Stratená v myšlienkach

Tlačím do medených strún
až plačú mi pod prstami.

Plačem aj ja,
takými maličkými,
slanými slzami.

Plače rozbitý kompas,
a plačú aj zelené gombičky na šnúrke,
čo ležia mi pri nohách.

Plačem, lebo
som stratená.
Stratená v myšlienkach.

Hello people

Takže, stretneme sa všetci v roku 2012, dobre?

Zas mi to vykĺzlo... príliš rýchlo

Dlho som netušila,
akú silu majú slová.
Hej, kĺzajú mi ľahko,
bez rozmyslu...
to je pravda holá.

Vraj Spontánnosť,
tak som to nazývala.
A stále nazývam.
Len...
Zas si mi dal facku.
Tak radšej pri Tebe
utícham.

Možno len na dnes,
prepáč,
som to ja.
Stále sa ospravedlňujem.
Ale proste Ťa mám
rada.

Tak si budem spievať.
Niekde vonku,
na mokrej tráve.
O svojich citoch,
o tom, čo mám v hlave.
A možno aspoň psy
za zeleným plotom,
budú so mnou zavýjať,
spontánne,
čo už, aj o tom.

Ode to a singing joy (vicious circle?)

Problém s človečenstvom spočíva v strachu. V strachu z budúcnosti, Boha, ľudských reakcií, vlastného ega, či ega toho druhého, alebo dajme tomu z výťahov.

Človečenstvo, máš pravdu, možno za to až tak veľmi nemôžeme, napríklad tak, ako narkoman nemôže za svoju závislosť. Vyrástli sme v strachu a žijeme v ňom. Už sme si naň privykli ako na starý a deravý kabát. Chráni vcelku uspokojivo a tak len málokto si ho vyzlečie. Otázka znie, či to vôbec vie.

A pritom stačí tak málo. (Krásne klishé, že.)

Stačilo by iba skočiť šípku.
Bez kabáta, len tak, po hlave. Hej, hej... Terén nebol preskúmaný, takže kľudne sa tam mohli povaľovať kamene, resp. pretekajúce kvádre s rádioaktívnym odpadom. Ale namiesto dopadu na predmety schopné párať, odierať, lámať a svetielkovať, čakalo len tlmené žblnknutie a zopár kruhov na hladine.

A potom to plávanie... prišlo samo.

Človečenstvo, bojíš sa. Vojny a nezamestnanosti, globálneho otepľovania, či pavúkov. Nevravím, strach má dosť výhodnú schopnosť zachrániť kožu, keď treba. Ale prečo... prečo sa ľudia už boja byť aj samým sebou. ? (To je otázka, čo. Podobná tej... čo povedal jeden chlapík, keď držal lebku v ruke a pritom filozofoval o raňajkách nejakých červíkov v zemi.)

Myslím to vážne. Však sa pozri von z okna. Alebo ešte lepšie... do zrkadla, či postačí aj vyleštená lyžica na polievku.

Nosíš masku a telo zakrývaš starým dobrým deravým kabátom. A sťažuješ sa, že je ti zima. Bodaj by nebola, keď ten kabát tak sakramensky prefukuje. Ale bojíš sa, že keď ho odhodíš, nik ťa nezahreje. Nebudeme si klamať. Pri toľkom strachu, čo človečenstvu ťahavo odkvapkáva z nosa, sa ťažko hľadá ešte jeden bez kabáta. Fakt, ale keď sa nájde... potom ho skús objať. A môžem ti povedať, že ľudské teplo hreje viac ako oheň na záclonách a laminátových parketách dokopy. A dokonca ho netreba ani hasiť.

Prečo sa bojíš byť samým sebou. Prečo sa tak smrteľne bojíš ukázať viac ako 2 štvorcové milimetre svojej kože? Niečo stratíš, že... istotu, alebo starý, dobrý, zabehaný život v otrhanom kabáte.

Možno stretneš Nepochopenie a možno sa ti konečne uľaví. Lebo do zlého divadla potrebuješ neustále pumpovať asi toľko energie čo benzínu do starej fiatky.

Keď ti fakt nejde o kožu... dajme tomu príklad, že ťa akurát naháňa cvoknutý garbiar so životným sloganom oži v koži, s manikúrnymi nožničkami po lese... prekonaj svoj strach. Prekonaj závislosť a otvor srdce.


Osobná skúsenosť, ver mi.
Stačilo len zopár obyčajných ľudských slov a kameň o veľkosti takého stredného menhýra proste vybublinkoval pod ich prúdom.


Ľudské slová a pochopenie, ťažko sa dnes hľadajú. Niekto ich nenájde vôbec.

Ale vždy vravím, treba začať od svojho osobného vesmíru. Úprimnosť, a koniec pretvárky. Ten kto chce počúvať, vypočuje a ten kto chce pochopiť, pochopí.

Keď nevieš

Pod nohami leží,
Kôpka bielych lupienkov...

Ľúbiš,
Či neľúbiš.
Ľúbiš,
Či neľúbiš?

Odpoveď znie...
O čo tu beží-
Skončiť a či nie,
V suchej studni nárekov.

Smútok

A tie slzy na dne duše,
Vsakujú sa od rozkoše
V bielom tele Evinom.

Prechádzka

Pokus o umelecký opis. Správne, nečaká tu žiadny dej.

Najlepšie je, keď slnko zahŕňa Zem svojimi zlatými bozkami. Nie však až príliš vášnivo rozpálenými, lebo potom pôda pod nohami len vzdychá únavou a jej horúci dych uspáva steblá trávy a rôznu chrobač, čo sa v nej ukrýva. Najlepšie je, keď vetrík šepká svoju jarnú pieseň v mladučkom lístí, v ktorom akoby pretekalo ešte len mlieko, a nie miazga stromov, a slnečné lúče hádžu na štrkovú cestičku trepotajúce sa tiene. Vtedy cestička vyzerá ako krútiaci sa nekonečne dlhý had, poznačený svojou dlhovekosťou, ktorá odštiepila jeho šupiny a tak vytryskli malé kaluže zlatavej krvi. Vtedy je najlepšie, keď sú kroky ľahké a keď výstup do kopca nepredstavuje veľkú námahu.

Ako sa cestička kľukatí v nedohľadne, stromy sa postupne približujú viac a viac k sebe a vo výške prepletajú konáre ako prsty milencov. Už ani nevidno pažiť, iba miestami, kde slnečné lúče ako voda stiekli pomedzi hustnúce koruny stromov. Vždy sa musí objaviť úsmev na perách, keď toto nádherne živé ticho vsiakne do tela prichodiaceho. Ten by sa rád s rozpriahnutými rukami rozbehol naproti zeleno-zlatej tôni a možno z radosti, či čírej roztopaše objal kmeň najbližšieho stromu. Na väčšine je kôra rozpukaná a zvráskavená ako oči starcov, čo vzhliadli už na mnoho desaťročí, ale niekedy medzi spadnutým lístím vykuknú zvedavé hlávky mladiny. My však pôjdeme ďalej, ešte kúsok po štrkovej cestičke. Už dávno je prerastená neposlušnými trsmi trávy, kroky sem už často nezablúdia. Tam, kde leží starý balvan, ako nehybný chrbát spiaceho obra, nedbalo prikrytý dekou z mladej trávy a uspaný vôňou medvedieho cesnaku, tam treba pozorne pozerať na zem. Medzi mladou pažiťou sa kľukatí úzka cestička udupaná nespočetnými kopýtkami, či labkami. Ide strmo do kopca , nepozorné nohy sa môžu aj šmyknúť na popadaných vetvičkách, či vlaňajšom lístí. Na samom vrchu si človek vydýchne úľavou, avšak posledná prekážka sa ešte týči pred ním. Hustá stena z malinčia, teraz bohato obsypaného púčikmi, ale aj ostrým tŕním, si tam stojí ako ochranná hradba. Na pohľad nedobytná, ale predsa na jednom mieste odhaľuje bránu do kráľovstva, treba ju len nájsť.

Neviem, či ste už videli lesnú čistinku. Určite áno. Je to miesto, kde sa stromy rozostúpili a zem je zaliata zlato-zeleným svetlom. Táto je však čarovná, dokonale okrúhla, s mäkkým vankúšom z machu. Materina dúška vonia ovzduším a vietor hrá stromom uspávanku. Je to miesto, kde za mesačného svitu tancujú rozjarení lesní elfovia s vílami a fauni im pritom hrajú rezko na píšťalkách.

S výdychom padnem do machu. Je to tým miestom. Je to tým pokojom a pulzujúcou energiou v kôre starých stromov, čo pôsobí ako balzam na dušu. Zrazu všetko sa rozplýva v zelenej hmle, len pod privretými viečkami tancujú lesní duchovia. Sú najstaršou mágiou, dýchajúcou v každom stebielku, v každej malej hrudi a teraz prišli zhmotnení. Len na chvíľku, šepkajú, treba načúvať.

Z denníka spomienok na obyčajný deň

Alebo nepodarená poviedka inšpirovaná psychotestami.
Keď ju teta psychologička preletela očami, pozrela na mňa a s trošku zamračeným výrazom položila zákernú otázku: "Porozumeli ste zadaniu?" Ehm, po pravde, keď mi do rúk strčili papier s predtlačenými začiatočnými vetami v troch jednoduchých odstavcoch a tučným nadpisom- Opis všedného dňa- poviedka, uchopila som pero a s úškrnom náhleho pocitu zadosťučinenia som začala vylievať všetok ten bordel prýštiaci cez kohútik mojej adolescentnej predstavivosti. Táto poviedka je skoro v pôvodnom znení a hej, sú tam zakomponované tie krásne začiatočné vety (len nie vždy na začiatku). Tematika... klasika.

Ráno. A budík zvoní. Neúprosne. Každé rezavé pípnutie strasie telom a zaryje sa hlbšie do mozgu. Ďalšie ráno. Ďalší záchvev mihalníc a kŕčovité stiahnutie zreničky. Ďalšia káva s jemnou príchuťou hliny a hrianka s džemom. Ďalší obyčajný deň. Taký, ako každý pred ním.

O hodinku som vonku. Teda... na chodníku pred domom. Zamknem a kývnem domácej. Prepáčte, slečne Margarétke Virulent Adderovej, čo je inak milá staršia pani so štyrmi mačkami a nepochopiteľnou záľubou v ružovom sieťovanom oblečení. Teší sa vitálnemu zdraviu, a prekypuje vľúdnosťou, hlavne keď hlasom voňajúcim po blene s medom cukruje o poriadku a nájomnom, zatiaľ čo sa jej mačacie spoločníčky obšmietajú okolo vašich nôh. Ich spokojné pradenie sa podobá neodbytnému chechtaniu postaršieho, podivného deduška s jedným okom, čo si práve brúsi svoju obľúbenú mačetu v miestnosti, kde ste mávali kedysi posteľ a malú skrinku, s hrdosťou označovanú ako šatník. Niekedy sa proste človek neubráni a pohľad mu podvedome skĺzne k miestam, kde sa najčastejšie vyskytujú dolné končatiny a pravdepodobne aj dlážka. Vtedy jedna z mačiek zdvihne antracitové oči a vás len zamrazí, čo všetko sa môže prihodiť... v noci... v posteli, alebo aj v tom šatníku. Po prvotnom šoku, človek sa otrasie a začne bojovať s neprekonateľným nutkaním prekopnúť mačku cez najbližšiu stenu. Ale radšej pôjdem ďalej.

Obloha je šedá. Zas. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy videla naozaj svietiť slnko. Všetko je akoby v mliečnom opare. Už tomu nevenujem veľmi pozornosť, iba podvedomie stále vsakuje bezfarebné ovzdušie a ukladá ho dakde hlboko dovnútra. Človek si proste zvykne. Tak ako na všetko... deravé ponožky, mačky, studenú polievku. A vlastne aj na prítomnosť smrti. Ľahostajnosť je v podstate krásna vlastnosť. Taká... oslobodzujúca. Kroky sa odrážajú od stien zaprášených domov. Ulice sú úzke, trošku dusia. Ten tieň napravo, s mrežami, rozbitým oknom a omietkou až vyzývavo odhrnutou je mojím cieľom, takže prebehnem cez cestu.

Zbesilý bľabot, výkriky a zajakavý smiech sa tlmene nesie chodbou. Zdalo by sa, že je bez konca, lemovaná stále rovnakými bielymi dverami, s ovzduším nasýteným bzučiacim neónom. Len tu a tam zhrbená postavička naruší priestor trhaným pohybom. V tvári je smrteľná belosť a prázdny pohľad uprený bohviekam. Všetci sú rovnakí. Ľudí v ústave každým dňom pribúda. Sú chorí. Jednoduché razítko, pečiatka do spisov, nikto sa viac nezaujíma. I tak to nemá zmysel. Niečo im pohltilo myseľ, dušu. Hah, niečo. Je to tu, všade naokolo. Ako keby každý nádych rezal do vnútorností, až kým vytečie posledná kvapka krvi. Je to týmto prekliatym mestom. Mesto, čo trávi svojich ľudí a potom ich strčí do blázinca. Vidím to, cítim. A irónia je, že nemôžem odísť. Možno kvôli nim. Kvôli tým očiam. Stojím tu na chodbe, či v bielych izbách tíšim kŕčové záchvaty. Hrám sa na ľahostajnosť. A pritom nemôžem. Dýchať. Kričať. Nemôžem ani chrstnúť kávu do tváre nadriadenému, keď znova, s perou chlípne ohrnutou prejde okolo a sukňu mi zašpiní mastnými prstami. Koľkoráz som proste chcela tresnúť dverami, odpochodovať, uniknúť z toto arzénom presiaknutého ovzdušia. Vysmiať sa im všetkým do tváre, cestou podpáliť mačacie napodobeniny našej domácej, pekne, pomaly, vzadu na dvore a potom ten sajrajt primiešať do polievky ich paničke.

Vtipné. Asi mi to všetko pekne lezie na mozog.
Patetické. Tvrdím si, že osud ma zviazal s týmito chudákmi.

A možno mi je aj trochu ľúto tých bláznov. Tých prázdnych očí a vlhkých pier. Viem, že kedysi bývali ako všetci ostatní, ešte so zdanlivým nádychom ľudskosti v tele. Maličkí a sebeckí, čo sa trasú o svoje životy. Ani nevedia, kedy o ne prišli.

Odbilo. Zdanlivo. Dnes sme do márnice odviezli troch ľudí a piatich prijali.

Po službe splyniem s mestom. Slnko ešte svieti, teda, v rámci možností. A je mizerne chladno. Prešedivený plášť so záplatami chlad akoby ešte produkoval, nie aby pred ním chránil. Tak ako vždy, nájdem opustenú lavičku v parku a otvorím odrenú knihu z knižnice.

„Je tu voľno?“ zaznel hlboký hlas niekde nad mojou sklonenou hlavou. Postava vysokého muža v čiernom plášti, ktorý mu šiel až k členkom, jasne kontrastoval s temne načervenalým pozadím oblohy. Zvláštne, ukázal sa dosť skoro. Chvíľku bolo počuť len šum mesta. Muž si prisadol. Nevenujem mu pozornosť, prečo aj.

„Bude Krásna noc. Možno bude vidno i hviezdy. Videli ste niekedy hviezdy? Milujem ich.“

„Ako škvrny na obruse, čo sa nedajú vyprať.“ Nahodím chladný tón a pozriem do bledej, zdanlivo mladej a krásnej tváre. Jeho čierne oči sa do mňa zabodli ako dva ostré tesáky. Pomalými dúškami začali vpíjať vedomie. Tie oči ma úplne pohltili.

„Myslíte?“ bas hlasu stal sa vesmírom, hĺbkou môjho hrobu. Možno som prestala i dýchať. Už neviem.

„Asi ste sa na ne nepozreli naozaj.“ naklonil sa bližšie. Chladný závan na lícach prebudil iskru vzrušenia čo prebleskla vedomím ako žeravý nôž ľadom. Aké hlúpe, teraz vravím. Dopustila som sa školáckej chyby. Človek by si myslel, že po rokoch si zvykne. A možno preto stratí opatrnosť. Odtiahnem sa a odvrátim zrak. Prudký nádych prezradí nečakanosť mojej reakcie. Rýchlo sa však ovládol. Nik iný by jemný kŕč v perách ani nepostrehol. Pravdepodobne už by nemal ako.

„Čo by ste povedali na dúšok niečoho horúceho a osviežujúceho? Čaj, dajme tomu. Pozývam vás.“

„Prečo nie.“ Čaj. Tento ma začína už unavovať. Vstali sme. Zavriem knihu a druhú ruku automaticky strčím do hlbokého vrecka kabáta.

„Viete, nemali by ste byť taká skeptická“ skúsil znovu po chvíľke. „Akosi vám to nepristane. Ste mladá, pekná. Tešte sa zo života. Kým je. Tešte sa z maličkostí. Z maličkostí sa skladajú veľké veci, verte. A tie hviezdy...“ podišiel o krok dopredu, keďže ulica bola natoľko úzka, že sme nemohli ísť viac vedľa seba. Trochu som sa pousmiala. Klasika. Žiadni ľudia, žiadne bzukotavé pouličné osvetlenie, iba chodník a múry okolitých domov, zahalené dokonalou tmou. „Viete, hviezdy, to nie sú len svetielka na nebi. Bezvýznamný rozmar prírody. Každá má svoj príbeh. A mnohé z nich tvoria príbehy krásnym stvoreniam, zohrievajúc im srdcia, ako slnko zohrieva to vaše. Sú. Ľudia si ich síce nevšímajú. To je možno aj ich šťastie. Lebo všetko, čo má človek pričasto na očiach, snaží sa zmeniť. Zničiť na svoj obraz. Sú krásne. Takmer dokonalé. Prebleskujú odtienkami tepla. Života. Lebo teplo je život. Viete.“ Prudko sa otočil a nadmerne silnými rukami ma pritisol k múru. Nedopustila som sa tej istej chyby a nevzhliadla mu do očí, i keď usiloval o môj pohľad. Ruka vo vrecku sa mi kŕčovito zovrela. „Vo vašich očiach sú hviezdy. Zamiloval som sa do nich. Tak ako milujem všetky ľudské bytosti. Sála z nich toľko tepla. Života.“ perami sa mi priblížil k tvári. Boli alabastrovo bledé a chladné. Rozkošné. Zrýchlený dych sa mi pohrával s vlasmi pri krku. Vzrušene si oblizol pery a odhalil tak biele zuby. „Teplo je život.“

Chladom nočnej ulice sa ozvalo tlmené cinknutie, ako striebro dopadlo do kaluže vody. Ticho zdvihnem krucifix utrúc ho do vreckovky. S privretými viečkami pritisnem posvätený kov ku perám. Neznámy ležal na chodníku. Pri páde nevydal viac zvuku ako pštrosie pero z klobúka mŕtveho šermiara. Jeho nadpozemsky krásna tvár, čo doteraz akoby anjelsky vydávala mäkkú bielu žiaru, sa pomaly prepadala do seba. Zajtra bude len popolom, čo rozfúka ranný vietor.

Ako by sme ním neboli všetci.

Len s tým rozdielom, že jeho prebodnuté srdce už dávno netĺklo.

Konečne ležím v posteli, stískam vankúš k rozochvenému telu. Snažím sa zaspať. Už roky to poriadne neviem.

Bol len ďalším. Zo stoviek. Každú noc príde nový. Každú noc, to isté. Len čakám. Možno jedna bude výnimočná. Smrteľne vzrušujúca. (Tak ako dnes, takmer). Svet nezachránim. Prosím, ani nechcem. Ale túto noc môže niekto pokojne snívať. Milovať sa. Objímať svoje deti. Mať život.

To mi stačí. Pre to žijem. Zatiaľ.
Teplo je život.
Tlkot srdca. Život. Duša. Zmysel života.
Hah, krehké, ako kornútok na zmrzlinu.
Treba sa tešiť z maličkostí.

Zajtra tuším uvarím polievku slečne Margarétke Virulent Adderovej.
A začnem znova.

S východom slnka príde život a so západom jeho prísľub.

Keď mi dali do rúk zázračnú skrinku

Ten malý škriatok v nej si odkašľal a potom kreslil, čo videl.

Hodiny na nočnom stolíku a mesačná ortuť

Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú, ostro a úsečne, raz zhlboka a potom zvysoka. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých.

Mesačná ortuť preteká spustenými záclonami a kotúľa sa v pramienkoch po drevenej podlahe. Jeden strieborný pramienok našiel okraj postele a teraz vsakuje sa do bielych prstov. Tieň sedí na posteli, s hlavou mierne sklonenou. Hruď sa nebadane dvíha a klesá, dvíha a klesá a ortuť stúpa od dlhých prstov vyššie, po ruke až k bielemu plecu.

Myšlienky, ako mrazivá pavučina pulzujú žilami, zrodené v srdci a či v sklonenej hlave, presvitajú cez privreté viečka. Toto je realita, život.
Každý deň východ a západ slnka.
Každý deň mesiac kropí žiarivé mesto.
Každý deň holokaust skrytý v novinových písmenách a umelých hlasoch.
Každý deň tváre, vzduch, smrť, ľudia.
Naozaj?
Možno je to všetko sen.
Sen, elektrický výboj niekde medzi hviezdou a ničotou.

Pozri, odlesk prachu, šum lístia a hypnóza stúpajúceho dymu nie je nič menej ako ja a ty, ako tieň na posteli. Pozri, je to sen, halucinácia. Hudba, ani vysoké komíny tovární, kvapkajúca voda ani hlad vlastne neexistujú. Sny sú nezmyselné, pozliepané odpadky spomienok a chladivej vesmírnej miazgy. A človek. Človek je odlesk prachu, šum borovicovej vône v snovom blúznení. A predsa osobný ľudský vesmír odmalička vypipláva, živí a pretláča jedinú a poslednú myšlienku. Myšlienku čo sa stala vášňou, zmyslom a pravidlom, myšlienku na život. Pozemský, či večný, to je fuk.

Sen a nezmysel, ten tieň na posteli neexistuje, neexistujú ani čiary na tvojej ruke. Neexistuje dekadencia humanity, neexistuje čas a vzbura proti nemu, iba snový záblesk pre tento nádych hodín na nočnom stolíku ničoho.

Tieň na posteli prudko zakloní hlavu dozadu. Z otvorených pier nedopadol výkrik, iba mihalnice sa trošku zachveli. Z napnutej hrude vykĺzla postava, akoby zložená z miliónov zrniečok prachu, práve takého, čo ráno poletuje pred tenkou štrbinou závesov a slnko z neho robí malé hviezdy. Postava vzlietla k stropu, keď tieň s roztiahnutými rukami dopadol s tichým buchnutím na perinu. Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikali, ostro a úsečne. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých. Mesačná ortuť nerušene pretekala v pramienkoch po drevenej podlahe a plnila vzduch mliečnym svetlom. Postava nehlučne preletela obvodom izby, zastala pri okne a zrniečka prachu sa trblietali kvapôčkami ortuti. Pozrela na tieň ležiaci na posteli. Belostné črty tváre boli pretkané sieťou tenučkých vláskov a hruď pokojne spala nehybným snom bez času. Povrázok spletený zo spomienok a chladivej vesmírnej miazgy sa vznášal priestorom a spájal im srdcia. Postava končekmi prstov prešla po kúsku trblietavej hladiny vody, zmiešanej s dymom kadidla a uchopila čeriaci sa povrázok do dlane.

Tikanie hodín násilne umlčal hrdelný smiech. Postava pobozkala tieň na pootvorené pery a vyletela nahor do náručia noci.

Povrázok im spájal srdcia
a hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú.