Vtáčik

Drobučké srdiečko tlčie,
tlčie sťa zvon.
v drobučkej hrudi,
možno silnejšie ako to vlčie.
Skoro by vyskočilo von.

Drobučké očko,
sťa gulička čiernej perlete
leskne sa slzičkou,
vzlyká slabučký sten
a s vrabčou dušičkou,
chcelo by odletieť.

Bývalo to dievčatko.

Však v jeden letný deň,
keď lietalo si na riekou,
lesom, lúkou...
záplavou kvetov,
vtedy prišiel chlapec,
zlapal ho do hrsti.
Hoj, budeš moja,
spieval si.

Tak ho mal.
Hladil pierka sivasté,
i drobnú hlávku bozkával.
Strieborné komnaty
a vernosť sľuboval.

Až prišiel večer,
a on motýľa uvidel.
Čierne krídla
a sieť zamatu.
Zlapal ho do hrsti,
Hoj, budeš moja,
spieval si.

Zabudol hneď,
na maličkého vtáčika,
nuž zlámal mu i krídelko trošička.
Teraz leží vo vysokej tráve
a...

Drobučké srdiečko tlčie,
tlčie sťa zvon.
V drobučkej hrudi,
možno silnejšie ako to vlčie.
Skoro by vyskočilo von.

Flicker of Light

Braček.
(Škoda, že som to zaostrila bohvie kam.)

Flicker of Light

Moja polnočná cica, Roxanne.

The God of Small Things

“He doesn’t look it, but he was surprisingly sweet with Estha,” Ammu said.
“So why don’t you marry him then?” Rahel said petulantly.

Time stopped on the red staircase. Estha stopped. Baby Kochamma stopped.

“Rahel,” Ammu said.

Rahel froze. She was desperately sorry for what she had told her mother. She didn’t know where those words had come from. She didn’t know that she’d had them in her. But they were out now, and wouldn’t go back in. They hung about that red staircase like clerks in a government office. Some stood, some sat and shivered their legs.

“Rahel,” Ammu said, “do you realize what you have just done?”

Frightened eyes and a fountain looked at Ammu.

“It’s all right. Don’t be scared,” Ammu said. “Just answer me. Do you?”
“What?” Rahel said in the smallest voice she had.
“Realize what you have just done?” Ammu said.

Frightened eyes and a fountain looked back at Ammu.

“D’you know what happens when you hurt people?” Ammu said. “When you hurt people, they begin to love you less. That’s what careless words do. They make people love you a little less.”

Psychedelic- spomienky na dnešok

Póza. Vládne svetu.

Mám kamennú tvár. A hrozne dobré vlasy. Vidíš, vidíš! A strakaté oblečenie s čiapkou z čivavy. Som cool a in a trendy a bože, tak moc dobrý. Tak sa pozeraj, vnímaj ma, ako pes vníma granule v oslintanej miske. Ty si ten, čo je ticho a čumí. To vraví tvoj odznak na zadku nohavíc. Bože, kde si vyrastal, snáď vo vidlákove? Čiapka sa predsa nosí naopak. Aby bola správne, tu a teraz, v tejto realite, ktorá skuvíňa, lebo je naruby od začiatku. Nemám náladu, choď, choď, choď si skákať dolu schodmi po hlave. Čo nerozumieš? Ja som póza.

Znudené tváre v trolejbuse. Dedko, prisadnem k nemu. „Dobré ráno, to máme ale krásny deň. Žlté listy, ešte vlhké od skorého dažďa sa nádherne trbliecu na slnku. Čo poviete?“ Vyskočí ako dvadsiatnik a prekrižuje sa pravicou- „Satanáš, ona je opitá!“ Oh, Satanáš? Kde... veď sme v trolejbuse. Naokolo len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov, a žiadneho Satanáša nevidím. A dedko, dávajte pozor, tá vaša tvár je akosi neprirodzene sinavá. „Satanáš, Satanáš“ vydýchne a presadne si na inú stoličku. A znudená tvár pokyvkáva sa v rytme výmoľov.

Chcem si spievať. Veď je tak krásne. Chcem spievať, tadááá tadááá, keď som mladá. Znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Pri prvom tóne sa strhnú ako z nočnej mory a v nočných košeliach, robia si kolieska na čelo. „Prečo robí také ksichty? Šialená. Chúďa.“ „Satanáš!“

Prehltnem slová. Po chvíľke ma ťažia v žalúdku. Prevracajú sa tam, ako v práčke. Rastú im nožičky, sú ich stovky, stovky, tisíce. Malé čierne slová, čo sa chcú vyštverať po ôsmich chlpatých nohách von zo stiesneného hrdla. Prehltnem nasucho a zapijem hrdosťou v prášku.

Vonku za oknom, zaprášené ulice. Zaprášené ulice a lebky obalené mäsom a kožou. Vznášajú sa nad asfaltom a v kufríkoch vlečú zlámané krídla.

Tadááá tadááá, keď som mladá. „Satanáš!“

Na betónovom stĺpiku balansuje človek. Na hlave šuští žltá Billa taška. „Som neviditeľný, neviditeľný, neviditeľný. Invissible.“ Je nahý. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. A predsa robí lastovičku na betónovom stĺpiku. Prirodzenie ako jedenásty prst ukazuje na umastený kartón- „Prispejte človeku.“ Prilepím nos o okenné sklo trolejbusu. Ešte som nevidela nahého človeka. Fascinujúce. Ako v zoo. Už bežia lebky v uniformách, s obuškami v rukách. Človek padá dolu ako vyťatý strom. Stínajú, stínajú, vytínajú, kopú, s obuškom do kolien. A z nosa tečie miazga. Skonfiškovaná žltá igelitka leží na zadnom sedadle húkajúceho auta. A na človeka navliekajú šaty.

Trolejbus poskočil a s ním znudené tváre. Dedko vpredu spadol na podlahu, tvár mal pokrkvanú ako sivý hodvábny papier. Pozerám. Zoo. Nikto sa nehýbe, len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Načiahnem ruku. Bije mu srdce, bije? „Dedko, čo vám je?“ „Satanáš.“ Z úst mu po jednom lezú čierne slová na ôsmich nohách. Chcem zatlačiť sklené zelené oči. Tak som o tom čítala. Že sa to má. A možno aj mince na ne treba uložiť. Len neviem ako, ako. Ako? Kde vlastne sú. Ľudské oči. Tvár sa presýpa do seba. A čierne slová mlčky lezú na čiernych nohách znudeným tváram pod kožu.

Na ďalšej zastávke nastúpi lebka. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. Oblečená. Prekročí dedka a ja vyskočím zo sedadla. „Sadnete si?“ Pozrú na mňa dve čierne diery. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtíš?“

Bolesť v chrbte. Zlomilo mi krídlo.

Na asfalte stojí pár. Muž a žena. Okolo fičia autá a trolejbus. Opretá o lepkavú tyč, stenám nad nimi. Lebka a lebka. Držia sa za ruky a pri nohách leží natiahnutý mŕtvy potkan. S rozpučeným bruchom. Lebka s jednou nohou kratšou sa rozchechtá. A kašle. Vypľúva na podlahu čierne slová. Osem nožičiek, zvíja sa v kŕčoch.

Chcelo sa mi zapískať. Keď klavír si nenosím vo vrecku. Ani gitaru. Smutne. O tom potkanovi. Po prvej note, dedko našmátra moju nohavicu. „Satanáš!“

Dvere sa rozďabili. Dokorán. Bum. Dve krídla od seba. „Dedko, pustíte ma, prosím? Už musím ísť.“ Vykročím smerom ku vzduchu. Popolavá ruka sa hojdá na nohavici. Vyskočím. Železná tyč. Padnem. Kaluž. Žalúdok sa prevráti. Je mi zle, zle, zle. „Satanáš“ zastoná ruka. Prehltnem čierne slová aj s potom ulice.

Chce sa mi smiať. Šialene, šialene. Jedno krídlo ma bolí. Smejem sa smejem. A z úst vyliezajú čierne slová. Kaluž sa mieša, mení na krvavo-červenú. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtí?“

Zo strechy skočila mačka. Biela. S čiernym fľakom na celom tele okrem prednej labky. Mozog, hnedasto-červený, vystrekol na asfalt. Chrapľavo sa zasmejem. Podarilo sa jej to. Dokázať, že príroda nemala pravdu. Omyl, omyl prírody. Bože, koľko ho je.

Pribehli potkany. Veľké. Hnedé a čierne. Vlhké a zablšené. Odháňajú ma od chlpatej mŕtvolky.

Prší. Na šaty. A plášte. A dáždniky. Prší mlčky. Vietor dostal výpoveď. Prší slzami, čo princezné poctivo zbierali do vedierok. Prši, prší, len sa leje. Zo šiat rastú slizké chápadlá. Dusia, dusia ma. Prší viac a chápadlá rastú. Špicaté vlny kriku rozdierajú hruď. Nechtami driapem. Oblečenie padá. S krvou. Prelezené čiernymi slovami s ôsmimi nohami. A dýcham, konečne dýcham. Na bradavkách cítiť chlad slaných sĺz.

Na betónovom múriku balansujem s rukami od seba. „Satanáš, satanáš!“ vykríkla sivastá ruka. „Dobrý večer ľudstvu. A dobrú noc. Je to dlhý spánok. Veľmi dlhý. Tadááá tadááá, keď som bola mladá.“ Blíži sa siréna. A lebky v uniformách, s obuškami.

Tečie mi miazga. Tečie zo žíl. Srdce bije, ešte trochu. Obrátim hlavu nabok. Po asfalte skacká štvorročné dievčatko. So žltými vláskami a žltou plyšovou kačičkou v malinkej rúčke. Zastane a chvíľku pozerá veľkými živými očami. Stonám, aj keď nechcem- pred ňou. No oblečenie sa mi zahrýza, zahrýza do srdca. Veľký drsný jazyk, gumuje tvár.

Vstáva, lebo chce- pred ňou. „Satanáš!“ ukazuje prstom na malé dievčatko, stískajúce kačičku na hrudi so zajačím srdcom. „Satanáš!“ dievčatko so žltými vláskami beží a lebka vypľúva mŕtve čierne slová. Ostatné prehltne.

Diagnóza. Aká... Čo za to môže? Kto.

Where Dreams Come From

A shortstory. A descriptive shortstory.

My dear uncle, his gaunt-looking wife and their two small snotty kids live in a picturesque and God-forsaken village Pribylina, located somewhere in the middle of valley under High Tatras. Or, they used to live there, until they packed up six years back and moved to a bigger city with a higher rate of employment.

During summer, just two years before they moved away, I and my brother (who was just very childish, grizzly and gap-toothed back then) had to spend the whole holidays in the healthy Tatra air. I would have had no problems with that- the dense deciduous forests with all those silvery springs and romantic nooks were like heaven- but my precious aunt was a little bit more neurotic and a little bit less bearable than I could like. I believe that she tolerated us under her roof just because she got paid for it. She always had to be paid. But I understand though.

As I said, the forests nearby were glorious and devilishly attractive, but the first sentence that slipped out of aunt’s lips was: “The forests are a forbidden place unless you are under the oversight of an adult.” A week after the big rule was said and inscribed in our minds; I discovered that chickens, rabbits, and cousins aren’t of much fun and the adult supervisors don’t have a liking for long walks.

I bribed my younger sibling with some peppermints, packed some bread with butter and apricot jam and went to hug trees and collect some leaves that I found remarkable.

It continued like this for some time- a month or so- and the adult supervisors did not seem to notice, only uncle from time to time stated something about boars, mother-bears, and gypsies. Soon I came to know the nearest woods fairly well and I felt safe and confident while wandering on the footpaths. (Now I wouldn’t be so carefree, though.)

Once, when the weather was simply calling for a long wander, I climbed on a top of a smaller hill. I sat down, relishing the stillness of the forest while small streams of a golden-green light were tenderly dripping on my skin, creating small puddles of glow. In the next minute I found myself running down the slope.

Some boar, mother-bear, gypsy or something scared me to death. The rapid sound of rustling leaves contained a warning against a creature of a rather unpleasant size.

I ran down the slope, trying to avoid any collision with some tree, bush or dead branch. I ran down and with every step receded from the known path.

I didn’t stop until my hair tangled into the thorns of dried-up raspberry twigs. Then I realized that a few steps ahead lay a glade. I walked there and for certain recognized where I was: lost.

I shivered slightly as the cold air soaked with moisture and the smell of mouldering trees stroked the skin on my face. I took a breath of the mute air, heavy and greasy with silence and darkness that seems to be material and more real than the darkness in a children’s room after their parents turn off the light. I glanced up at the dense crowns of the surrounding trees. Their branches enlaced each-other, suggesting long fingers of an old and wrinkled witch. They prohibited any spark of light from sneaking down into the circle. Also the slightest breeze has disappeared. Abandoned spider webs hang from the branches quietly, in absolute calm.

Abandoned spider webs. Yes, there was no insect. Nor singing birds. No bugs, not even those small and oozy creatures crawling on the ground. There was no life. Just old, bulky roots lay uncovered on soil smelling of mycelium and rotting leaves, and in the middle stands- a tomb.

I touched the tomb’s disintegrated stone- gray and solid, moss grown in places- and I felt an overflow of immemorial and bloodstained energy. Thick stone beams clutch a boulder that probably had been put there after the tomb had been shut and sealed up. Above the stone beams, a shield had been carved. The engraving was quite time-worn and I wasn’t able to recognize what it should have been portraying but a head of a wolf showing his fangs. “EXECRARI” had been engraved under the shield. Some dirt caught in the lines of the letters during the long years, but the primal legacy of the inscription was lost a long time ago.

Suddenly somebody breathed in, just near my ear. I turned around an saw no one but the mute spider webs. Silence. No, somebody was whispering with a deep, weary voice. The stones were whispering. The ground was.

I stepped backwards. And once more. I turned around and ran again.

Somehow I found a way back to the known path leading out of the forest. Some strangers led me there.

The experience with the tomb was strong. Too strong for my age of ten years. I did not try to find the tomb anymore. However, from time to time I have a dream where I breathe the cold air soaked with moisture and the smell of mouldering trees and feel the shadows slowly enwreathing my body.

Flicker of Light

Žiarlivosť

Dávno.
Pred sto rokmi.
Teraz, prázdne prázdno.

Dávno, ešte tohto leta.
V daždi.
Myšlienka vzlieta.

O tebe, o tebe.
Mali sme sa?
Dve dlane k sebe.

Nemali.
Nič.
Nehrali.

Nemá to zmysel.
Veta.
Už si odišiel.

Dlane.
Studené.
Nie tie tvoje.

Nie tie tvoje?
Strach, neviem prečo.
Som v deravom člne a ty na ostrove.

Zatváram oči.
Snažím, ale moja otázka.
Stále mlčí a kričí.

Iba v avatngarde básne.
Inak neukážem.
Čo dlátom rozbité bolo spontánne.

Láska.

Nocou

Bežala ulicou,
S myšlienkami vo vrecku.
A srdcom dakde v hrdle.
Chcelo sa jej vykríknuť,
Kopnúť betónový stĺp.
Nespravila to.
Mysleli by si...
Že šialenosť
Si pichla.
Šialené.

Pokrivené

Na hrebeni chumáč
čiernych vlasov,
z pier steká rúž.
Tiene plačú
očným jasom
a rozlúčku so svetom
píšeš si už.

Láka, spieva,
okenný rám,
brána k voľnosti.

Brána k tvojej
drobnosti.

Pokrivené zmysly
a chumáče na zemi,
privedú objímajúce
mihalnice
k vzduchu
ulice.

Samovrah

Na vode
pláva,
s tvárou k bahnu
a šialenými vlasmi
po obvode,
vzdúvajúc
šaty ovisnuté,
odchlípa sa
koža lepkavá.
Taká je krása
tohto anjela.

Slovami

Milujem Ťa,
ľudstvo.

Milujem,
Teba...
ako kráčaš po hlávkach
storočných detí,
volajúcich do neba:
Chleba, chleba!
(Nevrav, bolí ťa už hlava?)
Pre zábavku, hoď ich slzy
sviniam pod nohy.

Ty,
ľudstvo,
kráčaš s páskou na očiach
a ostro hojdá sa Ti meč v ruke.
V druhej,
na mosadzných váhach,
Láska,
čo zvíja sa v muke.

Ó, ľudstvo.
Milujem Ťa.
Podobne ako milujem
Boha,
spiaceho v tráviacom trakte
Zeme.
No, Tvoje slová, iba
ako guľka do hlavy,
počmára jedno obyčajné srdce.

A nič viac,
nikto nechce.

Tak spime.
Keď sa všetci spolu,
svorne milujeme.

Perly v krabičke a strieborná niť

Ako sa dieťa narodí, dostane do maličkých prstíkov striebornú niť. Striebornú niť a krabičku perál.

Takých päť perličiek navlečú rodiča. A zatiaľ s úsmevom na perách, odhaľujú pravdu o svete v odpovediach na časté otázky. Čo je toto? Pes. A čo tamto? Dúha. A prečo už neuvidíme babičku? Lebo si ju zavolali anjelici a teraz spolu spievajú a jedia jej obľúbené sušienky.

Otázky prestávajú a nitku chytá dieťa samo. Zo začiatku sú prstíky nešikovné, koniec nitky sa trasie a perly majú predsa len malé dierky. Také zodve, zotri sa aj zakotúľajú pod stôl a chvíľku potrvá, kým sa nájdu, však opakovaním sa nadobúda prax. Ďalšie perličky sa navlečú rýchlo, nik ani nepostrehne ako. Každým rokom jedna.

A rodičom zvonia tie perličky pred očami, len nechcú uveriť. Láska nedovoľuje rokom plynúť.

Keď sa na nitke zo striebra hojdá tak pätnásť bielych guličiek, mladý človek sa začne pýtať. Prečo... Ako... Kto som... Čo teraz... A čo potom...

Filozofi, po druhýkrát v živote.

A perly pribúdajú čoraz rýchlejšie. Možno tento mladý človek s perlami v ruke bude mať vlastné dieťatko a daruje mu striebornú nitku, časť z tej jeho vlastnej. Možno nie.

Tak, či onak, nitka stále oťažieva a krabička s perličkami je stále ľahšia. Raz sa vyprázdni.

Keď má človek ľahké kroky mladosti, pýta sa veľa. Nečudo, má na to právo. A veľa času. V kútiku duše je vždy nesmrteľný. Nevedno, kedy presne príde ten zlom, ktorý badať u zvráskavených tvárí v kostole. Kedy sa človek začne báť smrteľnosti. Možno vtedy, keď zahliadne Smrť a po prvýkrát započuje šumieť svoje vlastné presýpacie hodiny. Vtedy strieborná nitka s perlami priveľmi oťažela.

Ako brať smrť. To je zle položená otázka. Ako brať život; má väčší zmysel.

Pravda, nedostali sme periel v krabičke rovnako. Jeden ich má dvadsať, druhý sto. Ale roky, nie sú to, o čo tu kráča. Je to život a jeho hodnota. Ako znásobíme talenty, ako zlepšíme životy druhých a ako si vychutnáme ten svoj.

Človek má podvedomý strach z neznáma. Nečudo, strach vie zachrániť kožu, ako sa presvedčili celé generácie. Ale našťastie, Smrť zaklope na dvere úplne každému, a vtedy, s perlami na krku a hlavou vzpriamenou bude musieť vykročiť do svetla Neznáma.

Boh zľahčuje myšlienky na Neznámo. Nečudo, že je mnohokrát nazývaný Otcom, Pastierom. Ten kresťanský Otec podáva svoj rodičovský prst, aby sa ho batoľatá chytili a robili prvé kroky v novom svete. Aká krásna poistka do budúcnosti, však?

Niekto verí v nebo. Niekto zas v sedem rajských záhrad. Niekto bude motýľom. Iný dostane vlastnú planétu a ďalšieho čaká vykúrená izbička plná chrumkavých koblíh v pekle. Relatívnu smolu majú tí, čo veria vo večné zatratenie a škrípanie zubov a podobné nočné mory. Neviem, kto im to vsugeroval. A tí poslední mávnu nad všetkým rukou: „Ále, nech si ma len pekne zožerú červíky.“ Filozof sa spýta, kto má vlastne pravdu, správnu predstavu... Úplne všetci. Pretože svet vždy bol a bude o tom, aký si ho spravíme. Ten teraz, aj ten potom. Ružový, či utrápený. Vo všetkom treba hľadať ľudské želania a rozhodnutia. Stačí chcieť, veľmi, veľmi, zo srdca, a celý vesmír sa postará, aby sa tak stalo. Všetko je to o viere. A životnom presvedčení.

A preto je veľmi hlúpe hádať sa so susedom o vlastnej pravde. Presne tak, ako somár nepresvedčí sliepku, že je koňom.

Nesmie do nás vkročiť sebeckosť, panovačnosť, agresia, nenávisť či klam. To sú kalné vody, v ktorých sa tak nádherne darí červom, čo sa napchávajú ľudskou dušou. (Ak človek verí, že ju nemá, tak ním samotným, ľudským vnútrom.) Vedia pretrhnúť aj striebornú niť a perličky sa rozkotúľajú po podlahe. Je veľmi ťažké vrátiť sa späť, keď život zostane tikať len pre ľudské telo, ale pre nič, čo kedysi bolo vo vnútri. Pre cítenie. To, čo z nás robilo smrteľných ľudí.

Netreba brať smrteľnosť ako problém. Smrteľnosť je zázrak. Dar, čo nám závidia bohovia. Pre smrteľnosť je každá prežitá sekunda jedinečne príťažlivá, lebo jednoducho už nepríde znova a s každou novou sa blíži koniec. Život je príťažlivý. Po pravde, najčastejšie držíme sa ho ako kliešť. Ale treba si uvedomiť, že ľudský tvor mu udáva hodnotu a samotná smrť ju ztrojnásobuje.

Človek, navliekaj si svoje perly, s tým nič nespravíš. Však ži, dýchaj, miluj a nepúšťaj zo seba zlých duchov, lebo všetko, čím žiješ- to dobré, aj zlé, všetko sa ti vráti.

Jediné, čo viem teraz odkázať- ver. Ver tak, aby si sa nebál smrti.