Každé ráno si spravila kávu. Aj dnes fúkla do hnedej peny navrchu. Možno tá káva v šálke bola vlastne zrkadlom jej duše. Čierna a horúca. Pousmiala sa. Mala rada takéto myšlienky. Romantické a fatálne.
A v podstate len absurdné.
Z okna vidieť zalesnený kopec. Na jednom mieste sa stromy rozostúpili do tvaru srdca. Nemenné, tiché miesto za sklom, s vlastným tajomstvom, ktoré z diaľky nik nezbadá. Sadla si na stoličku a zapálila cigaretu. Kolená pritisla k prsiam a chvíľu pozorovala vlniace sa mliečne biele telo akéhosi mystického hada. Možno takto vyzerajú ľudské vzdychy.
Károvaná košeľa, ktorú mu včera hodila na zem, bola na dotyk drsná. Dráždila na bradavkách. Vstala a po špičkách prešla chladnými kachličkami predsiene, hľadajúc oblečenie. Cítila ho. Jeho vôňu, dotyky, pevné telo. Do hlavy vrazila spomienka na koniec, striasla sa.
Ďalší.
Prešla do kúpeľne a opláchla si tvár. Rozmazaná maskara púšťala len ťažko. Snáď ona mala byť posledným prejavom tajomstva pokrútených sŕdc. Rozčesala si vlasy a košeľu nechala skĺznuť po pleciach. Telo nič neprezradilo. Znovu je ona. Len ona. A tupé prázdno vo vnútri, ktoré dlho drieme a v ďalšej chvíli vyskočí ako divé zviera, nech trhá šaty a kožu a celkom zbláznené hľadá kúsok tepla, ktoré si niekde matne pamätá z najhlbších útrob spomienok.
Prešla do kuchyne a v tichosti sa obliekla. Rada by zabudla. Tak ľahko, ako zabudla pred mesiacom a ako zabudne aj dnes.
Ako zabudla ľúbiť.
Prižmúrila oči v rannom slnku a zavrela dvere. S kamenným pohľadom vpred, kráča a viac sa neobzrie. On stále spal. Jeho jediné šťastie.
