Keď ju teta psychologička preletela očami, pozrela na mňa a s trošku zamračeným výrazom položila zákernú otázku: "Porozumeli ste zadaniu?" Ehm, po pravde, keď mi do rúk strčili papier s predtlačenými začiatočnými vetami v troch jednoduchých odstavcoch a tučným nadpisom- Opis všedného dňa- poviedka, uchopila som pero a s úškrnom náhleho pocitu zadosťučinenia som začala vylievať všetok ten bordel prýštiaci cez kohútik mojej adolescentnej predstavivosti. Táto poviedka je skoro v pôvodnom znení a hej, sú tam zakomponované tie krásne začiatočné vety (len nie vždy na začiatku). Tematika... klasika.
Ráno. A budík zvoní. Neúprosne. Každé rezavé pípnutie strasie telom a zaryje sa hlbšie do mozgu. Ďalšie ráno. Ďalší záchvev mihalníc a kŕčovité stiahnutie zreničky. Ďalšia káva s jemnou príchuťou hliny a hrianka s džemom. Ďalší obyčajný deň. Taký, ako každý pred ním.
O hodinku som vonku. Teda... na chodníku pred domom. Zamknem a kývnem domácej. Prepáčte, slečne Margarétke Virulent Adderovej, čo je inak milá staršia pani so štyrmi mačkami a nepochopiteľnou záľubou v ružovom sieťovanom oblečení. Teší sa vitálnemu zdraviu, a prekypuje vľúdnosťou, hlavne keď hlasom voňajúcim po blene s medom cukruje o poriadku a nájomnom, zatiaľ čo sa jej mačacie spoločníčky obšmietajú okolo vašich nôh. Ich spokojné pradenie sa podobá neodbytnému chechtaniu postaršieho, podivného deduška s jedným okom, čo si práve brúsi svoju obľúbenú mačetu v miestnosti, kde ste mávali kedysi posteľ a malú skrinku, s hrdosťou označovanú ako šatník. Niekedy sa proste človek neubráni a pohľad mu podvedome skĺzne k miestam, kde sa najčastejšie vyskytujú dolné končatiny a pravdepodobne aj dlážka. Vtedy jedna z mačiek zdvihne antracitové oči a vás len zamrazí, čo všetko sa môže prihodiť... v noci... v posteli, alebo aj v tom šatníku. Po prvotnom šoku, človek sa otrasie a začne bojovať s neprekonateľným nutkaním prekopnúť mačku cez najbližšiu stenu. Ale radšej pôjdem ďalej.
Obloha je šedá. Zas. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy videla naozaj svietiť slnko. Všetko je akoby v mliečnom opare. Už tomu nevenujem veľmi pozornosť, iba podvedomie stále vsakuje bezfarebné ovzdušie a ukladá ho dakde hlboko dovnútra. Človek si proste zvykne. Tak ako na všetko... deravé ponožky, mačky, studenú polievku. A vlastne aj na prítomnosť smrti. Ľahostajnosť je v podstate krásna vlastnosť. Taká... oslobodzujúca. Kroky sa odrážajú od stien zaprášených domov. Ulice sú úzke, trošku dusia. Ten tieň napravo, s mrežami, rozbitým oknom a omietkou až vyzývavo odhrnutou je mojím cieľom, takže prebehnem cez cestu.
Zbesilý bľabot, výkriky a zajakavý smiech sa tlmene nesie chodbou. Zdalo by sa, že je bez konca, lemovaná stále rovnakými bielymi dverami, s ovzduším nasýteným bzučiacim neónom. Len tu a tam zhrbená postavička naruší priestor trhaným pohybom. V tvári je smrteľná belosť a prázdny pohľad uprený bohviekam. Všetci sú rovnakí. Ľudí v ústave každým dňom pribúda. Sú chorí. Jednoduché razítko, pečiatka do spisov, nikto sa viac nezaujíma. I tak to nemá zmysel. Niečo im pohltilo myseľ, dušu. Hah, niečo. Je to tu, všade naokolo. Ako keby každý nádych rezal do vnútorností, až kým vytečie posledná kvapka krvi. Je to týmto prekliatym mestom. Mesto, čo trávi svojich ľudí a potom ich strčí do blázinca. Vidím to, cítim. A irónia je, že nemôžem odísť. Možno kvôli nim. Kvôli tým očiam. Stojím tu na chodbe, či v bielych izbách tíšim kŕčové záchvaty. Hrám sa na ľahostajnosť. A pritom nemôžem. Dýchať. Kričať. Nemôžem ani chrstnúť kávu do tváre nadriadenému, keď znova, s perou chlípne ohrnutou prejde okolo a sukňu mi zašpiní mastnými prstami. Koľkoráz som proste chcela tresnúť dverami, odpochodovať, uniknúť z toto arzénom presiaknutého ovzdušia. Vysmiať sa im všetkým do tváre, cestou podpáliť mačacie napodobeniny našej domácej, pekne, pomaly, vzadu na dvore a potom ten sajrajt primiešať do polievky ich paničke.
Vtipné. Asi mi to všetko pekne lezie na mozog.
Patetické. Tvrdím si, že osud ma zviazal s týmito chudákmi.
A možno mi je aj trochu ľúto tých bláznov. Tých prázdnych očí a vlhkých pier. Viem, že kedysi bývali ako všetci ostatní, ešte so zdanlivým nádychom ľudskosti v tele. Maličkí a sebeckí, čo sa trasú o svoje životy. Ani nevedia, kedy o ne prišli.
Odbilo. Zdanlivo. Dnes sme do márnice odviezli troch ľudí a piatich prijali.
Po službe splyniem s mestom. Slnko ešte svieti, teda, v rámci možností. A je mizerne chladno. Prešedivený plášť so záplatami chlad akoby ešte produkoval, nie aby pred ním chránil. Tak ako vždy, nájdem opustenú lavičku v parku a otvorím odrenú knihu z knižnice.
„Je tu voľno?“ zaznel hlboký hlas niekde nad mojou sklonenou hlavou. Postava vysokého muža v čiernom plášti, ktorý mu šiel až k členkom, jasne kontrastoval s temne načervenalým pozadím oblohy. Zvláštne, ukázal sa dosť skoro. Chvíľku bolo počuť len šum mesta. Muž si prisadol. Nevenujem mu pozornosť, prečo aj.
„Bude Krásna noc. Možno bude vidno i hviezdy. Videli ste niekedy hviezdy? Milujem ich.“
„Ako škvrny na obruse, čo sa nedajú vyprať.“ Nahodím chladný tón a pozriem do bledej, zdanlivo mladej a krásnej tváre. Jeho čierne oči sa do mňa zabodli ako dva ostré tesáky. Pomalými dúškami začali vpíjať vedomie. Tie oči ma úplne pohltili.
„Myslíte?“ bas hlasu stal sa vesmírom, hĺbkou môjho hrobu. Možno som prestala i dýchať. Už neviem.
„Asi ste sa na ne nepozreli naozaj.“ naklonil sa bližšie. Chladný závan na lícach prebudil iskru vzrušenia čo prebleskla vedomím ako žeravý nôž ľadom. Aké hlúpe, teraz vravím. Dopustila som sa školáckej chyby. Človek by si myslel, že po rokoch si zvykne. A možno preto stratí opatrnosť. Odtiahnem sa a odvrátim zrak. Prudký nádych prezradí nečakanosť mojej reakcie. Rýchlo sa však ovládol. Nik iný by jemný kŕč v perách ani nepostrehol. Pravdepodobne už by nemal ako.
„Čo by ste povedali na dúšok niečoho horúceho a osviežujúceho? Čaj, dajme tomu. Pozývam vás.“
„Prečo nie.“ Čaj. Tento ma začína už unavovať. Vstali sme. Zavriem knihu a druhú ruku automaticky strčím do hlbokého vrecka kabáta.
„Viete, nemali by ste byť taká skeptická“ skúsil znovu po chvíľke. „Akosi vám to nepristane. Ste mladá, pekná. Tešte sa zo života. Kým je. Tešte sa z maličkostí. Z maličkostí sa skladajú veľké veci, verte. A tie hviezdy...“ podišiel o krok dopredu, keďže ulica bola natoľko úzka, že sme nemohli ísť viac vedľa seba. Trochu som sa pousmiala. Klasika. Žiadni ľudia, žiadne bzukotavé pouličné osvetlenie, iba chodník a múry okolitých domov, zahalené dokonalou tmou. „Viete, hviezdy, to nie sú len svetielka na nebi. Bezvýznamný rozmar prírody. Každá má svoj príbeh. A mnohé z nich tvoria príbehy krásnym stvoreniam, zohrievajúc im srdcia, ako slnko zohrieva to vaše. Sú. Ľudia si ich síce nevšímajú. To je možno aj ich šťastie. Lebo všetko, čo má človek pričasto na očiach, snaží sa zmeniť. Zničiť na svoj obraz. Sú krásne. Takmer dokonalé. Prebleskujú odtienkami tepla. Života. Lebo teplo je život. Viete.“ Prudko sa otočil a nadmerne silnými rukami ma pritisol k múru. Nedopustila som sa tej istej chyby a nevzhliadla mu do očí, i keď usiloval o môj pohľad. Ruka vo vrecku sa mi kŕčovito zovrela. „Vo vašich očiach sú hviezdy. Zamiloval som sa do nich. Tak ako milujem všetky ľudské bytosti. Sála z nich toľko tepla. Života.“ perami sa mi priblížil k tvári. Boli alabastrovo bledé a chladné. Rozkošné. Zrýchlený dych sa mi pohrával s vlasmi pri krku. Vzrušene si oblizol pery a odhalil tak biele zuby. „Teplo je život.“
Chladom nočnej ulice sa ozvalo tlmené cinknutie, ako striebro dopadlo do kaluže vody. Ticho zdvihnem krucifix utrúc ho do vreckovky. S privretými viečkami pritisnem posvätený kov ku perám. Neznámy ležal na chodníku. Pri páde nevydal viac zvuku ako pštrosie pero z klobúka mŕtveho šermiara. Jeho nadpozemsky krásna tvár, čo doteraz akoby anjelsky vydávala mäkkú bielu žiaru, sa pomaly prepadala do seba. Zajtra bude len popolom, čo rozfúka ranný vietor.
Ako by sme ním neboli všetci.
Len s tým rozdielom, že jeho prebodnuté srdce už dávno netĺklo.
Konečne ležím v posteli, stískam vankúš k rozochvenému telu. Snažím sa zaspať. Už roky to poriadne neviem.
Bol len ďalším. Zo stoviek. Každú noc príde nový. Každú noc, to isté. Len čakám. Možno jedna bude výnimočná. Smrteľne vzrušujúca. (Tak ako dnes, takmer). Svet nezachránim. Prosím, ani nechcem. Ale túto noc môže niekto pokojne snívať. Milovať sa. Objímať svoje deti. Mať život.
To mi stačí. Pre to žijem. Zatiaľ.
Teplo je život.
Tlkot srdca. Život. Duša. Zmysel života.
Hah, krehké, ako kornútok na zmrzlinu.
Treba sa tešiť z maličkostí.
Zajtra tuším uvarím polievku slečne Margarétke Virulent Adderovej.
A začnem znova.
S východom slnka príde život a so západom jeho prísľub.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára