Tvoj Stanko

Polomáčaná v realite sveta, hľadám východ. Ten medzi oblakmi, aj ten s nápisom EXIT.

Chodbou práve prechádzala sestrička oblečená v zelenom plášti a s hlučnými, bielymi sandálmi na nohách. Hýbala sa ako v mlieku, pomaly a mátoživo. Akoby neexistovala presne tak, ako netlačila stolík s liekmi v umelohmotných mištičkách. Bol večer, neskoro. Vonku pršalo v pramienkoch strieborného dažďa. Zmývali ticho zo zaprášeného okna. Biele svetlo blikalo v bzučiacich intervaloch kdesi na konci chodby a ona sedela zohnutá na drevenej lavičke pod ním. Pálili ju oči. Od svetla. Od sucha.

Ruky pretkávané jemnými modrými žilkami, biele a skrehnuté, ležali jej v lone. Triasla sa. Pridlho čakala. Hodiny na stene príliš hlasno rachotili. Nedali jej pokoj.

Chirurg za sebou šetrne zavrel dvere. Žena spozornela, neisto sa postaviac s prosiacou otázkou v očiach. Ako... Chirurg sklonil oči. Ženu iritovali jeho vrásky, jeho pevné ruky. Ako... „Pani Solanová, vášho syna sa nám nepodarilo zachrániť. Jeho srdiečko bolo príliš slabé.“ Nasucho prehltol, žena deravo pozorovala jeho vlhký krk ako ranená šelma zahnaná do kúta. „Môžete sa s ním rozlúčiť, ešte pred tým, ako ho odvezú.“ Chirurg odstúpil a uvoľnil matke cestu. „Je mi to ľúto.“

Nevedela, že kráča, proste išla tam, kde ju poslali. Do chladnej miestnosti, bez okien, zaplavenej dravým nazelenalým svetlom. Sestrička stála pri jej synovi. Spal. Len v nesprávnej posteli. Holú hlávku, krehkú ako porcelán, uložili na igelite a malé tielko prikryli ohyzdnou plachtou. Ako mohol zaspať na takomto mieste. Žena si sadla na stoličku vedľa postele. Dotkla sa malej studenej rúčky. Nie, nebolo to správne. Sestrička do nej bodala súcitným pohľadom. Cúvala v kúte, radšej by odišla. Žena pohladila drobné čielko. Stanko... moje slniečko. Pobozkala synčeka, ale všetko bolo nesprávne. Spal. Pozrela na sestričku- krčila sa v kúte, len aby sa nezmáčala od smútku. Ticho miestnosti však tieklo po stenách a liezlo cez póry do tela. Spal. Matka sa otočila chrbtom, chcela vyjsť na chodbu, tu sa dusila. „Nezabudnite...“ matka sklopila hlavu a načúvala bodavému pohľadu. „Nezabudnite si vziať jeho veci.“

Všetko ťahalo za sebou tiene. Ľudia na chodbe, svetlá na strope. Zišla na prízemie, pomaly, jedným schodom za druhým, s okrajmi z hnedej gumy. Dole vykĺzlo jej meno z popraskaných pier a do rúk jej položili hnedý balíček. Voňal jej pracím práškom. Ponúkli sa, že zavolajú taxík. Odmietla.

Na chodbe pred bytom sa snažila odomknúť dvere. Zámok cez noc opuchol a škeril sa jej do tváre. Hnedý balíček padol na zem. Kopla do dverí a zviezla sa k podlahe. Cítila chlad tiahnuci z linolea. Vzala balíček a vytiahla poskladanú modrú košieľku. Ponorila v nej tvár. Košieľka ju chladila na lícach a vôňa sa zarývala príliš hlboko. Zdvihla sa a vložila kľúč do dverí.

Byt, prázdny. Hrôzostrašne nezmenený. Na stenách prilepené pastelkové obrázky s rytiermi a autíčkami svietili farbami tak, ako pred troma dňami. Vošla do synovej izby. Na zemi ležalo neodložené autíčko. Jemne ho skryla v rukách a ľahla na ustlanú posteľ. Slzy vsakovali do vankúša. Nemé, od narodenia zabudnuté. Plakala po prvý raz od chvíle, ako videla synovo telíčko necitlivo položené na igelite. Ona nezabudne. Vysilená zaspala.

Ráno otvorila oči do teplého svetla. Najprv jej blyslo hlavou že všetko bol zlý sen. Nič sa nezmenilo. Nič. Však ako jej pohľad dopadol na záclony s farebnými balónikmi a v dlani našla zabudnuté autíčko, rozplakala sa znova. Zahrabala sa pod perinu a ruky ponorila pod vankúš. Pod vankúšom ležal papier. Poskladaný lístok.

Drahá mamička.

Nechcem, aby si plakala, lebo si plakala už príliš veľa.

Ako som sem docestoval, hneď som Ti chcel napísať, aby si nebola smutná. Privítal ma ocinko. Je tu aj babička s deduškom a všetko mi hneď ukázali. Páči sa mi tu, aj keď mi veľmi chýba, že Ťa nemôžem objať.

Vraj keď budem chcieť, moja duša sa môže vrátiť na svet a bude zo mňa dieťatko. Ale to nechám ešte na neskôr.

Aj keď som si myslel, že sa to nebude dať, dalo sa to. Chcel som Ti totiž povedať, že Ťa veľmi ľúbim. Požičali mi špeciálne pero, aby som ti mohol napísať. Pozdravuje Ťa aj ocinko, teraz ma drží za plecia. Tiež vraví, že Ťa veľmi, veľmi ľúbi.

A vieš čo je najzaujímavejšie? To pero mení farby na tomto slniečku. A vraj tento list môžeš prečítať len Ty.

S ocinkom chceme, aby si nebola smutná a aby si nebola osamelá. Vôbec sa nenahnevám, ak si nájdeš druhého synčeka. Napríklad z detského domova. Kľudne sa môže hrať s mojimi hračkami. Však keby si chcela dcérku, asi jej budeš musieť nájsť iné hračky, lebo ju nebudú zaujímať chlapčenské. Veď vieš. A ľúb ju tak, ako mňa.

Prosím, nebuď smutná. Už ma nič nebolí. Môžem už behať a dokonca aj lietať. Je to super.

Viem kedy na mňa myslíš. Vtedy myslím aj ja na Teba. Tak neplač, nie si sama. Ani teraz nie si. Sedím vedľa teba, len ma nevidíš.

Ľúbim Ťa a teším sa, že môžeš byť ešte na svete, aby si mohla dávať lásku, ako si ju dávala mne.

Tvoj Stanko.

English is easy

To start things of-
I hate you
To make you learn-
I hate you
To make it firm-
I hate you
So you won’t forget-
I hate you

For everything you did to me.

Iba o nej

Ceruzkou napísala meno. Zavrela oči a prechádzala po ňom prstami. Na bielom papieri sa grafit rozmazal a padal ako hmla na biely sneh. Bol to jej priateľ, myslela si. Teraz nie je viac ako meno na papieri. Jej priateľ ešte stále je... je mŕtvy.

Otočila ceruzku a vygumovala sivú šmuhu. To meno.

Lumy zdvihla hlavu a pozrela hore. Čierna smršť sa nad ňou krútila v desivom víre. Každým dňom rástla, teraz siahala už takmer po strop. Vedela, že jej veľa času nezostáva. Možno na ňu cestou domov spadne škridla, alebo ju zrazí mladý feťák na ukradnutom aute. A možno si nakoniec sama zoberie prášky na spanie. Určite zomrie. Ako to meno na papieri.

Začala zľahka. Najprv vygumovala jedno meno, potom druhé. Ľudia... bývali to kedysi ľudia, tie mená. Teraz postupne splynuli do čiernej smršte, čo ju tlačí k zemi. Nevypovedané slová, nechcená láska a hnev, všetko v nenávisti od druhých, poslané k nej narástlo a rastie jej nad hlavou. Meno ju vygumovalo, ona vygumovala jeho. Nespočetne ráz, znova a zas.

A teraz umiera. O centimeter. A stále viac.

Vie, že to musela urobiť. Vie to presne tak, ako malé dieťa vie, že má dýchať. Vzťah presýtený chorobou skôr či neskôr krváca. A aj keď sa rana zacelí, pod chrastou sa hromadí hnis a otrava krvi. Oni sa otrávili. Mala mu dať zbohom. Dávno pred tým, ako rana napuchla. Alebo mala použiť aspirín a žeravé železo.

Pozrela na papier. Bol poznačený sivou šmuhou, lebo guma nikdy neodstráni všetko. Ako spálené mosty nezmažú jazvy na duši.

Oprela si ťažké čelo o studenú dlaň a prsty. V hlave jej bolestivo pulzovali myšlienky. Čierna smršť už začala tryskať hnevom a jej sa ťažko dýchalo. Uzavretá v hlave, kričala otázku. Kto za to môže? Ona a či vygumované meno. Vygumované mená. Cítila mnoho chýb na svojich pleciach, na svojich perách a v srdci. Pálili ju a každým dňom ako kyselina zažierali sa hlbšie do mäsa.

Nečuduje sa, že má čiernu smršť. A ani nie je sama. Keď sa prechádza ulicami, vidí takých ľudí stovky. Premočených hnevom, z rukávov im odkvapkáva smútok a skepsa. Ale ľudia si to neuvedomujú- do istej miery. Samoľútosťou si kopú dieru do zeme. Neveria v ľudí, radšej zatracujú zlý, krutý svet. Ako by svet bol živý. Zabúdajú, že ten svet dýcha ľuďmi. A sú to práve ich myšlienky, čo vedia ničiť. Ich láska, čo dusí a bola to ich nenávisť, čo strelila guľku do hlavy.

Ľudia. Paradox. Hasia oheň zvyčajne príliš neskoro, až keď im bezpečie v plameňoch padá na hlavu. A vedia, že žijú, až keď na nich dýcha smrť. Tak isto, priateľa radšej napísala na papier a vygumovala ho. Bez slov.

A bez sĺz. Čierna smršť ju pritlačila do kúta, kde vníma iba vlastné vzlyky.

Chodí. Za zákrutou čakajú prášky na spanie alebo škridla či feťák vo forde. Priateľ bol posledný. Stratila ho. Stráca aj seba. Gumuje sa. Už ani v zrkadle nevidí svoju tvár, lebo naokolo vládne prítmie. Nevie kráčať za svetlom. Nevie svetlo v sebe živiť. Padá na ňu tma. Tma ťažká a večná. Ešte kráča, premočená čiernou smršťou, ktorú si privodila sama a ktorú jej privodili chorou láskou a bezmyšlienkovými kliatbami. Ešte kráča a umiera.

Jedna možnosť

Dedicated to Mammon

Obyčajný hod kockou,
a more nie je nebom
a nebo nie je morom.
Nie je to ani silnou mocou,
príde to len tak.

Koniec romantiky,
a ticho hliny-
žiadne vzlyky,
len v rakve nemá struna
a besné sliny.

Choroba a či guľka v hlave,
koniec prišiel zajtra, práve.
Žiadny spev, krídla, večná láska-
neboj, ležíš v sláve, drahá maska.

Však radím,
nečakaj anjelikov
čo sliedia v mori,
lebo nebo viac nie je morom
a more je tak možno hrobom.
A ty si aj tak neverila.

Dobre, dobre teda,
sú tam s tebou, anjelici-
v lesklej skrinke spia,
a naokolo spievajú si
malinkí, usilovní červíčkovia.

Aikavols, the Country of Thousand Beloved Surprises

I simply tend to ramble. I cannot do anything about that. This article does not give a try to look as an example of creativity. (Crummy) Fiction.

I came to the country of Aikavols three weeks ago. An uninitiated might object that three weeks create too small space for knowing the mentality of whole nation but I am such an experienced anthropologist that I can objectively judge level of mental and social development of any native group right away. So or so, I found Aikavolsans to be very interesting subject of observation. According to their unique and many times strange attributes of behavior I made a detailed work depicting their nature, habits, and traditions. This essay is my effort to sketch life in one of the Aikavolsan cities. I am convinced that the reader interested in this exotic issue will also get to my book called Aikavols, the Country of Thousand Beloved Surprises.

Bar Tislava is the capital of Aikavols. The people living in Bar Tislava have very special way of living. I suspect that most of the citizens have secretly had a chip implanted into their brain which makes them abnormally hurried and what is more interesting, thanks for the implant, their faces lost any sign of emotions and they look perfectly grave at any possible occasion. Note, that this chip works especially at bus stops, train stations, banks and hospitals.

One habit that made me question about inventiveness of other nations is Bar Tislavakers’ unique liking in biological heat- without reference to the winter or summer season. I am sure that this penchant has roots in age-long tradition. Also today it is being passed on younger generations and thus I am convinced that it will not die out. The habit of sticking one’s body to the neighbor’s as close as possible usually takes place in cars of mass transportation, pop music concerts, commercial club Doppler, and in stores during seasonal sales. To a stranger this sticking habit in combination with the grave faces appears to be very exciting and fascinating experience that makes one taste the real human heat.

Such extraordinary people and habits create conditions for some unusual employments. Especially remarkable are some individuals that invented a creative way of private enterprise. They are usually referred to as Quick runners or Harvesters. The places of their occupation are mostly the Sticking-body crowds. Adapting flexibility and speed of cheetah they dodge among the crowded people and search their pockets for small unnecessary items such as purses, watches and personal diaries. Sometimes they clear away also a poodle or chihuahua.

Bar Tislava is a city of magic. Not only me but also many others came to know this. Especially during Friday nights the downtown is living with young partying men from En Gland. However, Bar Tislavans usually dislike them for their noisy behavior that is in discrepancy with the implanted chips and grave faces.

This and much more an outsider will experience in Bar Tislava. However, for a deeper and more complete experience, one has to travel through the whole Aikavols and visit such attractive places as Lunik 9, Zilina, Pribylina, and Zahorie (similarly as I did), or seek my new and exciting book.

Myšlienkový pretlak je proste nebezpečná záležitosť.

Odkaz

Postapocalyptic talks

Píšeš krásne básne.
A možno... veľa rozprávam.

Viem, nemám právo,
ale...
Modrá šupina
sa mi zadrela
do hlavy,
v hlave
zaznela.

Sme známi a neznámi
A nikdy sme...
neboli,
neboli možno v sne.
A predsa stále...
Už som asi posadnutý
cvok.

Aj tak neviem,
ako si to spravil.

Si v tom nevinne,
to bol iba obyčajný krok
známeho karmínu,
čo mstí sa
za všetko predošlé
v mojej knihe.

Vieš,
neviem,
viem, už nič...
A stále sa mi sníva-
obyčajná vo sne vina,
prečo.

Veď,
nikdy sme neboli
a predsa...

Prepáč
premrhaných
slov.