Ako sa dieťa narodí, dostane do maličkých prstíkov striebornú niť. Striebornú niť a krabičku perál.
Takých päť perličiek navlečú rodiča. A zatiaľ s úsmevom na perách, odhaľujú pravdu o svete v odpovediach na časté otázky. Čo je toto? Pes. A čo tamto? Dúha. A prečo už neuvidíme babičku? Lebo si ju zavolali anjelici a teraz spolu spievajú a jedia jej obľúbené sušienky.
Otázky prestávajú a nitku chytá dieťa samo. Zo začiatku sú prstíky nešikovné, koniec nitky sa trasie a perly majú predsa len malé dierky. Také zodve, zotri sa aj zakotúľajú pod stôl a chvíľku potrvá, kým sa nájdu, však opakovaním sa nadobúda prax. Ďalšie perličky sa navlečú rýchlo, nik ani nepostrehne ako. Každým rokom jedna.
A rodičom zvonia tie perličky pred očami, len nechcú uveriť. Láska nedovoľuje rokom plynúť.
Keď sa na nitke zo striebra hojdá tak pätnásť bielych guličiek, mladý človek sa začne pýtať. Prečo... Ako... Kto som... Čo teraz... A čo potom...
Filozofi, po druhýkrát v živote.
A perly pribúdajú čoraz rýchlejšie. Možno tento mladý človek s perlami v ruke bude mať vlastné dieťatko a daruje mu striebornú nitku, časť z tej jeho vlastnej. Možno nie.
Tak, či onak, nitka stále oťažieva a krabička s perličkami je stále ľahšia. Raz sa vyprázdni.
Keď má človek ľahké kroky mladosti, pýta sa veľa. Nečudo, má na to právo. A veľa času. V kútiku duše je vždy nesmrteľný. Nevedno, kedy presne príde ten zlom, ktorý badať u zvráskavených tvárí v kostole. Kedy sa človek začne báť smrteľnosti. Možno vtedy, keď zahliadne Smrť a po prvýkrát započuje šumieť svoje vlastné presýpacie hodiny. Vtedy strieborná nitka s perlami priveľmi oťažela.
Ako brať smrť. To je zle položená otázka. Ako brať život; má väčší zmysel.
Pravda, nedostali sme periel v krabičke rovnako. Jeden ich má dvadsať, druhý sto. Ale roky, nie sú to, o čo tu kráča. Je to život a jeho hodnota. Ako znásobíme talenty, ako zlepšíme životy druhých a ako si vychutnáme ten svoj.
Človek má podvedomý strach z neznáma. Nečudo, strach vie zachrániť kožu, ako sa presvedčili celé generácie. Ale našťastie, Smrť zaklope na dvere úplne každému, a vtedy, s perlami na krku a hlavou vzpriamenou bude musieť vykročiť do svetla Neznáma.
Boh zľahčuje myšlienky na Neznámo. Nečudo, že je mnohokrát nazývaný Otcom, Pastierom. Ten kresťanský Otec podáva svoj rodičovský prst, aby sa ho batoľatá chytili a robili prvé kroky v novom svete. Aká krásna poistka do budúcnosti, však?
Niekto verí v nebo. Niekto zas v sedem rajských záhrad. Niekto bude motýľom. Iný dostane vlastnú planétu a ďalšieho čaká vykúrená izbička plná chrumkavých koblíh v pekle. Relatívnu smolu majú tí, čo veria vo večné zatratenie a škrípanie zubov a podobné nočné mory. Neviem, kto im to vsugeroval. A tí poslední mávnu nad všetkým rukou: „Ále, nech si ma len pekne zožerú červíky.“ Filozof sa spýta, kto má vlastne pravdu, správnu predstavu... Úplne všetci. Pretože svet vždy bol a bude o tom, aký si ho spravíme. Ten teraz, aj ten potom. Ružový, či utrápený. Vo všetkom treba hľadať ľudské želania a rozhodnutia. Stačí chcieť, veľmi, veľmi, zo srdca, a celý vesmír sa postará, aby sa tak stalo. Všetko je to o viere. A životnom presvedčení.
A preto je veľmi hlúpe hádať sa so susedom o vlastnej pravde. Presne tak, ako somár nepresvedčí sliepku, že je koňom.
Nesmie do nás vkročiť sebeckosť, panovačnosť, agresia, nenávisť či klam. To sú kalné vody, v ktorých sa tak nádherne darí červom, čo sa napchávajú ľudskou dušou. (Ak človek verí, že ju nemá, tak ním samotným, ľudským vnútrom.) Vedia pretrhnúť aj striebornú niť a perličky sa rozkotúľajú po podlahe. Je veľmi ťažké vrátiť sa späť, keď život zostane tikať len pre ľudské telo, ale pre nič, čo kedysi bolo vo vnútri. Pre cítenie. To, čo z nás robilo smrteľných ľudí.
Netreba brať smrteľnosť ako problém. Smrteľnosť je zázrak. Dar, čo nám závidia bohovia. Pre smrteľnosť je každá prežitá sekunda jedinečne príťažlivá, lebo jednoducho už nepríde znova a s každou novou sa blíži koniec. Život je príťažlivý. Po pravde, najčastejšie držíme sa ho ako kliešť. Ale treba si uvedomiť, že ľudský tvor mu udáva hodnotu a samotná smrť ju ztrojnásobuje.
Človek, navliekaj si svoje perly, s tým nič nespravíš. Však ži, dýchaj, miluj a nepúšťaj zo seba zlých duchov, lebo všetko, čím žiješ- to dobré, aj zlé, všetko sa ti vráti.
Jediné, čo viem teraz odkázať- ver. Ver tak, aby si sa nebál smrti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára