sword, Kanaďania na pobreží Juno.

Vlastná invázia

- na jednotlivých úsekoch bola invázia odlišná

→ Napr. na pláži Utah mali Americkí vojaci dojem, že ide len o ďalšiu cvičnú akciu. Títo vojaci rýchlo prenikli do vnútrozemia.

→ Najhoršia situácia bola na pláži Omaha, ktorá dostala prezývku Krvavá Omaha. Bola nepriateľom viac chránená, jednotky boli široko rozptýlené. Ukázala sa aj krutosť Nemcov, keď si ostreľovači zámerne vyberali za cieľ míny na prekážkach, či čakali, kým ženisti pripravia prekážky k odstrelu a potom ich sami Nemci odstrelili pred tým, ako sa ženisti stihli dostatočne vzdialiť. Situácia bola zúfalá, člny sa nemohli vylodiť a postupne sa potápali. Mnohí vojaci sa utopili, lebo jednotky mali jasný rozkaz dostať sa na pevninu za každú cenu, ale nemali zachraňovať ostatných vojakov. Všade bola spúšť a chaos, vojaci sa skrývali za telami mŕtvych. Až teraz sa zistilo, že mnohé jednotky pristáli na nesprávnych úsekoch.

- Hitler stále spal vo svojom rekreačnom sídle.

- Alfred Jodl - generálny plukovník, operačný náčelník OKW

- odmietol uvoľniť tankové zálohy, divíziu Panzer Lehr a 12. tankovú divíziu SS na žiadosť OB West (veliteľstvo oblasti západ - OberBefehlshaber West). Nebol si istý, že toto je ozajstná invázia, dostal správy, že toto môže byť iba útok k odvráteniu pozornosti a hlavný útok bude na Pas-De-Calais.

- Nariadil čakať, kým sa situácia nevyjasní.

- 9:30 ráno – Spojenecké armády sa vylodili na všetkých piatich pobrežiach.

- O desiatej konečne zobudili Hitlera. Nasledovala porada, ale Hitler došiel k záveru, že toto nie je hlavná invázia.

- Vojaci 4. americkej divízie postupovali z pobrežia Utah veľmi rýchlo. Zaistili prvé veľké americké predmostie. Na Omahe to išlo ťažšie, ale pomaly začali postupovať.

- o 15:40 OKW konečne uvoľnilo 12. divíziu SS a divíziu Panzer Lehr. Tanky boli zdržané o viac ako 10 hodín, bolo príliš neskoro. Aj 21. tanková divízia bola zničená.

- Za 24 hodín dosiahli spojenecké straty celkovo 12 tis. mužov. Nemecké straty boli od 4 tis. do 8 tis. mužov. (Informácie sa rozchádzajú.)

- V nasledujúcich dňoch sa spojenci dostávali do vnútrozemia. Postavili tzv. Mullberies- moruše. Bol to krycí názov pre 2 prístavy, čo spojenci postavili na pobreží. Tu sa až do 19. júna vyloďovali vojaci a vozidlá. Neskôr sa vyloďovanie presunulo do dobytého prístavu Cherbourg.

- Hitler i po dni D veril, že k hlavnému spojeneckému útoku príde na Pas-des-Calais, 15. armádu do konca držal na mieste.

Záver

- Spojencom sa podarilo otvoriť novú západnú frontu proti Nemecku

- Postupne oslobodzovali Francúzske mestá

- Do konca mesiaca dosiahli nemecké straty 250 tis. mužov

- Spojenecké bombardéry robili kobercové nálety a ničili nemecké zákopy

- Začiatkom augusta bola cesta na Paríž pozdĺž Seiny voľná pre spojenecké vojská, postupovali rýchlo.

- Nový západný front významne prispel k odľahčeniu východného frontu a porážke nacistického Nemecka.

Zaujímavosti

→Niektorí historici sú presvedčení, že keby sa invázia nepodarila, tak by Američania neváhali použiť Atómovú bombu. (A tak, v prípade spojeneckého neúspechu v Normandii, by sme dnes možno nespomínali na Hirošimu a Nagasaky ale na Berlín a Franfurkt.)

→V deň D sa uskutočnila najväčšia letecká, výsadková a námorná akcia všetkých čias, ktorá sa navždy zapísala do vojnovej histórie. Zúčastnilo sa nej aj 1465 československých letcov.

L M