Chodbou práve prechádzala sestrička oblečená v zelenom plášti a s hlučnými, bielymi sandálmi na nohách. Hýbala sa ako v mlieku, pomaly a mátoživo. Akoby neexistovala presne tak, ako netlačila stolík s liekmi v umelohmotných mištičkách. Bol večer, neskoro. Vonku pršalo v pramienkoch strieborného dažďa. Zmývali ticho zo zaprášeného okna. Biele svetlo blikalo v bzučiacich intervaloch kdesi na konci chodby a ona sedela zohnutá na drevenej lavičke pod ním. Pálili ju oči. Od svetla. Od sucha.
Ruky pretkávané jemnými modrými žilkami, biele a skrehnuté, ležali jej v lone. Triasla sa. Pridlho čakala. Hodiny na stene príliš hlasno rachotili. Nedali jej pokoj.
Chirurg za sebou šetrne zavrel dvere. Žena spozornela, neisto sa postaviac s prosiacou otázkou v očiach. Ako... Chirurg sklonil oči. Ženu iritovali jeho vrásky, jeho pevné ruky. Ako... „Pani Solanová, vášho syna sa nám nepodarilo zachrániť. Jeho srdiečko bolo príliš slabé.“ Nasucho prehltol, žena deravo pozorovala jeho vlhký krk ako ranená šelma zahnaná do kúta. „Môžete sa s ním rozlúčiť, ešte pred tým, ako ho odvezú.“ Chirurg odstúpil a uvoľnil matke cestu. „Je mi to ľúto.“
Nevedela, že kráča, proste išla tam, kde ju poslali. Do chladnej miestnosti, bez okien, zaplavenej dravým nazelenalým svetlom. Sestrička stála pri jej synovi. Spal. Len v nesprávnej posteli. Holú hlávku, krehkú ako porcelán, uložili na igelite a malé tielko prikryli ohyzdnou plachtou. Ako mohol zaspať na takomto mieste. Žena si sadla na stoličku vedľa postele. Dotkla sa malej studenej rúčky. Nie, nebolo to správne. Sestrička do nej bodala súcitným pohľadom. Cúvala v kúte, radšej by odišla. Žena pohladila drobné čielko. Stanko... moje slniečko. Pobozkala synčeka, ale všetko bolo nesprávne. Spal. Pozrela na sestričku- krčila sa v kúte, len aby sa nezmáčala od smútku. Ticho miestnosti však tieklo po stenách a liezlo cez póry do tela. Spal. Matka sa otočila chrbtom, chcela vyjsť na chodbu, tu sa dusila. „Nezabudnite...“ matka sklopila hlavu a načúvala bodavému pohľadu. „Nezabudnite si vziať jeho veci.“
Všetko ťahalo za sebou tiene. Ľudia na chodbe, svetlá na strope. Zišla na prízemie, pomaly, jedným schodom za druhým, s okrajmi z hnedej gumy. Dole vykĺzlo jej meno z popraskaných pier a do rúk jej položili hnedý balíček. Voňal jej pracím práškom. Ponúkli sa, že zavolajú taxík. Odmietla.
Na chodbe pred bytom sa snažila odomknúť dvere. Zámok cez noc opuchol a škeril sa jej do tváre. Hnedý balíček padol na zem. Kopla do dverí a zviezla sa k podlahe. Cítila chlad tiahnuci z linolea. Vzala balíček a vytiahla poskladanú modrú košieľku. Ponorila v nej tvár. Košieľka ju chladila na lícach a vôňa sa zarývala príliš hlboko. Zdvihla sa a vložila kľúč do dverí.
Byt, prázdny. Hrôzostrašne nezmenený. Na stenách prilepené pastelkové obrázky s rytiermi a autíčkami svietili farbami tak, ako pred troma dňami. Vošla do synovej izby. Na zemi ležalo neodložené autíčko. Jemne ho skryla v rukách a ľahla na ustlanú posteľ. Slzy vsakovali do vankúša. Nemé, od narodenia zabudnuté. Plakala po prvý raz od chvíle, ako videla synovo telíčko necitlivo položené na igelite. Ona nezabudne. Vysilená zaspala.
Ráno otvorila oči do teplého svetla. Najprv jej blyslo hlavou že všetko bol zlý sen. Nič sa nezmenilo. Nič. Však ako jej pohľad dopadol na záclony s farebnými balónikmi a v dlani našla zabudnuté autíčko, rozplakala sa znova. Zahrabala sa pod perinu a ruky ponorila pod vankúš. Pod vankúšom ležal papier. Poskladaný lístok.
Drahá mamička.
Nechcem, aby si plakala, lebo si plakala už príliš veľa.
Ako som sem docestoval, hneď som Ti chcel napísať, aby si nebola smutná. Privítal ma ocinko. Je tu aj babička s deduškom a všetko mi hneď ukázali. Páči sa mi tu, aj keď mi veľmi chýba, že Ťa nemôžem objať.
Vraj keď budem chcieť, moja duša sa môže vrátiť na svet a bude zo mňa dieťatko. Ale to nechám ešte na neskôr.
Aj keď som si myslel, že sa to nebude dať, dalo sa to. Chcel som Ti totiž povedať, že Ťa veľmi ľúbim. Požičali mi špeciálne pero, aby som ti mohol napísať. Pozdravuje Ťa aj ocinko, teraz ma drží za plecia. Tiež vraví, že Ťa veľmi, veľmi ľúbi.
A vieš čo je najzaujímavejšie? To pero mení farby na tomto slniečku. A vraj tento list môžeš prečítať len Ty.
S ocinkom chceme, aby si nebola smutná a aby si nebola osamelá. Vôbec sa nenahnevám, ak si nájdeš druhého synčeka. Napríklad z detského domova. Kľudne sa môže hrať s mojimi hračkami. Však keby si chcela dcérku, asi jej budeš musieť nájsť iné hračky, lebo ju nebudú zaujímať chlapčenské. Veď vieš. A ľúb ju tak, ako mňa.
Prosím, nebuď smutná. Už ma nič nebolí. Môžem už behať a dokonca aj lietať. Je to super.
Viem kedy na mňa myslíš. Vtedy myslím aj ja na Teba. Tak neplač, nie si sama. Ani teraz nie si. Sedím vedľa teba, len ma nevidíš.
Ľúbim Ťa a teším sa, že môžeš byť ešte na svete, aby si mohla dávať lásku, ako si ju dávala mne.
Tvoj Stanko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára