Čerešňa je problém

Sadol som si za stôl, s rukami založenými na pekne vystretom obruse. Snažil som sa tváriť vážne. Čerešňa sa zas zaksichtila a hodila si hlavu na roztvorené zošity. Záchvat smiechu? Tak to fakt nie. Skryla sa do svojho mozgu. Mala by niečo začať brať. Nejaké ľahké drogy, nech tieto stavy má oficiálne podpísané. Teraz je iba obyčajný cvok.

Už dlhšie ju sledujem. Zakaždým som sa snažil uchovať v utajení, ale teraz mi stačí vystupovať primerane nevtieravo- subjekt ma ignoruje. Začalo sa to tak pred troma rokmi. Akoby uťal, stratila rovnováhu pod nohami. Od vtedy tápa dokola, zamyká sa do seba a chodí v sínusoidách. Najnovšie som spozoroval aj vyjadrovacie ťažkosti.

Spoločnosť v nej vidí pacienta z Pezinku. Nečudujem sa, už len pre jej neprimerané správanie. Nebolo to raz, ako som ju pristihol strnulo sedieť a so zahmleným pohľadom civieť do prázdna. Aj hodinu. A pritom má v mysli vymetené.

Tvrdenie, že rada počúva, je len zásterkou, lebo nemá čo povedať. Usudzujem, že jej to je jedno, ale keďže existuje v spoločnosti pomerne rozprávania-chtivých osobností, tento argument si pripravila pre prípadnú výzvu k dialógu. Vravím, stratená existencia.

Čerešňa si znova tresla hlavu o zošit a keď sa konečne vyrovnala, v očiach jej zažiarila šialená patina. Hrabla po ceruzke a zápisníku. Chvíľu akoby rozmýšľala a potom priložila hrot ceruzky k papieru. Zlomil sa. Povytiahla ľavé obočie a ceruzku strčila do chumáča vlasov. Zobrala druhú ceruzku a skúmavo prezerala hrot. Pritlačila ho o papier a pridusene sa zasmiala. Trochu som sa odsunul. Po skúsenostiach s jej náladami, si predsa len držím odstup.

Naškrabala zopár roztrasených riadkov a ceruzku odhodila na stôl. Zas nejaká pseudobáseň, alebo čo. To teraz robí často. Čo ja viem, možno si tak zvykla kričať na papier, keď nemá čo povedať.

Často píše o dotykoch. Myslí na ne- na také obyčajné dotyky tela s telom. Darmo by som jej tĺkol do hlavy, že je cvok a nemá šancu. Ale dráždi ma to. Raz som ju skoro pritisol o stenu- zas mala v očiach ten jej prázdny pohľad. Skoro som ju uškrtil. Chcela by to. Iba dotyky. Ale keby som jej ukázal temnú stránku života, o ktorom nemá ani poňatia, ale pritom ju myšlienky naň úplne pohlcujú, vykrúcala by sa ako had. A bola by aspoň tak jedovatá.

Najnovšie je to vraj Durman. Alebo možno- zas je to Durman. Ten, pri ktorom myslí na dotyky. Čerešňa má v sebe príliš veľa rozporov. V noci jej vravím, uč sa na maturity, do školy. Čo povie ona, to nestojí za reč. Radšej zoberie ceruzku a strčí si ju do vlasov.

Nedokážem pochopiť, ako sa mohla nájsť taká plytká a životaneschopná existencia. Však ju zožerú, hneď, ako odíde zo školy.

Navrhujem, pustiť ju späť do lesa.