ako melódie vzdialených hviezd
v nedotknuteľnom sne o hľadaní Boha
prinášajú číro žltý nepokoj
plamienku nedospelej sviečky
chvejem sa vôňou magických miest
Možno nenaplnená túžba po Človeku
vnútila triezvy pohľad vpred
k osobnej derniére uhladeného zmätku
ironicky,
v teple tiel odchádzame
Pomedzi prsty kvapká láska
zotierajúc spomienky v piesku
tak ľahko a s delikátnou konečnosťou
až prekvapujúco rýchlo
zvlhli anjelské krídla
prízemnou túžbou
po umelom šťastí
otázkou zostáva,
kedy definujeme nekonečno
ľudskej hlúposti
lebo práve tá nás ničí
appoggiatura,
odvialo dym
