Do školy.
Inšpirácia.
Vážená rodina, priatelia.Zišli sme sa tu, v Dome smútku a posledného odpočinku, aby sme vyslovili posledné zbohom našej dcére, vnučke, sestre, sesternici, našej priateľke, Čerešni.
Iba pred nedávnom bola súčasťou našich životov. Videli sme ju smiať sa a žiť. Bola taká, ako my. Na sklonku bytia. Iba pred nedávnom chodila do školy, ktorá ju napĺňala, ale robila jej aj vrásky. Pripravovala sa na maturitné skúšky. Hľadala si cestu, po ktorej sa chcela vydať. Pritom skladala piesne, básne. Milovala čokoládu a maličkosti. Bola mladá, plná života.
Však osud náhle rozprestrel krídla a ukryl ju pred očami tohto sveta.
Strata milovaného človeka je vždy bolestnou udalosťou. Strata mladého človeka je bolestnejšia svojou neočakávanosťou. Nás všetkých zaskočila nepripravených a teraz máme plné mysle otázky- prečo. Prečo sa tak muselo stať. Prečo ona. Prečo tak skoro.
V srdciach cítime trpkú výčitku voči spravodlivosti, voči Bohu, voči celému svetu. Však táto výčitka iba jatrí ranu, ktorú máme v srdci. Ranu, ktorá sa teraz zdá byť nevyliečiteľná. Časom musíme nájsť niečo, čo ju zacelí. Jedinou hojivou masťou je nájdenie pokoja a lásky. Preto sa snažme zastaviť krvácanie krásnymi spomienkami a láskou, ktorú nám zo sŕdc nevytrhne ani smrť. Čerešňa by určite chcela, aby sme ju uchovali živú v spomienkach a aby sme jej odchod brali ako prirodzenú súčasť, ako jednu jedinú vlnku a rieke Bytia.
Jeden filozof raz povedal: „Sme nesmrteľní konečnosťou nášho života.“
Od dňa, keď sa človek po prvý raz nadýchol, musel čeliť svojmu koncu. Pravda, nikto z nás nečakal, že by prišiel tak skoro. Však práve konečnosť nášho života ho robí hodným žiť. Žiť naplno, vychutnať každú jeho kvapku. Vedomosť, že každá sekunda ako zrniečko piesku v presýpacích hodinách zažiari len raz a už nikdy, nikdy nezažije reprízu, je vzrušujúca.
Čerešňa to vedela a preto sa tiež snažila ukázať to ostatnému svetu. Život nebrala ako samozrejmosť, ale ako príležitosť byť a to nie len dýchať a hýbať sa ale aj žiť, rozvíjať sa a kvitnúť, milovať, plakať aby sa mohla smiať a o všetkom, všetkom rozprávať, pri tom, ako privinula priateľov k srdcu. Sama tvrdila, že nezáleží na dĺžke života, ale na spôsobe, ako daný človek pochopí svoju úlohu, ako pochopí význam svojej cesty v obrovskej mozaike života.
Život bol pre ňu krásny, aj s miliónom tých drobných trpkostí, ktoré každý z nás musí povinne vypiť. Však pre ňu boli oživením, dôvodom ktorý ju poháňal vpred, aby sa tešila z krásy východu slnka, rozkvitnutých kvetov, či čerstvého snehu.
Tešila sa z vás, ľudia. Môžem povedať, že všetci, čo tu teraz sedíme v čiernom a so smútkom v dlaniach, všetci, čo ju ľúbime, všetci sme mali nenahraditeľné miesto v jej srdci. Tak, ako milovala život, milovala vás a táto nehynúca láska neodchádza do zeme, ani ju neodfúkne vietor. Je tu, existuje, ovíja vaše srdcia, aby vám dodávala silu.
Láska je začiatok života. Čerešňa aj teraz žije- žije v láske. Je medzi nami, je v nás. Síce ju už nemôžeme vidieť, ale jej pôsobenie sa nekončí. Len je na inom mieste.
Preto aj naďalej, uchováme si ju v srdciach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára