Už ste mali niekedy také šťastie a jazyk sa vám prilepil na zamrznutú železnú tyč? Bez toho, aby sme sa venovali otázkam týkajúcich sa pofidérnych pohnútok, prečo ste vlastne olizovali železnú tyč, ponúkam zopár rád ako si jazyk oslobodiť bez väčšej ujmy.
Typ:
Je rozumné sa jazykom nedotýkať železnej tyče, pokiaľ vonku mrzne. Keď už neviete vydržať náhle nutkanie, presvedčte sa, že máte prístup k zdroju teplej vody a niekto je nablízku.
Vždy si však najprv poriadne rozmyslite, či to naozaj musíte urobiť. Odstraňovanie primrznutého jazyka je dosť bolestivé.
Svet sa stavia na hlavu a skáče na ušiach. Ako Dumbo. Len nie je modrý ani slon. Svet je viac-menej guľatý a má v sebe aj iné farby ako modrú. Napríklad takú hnedú, alebo červenú. Alebo žltú. Plus hluk. Naštiepený, ostrý hluk maličkých dvojnožcov zo zelovocu.
Zviezli sa s ním všetky tri. Teda so svetom. A jeho šialenstvom. Ringlota, Broskynka aj Čerešňa. V poslednej dobe... „AAAA! čo sa to deje??! Saakriš. Ako, ako, ako je to možné, že nám tak šibe? Však... Sme boli normálne. Donedávna.“ ...pretrvávajú v podobnej podobe.
Broskynka je platonicky zamilovaná. Do Kakaa. Videla ho až dvakrát v živote. Ale chodí s ňou na Hatlaninku, tak je reálna perspektíva, že ho uvidí viackrát.
Po tom, ako istý diletantský Kukuričný Klas Broskynke pošliapal kôstku, Čerešňa dúfala, že Broskynka sa (si niekoho) nájde. Možno svitlo, a vyrieši sa strach, že Broskynke raz prepne nadobro. No... Broskynke nám v poslednej dobe slušne preskakovalo. S učením sa dá aj predávkovať, nech si vraví kto chce, čo chce.
Pravda. Čerešňa hodila ceruzku do zošita matematiky a zo šuflíka vybrala balíček francúzskej čokolády.
Viete na čo je dobrá čokoláda? Obsahuje fea. To je látka, tvoriaca hormón, čo sa v tele nachádza prirodzene, keď je človek zamilovaný. Problém s tou látkou je, že keď už ľudský organizmus fea okúsil, nechce sa ho tak ľahko vzdať. V istých obdobiach (povedzme, že cez zimu na duši) nastáva krutý deficit. A ono... umrieť na predávkovanie horkou čokoládou tiež nie je najpozitívnejšie. (Hlavná vec, že Čerešňa teraz do seba pchá ďalšiu kocku.)
Hormóny sú zákernejšie ako učiteľka matematiky ktorá trpí na chorobu starej dievky. Úplne vás pohltia. Po čase. ČASE! Broskynka podľahla už po mesiaci. Toto nie je normálne... a čo potom... my.
Čerešňa si práve otrieskala hlavu o stenu a zjedla ďalšiu čokoládu. V kúte ju čaká gitarka. (Dnes si zas vytrpí búšenie do strún v mólových stupniciach.)
Roxanne a sa jej otiera o nohy. Vytiahla ju do lona. Roxanne má polnočnú srsť a jantárové oči. Čerešňu to aspoň na teraz upokojilo.
Kakao je sympatický. Síce aj Čerešni je dosť platonicky milý- on totiž vie robiť malé zázraky. A v očiach mu vonia dobro. (Na rozdiel od istého diletantského Kukuričného Klasu, ktorého Čerešňa nemala rada od prvej sekundy- prepáč Broskynka, ale som úprimne rada, že si teraz užíva niekde na druhej pologuli. Čoskoro bude z neho pukanec, a jeho citová výbava v čajovej lyžičke a ego vo vesmíre ťa už viac nebudú trápiť.)
Kakao je fajn. A keď sa aj potenciálne niečo vo vesmíre a svetielkach zmení... možno by sme konečne prestali byť tri zúfalo hrabnuté ženy. Ale jedna zamilovaná, jedna dočasne stratená na poli slnečníc a jedna termálne priteplená.
Ach jaj. Ľudské telo je subjekt ťažký na pochopenie. Čerešňa má kruté podozrenie, že tieto stavy plynú z hormónov. A s dušou majú spoločné tak možno len budúcnosť.
Snáď problémy s fea, hormónmi a dotykmi sú len prechodná záležitosť.
Ringlota a Broskynka to asi čoskoro vyčítajú v knihách. Chcú byť totiž lekárky. Chcú raz ľudské telo mať v malíčku. (Čerešňa ich síce veľmi nechápe. Zato obdivuje ich odhodlanosť.) Ale aspoň majú jasný smer života. Chcú sa špárať v mŕtvolkách- minimálne pre začiatok. To asi nebudú trpieť srdečnými šelestmi ako v našom svete. ...Už nie sme deti, ale pritom si z času na čas obliekame detské nohavice s trakmi. ...
Nech žijú sínusoidy!
Ps. Čerešňa cíti v kostiach, že daruje perníček náhodnému okoloidúcemu len z čistej lásky. A čistého šialenstva. Aj Rímski cisári boli šialenci, tak prečo by nemohla byť ona. Aj keď... ona Rím podpaľovať nebude.
Sadol som si za stôl, s rukami založenými na pekne vystretom obruse. Snažil som sa tváriť vážne. Čerešňa sa zas zaksichtila a hodila si hlavu na roztvorené zošity. Záchvat smiechu? Tak to fakt nie. Skryla sa do svojho mozgu. Mala by niečo začať brať. Nejaké ľahké drogy, nech tieto stavy má oficiálne podpísané. Teraz je iba obyčajný cvok.
Už dlhšie ju sledujem. Zakaždým som sa snažil uchovať v utajení, ale teraz mi stačí vystupovať primerane nevtieravo- subjekt ma ignoruje. Začalo sa to tak pred troma rokmi. Akoby uťal, stratila rovnováhu pod nohami. Od vtedy tápa dokola, zamyká sa do seba a chodí v sínusoidách. Najnovšie som spozoroval aj vyjadrovacie ťažkosti.
Spoločnosť v nej vidí pacienta z Pezinku. Nečudujem sa, už len pre jej neprimerané správanie. Nebolo to raz, ako som ju pristihol strnulo sedieť a so zahmleným pohľadom civieť do prázdna. Aj hodinu. A pritom má v mysli vymetené.
Tvrdenie, že rada počúva, je len zásterkou, lebo nemá čo povedať. Usudzujem, že jej to je jedno, ale keďže existuje v spoločnosti pomerne rozprávania-chtivých osobností, tento argument si pripravila pre prípadnú výzvu k dialógu. Vravím, stratená existencia.
Čerešňa si znova tresla hlavu o zošit a keď sa konečne vyrovnala, v očiach jej zažiarila šialená patina. Hrabla po ceruzke a zápisníku. Chvíľu akoby rozmýšľala a potom priložila hrot ceruzky k papieru. Zlomil sa. Povytiahla ľavé obočie a ceruzku strčila do chumáča vlasov. Zobrala druhú ceruzku a skúmavo prezerala hrot. Pritlačila ho o papier a pridusene sa zasmiala. Trochu som sa odsunul. Po skúsenostiach s jej náladami, si predsa len držím odstup.
Naškrabala zopár roztrasených riadkov a ceruzku odhodila na stôl. Zas nejaká pseudobáseň, alebo čo. To teraz robí často. Čo ja viem, možno si tak zvykla kričať na papier, keď nemá čo povedať.
Často píše o dotykoch. Myslí na ne- na také obyčajné dotyky tela s telom. Darmo by som jej tĺkol do hlavy, že je cvok a nemá šancu. Ale dráždi ma to. Raz som ju skoro pritisol o stenu- zas mala v očiach ten jej prázdny pohľad. Skoro som ju uškrtil. Chcela by to. Iba dotyky. Ale keby som jej ukázal temnú stránku života, o ktorom nemá ani poňatia, ale pritom ju myšlienky naň úplne pohlcujú, vykrúcala by sa ako had. A bola by aspoň tak jedovatá.
Najnovšie je to vraj Durman. Alebo možno- zas je to Durman. Ten, pri ktorom myslí na dotyky. Čerešňa má v sebe príliš veľa rozporov. V noci jej vravím, uč sa na maturity, do školy. Čo povie ona, to nestojí za reč. Radšej zoberie ceruzku a strčí si ju do vlasov.
Nedokážem pochopiť, ako sa mohla nájsť taká plytká a životaneschopná existencia. Však ju zožerú, hneď, ako odíde zo školy.
Navrhujem, pustiť ju späť do lesa.
+ Broskynka, ktorá v ten nádherný, slnečný deň žiaľ chýbala.
Sedel som za stolom a bol som posledným človekom na Zemi. A zrazu sa otvorili dvere.
Vlastne nie, najprv ktosi zabúšil, ako by ich chcel vyraziť z pántov a až potom sa odraziac od steny rozleteli. Hranatá papuľa lačného draka, s nekonečnosťou čiernej diery vedúcej priamo do žalúdka. Tak sa mi javila polnočná chodba za dverami. Zvláštne. Akoby som nič nevnímal, a pritom všetko.
Trošku ma myklo pri náraze, čo štiepal lepenku na triesky. Vlastne, bolo to len akési šklbnutie, ktoré sa snažilo byť kŕčom. Jemne začalo pri kútiku úst, ale ospalý mozog mu zarazil akékoľvek pokusy o rozvinutie k dokonalosti. Zvláštne, ešte včera fungovalo všetko tak, ako má. A teraz svaly akoby nikdy neboli moje. A možno iba ten mozog, čo už slušnú chvíľu pulzoval v tesnej lebke, mi nepatril. Aj oči vlhké od slaného dažďa. I teraz mi jedna kvapka spadla z okenice duše. Okenica duše. Aké poetické, však? Už ani nevidím. Všetko sa zlieva. Len ja a nekonečný pažerák smrti, čo ma už-už ukryje do svojich útrob. Zaspím. Spánkom spravodlivých, zaslúženým a spokojným. Nik ma už nezobudí.
Zvláštne, pod chrbtom mám niečo mäkké. „Koberec, koberec,“ šepká niečo v útrobách hlavy, ale veľmi rýchlo zabudnem. Všetko je také, také zmätené. Pred chvíľou som sedel tam hore, a teraz... Kedy? Ako? Neviem. Nohami prepletá sa ľad. Ako požiar neúprosne postupuje hore a hore. Končeky prstov si necítim už dávno. Raz zmrazí aj srdce.
Tma.
„...ítka! kde sú tie nosítka! Obväzy! Stratil veľa...“
Pravidelná bolesť v lícach. Tiahne ma dole. No tak, odostrite záclony, vytiahnite rolety. Nič nevidím. Všade tma. Vťahuje ma do seba. Dole a dole. Líca ma už pália. Prestaňte!
„...er! Peter! Počujete ma? Počujete?“ nával svetla rozreže navretý mozog na kúsočky. Kedysi obyčajná lampa zmenila sa teraz na do biela rozžeravenú plazmu, čo neúprosne vlievajú do očí. A ten démon s tvárou deravej lebky sa len škerí, škerí a blábolí nezmysly. Peklo? Snáď. Obrazy, svetlo, zvuky, vône, všetky víria, zlievajú sa do seba. Po nich zostáva len prázdno, ako to sivé šumenie v televízii, ktoré vám pripomenie- choď už spať. A bolesť. Bolesť, tá vytiahne zásuvku a s náhlym „blik“ obrazovka zhasne.
Bol som posledným človekom na Zemi. Posledným človekom. Čo miloval a nenávidel, čo žil a umieral pre svoje srdce. Sám sa sebou, sám na svete. Nikto už nezostal, nie sú viac ľudia, len bytosti bez duše. Všetko je akási súťaž o najlepší kostým, masku. Ja nebol som taký. Sedel som v samote. Tá ako upír nebadane vysávala krv zo žíl. Dávala ilúzie zdravia, šťastia, priateľstva, lásky, možno erotiky. Zabíjala. Ja všimol som si ju. Preťať som chcel prísun jej sily z môjho tela. Zabiť tým upíra.
Teraz sedím na bielej posteli. V rukách ešte nemám cit. Vravia, že sa mi tam možno ani nevráti. Preto píšem kostrbato. Však píšem. Nevedomky sa pousmejem. Akoby tento papier bol nekrológ sveta, pritom je môj.
Vrátili ma späť. Len čo som otvoril oči, vlievajú mi do hlavy múdre slová o živote a chorých mysliach, ktorým treba pomôcť. Nemusia sa veľmi snažiť. Už som ich. Už vlastne nežijem. Zem je bez človeka.
Drobučké srdiečko tlčie,
tlčie sťa zvon.
v drobučkej hrudi,
možno silnejšie ako to vlčie.
Skoro by vyskočilo von.
Drobučké očko,
sťa gulička čiernej perlete
leskne sa slzičkou,
vzlyká slabučký sten
a s vrabčou dušičkou,
chcelo by odletieť.
Bývalo to dievčatko.
Však v jeden letný deň,
keď lietalo si na riekou,
lesom, lúkou...
záplavou kvetov,
vtedy prišiel chlapec,
zlapal ho do hrsti.
Hoj, budeš moja,
spieval si.
Tak ho mal.
Hladil pierka sivasté,
i drobnú hlávku bozkával.
Strieborné komnaty
a vernosť sľuboval.
Až prišiel večer,
a on motýľa uvidel.
Čierne krídla
a sieť zamatu.
Zlapal ho do hrsti,
Hoj, budeš moja,
spieval si.
Zabudol hneď,
na maličkého vtáčika,
nuž zlámal mu i krídelko trošička.
Teraz leží vo vysokej tráve
a...
Drobučké srdiečko tlčie,
tlčie sťa zvon.
V drobučkej hrudi,
možno silnejšie ako to vlčie.
Skoro by vyskočilo von.
Póza. Vládne svetu.
Mám kamennú tvár. A hrozne dobré vlasy. Vidíš, vidíš! A strakaté oblečenie s čiapkou z čivavy. Som cool a in a trendy a bože, tak moc dobrý. Tak sa pozeraj, vnímaj ma, ako pes vníma granule v oslintanej miske. Ty si ten, čo je ticho a čumí. To vraví tvoj odznak na zadku nohavíc. Bože, kde si vyrastal, snáď vo vidlákove? Čiapka sa predsa nosí naopak. Aby bola správne, tu a teraz, v tejto realite, ktorá skuvíňa, lebo je naruby od začiatku. Nemám náladu, choď, choď, choď si skákať dolu schodmi po hlave. Čo nerozumieš? Ja som póza.
Znudené tváre v trolejbuse. Dedko, prisadnem k nemu. „Dobré ráno, to máme ale krásny deň. Žlté listy, ešte vlhké od skorého dažďa sa nádherne trbliecu na slnku. Čo poviete?“ Vyskočí ako dvadsiatnik a prekrižuje sa pravicou- „Satanáš, ona je opitá!“ Oh, Satanáš? Kde... veď sme v trolejbuse. Naokolo len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov, a žiadneho Satanáša nevidím. A dedko, dávajte pozor, tá vaša tvár je akosi neprirodzene sinavá. „Satanáš, Satanáš“ vydýchne a presadne si na inú stoličku. A znudená tvár pokyvkáva sa v rytme výmoľov.
Chcem si spievať. Veď je tak krásne. Chcem spievať, tadááá tadááá, keď som mladá. Znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Pri prvom tóne sa strhnú ako z nočnej mory a v nočných košeliach, robia si kolieska na čelo. „Prečo robí také ksichty? Šialená. Chúďa.“ „Satanáš!“
Prehltnem slová. Po chvíľke ma ťažia v žalúdku. Prevracajú sa tam, ako v práčke. Rastú im nožičky, sú ich stovky, stovky, tisíce. Malé čierne slová, čo sa chcú vyštverať po ôsmich chlpatých nohách von zo stiesneného hrdla. Prehltnem nasucho a zapijem hrdosťou v prášku.
Vonku za oknom, zaprášené ulice. Zaprášené ulice a lebky obalené mäsom a kožou. Vznášajú sa nad asfaltom a v kufríkoch vlečú zlámané krídla.
Tadááá tadááá, keď som mladá. „Satanáš!“
Na betónovom stĺpiku balansuje človek. Na hlave šuští žltá Billa taška. „Som neviditeľný, neviditeľný, neviditeľný. Invissible.“ Je nahý. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. A predsa robí lastovičku na betónovom stĺpiku. Prirodzenie ako jedenásty prst ukazuje na umastený kartón- „Prispejte človeku.“ Prilepím nos o okenné sklo trolejbusu. Ešte som nevidela nahého človeka. Fascinujúce. Ako v zoo. Už bežia lebky v uniformách, s obuškami v rukách. Človek padá dolu ako vyťatý strom. Stínajú, stínajú, vytínajú, kopú, s obuškom do kolien. A z nosa tečie miazga. Skonfiškovaná žltá igelitka leží na zadnom sedadle húkajúceho auta. A na človeka navliekajú šaty.
Trolejbus poskočil a s ním znudené tváre. Dedko vpredu spadol na podlahu, tvár mal pokrkvanú ako sivý hodvábny papier. Pozerám. Zoo. Nikto sa nehýbe, len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Načiahnem ruku. Bije mu srdce, bije? „Dedko, čo vám je?“ „Satanáš.“ Z úst mu po jednom lezú čierne slová na ôsmich nohách. Chcem zatlačiť sklené zelené oči. Tak som o tom čítala. Že sa to má. A možno aj mince na ne treba uložiť. Len neviem ako, ako. Ako? Kde vlastne sú. Ľudské oči. Tvár sa presýpa do seba. A čierne slová mlčky lezú na čiernych nohách znudeným tváram pod kožu.
Na ďalšej zastávke nastúpi lebka. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. Oblečená. Prekročí dedka a ja vyskočím zo sedadla. „Sadnete si?“ Pozrú na mňa dve čierne diery. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtíš?“
Bolesť v chrbte. Zlomilo mi krídlo.
Na asfalte stojí pár. Muž a žena. Okolo fičia autá a trolejbus. Opretá o lepkavú tyč, stenám nad nimi. Lebka a lebka. Držia sa za ruky a pri nohách leží natiahnutý mŕtvy potkan. S rozpučeným bruchom. Lebka s jednou nohou kratšou sa rozchechtá. A kašle. Vypľúva na podlahu čierne slová. Osem nožičiek, zvíja sa v kŕčoch.
Chcelo sa mi zapískať. Keď klavír si nenosím vo vrecku. Ani gitaru. Smutne. O tom potkanovi. Po prvej note, dedko našmátra moju nohavicu. „Satanáš!“
Dvere sa rozďabili. Dokorán. Bum. Dve krídla od seba. „Dedko, pustíte ma, prosím? Už musím ísť.“ Vykročím smerom ku vzduchu. Popolavá ruka sa hojdá na nohavici. Vyskočím. Železná tyč. Padnem. Kaluž. Žalúdok sa prevráti. Je mi zle, zle, zle. „Satanáš“ zastoná ruka. Prehltnem čierne slová aj s potom ulice.
Chce sa mi smiať. Šialene, šialene. Jedno krídlo ma bolí. Smejem sa smejem. A z úst vyliezajú čierne slová. Kaluž sa mieša, mení na krvavo-červenú. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtí?“
Zo strechy skočila mačka. Biela. S čiernym fľakom na celom tele okrem prednej labky. Mozog, hnedasto-červený, vystrekol na asfalt. Chrapľavo sa zasmejem. Podarilo sa jej to. Dokázať, že príroda nemala pravdu. Omyl, omyl prírody. Bože, koľko ho je.
Pribehli potkany. Veľké. Hnedé a čierne. Vlhké a zablšené. Odháňajú ma od chlpatej mŕtvolky.
Prší. Na šaty. A plášte. A dáždniky. Prší mlčky. Vietor dostal výpoveď. Prší slzami, čo princezné poctivo zbierali do vedierok. Prši, prší, len sa leje. Zo šiat rastú slizké chápadlá. Dusia, dusia ma. Prší viac a chápadlá rastú. Špicaté vlny kriku rozdierajú hruď. Nechtami driapem. Oblečenie padá. S krvou. Prelezené čiernymi slovami s ôsmimi nohami. A dýcham, konečne dýcham. Na bradavkách cítiť chlad slaných sĺz.
Na betónovom múriku balansujem s rukami od seba. „Satanáš, satanáš!“ vykríkla sivastá ruka. „Dobrý večer ľudstvu. A dobrú noc. Je to dlhý spánok. Veľmi dlhý. Tadááá tadááá, keď som bola mladá.“ Blíži sa siréna. A lebky v uniformách, s obuškami.
Tečie mi miazga. Tečie zo žíl. Srdce bije, ešte trochu. Obrátim hlavu nabok. Po asfalte skacká štvorročné dievčatko. So žltými vláskami a žltou plyšovou kačičkou v malinkej rúčke. Zastane a chvíľku pozerá veľkými živými očami. Stonám, aj keď nechcem- pred ňou. No oblečenie sa mi zahrýza, zahrýza do srdca. Veľký drsný jazyk, gumuje tvár.
Vstáva, lebo chce- pred ňou. „Satanáš!“ ukazuje prstom na malé dievčatko, stískajúce kačičku na hrudi so zajačím srdcom. „Satanáš!“ dievčatko so žltými vláskami beží a lebka vypľúva mŕtve čierne slová. Ostatné prehltne.
Diagnóza. Aká... Čo za to môže? Kto.
A shortstory. A descriptive shortstory.
My dear uncle, his gaunt-looking wife and their two small snotty kids live in a picturesque and God-forsaken village Pribylina, located somewhere in the middle of valley under High Tatras. Or, they used to live there, until they packed up six years back and moved to a bigger city with a higher rate of employment.
During summer, just two years before they moved away, I and my brother (who was just very childish, grizzly and gap-toothed back then) had to spend the whole holidays in the healthy Tatra air. I would have had no problems with that- the dense deciduous forests with all those silvery springs and romantic nooks were like heaven- but my precious aunt was a little bit more neurotic and a little bit less bearable than I could like. I believe that she tolerated us under her roof just because she got paid for it. She always had to be paid. But I understand though.
As I said, the forests nearby were glorious and devilishly attractive, but the first sentence that slipped out of aunt’s lips was: “The forests are a forbidden place unless you are under the oversight of an adult.” A week after the big rule was said and inscribed in our minds; I discovered that chickens, rabbits, and cousins aren’t of much fun and the adult supervisors don’t have a liking for long walks.
I bribed my younger sibling with some peppermints, packed some bread with butter and apricot jam and went to hug trees and collect some leaves that I found remarkable.
It continued like this for some time- a month or so- and the adult supervisors did not seem to notice, only uncle from time to time stated something about boars, mother-bears, and gypsies. Soon I came to know the nearest woods fairly well and I felt safe and confident while wandering on the footpaths. (Now I wouldn’t be so carefree, though.)
Once, when the weather was simply calling for a long wander, I climbed on a top of a smaller hill. I sat down, relishing the stillness of the forest while small streams of a golden-green light were tenderly dripping on my skin, creating small puddles of glow. In the next minute I found myself running down the slope.
Some boar, mother-bear, gypsy or something scared me to death. The rapid sound of rustling leaves contained a warning against a creature of a rather unpleasant size.
I ran down the slope, trying to avoid any collision with some tree, bush or dead branch. I ran down and with every step receded from the known path.
I didn’t stop until my hair tangled into the thorns of dried-up raspberry twigs. Then I realized that a few steps ahead lay a glade. I walked there and for certain recognized where I was: lost.
I shivered slightly as the cold air soaked with moisture and the smell of mouldering trees stroked the skin on my face. I took a breath of the mute air, heavy and greasy with silence and darkness that seems to be material and more real than the darkness in a children’s room after their parents turn off the light. I glanced up at the dense crowns of the surrounding trees. Their branches enlaced each-other, suggesting long fingers of an old and wrinkled witch. They prohibited any spark of light from sneaking down into the circle. Also the slightest breeze has disappeared. Abandoned spider webs hang from the branches quietly, in absolute calm.
Abandoned spider webs. Yes, there was no insect. Nor singing birds. No bugs, not even those small and oozy creatures crawling on the ground. There was no life. Just old, bulky roots lay uncovered on soil smelling of mycelium and rotting leaves, and in the middle stands- a tomb.
I touched the tomb’s disintegrated stone- gray and solid, moss grown in places- and I felt an overflow of immemorial and bloodstained energy. Thick stone beams clutch a boulder that probably had been put there after the tomb had been shut and sealed up. Above the stone beams, a shield had been carved. The engraving was quite time-worn and I wasn’t able to recognize what it should have been portraying but a head of a wolf showing his fangs. “EXECRARI” had been engraved under the shield. Some dirt caught in the lines of the letters during the long years, but the primal legacy of the inscription was lost a long time ago.
Suddenly somebody breathed in, just near my ear. I turned around an saw no one but the mute spider webs. Silence. No, somebody was whispering with a deep, weary voice. The stones were whispering. The ground was.
I stepped backwards. And once more. I turned around and ran again.
Somehow I found a way back to the known path leading out of the forest. Some strangers led me there.
The experience with the tomb was strong. Too strong for my age of ten years. I did not try to find the tomb anymore. However, from time to time I have a dream where I breathe the cold air soaked with moisture and the smell of mouldering trees and feel the shadows slowly enwreathing my body.
Ako sa dieťa narodí, dostane do maličkých prstíkov striebornú niť. Striebornú niť a krabičku perál.
Takých päť perličiek navlečú rodiča. A zatiaľ s úsmevom na perách, odhaľujú pravdu o svete v odpovediach na časté otázky. Čo je toto? Pes. A čo tamto? Dúha. A prečo už neuvidíme babičku? Lebo si ju zavolali anjelici a teraz spolu spievajú a jedia jej obľúbené sušienky.
Otázky prestávajú a nitku chytá dieťa samo. Zo začiatku sú prstíky nešikovné, koniec nitky sa trasie a perly majú predsa len malé dierky. Také zodve, zotri sa aj zakotúľajú pod stôl a chvíľku potrvá, kým sa nájdu, však opakovaním sa nadobúda prax. Ďalšie perličky sa navlečú rýchlo, nik ani nepostrehne ako. Každým rokom jedna.
A rodičom zvonia tie perličky pred očami, len nechcú uveriť. Láska nedovoľuje rokom plynúť.
Keď sa na nitke zo striebra hojdá tak pätnásť bielych guličiek, mladý človek sa začne pýtať. Prečo... Ako... Kto som... Čo teraz... A čo potom...
Filozofi, po druhýkrát v živote.
A perly pribúdajú čoraz rýchlejšie. Možno tento mladý človek s perlami v ruke bude mať vlastné dieťatko a daruje mu striebornú nitku, časť z tej jeho vlastnej. Možno nie.
Tak, či onak, nitka stále oťažieva a krabička s perličkami je stále ľahšia. Raz sa vyprázdni.
Keď má človek ľahké kroky mladosti, pýta sa veľa. Nečudo, má na to právo. A veľa času. V kútiku duše je vždy nesmrteľný. Nevedno, kedy presne príde ten zlom, ktorý badať u zvráskavených tvárí v kostole. Kedy sa človek začne báť smrteľnosti. Možno vtedy, keď zahliadne Smrť a po prvýkrát započuje šumieť svoje vlastné presýpacie hodiny. Vtedy strieborná nitka s perlami priveľmi oťažela.
Ako brať smrť. To je zle položená otázka. Ako brať život; má väčší zmysel.
Pravda, nedostali sme periel v krabičke rovnako. Jeden ich má dvadsať, druhý sto. Ale roky, nie sú to, o čo tu kráča. Je to život a jeho hodnota. Ako znásobíme talenty, ako zlepšíme životy druhých a ako si vychutnáme ten svoj.
Človek má podvedomý strach z neznáma. Nečudo, strach vie zachrániť kožu, ako sa presvedčili celé generácie. Ale našťastie, Smrť zaklope na dvere úplne každému, a vtedy, s perlami na krku a hlavou vzpriamenou bude musieť vykročiť do svetla Neznáma.
Boh zľahčuje myšlienky na Neznámo. Nečudo, že je mnohokrát nazývaný Otcom, Pastierom. Ten kresťanský Otec podáva svoj rodičovský prst, aby sa ho batoľatá chytili a robili prvé kroky v novom svete. Aká krásna poistka do budúcnosti, však?
Niekto verí v nebo. Niekto zas v sedem rajských záhrad. Niekto bude motýľom. Iný dostane vlastnú planétu a ďalšieho čaká vykúrená izbička plná chrumkavých koblíh v pekle. Relatívnu smolu majú tí, čo veria vo večné zatratenie a škrípanie zubov a podobné nočné mory. Neviem, kto im to vsugeroval. A tí poslední mávnu nad všetkým rukou: „Ále, nech si ma len pekne zožerú červíky.“ Filozof sa spýta, kto má vlastne pravdu, správnu predstavu... Úplne všetci. Pretože svet vždy bol a bude o tom, aký si ho spravíme. Ten teraz, aj ten potom. Ružový, či utrápený. Vo všetkom treba hľadať ľudské želania a rozhodnutia. Stačí chcieť, veľmi, veľmi, zo srdca, a celý vesmír sa postará, aby sa tak stalo. Všetko je to o viere. A životnom presvedčení.
A preto je veľmi hlúpe hádať sa so susedom o vlastnej pravde. Presne tak, ako somár nepresvedčí sliepku, že je koňom.
Nesmie do nás vkročiť sebeckosť, panovačnosť, agresia, nenávisť či klam. To sú kalné vody, v ktorých sa tak nádherne darí červom, čo sa napchávajú ľudskou dušou. (Ak človek verí, že ju nemá, tak ním samotným, ľudským vnútrom.) Vedia pretrhnúť aj striebornú niť a perličky sa rozkotúľajú po podlahe. Je veľmi ťažké vrátiť sa späť, keď život zostane tikať len pre ľudské telo, ale pre nič, čo kedysi bolo vo vnútri. Pre cítenie. To, čo z nás robilo smrteľných ľudí.
Netreba brať smrteľnosť ako problém. Smrteľnosť je zázrak. Dar, čo nám závidia bohovia. Pre smrteľnosť je každá prežitá sekunda jedinečne príťažlivá, lebo jednoducho už nepríde znova a s každou novou sa blíži koniec. Život je príťažlivý. Po pravde, najčastejšie držíme sa ho ako kliešť. Ale treba si uvedomiť, že ľudský tvor mu udáva hodnotu a samotná smrť ju ztrojnásobuje.
Človek, navliekaj si svoje perly, s tým nič nespravíš. Však ži, dýchaj, miluj a nepúšťaj zo seba zlých duchov, lebo všetko, čím žiješ- to dobré, aj zlé, všetko sa ti vráti.
Jediné, čo viem teraz odkázať- ver. Ver tak, aby si sa nebál smrti.
(Veď vieš)
ťažko sa nadýchneš,
keď je v hlave príliš vody.
Studená
Voda tečie na hlavu a na telo.
Zmýva
Horúčku myšlienok.
Studená
Voda tečie a koža ježí a pýri
sa chladom.
Myšlienky...
Bože, tie myšlienky,
Sú ako smola na vlasoch.
Studená
Voda tečie na hlavu,
Cícerkom padá z mihalníc.
Tam vo vnútri...
Ako bojovník na plti
Čo oceánu sa vzdal
A pozerá na hviezdy.
Studená
Studená
Nech roztopím sa ako vosk.
...
Najlepšie je, keď slnko zahŕňa Zem svojimi zlatými bozkami. Nie však až príliš vášnivo rozpálenými, lebo potom pôda pod nohami len vzdychá únavou a jej horúci dych uspáva steblá trávy a rôznu chrobač, čo sa v nej ukrýva. Najlepšie je, keď vetrík šepká svoju jarnú pieseň v mladučkom lístí, v ktorom akoby pretekalo ešte len mlieko, a nie miazga stromov, a slnečné lúče hádžu na štrkovú cestičku trepotajúce sa tiene. Vtedy cestička vyzerá ako krútiaci sa nekonečne dlhý had, poznačený svojou dlhovekosťou, ktorá odštiepila jeho šupiny a tak vytryskli malé kaluže zlatavej krvi. Vtedy je najlepšie, keď sú kroky ľahké a keď výstup do kopca nepredstavuje veľkú námahu.
Ako sa cestička kľukatí v nedohľadne, stromy sa postupne približujú viac a viac k sebe a vo výške prepletajú konáre ako prsty milencov. Už ani nevidno pažiť, iba miestami, kde slnečné lúče ako voda stiekli pomedzi hustnúce koruny stromov. Vždy sa musí objaviť úsmev na perách, keď toto nádherne živé ticho vsiakne do tela prichodiaceho. Ten by sa rád s rozpriahnutými rukami rozbehol naproti zeleno-zlatej tôni a možno z radosti, či čírej roztopaše objal kmeň najbližšieho stromu. Na väčšine je kôra rozpukaná a zvráskavená ako oči starcov, čo vzhliadli už na mnoho desaťročí, ale niekedy medzi spadnutým lístím vykuknú zvedavé hlávky mladiny. My však pôjdeme ďalej, ešte kúsok po štrkovej cestičke. Už dávno je prerastená neposlušnými trsmi trávy, kroky sem už často nezablúdia. Tam, kde leží starý balvan, ako nehybný chrbát spiaceho obra, nedbalo prikrytý dekou z mladej trávy a uspaný vôňou medvedieho cesnaku, tam treba pozorne pozerať na zem. Medzi mladou pažiťou sa kľukatí úzka cestička udupaná nespočetnými kopýtkami, či labkami. Ide strmo do kopca , nepozorné nohy sa môžu aj šmyknúť na popadaných vetvičkách, či vlaňajšom lístí. Na samom vrchu si človek vydýchne úľavou, avšak posledná prekážka sa ešte týči pred ním. Hustá stena z malinčia, teraz bohato obsypaného púčikmi, ale aj ostrým tŕním, si tam stojí ako ochranná hradba. Na pohľad nedobytná, ale predsa na jednom mieste odhaľuje bránu do kráľovstva, treba ju len nájsť.
Neviem, či ste už videli lesnú čistinku. Určite áno. Je to miesto, kde sa stromy rozostúpili a zem je zaliata zlato-zeleným svetlom. Táto je však čarovná, dokonale okrúhla, s mäkkým vankúšom z machu. Materina dúška vonia ovzduším a vietor hrá stromom uspávanku. Je to miesto, kde za mesačného svitu tancujú rozjarení lesní elfovia s vílami a fauni im pritom hrajú rezko na píšťalkách.
S výdychom padnem do machu. Je to tým miestom. Je to tým pokojom a pulzujúcou energiou v kôre starých stromov, čo pôsobí ako balzam na dušu. Zrazu všetko sa rozplýva v zelenej hmle, len pod privretými viečkami tancujú lesní duchovia. Sú najstaršou mágiou, dýchajúcou v každom stebielku, v každej malej hrudi a teraz prišli zhmotnení. Len na chvíľku, šepkajú, treba načúvať.
Ráno. A budík zvoní. Neúprosne. Každé rezavé pípnutie strasie telom a zaryje sa hlbšie do mozgu. Ďalšie ráno. Ďalší záchvev mihalníc a kŕčovité stiahnutie zreničky. Ďalšia káva s jemnou príchuťou hliny a hrianka s džemom. Ďalší obyčajný deň. Taký, ako každý pred ním.
O hodinku som vonku. Teda... na chodníku pred domom. Zamknem a kývnem domácej. Prepáčte, slečne Margarétke Virulent Adderovej, čo je inak milá staršia pani so štyrmi mačkami a nepochopiteľnou záľubou v ružovom sieťovanom oblečení. Teší sa vitálnemu zdraviu, a prekypuje vľúdnosťou, hlavne keď hlasom voňajúcim po blene s medom cukruje o poriadku a nájomnom, zatiaľ čo sa jej mačacie spoločníčky obšmietajú okolo vašich nôh. Ich spokojné pradenie sa podobá neodbytnému chechtaniu postaršieho, podivného deduška s jedným okom, čo si práve brúsi svoju obľúbenú mačetu v miestnosti, kde ste mávali kedysi posteľ a malú skrinku, s hrdosťou označovanú ako šatník. Niekedy sa proste človek neubráni a pohľad mu podvedome skĺzne k miestam, kde sa najčastejšie vyskytujú dolné končatiny a pravdepodobne aj dlážka. Vtedy jedna z mačiek zdvihne antracitové oči a vás len zamrazí, čo všetko sa môže prihodiť... v noci... v posteli, alebo aj v tom šatníku. Po prvotnom šoku, človek sa otrasie a začne bojovať s neprekonateľným nutkaním prekopnúť mačku cez najbližšiu stenu. Ale radšej pôjdem ďalej.
Obloha je šedá. Zas. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy videla naozaj svietiť slnko. Všetko je akoby v mliečnom opare. Už tomu nevenujem veľmi pozornosť, iba podvedomie stále vsakuje bezfarebné ovzdušie a ukladá ho dakde hlboko dovnútra. Človek si proste zvykne. Tak ako na všetko... deravé ponožky, mačky, studenú polievku. A vlastne aj na prítomnosť smrti. Ľahostajnosť je v podstate krásna vlastnosť. Taká... oslobodzujúca. Kroky sa odrážajú od stien zaprášených domov. Ulice sú úzke, trošku dusia. Ten tieň napravo, s mrežami, rozbitým oknom a omietkou až vyzývavo odhrnutou je mojím cieľom, takže prebehnem cez cestu.
Zbesilý bľabot, výkriky a zajakavý smiech sa tlmene nesie chodbou. Zdalo by sa, že je bez konca, lemovaná stále rovnakými bielymi dverami, s ovzduším nasýteným bzučiacim neónom. Len tu a tam zhrbená postavička naruší priestor trhaným pohybom. V tvári je smrteľná belosť a prázdny pohľad uprený bohviekam. Všetci sú rovnakí. Ľudí v ústave každým dňom pribúda. Sú chorí. Jednoduché razítko, pečiatka do spisov, nikto sa viac nezaujíma. I tak to nemá zmysel. Niečo im pohltilo myseľ, dušu. Hah, niečo. Je to tu, všade naokolo. Ako keby každý nádych rezal do vnútorností, až kým vytečie posledná kvapka krvi. Je to týmto prekliatym mestom. Mesto, čo trávi svojich ľudí a potom ich strčí do blázinca. Vidím to, cítim. A irónia je, že nemôžem odísť. Možno kvôli nim. Kvôli tým očiam. Stojím tu na chodbe, či v bielych izbách tíšim kŕčové záchvaty. Hrám sa na ľahostajnosť. A pritom nemôžem. Dýchať. Kričať. Nemôžem ani chrstnúť kávu do tváre nadriadenému, keď znova, s perou chlípne ohrnutou prejde okolo a sukňu mi zašpiní mastnými prstami. Koľkoráz som proste chcela tresnúť dverami, odpochodovať, uniknúť z toto arzénom presiaknutého ovzdušia. Vysmiať sa im všetkým do tváre, cestou podpáliť mačacie napodobeniny našej domácej, pekne, pomaly, vzadu na dvore a potom ten sajrajt primiešať do polievky ich paničke.
Vtipné. Asi mi to všetko pekne lezie na mozog.
Patetické. Tvrdím si, že osud ma zviazal s týmito chudákmi.
A možno mi je aj trochu ľúto tých bláznov. Tých prázdnych očí a vlhkých pier. Viem, že kedysi bývali ako všetci ostatní, ešte so zdanlivým nádychom ľudskosti v tele. Maličkí a sebeckí, čo sa trasú o svoje životy. Ani nevedia, kedy o ne prišli.
Odbilo. Zdanlivo. Dnes sme do márnice odviezli troch ľudí a piatich prijali.
Po službe splyniem s mestom. Slnko ešte svieti, teda, v rámci možností. A je mizerne chladno. Prešedivený plášť so záplatami chlad akoby ešte produkoval, nie aby pred ním chránil. Tak ako vždy, nájdem opustenú lavičku v parku a otvorím odrenú knihu z knižnice.
„Je tu voľno?“ zaznel hlboký hlas niekde nad mojou sklonenou hlavou. Postava vysokého muža v čiernom plášti, ktorý mu šiel až k členkom, jasne kontrastoval s temne načervenalým pozadím oblohy. Zvláštne, ukázal sa dosť skoro. Chvíľku bolo počuť len šum mesta. Muž si prisadol. Nevenujem mu pozornosť, prečo aj.
„Bude Krásna noc. Možno bude vidno i hviezdy. Videli ste niekedy hviezdy? Milujem ich.“
„Ako škvrny na obruse, čo sa nedajú vyprať.“ Nahodím chladný tón a pozriem do bledej, zdanlivo mladej a krásnej tváre. Jeho čierne oči sa do mňa zabodli ako dva ostré tesáky. Pomalými dúškami začali vpíjať vedomie. Tie oči ma úplne pohltili.
„Myslíte?“ bas hlasu stal sa vesmírom, hĺbkou môjho hrobu. Možno som prestala i dýchať. Už neviem.
„Asi ste sa na ne nepozreli naozaj.“ naklonil sa bližšie. Chladný závan na lícach prebudil iskru vzrušenia čo prebleskla vedomím ako žeravý nôž ľadom. Aké hlúpe, teraz vravím. Dopustila som sa školáckej chyby. Človek by si myslel, že po rokoch si zvykne. A možno preto stratí opatrnosť. Odtiahnem sa a odvrátim zrak. Prudký nádych prezradí nečakanosť mojej reakcie. Rýchlo sa však ovládol. Nik iný by jemný kŕč v perách ani nepostrehol. Pravdepodobne už by nemal ako.
„Čo by ste povedali na dúšok niečoho horúceho a osviežujúceho? Čaj, dajme tomu. Pozývam vás.“
„Prečo nie.“ Čaj. Tento ma začína už unavovať. Vstali sme. Zavriem knihu a druhú ruku automaticky strčím do hlbokého vrecka kabáta.
„Viete, nemali by ste byť taká skeptická“ skúsil znovu po chvíľke. „Akosi vám to nepristane. Ste mladá, pekná. Tešte sa zo života. Kým je. Tešte sa z maličkostí. Z maličkostí sa skladajú veľké veci, verte. A tie hviezdy...“ podišiel o krok dopredu, keďže ulica bola natoľko úzka, že sme nemohli ísť viac vedľa seba. Trochu som sa pousmiala. Klasika. Žiadni ľudia, žiadne bzukotavé pouličné osvetlenie, iba chodník a múry okolitých domov, zahalené dokonalou tmou. „Viete, hviezdy, to nie sú len svetielka na nebi. Bezvýznamný rozmar prírody. Každá má svoj príbeh. A mnohé z nich tvoria príbehy krásnym stvoreniam, zohrievajúc im srdcia, ako slnko zohrieva to vaše. Sú. Ľudia si ich síce nevšímajú. To je možno aj ich šťastie. Lebo všetko, čo má človek pričasto na očiach, snaží sa zmeniť. Zničiť na svoj obraz. Sú krásne. Takmer dokonalé. Prebleskujú odtienkami tepla. Života. Lebo teplo je život. Viete.“ Prudko sa otočil a nadmerne silnými rukami ma pritisol k múru. Nedopustila som sa tej istej chyby a nevzhliadla mu do očí, i keď usiloval o môj pohľad. Ruka vo vrecku sa mi kŕčovito zovrela. „Vo vašich očiach sú hviezdy. Zamiloval som sa do nich. Tak ako milujem všetky ľudské bytosti. Sála z nich toľko tepla. Života.“ perami sa mi priblížil k tvári. Boli alabastrovo bledé a chladné. Rozkošné. Zrýchlený dych sa mi pohrával s vlasmi pri krku. Vzrušene si oblizol pery a odhalil tak biele zuby. „Teplo je život.“
Chladom nočnej ulice sa ozvalo tlmené cinknutie, ako striebro dopadlo do kaluže vody. Ticho zdvihnem krucifix utrúc ho do vreckovky. S privretými viečkami pritisnem posvätený kov ku perám. Neznámy ležal na chodníku. Pri páde nevydal viac zvuku ako pštrosie pero z klobúka mŕtveho šermiara. Jeho nadpozemsky krásna tvár, čo doteraz akoby anjelsky vydávala mäkkú bielu žiaru, sa pomaly prepadala do seba. Zajtra bude len popolom, čo rozfúka ranný vietor.
Ako by sme ním neboli všetci.
Len s tým rozdielom, že jeho prebodnuté srdce už dávno netĺklo.
Konečne ležím v posteli, stískam vankúš k rozochvenému telu. Snažím sa zaspať. Už roky to poriadne neviem.
Bol len ďalším. Zo stoviek. Každú noc príde nový. Každú noc, to isté. Len čakám. Možno jedna bude výnimočná. Smrteľne vzrušujúca. (Tak ako dnes, takmer). Svet nezachránim. Prosím, ani nechcem. Ale túto noc môže niekto pokojne snívať. Milovať sa. Objímať svoje deti. Mať život.
To mi stačí. Pre to žijem. Zatiaľ.
Teplo je život.
Tlkot srdca. Život. Duša. Zmysel života.
Hah, krehké, ako kornútok na zmrzlinu.
Treba sa tešiť z maličkostí.
Zajtra tuším uvarím polievku slečne Margarétke Virulent Adderovej.
A začnem znova.
S východom slnka príde život a so západom jeho prísľub.
