Iba o nej

Ceruzkou napísala meno. Zavrela oči a prechádzala po ňom prstami. Na bielom papieri sa grafit rozmazal a padal ako hmla na biely sneh. Bol to jej priateľ, myslela si. Teraz nie je viac ako meno na papieri. Jej priateľ ešte stále je... je mŕtvy.

Otočila ceruzku a vygumovala sivú šmuhu. To meno.

Lumy zdvihla hlavu a pozrela hore. Čierna smršť sa nad ňou krútila v desivom víre. Každým dňom rástla, teraz siahala už takmer po strop. Vedela, že jej veľa času nezostáva. Možno na ňu cestou domov spadne škridla, alebo ju zrazí mladý feťák na ukradnutom aute. A možno si nakoniec sama zoberie prášky na spanie. Určite zomrie. Ako to meno na papieri.

Začala zľahka. Najprv vygumovala jedno meno, potom druhé. Ľudia... bývali to kedysi ľudia, tie mená. Teraz postupne splynuli do čiernej smršte, čo ju tlačí k zemi. Nevypovedané slová, nechcená láska a hnev, všetko v nenávisti od druhých, poslané k nej narástlo a rastie jej nad hlavou. Meno ju vygumovalo, ona vygumovala jeho. Nespočetne ráz, znova a zas.

A teraz umiera. O centimeter. A stále viac.

Vie, že to musela urobiť. Vie to presne tak, ako malé dieťa vie, že má dýchať. Vzťah presýtený chorobou skôr či neskôr krváca. A aj keď sa rana zacelí, pod chrastou sa hromadí hnis a otrava krvi. Oni sa otrávili. Mala mu dať zbohom. Dávno pred tým, ako rana napuchla. Alebo mala použiť aspirín a žeravé železo.

Pozrela na papier. Bol poznačený sivou šmuhou, lebo guma nikdy neodstráni všetko. Ako spálené mosty nezmažú jazvy na duši.

Oprela si ťažké čelo o studenú dlaň a prsty. V hlave jej bolestivo pulzovali myšlienky. Čierna smršť už začala tryskať hnevom a jej sa ťažko dýchalo. Uzavretá v hlave, kričala otázku. Kto za to môže? Ona a či vygumované meno. Vygumované mená. Cítila mnoho chýb na svojich pleciach, na svojich perách a v srdci. Pálili ju a každým dňom ako kyselina zažierali sa hlbšie do mäsa.

Nečuduje sa, že má čiernu smršť. A ani nie je sama. Keď sa prechádza ulicami, vidí takých ľudí stovky. Premočených hnevom, z rukávov im odkvapkáva smútok a skepsa. Ale ľudia si to neuvedomujú- do istej miery. Samoľútosťou si kopú dieru do zeme. Neveria v ľudí, radšej zatracujú zlý, krutý svet. Ako by svet bol živý. Zabúdajú, že ten svet dýcha ľuďmi. A sú to práve ich myšlienky, čo vedia ničiť. Ich láska, čo dusí a bola to ich nenávisť, čo strelila guľku do hlavy.

Ľudia. Paradox. Hasia oheň zvyčajne príliš neskoro, až keď im bezpečie v plameňoch padá na hlavu. A vedia, že žijú, až keď na nich dýcha smrť. Tak isto, priateľa radšej napísala na papier a vygumovala ho. Bez slov.

A bez sĺz. Čierna smršť ju pritlačila do kúta, kde vníma iba vlastné vzlyky.

Chodí. Za zákrutou čakajú prášky na spanie alebo škridla či feťák vo forde. Priateľ bol posledný. Stratila ho. Stráca aj seba. Gumuje sa. Už ani v zrkadle nevidí svoju tvár, lebo naokolo vládne prítmie. Nevie kráčať za svetlom. Nevie svetlo v sebe živiť. Padá na ňu tma. Tma ťažká a večná. Ešte kráča, premočená čiernou smršťou, ktorú si privodila sama a ktorú jej privodili chorou láskou a bezmyšlienkovými kliatbami. Ešte kráča a umiera.