Existujú dni, keď to proste nejde. Dnešok je jedným z nich.
Zajtra straší a človek fakt vie, že by sa mal obrniť, pripraviť. Ale... NEDÁ SA!
Neurotické myši v kolese. To sú vlastne myšlienky, myšlienky! Jedna strana zo slovenčiny, číta sa na trikrát, a v pamäti zostáva jedno nepostrehnuteľne gigantické- blank. Kde je zmysel, kde je normálnosť? Konvenčnosť... myši v hlave, to je cvok.
A čerešňa behá po izbe ako odhalená striga.
Je v tom Macko, je v tom Matika, je v tom Matura je v tom Detstvo, je v tom... Hurikán myšlienok a pocitov. A ten... zlámaný kompas v črepinách.
Vravím jej- čerešni- nech sa vzchopí. Že zas je iba down. A že zajtra v škole ani len nezadrie. A že by sa naozaj mala učiť. Ale vraj... ona by sa len stavala na hlavu. Nechápem, nechápem. Čo na tom vidí.
A aj tak mu nerozumiem. A nikdy nebudem. Lebo... som naivný človek veľkomesta. Príliš zahataný slovami o počasí a škole a napuchnutej mladosti.
Rozprával. Skôr, vravel jej, nech začne žiť a vyhodí to, čo jej gumuje úsmev. Ona sa hrala na herečku z Broadwaya. A počúvala. A tiež veľa rozprávala. Prázdne, prázdne slová.
Bože, koniec prázdnych slov.
Sme prekliati. Naivní ľudia veľkomesta, čo strácajú slová o živote, čo sa stal psom. Ale aj tak. Ale aj tak, jediné, čo strácame- sú kvapôčky jedu z našich zubov. Prázdne slová, po ktorých vnútro zostáva prázdne tak záludne, že raz to prázdno tajne zatlčie klinec do rakvy. A na vrch záludnosti, človek môže v rakve prechodiť ďalších dajme tomu šesťdesiat rokov a až potom naň spadne kábel vysokého napätia, resp. on spadne na ľade pred vchodom do domu. A tak mu zaplatia právo na atraktívnu izbičku v zemi, s atraktívnym vylešteným vchodovým kameňom popísanom zlatými slzami, ktoré v podstate nikdy neboli okrem toho posledného dopoludnia, kedy sa strkalo do zeme.
Ľudská prázdnota, bože, hlce aj mňa. Aj jeho, čo sedel v tú noc pri mne. Málo z mála, čo som v podstate vnímala bola jeho ťažká vôňa s prímesou nikotínu. To sa mi stiahol zvyšok duše, a zostalo klamlivé telesno.
Telesno zostáva ako posledné. Skoro vždy. V začiatkoch chce vyplniť prázdno.
Predvčerom poobede
Sedela som na lavičke. V parku. Konečne sa opieralo slniečko a po dlhej šedej zime ukladalo trošku radosti na kožu a do očí. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.
Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. Takí slušní vysokoškoláci. Rozprávali sa... o cukríkoch. ...Hmm. Chcete sa zobrať? Chcete priviesť na svet deti? Chcete... byť? ...
Zdvihla som ľavé obočie a trošku skepticky pokrútila hlavou. Hej, srší zo mňa skorumpovanosť a nechuť. Čo už.
Dostala ma komercia a rýchlosť v čmuhách. Obyčajné telesno. Neubránila som sa. Ospravedlňujem sa... ospravedlňujem sa vám, Albatrosom od Baudelaira... ak vôbec ešte lietate medzi nami.
Sedela som na lavičke. V parku. Začínal dýchať chlad a vlhko od hlučnej ulice. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.
Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. On mal ľúbiť moju priateľku a ona mala byť kedysi láskou môjho kedysi dobrého priateľa. Ona ani zďaleka nebola vysokoškoláčka. Rozprávali sa... o blížiacom sa večeri a o teple v byte jedného, alebo druhého.
Ako som sa dozvedela neskôr, pomedzi zranené slová mojej priateľky, išli k nemu.
A... Na zemi plakalo len rozdrtené kryštálové srdiečko a biela šnúrka, ktorá ho kedysi držala na teplom krku. Priateľka neplakala. Kdeže.
...Prázdno?...
Dnes v noci
Bolo pol jedenástej a pod pouličnou lampou to vyzeralo ako cez apokalyptický deň. Umelý, žltý a vykonštruovaný.
Sadol si na lavičku a ona si sadla vedľa. Teda, bola som to ja, ale namočená v myšlienkach na históriu pred obyčajnými dvoma, troma rokmi. Namočená v sentimente hodín a minút, keď som chodila ako dievča, keď som, myslím, mala srdce ako Albatros. Dnes, už som to paradoxne dávno nebola ja.
Vykĺzli mi slová o živote, čo sa stal psom. Nechtiac. Veď ani neviem, ako taký život vyzerá. A on sa len pousmial. Trošku nervózne, lebo som nechcela, aby fajčil. Vedel, že dym nemám rada, ale aj tak ma prekvapilo, že to rešpektoval.
Myslela som na tri roky dozadu.
Dnes som vo vnútri šepkala, nech mi odhrnie vlasy z očí, nech mi ich prihladí za uchom. Šepkala som, že potrebujem objať.
Nie je to možné. Sme dvaja. Prázdni, prekliati, naivní ľudia veľkomesta. A už... nemáme si čo dať.
Včera a zajtra popoludní
Na chodbe v škole stretnem priateľku bez kryštálového srdiečka na krku. Mohla som ju len objať, a ona sa usmiala.
