Nechaj ísť, nechaj isť. Však jej to opakujem každý deň už dva mesiace. Čerešňa aj prikývne, dvihne hlavu s pochopením, a žije nasávajúc zvyšky letného slnka. Zvyčajne vydrží do východu mesiaca. Potom skloní hlavu a znásilňuje denník a plyšové lásky. Keď prší, prší jej z listov ako z neba. Po nociach horí, vraví zo sna, spotená, príde a pritúli sa. Je to zvláštne. Ten kontakt je zvláštny, zvyčajne si držíme odstup. Veď ju mám pozorovať, triezvo, bez zbytočných pocitov, čo mätú. Ale tíšim ju, hladím po vlasoch. Vydrž. Zvyčajne sa nechá učičíkať, a zaspí. Na hodinu, dve. A potom znova – prudký nádych a hukot v ušiach. Vraví o stvorení zo snov. Zahalené v závoji, nevidno mu do tváre, ale pritom pohľad cítiť až v zátylku. Stvorenie sedí na posteli a vzťahuje chrastavé ruky k jej hrudi. Paralyzovaná, chce sa pohnúť, nadýchnuť, a hluk v ušiach sa stupňuje až bolí, keď precitne. Bol to len sen, opakujem, keď ju premkýna strach. Veď som predsa spal v rovnakej miestnosti a nikto tam neprišiel. Veď by som počul. Veď už spi.
Vidiny v snoch začali pomerne nedávno. Alebo, ako tvrdí, vrátili sa, asi pred pol rokom. Ale vtedy zaspávala ešte ľahko. Stačilo, že bol P, a bola v pokoji. Alebo, ktovie. Z času na čas zas zlyhávala vo chvíľach nevysvetliteľnej tmy v duši. P ju miloval. Obávam sa, že práve to ju nútilo ubližovať mu čoraz viac. Zvykol som sa jej pýtať, prečo to robí, prečo ho odstrkuje, prečo je vyslovene krutá. Vždy povedala, že ho miluje, ako nikoho, ale že rokmi zabudla žiť, ku koncu už nevedela, či dýcha, iba vo chvíľach bolesti, keď sa sama dohnala do sĺz, keď rozmýšľala nad sekerou zatnutou do dreva. A čo ma najviac popudzovalo, stále v nej rezonovali slová, ktoré jej priateľka vyložila z kariet. Také nezmysli.
***
Človek si môže myslieť, že jed sa časom rozloží. Ale potom by stratili význam všetky arzénové konšpirácie. Príčina smrti sa predsa definuje až z kostí. Koniec lásky tiež. Takže pozor na poháre z kráľovského stola. A pozor na slová.
Čerešňa slová stále berie na ľahkú váhu. Sama odpustí cez noc, preto stráca súd o ranách, ktoré rozdáva jazykom. Ako decko. Keby to bolo na mne, slová by som označil tou malou lebkou s hnátikmi. Nech to má aspoň s výstrahou, a nezbiera ich po lesoch.
P mal svätú trpezlivosť. Mal. Preto Čerešňa, rozmaznaná pocitom istoty, zabudnúc silu vlastných koreňov, teraz neuroticky behá hore a dolu, nesústredí sa na prácu a smoklí nad spomienkami. Vravím, nechaj ísť, veď je mu dobre, konečne sa usmieva a žartuje, tak buď šťastná, že sa oslobodil, a nachádza, čo kvôli tebe zanedbal. A keď ho tak veľmi miluješ ako tvrdíš, tak mu to dopraj. Len-nechaj-ísť.
***
Je mi ľúto, diania posledných dní. Dobre, niektoré sa počítajú do rokov. Veci, doteraz fungujúce, pekné, a mnohé detsky čisté, nahnívajú a rozpadajú sa. Akoby prítomnosť človeka zabíjala dokonalosť. Asi to bude expiračnou dobou, až smiešne krátkou vzhľadom na životnosť ľudí, čo vyprší so stratou nevinnosti. Potom sa nájde jeden nahnitý jedinec, a na vyhodenie je celá bedničla.
Stačí sa prejsť po ulici, alebo prečítať noviny. V davoch sa šíri pach alkoholu, hnisu, korupcie, priživovania a zdierania. Hegemónia točí svetom a Zem umiera. Ale viac stíska bezmocnosť pri pohľade na deti zbabelých otcov a priateľkinu matku s rakovinou v lymfách. Čerešňa, teraz plač. Ochutnaj dospelácke bahno. Nie nejaké pseudo zlomené srdce. Konečne buď šťastná, že máš vlastný kýblik špiny, čo môžeš vyčistiť. Chceš zakročiť proti vráskam vlastnej matky, ktorá nevyjde z bludného kruhu, lebo sa bojíš, bojíš sa, že ju chytia do zubov a vezmú ti ju. Cítiš sa zodpovedná, lebo nikomu z nich, hoci ich miluješ, nikomu nedokážeš pomôcť. Trpia.
Vravíš, že chceš bojovať. Ale utekáš s výhovorkou, vraj nevieš ako. Zbabelá, zbabelá Čerešňa. Nedokážeš sa pozerať.
V kostole učia o Bohu. Teta E sa kompletne odovzdala do Jeho rúk. A nechala veci plynúť. Čerešňa si robí krúžky na čelo, odsudzuje pasivitu, ktorú vlastne sama podvedome živí. Boh je, samozrejme, ale slabosť, tá nie je od Boha. Máme predsa bojovať za život, lásku, šťastie. Máme si niesť kríž a nefňukať. Máme hľadať správne odpovede a klásť správne otázky. Máme veľa vecí, čo máme, ale aj tú, čo nesmieme. Nesmieme sa opustiť. Najmä vo chvíľach, keď bolo rozhodnuté proti vôli, keď bolí, a celý svet je čierny. Koľkokrát to múdri ľudia musia opakovať. Zatrpknutosť zreje v nenávisť, ktorá boptná a kvasí pod kožou, až ju môžu vydestilovať do zla. Zlo plodí zlo.
A dobro zas dobro.
Čerešňa, už by si mohla vyrásť.
