Najlepšie je, keď slnko zahŕňa Zem svojimi zlatými bozkami. Nie však až príliš vášnivo rozpálenými, lebo potom pôda pod nohami len vzdychá únavou a jej horúci dych uspáva steblá trávy a rôznu chrobač, čo sa v nej ukrýva. Najlepšie je, keď vetrík šepká svoju jarnú pieseň v mladučkom lístí, v ktorom akoby pretekalo ešte len mlieko, a nie miazga stromov, a slnečné lúče hádžu na štrkovú cestičku trepotajúce sa tiene. Vtedy cestička vyzerá ako krútiaci sa nekonečne dlhý had, poznačený svojou dlhovekosťou, ktorá odštiepila jeho šupiny a tak vytryskli malé kaluže zlatavej krvi. Vtedy je najlepšie, keď sú kroky ľahké a keď výstup do kopca nepredstavuje veľkú námahu.
Ako sa cestička kľukatí v nedohľadne, stromy sa postupne približujú viac a viac k sebe a vo výške prepletajú konáre ako prsty milencov. Už ani nevidno pažiť, iba miestami, kde slnečné lúče ako voda stiekli pomedzi hustnúce koruny stromov. Vždy sa musí objaviť úsmev na perách, keď toto nádherne živé ticho vsiakne do tela prichodiaceho. Ten by sa rád s rozpriahnutými rukami rozbehol naproti zeleno-zlatej tôni a možno z radosti, či čírej roztopaše objal kmeň najbližšieho stromu. Na väčšine je kôra rozpukaná a zvráskavená ako oči starcov, čo vzhliadli už na mnoho desaťročí, ale niekedy medzi spadnutým lístím vykuknú zvedavé hlávky mladiny. My však pôjdeme ďalej, ešte kúsok po štrkovej cestičke. Už dávno je prerastená neposlušnými trsmi trávy, kroky sem už často nezablúdia. Tam, kde leží starý balvan, ako nehybný chrbát spiaceho obra, nedbalo prikrytý dekou z mladej trávy a uspaný vôňou medvedieho cesnaku, tam treba pozorne pozerať na zem. Medzi mladou pažiťou sa kľukatí úzka cestička udupaná nespočetnými kopýtkami, či labkami. Ide strmo do kopca , nepozorné nohy sa môžu aj šmyknúť na popadaných vetvičkách, či vlaňajšom lístí. Na samom vrchu si človek vydýchne úľavou, avšak posledná prekážka sa ešte týči pred ním. Hustá stena z malinčia, teraz bohato obsypaného púčikmi, ale aj ostrým tŕním, si tam stojí ako ochranná hradba. Na pohľad nedobytná, ale predsa na jednom mieste odhaľuje bránu do kráľovstva, treba ju len nájsť.
Neviem, či ste už videli lesnú čistinku. Určite áno. Je to miesto, kde sa stromy rozostúpili a zem je zaliata zlato-zeleným svetlom. Táto je však čarovná, dokonale okrúhla, s mäkkým vankúšom z machu. Materina dúška vonia ovzduším a vietor hrá stromom uspávanku. Je to miesto, kde za mesačného svitu tancujú rozjarení lesní elfovia s vílami a fauni im pritom hrajú rezko na píšťalkách.
S výdychom padnem do machu. Je to tým miestom. Je to tým pokojom a pulzujúcou energiou v kôre starých stromov, čo pôsobí ako balzam na dušu. Zrazu všetko sa rozplýva v zelenej hmle, len pod privretými viečkami tancujú lesní duchovia. Sú najstaršou mágiou, dýchajúcou v každom stebielku, v každej malej hrudi a teraz prišli zhmotnení. Len na chvíľku, šepkajú, treba načúvať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára