pondelok 31. decembra 2007

Ako bolo, ako bude


Všetky spomienky, radosti, trápenia, denníky a nevypovedané priania strkám do zdobenej krabičky a celú ju nakoniec previažem fialovou stužkou. To aby všetko bolo pekne pohromade, odložené na poličke, s nápisom- Krásny rok života. To aby sa nič nezabudlo a nestratilo a aby ten ďalší rok začal s čistou hlavou a rukami.

Všetkým Vám, ktorých ulice života- možno aj náhodne- doviedli až sem, a aj tým ostatným, na celej Zemi, prajem pokoj a mier, ľudské teplo a veľa sily na plnenie snov.

piatok 28. decembra 2007

Červené perie


Keď zatváram oči,
vieš, večer, na vankúši,
vtedy pod mihalnicami
vták s červeným perím
rozkvitne krídla.
Letí k miestam,
tam,
kde ruže, zelený tieň
a ty
dýchajú v dianí
teplých dlaní.

Ako hudobný nástroj
zvučím a hrejem
miliónom strún.
To som.
Tu som.
Učíš sa ma naspamäť.

Vtedy zrazu,
ako lúsknutím dvoch prstov
červené perie vzbĺkne
do vetra.
A vták umrie na zem.

Už dlho.
Zostali len mihalnice,
večer,
a slanosť slzy
bozkajúca líce.

streda 19. decembra 2007

The Metal (Tenacious D)

You can't kill the metal
The metal will live on.

...

New wave tried to destroy the metal
But the metal had its way,
Grunge then tried to dethrone the metal
But the metal was in the way,
Punk rock tried to destroy the metal
But metal was much too strong,
Techno tried to defile the metal
But techno was proven wrong.
Yeah!

Metal!

utorok 18. decembra 2007

nedeľa 16. decembra 2007

Ako odlepiť jazyk od zamrznutej železnej tyče

Už ste mali niekedy také šťastie a jazyk sa vám prilepil na zamrznutú železnú tyč? Bez toho, aby sme sa venovali otázkam týkajúcich sa pofidérnych pohnútok, prečo ste vlastne olizovali železnú tyč, ponúkam zopár rád ako si jazyk oslobodiť bez väčšej ujmy.

  1. Zachovajte pokoj. Nie ste prvý, ani posledný, komu sa to stalo. Vždy sa nájde podobný blázon.
  2. Pokúste sa využiť svoje ruky, pokiaľ ich tiež niekde nemáte strčené alebo primrznuté. Uchopte jazyk a vydychujte teplý vzduch, pokým sa jazyk neuvoľní.
  3. Účinnejšia je teplá voda. Ak máte nejakú po ruke, vylejte ju na jazyk a tyč a súčasne sa modlite, aby neprimrzol ešte viac.
  4. No, ak už nič, skúste si jazyk odkrútiť a odtrhnúť od tyče. Tento spôsob môže byť bolestivý.
  5. Pokiaľ je niekto nablízku, požiadajte ho o pomoc. Hovorte pomaly, a snažte sa podľa možnosti čo najlepšie artikulovať. Najúčinnejší by bol postup s teplou vodou, ale pomôže aj dýchanie teplého vzduchu.
  6. Radšej neskúšajte používať plynové horáky ani sviečky.

Typ:
Je rozumné sa jazykom nedotýkať železnej tyče, pokiaľ vonku mrzne. Keď už neviete vydržať náhle nutkanie, presvedčte sa, že máte prístup k zdroju teplej vody a niekto je nablízku.
Vždy si však najprv poriadne rozmyslite, či to naozaj musíte urobiť. Odstraňovanie primrznutého jazyka je dosť bolestivé.

sobota 15. decembra 2007

Čerešňa o svete troch žien

Ako prúd myšlienok
Padajú mi slová
Na kožu sveta.

Pýri sa.
Na otázku prečo...
Odpovie,
Že ho hanba zmieta.

Svet sa stavia na hlavu a skáče na ušiach. Ako Dumbo. Len nie je modrý ani slon. Svet je viac-menej guľatý a má v sebe aj iné farby ako modrú. Napríklad takú hnedú, alebo červenú. Alebo žltú. Plus hluk. Naštiepený, ostrý hluk maličkých dvojnožcov zo zelovocu.

Zviezli sa s ním všetky tri. Teda so svetom. A jeho šialenstvom. Ringlota, Broskynka aj Čerešňa. V poslednej dobe... „AAAA! čo sa to deje??! Saakriš. Ako, ako, ako je to možné, že nám tak šibe? Však... Sme boli normálne. Donedávna.“ ...pretrvávajú v podobnej podobe.

Broskynka je platonicky zamilovaná. Do Kakaa. Videla ho až dvakrát v živote. Ale chodí s ňou na Hatlaninku, tak je reálna perspektíva, že ho uvidí viackrát.

Po tom, ako istý diletantský Kukuričný Klas Broskynke pošliapal kôstku, Čerešňa dúfala, že Broskynka sa (si niekoho) nájde. Možno svitlo, a vyrieši sa strach, že Broskynke raz prepne nadobro. No... Broskynke nám v poslednej dobe slušne preskakovalo. S učením sa dá aj predávkovať, nech si vraví kto chce, čo chce.

Pravda. Čerešňa hodila ceruzku do zošita matematiky a zo šuflíka vybrala balíček francúzskej čokolády.

Viete na čo je dobrá čokoláda? Obsahuje fea. To je látka, tvoriaca hormón, čo sa v tele nachádza prirodzene, keď je človek zamilovaný. Problém s tou látkou je, že keď už ľudský organizmus fea okúsil, nechce sa ho tak ľahko vzdať. V istých obdobiach (povedzme, že cez zimu na duši) nastáva krutý deficit. A ono... umrieť na predávkovanie horkou čokoládou tiež nie je najpozitívnejšie. (Hlavná vec, že Čerešňa teraz do seba pchá ďalšiu kocku.)

Hormóny sú zákernejšie ako učiteľka matematiky ktorá trpí na chorobu starej dievky. Úplne vás pohltia. Po čase. ČASE! Broskynka podľahla už po mesiaci. Toto nie je normálne... a čo potom... my.

Čerešňa si práve otrieskala hlavu o stenu a zjedla ďalšiu čokoládu. V kúte ju čaká gitarka. (Dnes si zas vytrpí búšenie do strún v mólových stupniciach.)

Roxanne a sa jej otiera o nohy. Vytiahla ju do lona. Roxanne má polnočnú srsť a jantárové oči. Čerešňu to aspoň na teraz upokojilo.

Kakao je sympatický. Síce aj Čerešni je dosť platonicky milý- on totiž vie robiť malé zázraky. A v očiach mu vonia dobro. (Na rozdiel od istého diletantského Kukuričného Klasu, ktorého Čerešňa nemala rada od prvej sekundy- prepáč Broskynka, ale som úprimne rada, že si teraz užíva niekde na druhej pologuli. Čoskoro bude z neho pukanec, a jeho citová výbava v čajovej lyžičke a ego vo vesmíre ťa už viac nebudú trápiť.)

Kakao je fajn. A keď sa aj potenciálne niečo vo vesmíre a svetielkach zmení... možno by sme konečne prestali byť tri zúfalo hrabnuté ženy. Ale jedna zamilovaná, jedna dočasne stratená na poli slnečníc a jedna termálne priteplená.

Ach jaj. Ľudské telo je subjekt ťažký na pochopenie. Čerešňa má kruté podozrenie, že tieto stavy plynú z hormónov. A s dušou majú spoločné tak možno len budúcnosť.

Snáď problémy s fea, hormónmi a dotykmi sú len prechodná záležitosť.

Ringlota a Broskynka to asi čoskoro vyčítajú v knihách. Chcú byť totiž lekárky. Chcú raz ľudské telo mať v malíčku. (Čerešňa ich síce veľmi nechápe. Zato obdivuje ich odhodlanosť.) Ale aspoň majú jasný smer života. Chcú sa špárať v mŕtvolkách- minimálne pre začiatok. To asi nebudú trpieť srdečnými šelestmi ako v našom svete. ...Už nie sme deti, ale pritom si z času na čas obliekame detské nohavice s trakmi. ...

Nech žijú sínusoidy!

Ps. Čerešňa cíti v kostiach, že daruje perníček náhodnému okoloidúcemu len z čistej lásky. A čistého šialenstva. Aj Rímski cisári boli šialenci, tak prečo by nemohla byť ona. Aj keď... ona Rím podpaľovať nebude.


(Ospravedlňujem sa za upadajúcu úroveň tohto blogu- ak, pravda, vôbec niekedy nejaká bola.)

utorok 11. decembra 2007

Čerešňa je problém

Sadol som si za stôl, s rukami založenými na pekne vystretom obruse. Snažil som sa tváriť vážne. Čerešňa sa zas zaksichtila a hodila si hlavu na roztvorené zošity. Záchvat smiechu? Tak to fakt nie. Skryla sa do svojho mozgu. Mala by niečo začať brať. Nejaké ľahké drogy, nech tieto stavy má oficiálne podpísané. Teraz je iba obyčajný cvok.

Už dlhšie ju sledujem. Zakaždým som sa snažil uchovať v utajení, ale teraz mi stačí vystupovať primerane nevtieravo- subjekt ma ignoruje. Začalo sa to tak pred troma rokmi. Akoby uťal, stratila rovnováhu pod nohami. Od vtedy tápa dokola, zamyká sa do seba a chodí v sínusoidách. Najnovšie som spozoroval aj vyjadrovacie ťažkosti.

Spoločnosť v nej vidí pacienta z Pezinku. Nečudujem sa, už len pre jej neprimerané správanie. Nebolo to raz, ako som ju pristihol strnulo sedieť a so zahmleným pohľadom civieť do prázdna. Aj hodinu. A pritom má v mysli vymetené.

Tvrdenie, že rada počúva, je len zásterkou, lebo nemá čo povedať. Usudzujem, že jej to je jedno, ale keďže existuje v spoločnosti pomerne rozprávania-chtivých osobností, tento argument si pripravila pre prípadnú výzvu k dialógu. Vravím, stratená existencia.

Čerešňa si znova tresla hlavu o zošit a keď sa konečne vyrovnala, v očiach jej zažiarila šialená patina. Hrabla po ceruzke a zápisníku. Chvíľu akoby rozmýšľala a potom priložila hrot ceruzky k papieru. Zlomil sa. Povytiahla ľavé obočie a ceruzku strčila do chumáča vlasov. Zobrala druhú ceruzku a skúmavo prezerala hrot. Pritlačila ho o papier a pridusene sa zasmiala. Trochu som sa odsunul. Po skúsenostiach s jej náladami, si predsa len držím odstup.

Naškrabala zopár roztrasených riadkov a ceruzku odhodila na stôl. Zas nejaká pseudobáseň, alebo čo. To teraz robí často. Čo ja viem, možno si tak zvykla kričať na papier, keď nemá čo povedať.

Často píše o dotykoch. Myslí na ne- na také obyčajné dotyky tela s telom. Darmo by som jej tĺkol do hlavy, že je cvok a nemá šancu. Ale dráždi ma to. Raz som ju skoro pritisol o stenu- zas mala v očiach ten jej prázdny pohľad. Skoro som ju uškrtil. Chcela by to. Iba dotyky. Ale keby som jej ukázal temnú stránku života, o ktorom nemá ani poňatia, ale pritom ju myšlienky naň úplne pohlcujú, vykrúcala by sa ako had. A bola by aspoň tak jedovatá.

Najnovšie je to vraj Durman. Alebo možno- zas je to Durman. Ten, pri ktorom myslí na dotyky. Čerešňa má v sebe príliš veľa rozporov. V noci jej vravím, uč sa na maturity, do školy. Čo povie ona, to nestojí za reč. Radšej zoberie ceruzku a strčí si ju do vlasov.

Nedokážem pochopiť, ako sa mohla nájsť taká plytká a životaneschopná existencia. Však ju zožerú, hneď, ako odíde zo školy.

Navrhujem, pustiť ju späť do lesa.

pondelok 10. decembra 2007

Iba tikot

Rozprávke je koniec.
Čo tu chceš?
Opretý
stál som pri stole a vdychoval
krv z líc.

Môžeš ísť,
zbaľ sa a choď!

A teraz, naozaj.
Opretá
stála pri dverách a s výčitkou
v očiach
zbalená odchádzala.

Pri stole bez dychu-
Prosím, nechoď!

Iba tikot.
Kukučkových hodín
v tichu.
Zavrela drevo
a rozprávke bol koniec.

Čas ani nebol

Vtedy,
keď som za kuchynským stolom
krájala žlté jablká,
ty si ležal
opitý jej perami.

Teraz, keď
jablká, všetky už rozkrájané
ležia na stole,
volal by si dokola.

Meno... meno... MENO!
Meno moje.

štvrtok 6. decembra 2007

(Skica uhlíkom slov) Statické delírium

Padla na kolená,
s tvárou k prasklinám na strope.
Bielym telom
kŕč trhal v šialenom smiechu,
už padá k zemi.
Stvrdnuté bradavky
zlákali lesklé kvapky potu na čele
aby vsiakli do
vlasov tečúcich vlhkým vzduchom
ku kameňom podlahy.

Havrania pieseň

V noci čierne havrany
zosadli na biele kamene.

Krídla skryli v moci
a v prerývanom chrčaní
stovky hrdiel
spievali kyprej
zemi pod pazúrmi.

Kopú a chrčia
do hnijúceho času,
čiernymi zobákmi
lúskajú lebku
a štiepia kosti.

To havrania pieseň so slovami,
Skončil sa život, život medzi nami.

Privolajte záchranku! (Haiku)

Dostala záchvat
smiechu nad nekonečnom
jej naivity.

Písala si pohrebnú reč

Do školy.
Inšpirácia.

Vážená rodina, priatelia.

Zišli sme sa tu, v Dome smútku a posledného odpočinku, aby sme vyslovili posledné zbohom našej dcére, vnučke, sestre, sesternici, našej priateľke, Čerešni.

Iba pred nedávnom bola súčasťou našich životov. Videli sme ju smiať sa a žiť. Bola taká, ako my. Na sklonku bytia. Iba pred nedávnom chodila do školy, ktorá ju napĺňala, ale robila jej aj vrásky. Pripravovala sa na maturitné skúšky. Hľadala si cestu, po ktorej sa chcela vydať. Pritom skladala piesne, básne. Milovala čokoládu a maličkosti. Bola mladá, plná života.

Však osud náhle rozprestrel krídla a ukryl ju pred očami tohto sveta.

Strata milovaného človeka je vždy bolestnou udalosťou. Strata mladého človeka je bolestnejšia svojou neočakávanosťou. Nás všetkých zaskočila nepripravených a teraz máme plné mysle otázky- prečo. Prečo sa tak muselo stať. Prečo ona. Prečo tak skoro.

V srdciach cítime trpkú výčitku voči spravodlivosti, voči Bohu, voči celému svetu. Však táto výčitka iba jatrí ranu, ktorú máme v srdci. Ranu, ktorá sa teraz zdá byť nevyliečiteľná. Časom musíme nájsť niečo, čo ju zacelí. Jedinou hojivou masťou je nájdenie pokoja a lásky. Preto sa snažme zastaviť krvácanie krásnymi spomienkami a láskou, ktorú nám zo sŕdc nevytrhne ani smrť. Čerešňa by určite chcela, aby sme ju uchovali živú v spomienkach a aby sme jej odchod brali ako prirodzenú súčasť, ako jednu jedinú vlnku a rieke Bytia.

Jeden filozof raz povedal: „Sme nesmrteľní konečnosťou nášho života.“

Od dňa, keď sa človek po prvý raz nadýchol, musel čeliť svojmu koncu. Pravda, nikto z nás nečakal, že by prišiel tak skoro. Však práve konečnosť nášho života ho robí hodným žiť. Žiť naplno, vychutnať každú jeho kvapku. Vedomosť, že každá sekunda ako zrniečko piesku v presýpacích hodinách zažiari len raz a už nikdy, nikdy nezažije reprízu, je vzrušujúca.

Čerešňa to vedela a preto sa tiež snažila ukázať to ostatnému svetu. Život nebrala ako samozrejmosť, ale ako príležitosť byť a to nie len dýchať a hýbať sa ale aj žiť, rozvíjať sa a kvitnúť, milovať, plakať aby sa mohla smiať a o všetkom, všetkom rozprávať, pri tom, ako privinula priateľov k srdcu. Sama tvrdila, že nezáleží na dĺžke života, ale na spôsobe, ako daný človek pochopí svoju úlohu, ako pochopí význam svojej cesty v obrovskej mozaike života.

Život bol pre ňu krásny, aj s miliónom tých drobných trpkostí, ktoré každý z nás musí povinne vypiť. Však pre ňu boli oživením, dôvodom ktorý ju poháňal vpred, aby sa tešila z krásy východu slnka, rozkvitnutých kvetov, či čerstvého snehu.

Tešila sa z vás, ľudia. Môžem povedať, že všetci, čo tu teraz sedíme v čiernom a so smútkom v dlaniach, všetci, čo ju ľúbime, všetci sme mali nenahraditeľné miesto v jej srdci. Tak, ako milovala život, milovala vás a táto nehynúca láska neodchádza do zeme, ani ju neodfúkne vietor. Je tu, existuje, ovíja vaše srdcia, aby vám dodávala silu.

Láska je začiatok života. Čerešňa aj teraz žije- žije v láske. Je medzi nami, je v nás. Síce ju už nemôžeme vidieť, ale jej pôsobenie sa nekončí. Len je na inom mieste.

Preto aj naďalej, uchováme si ju v srdciach.