O tom, ako sa mi nedalo spať,

alebo z nočných úvah, ktoré veľmi nedávajú zmysel.


Už ani nie týždeň a sú tu prázdniny. Juchú, juchú.
Už ani nie týždeň a kobudo bude páskovať na sústredku. Už ani nie týždeň. A dáme si pokoj so spolužiakmi. A pravidelnými spolucestujúcimi v autobuse, ako je napríklad metalová teta.
Už ani nie týždeň a budú prázdniny. Posledné prázdniny. A mne sa nedá spať.

Tak to na mňa doľahlo. Teraz, v noci, keď sused si púšťa na záhrade 80te roky a Astra chrápe do taktu.
Ešte v septembri som si šepkom opakovala, že je to ešte dakde na Kamčatke. Teda táto chvíľa. Keď mi všetci odletia.
Najprv len tak nevinne, začali sme tehličku po tehličke stavať múry, za ktorými sa skrývame pred vetrom a dažďom. Dospievanie, vraj. Dospeláci sa potrebujú opierať sami o seba. Preto ten múr.

A teraz odlietajú aj s múrom a citom vo vačku. Majú pripravené kompasy a mapy, letia do prístavu a nastupujú do lodiek.


Lúčili sme sa. David odchádza do Talianska. Niekto plakal. A plakať bude. Objatie je otvorené, ale bojím sa, že múr je silnejší. Už dlhšie je. To by bolo na dlho, hovoriť o múroch... možno inokedy, možno nikdy. Aj tak to robíme všetci. Tehličku po tehličke, lepíme slzami a sklamaním.
Zajtra sa lúčim. Ighy odchádza do Brna. Namietla som, že to je za rohom... tak prečo klopíme oči.
Priateľstvá ostanú. Ako vo filmoch.


Skúška. Skúška. ?
Z Helenky bude super zubárka. V Prahe.
A z Danky fyzioterapeutka. V Amerike.

A človek pláva vo svojej privátnej loďke.
Pýtaš sa čo...
Spomienky ostanú. Všetky tie prespávačky, opekačky, nízkorozpočtové horory, čaj pri mlieku a čokoláda v jablku... Anime a slzy a lásky a Pajštún. A americkí lektori a „go ovečka, go!“ Hlboké rozhovory a otlaky na rukách a nohách. Čerešne s mliekom a blúdenie v jahodách. Zlieva sa mi to. Ako v mixéry snov.

Človek povie, komplikuje sa to. A Katka a Čičátko sú už skoro v Británii. Pre Peťku je Írsko. No tak, vyberte si.

Možno ma to mrzí. A možno je to nesprávne. Zmena mení človeka. A šliapeme po tráve, aby sa rodili chodníky.

Je neskoro, neskoro, neskoro...A sused práve spustil Elán. Nie sme zlí...

Iba sa skrývame. A bojíme.

Ale nič by som nemenila.

Som rada, že som vás spoznala. Zanechali ste vo mne odtlačok. A možno som sa tiež dotkla vašich sŕdc.
Dobrú noc. Všetkým. Bozkávam vás na viečka.

Milenka

Bojíš sa dieťa,
Noci a bielej tváre,
Máš horúčku
A v posteli démon
straší práve.

Ale stačí vystrieť ruku
A poletíme
Spolu ohňom hviezd,
Za vetra zvuku
Až k čiernej rieke
Sĺznych miest.

Totiž ja som tá,
Som jediná,
Verná až do konca.
Som tvoja milenka
V pokoji
Prišla som si po teba.

Počuješ?
Už nešumí ti piesok,
Keď táto chvíľa,
Tkaná tmavým svetlom
A strieborným zlatom
Horí ti žilami.

Ešte s roztiahnutými rukami
Obzrieš sa za svetom
A s popolavým
Úškľabkom zakloníš
Hlavu dozadu.

Už nie je nič,
Len ja.

Pretože ja som tá,
Som jediná,
Verná až do konca.
Som tvoja milenka
V pokoji aj v krvi
Prišla som si po teba.

Rastú ako z vody

Už majú štyri dni. Za ten čas neuveriteľne podrástli. Stále majú síce zatvorené očká, ale už začínajú pomaly vystrkovať rožky. Ich mamička od nich čoraz častejšie uteká nadýchať sa čerstvého vzduchu a asi aj vydýchnuť si od tých jej troch kôpok živého striebra. Predsa len, s deťmi je pakárna. Ale určite by ich nedala nikomu na svete.

Vicious circle

Fakt, skoncovať s tým všetkým. Zatvorím sa do izby, snáď ľudia zabudnú na moju existenciu, a mne sa naskytne dostatok času k prehodnoteniu svojho plytkého bytia. Aký to má zmysel, keď sú ľudia len skormútení zo všetkého, čo vykonám. Fakt, vôbec som tu ani nemala byť. Bolo by im všetkým lepšie. Jeden by sa stále nedepkoval kvôli mojej hlúposti a druhý by si našiel iného priateľa, o ktorého sa môže s istotou vždy oprieť.

A neznečisťovala by som ovzdušie výparmi z osobného vesmíru. Dnes som aspoň 1500 krát použila slovíčko JA. Tvorím si svoje vlastné nekonečno, v ktorého strede je... hah, znechutenie zo samej seba.

Vrážam dýky do sŕdc a do čaju primiešavam bolehlav. Poslanie strážneho anjela. Už mi veľakrát vyšlo z pier, že nepočúvajte, neverte, neviažte a nesnažte sa.

Proste nedokážem byť taká, akú ma všetci chcete. Aspoň nie teraz.

Je desivé, ako sa človek dokáže zmeniť. A s takou rýchlosťou, že si to ani neuvedomí.
Chcela som byť iná. Veľmi dlho som túžila po tom, že budem vedieť komunikovať s ľuďmi, že si nájdem priateľov a že zapadnem. To všetko bolo za čias, keď som sedávala sama na lavičke a čítala knižky. Teraz, o pár rokov neskôr... som prvotriedna mrcha a šťuka, čo brázdi ulice Bratislavy.

Robím to, čo som nikdy robiť nechcela. Do života sa mi vkradla povrchnosť a obmedzenosť. Nestojím si za názorom tak, ako opúšťam starých dobrých priateľov.
Možno by som sa rada vrátila do minulosti, keď som ešte dokázala počúvať a smiať sa zo srdca.

Nezdá sa Ti, že okolo plávajú len zahmlené útržky ľudí, s maskami na tvárach? V podstate Ťa nevidia, len keď do nich vrazíš, strojene hovoria a hovoria a hovoria a hovoria...
A Ty si maska presne tak, ako oni. Ako ja. Obyčajný porcelán s nakresleným úškrnom, ofinkou cez oko, alebo čiernym rúžom a piercingom. Si filozof, individualista, iný... a pritom úplne fádny prototyp ľudského stvorenia. Duša Ťa nezaprie.
Masky sú super. Pomáhajú dosiahnuť cieľ. Moc, pocit, vplyv, miesto, extrémnosť.

Nie si iný. Ako ja som rovnaká. Neviem, či niekedy existovali naozaj funkčné ideály. Pravdepodobne sú to vymyslené konvencie. Ale v podstate, ono je to veľmi príťažlivé byť ideálom.

Maska.

Nie, asi nemám dobrý deň. Kľudne, znesiem kolieska na čelo.
Len.. už sa mi nechce nosiť na tvári toľko porcelánu. Nie je tam dobrá cirkulácia vzduchu.
Dusím sa a topím, a pritom škriabem okolo seba. A strojene hovorím a hovorím a hovorím a hovorím...

Chcela som byť niekym iným.

Nikdy som vám nechcela ublížiť. A vôbec nie Tebe, ani Tebe, ani Tebe, ani Tebe. Je mi to ľúto. Ale to nestačí.

Dnes ráno

Máme mačiatka. Tri. Také malé, krásne, pruhované červíčky. Dnes ráno sme ich objavili na koberci v kúpeľni. Roxanne svoju úlohu zvláda ako rodená mamička.
Ale podobajú sa na Kamila. ^_^
Jaj, detičky sú vždy také krásne.

Zas prší

Máš vlasy zlepené v mokrých pramienkoch a voniaš ťažkou vôňou človečenstva. Si detská kvapka, čo sa hrá na dospeláka. Hľadáš slzy, nech sa v nich rozplynieš. Si dieťa, dospeláci chodia pod dáždnikom.

Ešte sme ako kvapky dažďa. Osamotení padáme z neba, aby sme sa zlievali do seba. Kĺžeme sa po chladnom skle, ako detské slzy po bucľatých lícach.

Ešte chvíľku, kratšiu ako mihnutie holubích krídel, budeme zurčať v božom potoku, trieštiť sa na kameňoch a strácať sa v dúhových kalužiach, kým nás slnko vsiakne do prázdna.

Dospeláci chodia pod dáždnikom. Asi je to prirodzené, že sa boja nebeských sĺz. Už sa raz stratili v horúcom prázdne, nechcú znovu.

Jedno telo, jedna duša. Neviem, či to ešte niečo znamená. Naokolo kráčajú silné osobnosti pod dáždnikom. Si slaboch, ak ti je do plaču. Však niekto ťa chápavo potľapká po ramene... vlasy zlepené od dažďa sa ľahko vyschnú.