Psychedelic- spomienky na dnešok

Póza. Vládne svetu.

Mám kamennú tvár. A hrozne dobré vlasy. Vidíš, vidíš! A strakaté oblečenie s čiapkou z čivavy. Som cool a in a trendy a bože, tak moc dobrý. Tak sa pozeraj, vnímaj ma, ako pes vníma granule v oslintanej miske. Ty si ten, čo je ticho a čumí. To vraví tvoj odznak na zadku nohavíc. Bože, kde si vyrastal, snáď vo vidlákove? Čiapka sa predsa nosí naopak. Aby bola správne, tu a teraz, v tejto realite, ktorá skuvíňa, lebo je naruby od začiatku. Nemám náladu, choď, choď, choď si skákať dolu schodmi po hlave. Čo nerozumieš? Ja som póza.

Znudené tváre v trolejbuse. Dedko, prisadnem k nemu. „Dobré ráno, to máme ale krásny deň. Žlté listy, ešte vlhké od skorého dažďa sa nádherne trbliecu na slnku. Čo poviete?“ Vyskočí ako dvadsiatnik a prekrižuje sa pravicou- „Satanáš, ona je opitá!“ Oh, Satanáš? Kde... veď sme v trolejbuse. Naokolo len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov, a žiadneho Satanáša nevidím. A dedko, dávajte pozor, tá vaša tvár je akosi neprirodzene sinavá. „Satanáš, Satanáš“ vydýchne a presadne si na inú stoličku. A znudená tvár pokyvkáva sa v rytme výmoľov.

Chcem si spievať. Veď je tak krásne. Chcem spievať, tadááá tadááá, keď som mladá. Znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Pri prvom tóne sa strhnú ako z nočnej mory a v nočných košeliach, robia si kolieska na čelo. „Prečo robí také ksichty? Šialená. Chúďa.“ „Satanáš!“

Prehltnem slová. Po chvíľke ma ťažia v žalúdku. Prevracajú sa tam, ako v práčke. Rastú im nožičky, sú ich stovky, stovky, tisíce. Malé čierne slová, čo sa chcú vyštverať po ôsmich chlpatých nohách von zo stiesneného hrdla. Prehltnem nasucho a zapijem hrdosťou v prášku.

Vonku za oknom, zaprášené ulice. Zaprášené ulice a lebky obalené mäsom a kožou. Vznášajú sa nad asfaltom a v kufríkoch vlečú zlámané krídla.

Tadááá tadááá, keď som mladá. „Satanáš!“

Na betónovom stĺpiku balansuje človek. Na hlave šuští žltá Billa taška. „Som neviditeľný, neviditeľný, neviditeľný. Invissible.“ Je nahý. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. A predsa robí lastovičku na betónovom stĺpiku. Prirodzenie ako jedenásty prst ukazuje na umastený kartón- „Prispejte človeku.“ Prilepím nos o okenné sklo trolejbusu. Ešte som nevidela nahého človeka. Fascinujúce. Ako v zoo. Už bežia lebky v uniformách, s obuškami v rukách. Človek padá dolu ako vyťatý strom. Stínajú, stínajú, vytínajú, kopú, s obuškom do kolien. A z nosa tečie miazga. Skonfiškovaná žltá igelitka leží na zadnom sedadle húkajúceho auta. A na človeka navliekajú šaty.

Trolejbus poskočil a s ním znudené tváre. Dedko vpredu spadol na podlahu, tvár mal pokrkvanú ako sivý hodvábny papier. Pozerám. Zoo. Nikto sa nehýbe, len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Načiahnem ruku. Bije mu srdce, bije? „Dedko, čo vám je?“ „Satanáš.“ Z úst mu po jednom lezú čierne slová na ôsmich nohách. Chcem zatlačiť sklené zelené oči. Tak som o tom čítala. Že sa to má. A možno aj mince na ne treba uložiť. Len neviem ako, ako. Ako? Kde vlastne sú. Ľudské oči. Tvár sa presýpa do seba. A čierne slová mlčky lezú na čiernych nohách znudeným tváram pod kožu.

Na ďalšej zastávke nastúpi lebka. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. Oblečená. Prekročí dedka a ja vyskočím zo sedadla. „Sadnete si?“ Pozrú na mňa dve čierne diery. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtíš?“

Bolesť v chrbte. Zlomilo mi krídlo.

Na asfalte stojí pár. Muž a žena. Okolo fičia autá a trolejbus. Opretá o lepkavú tyč, stenám nad nimi. Lebka a lebka. Držia sa za ruky a pri nohách leží natiahnutý mŕtvy potkan. S rozpučeným bruchom. Lebka s jednou nohou kratšou sa rozchechtá. A kašle. Vypľúva na podlahu čierne slová. Osem nožičiek, zvíja sa v kŕčoch.

Chcelo sa mi zapískať. Keď klavír si nenosím vo vrecku. Ani gitaru. Smutne. O tom potkanovi. Po prvej note, dedko našmátra moju nohavicu. „Satanáš!“

Dvere sa rozďabili. Dokorán. Bum. Dve krídla od seba. „Dedko, pustíte ma, prosím? Už musím ísť.“ Vykročím smerom ku vzduchu. Popolavá ruka sa hojdá na nohavici. Vyskočím. Železná tyč. Padnem. Kaluž. Žalúdok sa prevráti. Je mi zle, zle, zle. „Satanáš“ zastoná ruka. Prehltnem čierne slová aj s potom ulice.

Chce sa mi smiať. Šialene, šialene. Jedno krídlo ma bolí. Smejem sa smejem. A z úst vyliezajú čierne slová. Kaluž sa mieša, mení na krvavo-červenú. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtí?“

Zo strechy skočila mačka. Biela. S čiernym fľakom na celom tele okrem prednej labky. Mozog, hnedasto-červený, vystrekol na asfalt. Chrapľavo sa zasmejem. Podarilo sa jej to. Dokázať, že príroda nemala pravdu. Omyl, omyl prírody. Bože, koľko ho je.

Pribehli potkany. Veľké. Hnedé a čierne. Vlhké a zablšené. Odháňajú ma od chlpatej mŕtvolky.

Prší. Na šaty. A plášte. A dáždniky. Prší mlčky. Vietor dostal výpoveď. Prší slzami, čo princezné poctivo zbierali do vedierok. Prši, prší, len sa leje. Zo šiat rastú slizké chápadlá. Dusia, dusia ma. Prší viac a chápadlá rastú. Špicaté vlny kriku rozdierajú hruď. Nechtami driapem. Oblečenie padá. S krvou. Prelezené čiernymi slovami s ôsmimi nohami. A dýcham, konečne dýcham. Na bradavkách cítiť chlad slaných sĺz.

Na betónovom múriku balansujem s rukami od seba. „Satanáš, satanáš!“ vykríkla sivastá ruka. „Dobrý večer ľudstvu. A dobrú noc. Je to dlhý spánok. Veľmi dlhý. Tadááá tadááá, keď som bola mladá.“ Blíži sa siréna. A lebky v uniformách, s obuškami.

Tečie mi miazga. Tečie zo žíl. Srdce bije, ešte trochu. Obrátim hlavu nabok. Po asfalte skacká štvorročné dievčatko. So žltými vláskami a žltou plyšovou kačičkou v malinkej rúčke. Zastane a chvíľku pozerá veľkými živými očami. Stonám, aj keď nechcem- pred ňou. No oblečenie sa mi zahrýza, zahrýza do srdca. Veľký drsný jazyk, gumuje tvár.

Vstáva, lebo chce- pred ňou. „Satanáš!“ ukazuje prstom na malé dievčatko, stískajúce kačičku na hrudi so zajačím srdcom. „Satanáš!“ dievčatko so žltými vláskami beží a lebka vypľúva mŕtve čierne slová. Ostatné prehltne.

Diagnóza. Aká... Čo za to môže? Kto.