Zmierlivo

koniec radosti
nech napíšem emotívny brak

koniec koncov končím
sám sebe štrajkom

iba rozmýšľam
latentným spánkom

je bez zmyslu
pretekať slovami

však

koniec koncov skončili sme všetci
z okna by som skočil

(vzdychajú v meste uvzdychanom
a menia sa v prach)

lenže spím
len spím

slepý a hluchý
k plynúcej radosti

večne
je mi dobre tak

Kaleidoscope

The city of depraved whims

Znovu raz

Pred televízorom


V bielych zdrapoch
Strach
Vsakuje ľuďom do pórov

Keď si vedel čo bolo
Prianie klíčiť v nás

Strach z prišlej krízy
Roztiahnutých rúk
Jeden strach zrodený na kríži
Premyslených múk

Jednoducho my?
Jesenné deti
V osude
Umierať láskou vetra

Kým sa dá

Kým sa ešte dá
Zastaviť večerný vlak
Utekajme slepí
Sami pred sebou

S myšlienkou
A prepychovým úškrnom
Hodnoty sú vrak

Voodoo

Fan Art

pencil, aquarelle & ink
(done for my beloved brother with his new ink pens ^_^)

Sprisahanie

Memento na chodníku
Memento pod sivou
odišlo
odišla
(bodka v novinách)

V zhromaždení supov s fotografom
Večne smädní, večný strach
Ukryť mŕtve slzy v krabičkách
V čiernom hejne
Hien a narcisov

Zajtra svet zabudol
Zajtra ohlodalo ku kostiam

Dnes atrakcia
Vyhlásených večierkov

Skôr než vychladne
Leží tam skvelé telo
Znásilnené a dokrkvané
Ľudským pádom zaskvelo

Prázdne dlane
Prázdno zovrieť
Etika káže
Matku podprieť
A oči zatlačiť
S konštatovaním na pamätnej páske-

-Vyštrbený zub z kolesa
Dcéra anjel
Z pekla
odišlo
odišla-

Tak teda sklopili oči
A mykli plecom
Stále v dravom kolotoči

Motýlie krídla (Vicious circle)

Neviem, či to spôsobila letná ospalosť vo vlasoch, alebo voňavý dym v hlave a predávkovanie radosťou z priateľov, alebo jednoducho ten hlboko známy hojdavý krok spomienky na štrkovej ceste, ale ver, svet spravil kotrmelec a spolu s ním som spadla na zem.

Po rokoch, ani neviem ako, spoznala som ráznosť krokov blednúcej spomienky, až s nebezpečnou istotou ako dieťa spozná svoju matku len z jediného dotyku, alebo vône vankúša, na ktorom oddychovala. Len z obyčajnej prítomnosti, čo mykla ovzduším ako elektrický výboj a vliala sa mi do zimomriavok. Nemožné. Spomienka, ako môže byť spomienka stále tak prirodzená, stále tak živá. Teraz by som sa chytila za hlavu a nálepkovala sa do bláznov a veru bláznivých bláznov, za naivnú krv v lícach.

Minulý týždeň, vtedy, keď som si na vratkom kameni rozbila koleno, keď som zablúdila do nášho lesa, keď som potrebovala nájsť Skalku, keď som ju nenašla a spomínala, hlúpo spomínala ako dieťa vo vlnách tepla a roztrhaných snov, vtedy spomienka bola iba neosobný dym vonnej tyčinky pri modlitbe. Práve vtedy, spotená a unavená a takmer zjedená od komárov ako po mnohé dni pred tým zavrela som oči a... dnes by som znovu nakreslila ceruzkou anjela a venovala ti ho, s červenou stužkou, a ty by si mi podal Alchymistu, a potom by sme vŕtali dieru do steny, na poličku v detskej izbe. Išli by sme električkou, vystúpili na konci sveta a ty by si sa potmehúdsky usmieval v zlatom svetle pod stromom, ukazujúc do diaľky. Cítila by som ťa na čele a všetko by som uložila do drevenej krabičky na kraji duše. To sú. Spomienky v dyme. Neopodstatnené a zaprášené, zakopané vzadu na dvore, medzi ružami.

Podľa teba sú vzťahy obchod. Ten náš sme začali podaním rúk, ale od zmluvy takmer písanej krvou sme neodstúpili, my sme ju z neohrabanosti slov a horko nevedomí nechali radšej plávať preč. Myslím, deň na to si ju vodník zavesil na stenu, vedľa miliónu ďalších a smial sa ľuďom. Bláznom. My sme blázni.

Určite si chcel vedieť prečo. Chcela som to vedieť aj ja. Pointa? Teraz by si sa trpko zasmial.

Stretli sme sa na ceste, štrkovej, ty si skočil na múr popri nej a vravel mi o lesoch za ním, načahoval si ruku, nech skočím za tebou, ale ja, z ľudskej pohodlnosti, po jedinom pohľade na neznáme zablatené cesty, výmole a pri myšlienke na rozbité kolená, skočila som radšej späť. A nechala ťa ísť.

Dnes mám rozbité kolená. A kopu bezcenných básní, čo vznikli z popola.

Pravdepodobne si čistím svedomie, tu na súkromne verejnom piesočku a viem, do tvojich očí nikdy nepoviem, moje obyčajné ďakujem a moje tristokrát odžité ospravedlnenie. Môžem si opakovať, bezvýznamne krásne slovné spojenia... keby, keby. Boli by sme v nebi. Keby som len nezasadila naše semienko. Keby som ho aspoň vtedy vytrhla aj s korienkami. Stále, stále raší von. Hlúpe. Zázračné. Trpké. Večné. Prvé. Práve že prvé a jediné, to jediné prvé.

Život je okrúhly. Aj cesty. V bludnom kruhu. Keď sa milujú, dvaja, čo sa už minuli.

Kedy prestaneme robiť hlúposti. A potom ich ľutovať v krátko-dlhých okamžikoch, čo sťahujú ústa ako príliš skoro odtrhnuté ríbezle. A kedy si prestaneme navzájom bodať ľadové cencúle do srdca. Možno keď prestaneme byť ľuďmi. A vrátime sa k cínovým vojačikom a porcelánovým baletkám ...Alebo keď dospejem.

Učíme sa. Večne. Na skutkoch, čo sa vracajú na motýlích krídlach späť, trpko alebo sladko, ale vždy spravodlivo. Sakramentsky spravodlivo.

Pavučina, pospájaná z miliónov myšlienok, slov a pohybov a v nej figúrky ľudí narážajúcich do seba, to je svet. A my naň škaredo pozeráme. Aj škaredo vravíme. Napríklad len za takú obyčajnú hlavu, čo bolí. Alebo za zlomený malíček. Alebo za zemetrasenie. Aj keď stačí druhoradá zlomyseľná myšlienka mierená proti človeku (sebe, druhému, blížnemu) a nad hlavou je rastúci kúsok černe a my sa... stále a stále sťažujeme.

Znovu a znovu deja vu. Ubližujem(e).

Tripping out (vicious circle)

Premenená v čiernu mačku na streche, návykovo ignoruje realitu podliehajúc silnému nutkaniu mňaučať nezmysly.
.

(Prekvapujúco) Čerešňa sa práve kúpe v jazere. Nahá. Pre šťastie nevinných, je už hodina po polnoci a vo vzduchu sa rosí dych. Jednoducho povedané, je kosa ako v psinci, takže nikto nie je dostatočný cvok na to, aby sa prechádzal pri jazere o jednej ráno. Našťastie.

Nie som z tých, ktorí by nejak extra bazírovali na mienke voľne sypaných ľudí, ale predsa, čo je veľa, to je veľa. Čerešňa v poslednej dobe prejavuje až príliš jasné známky šialenstva. Fakt, že má po maturite situáciu iba zhoršil. Vždy som si myslel, že je závislá na učení a teraz... ju ide roztrhnúť od abstinenčných príznakov. Navrhol som jej konštruktívne pracovať v malej firme. Aspoň by stále nemyslela na seba a svoju osobu a čierno-čiernu dieru a potom... pomaly by si zvykala na fakt, že s ľuďmi sa sem tam musí spolupracovať. A možno by tak prekonala svoje chorobne sociopatické správanie. Po dvoch týždňoch prišla so silným nutkaním trhať-trhať-trhať všetko a všetkých naokolo. Samozrejme, bál som sa ak nie už o svoje duševné zdravie, tak aspoň o svoj život a preto som Čerešni navrhol pravidelné prechádzky popri ramene Dunaja. Skončilo to skonštatovaním, že vo vode žije vodná príšera vodovej farby a vodnatými očami, s presne desiatimi chápadlami a ukradnutou protézou, ktorá smrdí... no, doslovne to prirovnanie nie je zverejniteľné, ale dalo by sa priblížiť na príklade päťdesiatročnej tety s veľkým výstrihom až po pupok sveta, s troma krabičkami cigariet v tele z dnešného rána a s toaletnou vodou s názvom jarná kobyla.

Pri každej prechádzke nezabudla seriózne poznamenať, že Dunaj vydával zvuky ako deduško s citrónovým cukríkom v ďasnovitej puse a jej to vraj, nerobí dobre a ten Slovnaft v našich pľúcach nerobí dobre úplne nikomu a ten nový Lidl uprostred parkoviska, čo ešte pred pol rokom bolo parkom bolí ako nádor na oku. A hentam je zmutovaná veverička s trinástimi očami. Šťastie pre ňu, že si nemusí kupovať ružové kontaktné šošovky ako my. A následne sa hodí do trávy a vyvoláva kliešte a psie šťastíčka. Z vrecka vyberie uschnutý rožok a vábi veveričku. Mne len blysne hlavou zbožné želanie, aby nemala besnotu alebo dajme tomu, toxoplazmózu. Veverica očividne dávno nejedla; verím, s trinástimi očami sa jej ťažko orientuje v priestore, lebo poskakuje ako opitá. Zo strany na hlavu a z hlavy na chvost. Čerešňa ju už hladká, nazýva teplými menami a ja len rozmýšľam, kam tú vevericu ubytujeme, keďže si ju očividne chcela vziať domov. Práve vtedy sa veverica zahryzla do Čerešninej hlavy a tvárila sa, že rožok sa nevyrovná čerstvo vysatému mozgu. Čerešňa jej na oplátku zahryzla do nohy až veverici vytrysklo trinásť drobučkých kvapiek z očí a chcela celá zmätená utiecť, čo bola očividne jej posledná chyba, lebo v tej sekunde letela do mľaskajúceho Dunaja. Vo vode mi jej prišlo ľúto, asi tak, ako mi príde ľúto zmoknutého maltezáka a už som jej chcel hodiť záchranný konár, keď sa voda mierne zvlnila a nad hladinu vyskočilo desať ramien vodovej farby a rázne zavelili KVAPP KVAPP P. Veverica bola nehlučne omráčená puchom a stiahnutá dole. Na hladinu pripomínajúcu bielu kávu vyšli iba posledné tri bublinky a na vedľajšom jaseni začvirikal drozd. Čerešňa zatiaľ ležala v tráve a bezradne počítala muchy nad hlavou. Krúžila tam len jedna. Tlmene vykrikovala Som Boh múch, som Boh múch a ja som v ten deň mal druhé zbožné želanie, aby nikdy nestroskotala na opustenom ostrove s bandou stredoškolákov z chlapčenského gymnázia.

Odtiahol som ju doprostred poľa s takmer dozretým ovsom. Práve zapadalo slnko, tak som vytiahol baterku a špagát, že si ju priviažem k nohe, aby sa v noci nestratila. Žiaľ, stratila sa. Keď som ju našiel, to bolo tak o hodinu neskôr, kľačala uprostred krátera vykopanej hliny a stále dieru rukami prehlbovala. Chcel som ju odtiahnuť preč, ale takmer mi zahryzla šelmovitými očami do krku. Vytkol som jej, že toto slušne vychované dievčatá predsa nerobia, a ona začala usedavo plakať. Radšej som urýchlene ustúpil pred rozrastajúcou sa mlákou, a uchránil tak svoje nové mokasíny. Kráter zaplnila slzami až po okraj, zhodila šaty a ponorila sa dovnútra. Viem, že sa tam začala smiať ako cvok, keďže na hladine postupne vyrástli metrové vlny. Začul som niečo o Slovnafte a konečne čistej vode bez príšer.

Nevravím, nové jazero zo sĺz môže byť čisté. Ale ide na mozog. V poslednej dobe sa v ňom kúpe až príliš často.

Pozbieral som rozhádzané tarotové karty, čo doplávali ku kraju, rozložil ich na kamene a radšej si šiel ľahnúť s tretím zbožným želaním že ju to prejde. A že prejde aj tá kosa naokolo.

Už som z nej tuším cvok.

Sitting by riverside

To my angel

I saw you crying
Down, foregoing dreams
In silver vernal tears
My rose, my angel sighing

Since I lost your smile

I’m roving the existence
Through stygian isle
Alike guitar missing strings
I need you in my heaven
I need our wings

To find an end
To the longsome riverside

Inklúzia (v nočnom preklade)

Obklopená šepkajúcimi korunami stromov, na vlhkej tráve vdychujem ťažkú vôňu práchnivejúceho letného dreva. Zatvárajú sa mi oči, už prešlo dávno druhou hodinou, horím v nohách krvavých od malinčia. Vlhká pôda ťahá ma dozadu za vlasy, zapúšťam korene. Zomrela by som, tu, v objatí zaklínadiel, v túžbe zmeniť sa v ľudskú pravdu. Ktorou sme. Dôvod, prečo dýchame a kričíme v daždi pod odkvapom, v teple obývačky preplnenej električky.

Čím sme zakryli podstatu ľudských bytostí.

Človek je hlina. Biela háveď v hlave. Hovoriaca minulosť. Hluchá vdova so sexom v podchode. Dych berúci drevený kríž pri ceste stvorený z vypätia trpkých síl.

Ľudia nevidia tanec víl, lesk ich strieborných tiel v mesačnom svetle. Ľudia dávno nemajú oči. Oči majú len deti. A tie lietajú bez krídel, náhle k asfaltu.

Mesiac rozháňa hmlisté závoje snov, čochvíľa ho prekryjú úplne. Kvapká len tlmená žiara tieňu stromov a vrzgot provokujúci predstavivosť úzkosti. Víly ľahli k zemi, udýchané a spotené. Fauni na flauty ani nehrali. Tu zomierajú rozprávky. Les presakuje nočnými zvukmi. Cítim, neúnavne pozoruje dvíhanie mojej hrude. Zazlieva mi, že som sem prišla. Znečistená mestom, nesiem v sebe popol jeho budúcnosti. Hľadala som útechu, miesto kde vypustiť myšlienky. Hlúpa. Nesiem v sebe popol ľudí. Oni to cítia, no smejú sa radšej... ako hieny, zo strachu.

Zdvihol sa silný vietor, odvialo mi šaty niekam nad hlavu. Naučená, snažím sa zakryť pred zrakom Boha rukami. Zúfalo chcem kúsok látky. Tričko sa zmieta v korune stromu. Takého, čo sa uškŕňa hlboko rozpukanou kôrou, lebo vie, že nedosiahnem. Pustil do pôdy krv, lepkavé vlhko, čo prilákalo mravce. Milión mravcov na maličkom kúsku. V labyrinte betónu, s oplzlosťami na stenách. Tie, čo nenašli smrť, behajú po telíčkach zalepených a udusených bratov hore mojimi nohami. Špičkou jazyka cítim krv- od sústredenia a štípancov pod pazuchami. Chcem sa zakryť, vzdávam sa, človek túži po intimite. Len z neznámeho by najradšej stiahol kožu. Ako som zavadila konárom do tmy nad hlavou, niečo ťažko dopadlo a zašuchotalo v spadanom lístí.

Povetrím reval nervózny bzukot, aj tak som šťuchla do kôpky a sklonila sa bližšie. Vyškerená mrcina žmurkla prežratou larvou v očnej diere. Z čierneho brucha vypadla hmýriaca sa chamraď a mňa naplo. Spotená, potkla som sa dozadu medzi vzrušené mravce. Milión mravcov v čiernej rieke, milión klepietok lepkavých od miazgy, zakuslo sa do kože.

Malinkými nožičkami šepkajú do tmy, usilovne a systematicky, ako jeden človek, napredujú k miestu, čo nie je vôbec tak ďaleko, ako rozprávajú rozprávky, každý ho má v hlave, tečú k priepasti, k jednoduchému koncu sveta, aby hodili cez okraj chybu, odpad ľudských mláďat. Nutnosť káže zbaviť sa mozgových parazitov čo najrýchlejšie a nanajvýš efektívne a cestou späť k domácemu stromu vzhliadnime s otvorenou spoločnou mysľou k mravčej, sladkej smrti v mede.

V telefóne spieva víla z lesa... ha-la-li, ha-la-li

V noci, nedýcham

Je miesto, kde ťa cítim
Znamenáš búrku
Len čakám
Stále držím čas

Je miesto, kde ťa cítim
Znamenám pre teba viac?
Len čakám...
Stále držíš čas

Artificial Short Story

Originally created for Her, You-Know-Who. Kind of old and kind of long. A bit childish.

“That’s fifteen dollars and sixty-five cents.” An old woman thrusts the money on the counter. “Thank you, madam.” I say with a formulary smile. “There are your two dollars back and don’t forget to come again.” I’m trying to be polite, but this woman gets on my nerves. Really. Each time she comes, I’m about to burst. The old maid takes her money and regards me with her typical scornful stare. I smile slightly. When she turns away, I stick out the tongue at her. A feeling of a childish satisfaction floods my cheeks. I look around once more, there’s no one in the shop. Looks like Fortune gave me some spare time today. I grasped the pen, sat behind the counter, and stared to write.

My name is Luisa Grape; I’m 23-years-old salesgirl in an urban grocery store. I know that working at this tucked away place isn’t very profitable; however, I like it. Some advantages are the homely atmosphere and also knowing all the patrons. From time to time we’re having a nice chit-chat together. The building itself is relatively old, with many windows and as it has just one floor, there’s no lift. I hate lifts since that experience… Oh! And I’ve almost forgotten to mention that the place I work in is rather roomy and flooded with light. It’s very important for me. Very important.

Before my two-months long rehabilitation in a lunatic asylum (I don’t like this name. It sounds like I was insane.) I worked as a salesgirl in one great shopping center in the heart of Chicago. Thomas Thomson, a rich owner, who smoked two packets of cigarettes a day, created a paradise for the consumer society. Happy families with smiley children could have spent their salaries and time in hundreds of shops, cafeterias, restaurants, cinemas, and carousels. However, the building was mostly famous for its glass lifts. This unique creation of new architecture provided a beautiful view of the city. As I said, Thomson’s shopping center was a paradise. However, not everyone felt satisfied.

I got a job in one small perfumery. When I say small, I mean really small- with four plain walls and no window. It became my daily life that I just wasn’t able to breathe and the walls seemed to incline above me very dangerously. Also that day, on February 2, 2004, I felt very sick, my stomach doing all those awkward things, I wasn’t far from spewing. I rushed out from the shop, locked the door, and as many times before I sprang into the fire escape. Grasping for breath I ran upstairs. With an effort I opened the door and there I saw the sky and a great space all around. I calmed down and let the fresh air come into the lungs. Yes, I do admit I was claustrophobic as long as I remember, but it became much, much worse as I worked in this shopping center. I sat down on a bench and waited till my stomach returned into a normal working. After a while I felt wholly resurrected and willing to go downstairs again. As I stood up a great wind dashed through the roof. Not only has it stolen my sweater I had covered my shoulders with, but also I heard a malevolent slamming. I haven’t fixed the door of the fire escape. The problem was that it couldn’t have been opened from the outside. I tried the knob. Of course, it was locked. “Damn!” I cursed silently. I had to go down and open the store or I would have been fired. I looked around in despair. A woman on the opposite side called a lift. There were two choices: either I would sit there for hours and get frozen till my rescuer opens the door or I would get in the lift and experience a three-minute torture. I breathed once more and walked towards the lift.

“Good evening,” I said politely. The lady smiled, “Oh, good evening. Good evening. Are you also going downstairs?” “Yes, I mean, I can’t go any higher.” I looked at the woman. She was wearing a black coat going under her knees and also sunglasses though the sun wasn’t shining at all. All around us was pink and violet twilight. “Of course, of course. It was a silly question.” I did not reply. “Did you come for shopping?” she tried to broach a conversation again. “No, I work in here.” “Oh! It’s nice. It’s nice. You think also, aren’t you?” the miss said rather for herself. “Excuse me?” “Oh! Nothing, nothing. Our lift is here. We should go in, shouldn’t we?” “Yes?” I said with a slight amusement. There was something strange about that girl. I lifted my eyebrow a bit as I saw her shoulder bag with many badges of aliens and UFOs fixed to it. She was strange. I mean the way she looked and talked, not like an ordinary eighteen-years-old teenager. As we got in, I stood in the corner. The doors were closing slowly when a hand suddenly rushed in and stopped them.

It was a great surprise for me when I recognized the newcomer. “Thomas Thomson himself is in the same lift as I’m!” slashed through my mind. Ok, in those times I had a slight crush on that seriously-looking businessman in his forties. He donned an expensive suit and in his right hand he held a silver lighter. He looked smart and rich. And he really was.

The doors finally closed. Thomas Thomson pressed a button and we went down. As you might have concluded already, I don’t like closed areas very much. However, to have it complete, I have to add my phobia of great heights. Just imagine what happened when I glanced down, into the never-ending depth under the glass lift. I commenced to feel sick, but I hoped for an early release. For a minute there was a complete silence, only the engine of the lift eluded soft clang. “It’s getting a bit warm in here,” I whispered. The girl heard me, “Do you think? I like lifts. I like being very high like the birds in the sky.” She pointed at a crowd of crows flying above. “I don’t at all.” My reply was said almost without voice. The lift suddenly stopped. “Yes! It wasn’t as painful as I imagined,” I said to myself, but the happiness was immediately gone when the light on the roof faded out. I stayed frozen in the corner, unable to speak or move. A piercing chiming cut the darkness. That Mr. Thomson rang for help. “Oops!” said the girl into my ear. “What does that oops mean?” I asked with fear and glanced at Mr. Thomson. He was just standing still and playing with the lighter. The blinking flame made me a bit uncomfortable. Unintentionally I grasped my sleeve and started to crumple it nervously, “It’s getting warmer, isn’t it?” “Huh? I suppose, not. When the electricity’s gone, then the light’s gone, and also the heating system’s gone. Hmm. As we are closed in this silly glass box and it is pretty cold outside,” she paced to make her remark more dramatic, “it will be funny, I suppose. I mean, we’ll have to warm each other with our own bodies like in films, you know. You know.” I shot a glance at that schoolgirl next to me. “Is she really nuts?” I thought and as Mr. Thomson tilted his head imperceptibly I assumed he agreed with my opinion. After a short pause she continued, “I have seen lots of films with people imprisoned in a lift…” “And?” I cut into her monologue without the slightest interest. The worse thing was that my stomach realized I was closed in that damned box worth three square-meters and what’s more, that hang two hundred meters above the ground. “…and they were closed there for four days. Can you imagine being closed there for four days? I can because I saw the film. There were three people in the lift. Just like we are. The first thing they realized was that they wouldn’t have enough oxygen. So the two of them ate the third. And then…” “Be quiet, please.” Mr. Thomson put her off with his cold voice, “No one is interested in your tacky story.” If I had been her, I would have been quiet like a fly; however, she continued as if nothing special had happened, “Ok then. Let’s play something. Dear, are you all right?” she turned to me with a worried face as I fell to the floor with forehead completely wet with sweat. “No!” I shrieked and my lunch landed on the floor. “Dear, dear. You should have said you have stomach problems. I would have given you some charcoal. Why didn’t you tell me?” the miss stroked my cheek and turned away. She stood to the window and looked down at the darkened city. It was long after the sunset, also the twilight was gone, but she was still wearing her sunglasses. However, the sunglasses were the last thing that bothered me at that moment. I felt weak, my whole body trembled in fever. I propped myself up against the wall and closed the eyes. The missy started to murmur some burry words. I did not care. “Are you all right?” asked Mr. Thomson and handed me a small bottle. “Drink.” I sipped the liquid; it was martini. However, I regretted it very quickly. I spewed again.

“What about playing cards. Do you have cards?” the miss in the coat looked at us questioningly. “You were right; they don’t have cards. That’s a pity. And what about playing ‘guess what I think?’ No, no. They always know what I think. And what about telling some special stories from the childhood? That would be great,“ said the woman’s cheery voice. Mr. Thomson was annoyed, “What’s up with you, witch? Do you feel good?” “I’m Burton. Emily Burton, not a witch. But I’m fine. I’m fine, thanks for your caring,” the woman giggled and averted her eyes again.

The silence prevailed for a while. I still sat propped up against the wall. The collar of my blouse seemed to diminish with each new intake of breath. It is interesting what can cause just a simple suggestion- a figment of mind in fever. I started to cough, “Oh my! I can’t bre…breathe! Open this damned prison! Open! Open!” I sprang to my legs and madly pressed all of the buttons. “Open! Open! We’re gonna die! Die! The roof’s gonna crush us like bugs. We don’t have enough oxygen! I can’t breathe,” I grasped for breath, “Can’t breathe! Can’t breathe. I’m too young for dying!” “Calm,” started Mr. Thomson, but I interrupted him immediately. “Death! I’m too young. Too young for dying! I don’t wanna die! Release me! She’s mad,” I pointed at Emily, who was still gazing outside. “She’s mad, nuts, gaga. Too young.” I fell on my knees and sank the face in my hands. I couldn’t keep from tears. A hand touched my hair gently. Mr. Thomson inclined above me, “Don’t worry, my sweet. We’re not gonna die. Somebody is going to save us, for sure. I swear on all I hold dear.” “For sure, for sure.” Miss Burton stepped out of the shadow, “For sure, they’re coming for me.” She giggled again, “Don’t you know who?” she paused for a second, “THEY!” she screamed and looked around with a fanatic face. “They, my brothers. Don’t you hear that whisper all around? They’re singing to me,” she touched her ear and started to croon a freaky melody. Suddenly she jerked herself, “They’re coming to rescue me. What?” she pretended to listen to something though there was complete silence. “Yes, yes. I understand. Just come nearer. You can’t get in? I’ll help you!” you wouldn’t believe, but she started to bang on the glass. Firstly with her hand, but then she took out a heavy torch from her shoulder bag and continued with all her lunatic power. “Are you cracked?” shouted Mr. Thomson. “No! You are, you fool! They’re going to rescue me!” we heard a sinister cracking. “Clear away from that wall! Do you wanna kill us?” shouted Mr. Thomson angrily. “Too young. Too young,” I whispered and curled up. “They’re behind that glass. Are you blind? Don’t you see? They’re calling for me.” Emily kept bumping the glass. The crack was getting bigger and bigger. I completely lost my head- I started to sing, “The roof is falling. Hmm, and we’re gonna die. Die so young.” “SHUT UP YOU ALL!” I closed my mouth. “This is better. Miss Emily, drop that torch!” Of course, she didn’t. “I’m so sorry,” said Mr. Thomson and hit her so she fainted. I anxiously looked at the motionless body. The sunglasses were broken into pieces. “Is she dead?” I asked with fear. “No. She’s just fallen asleep. She’ll be fine. She’ll be fine physically, but her mind is seriously ill, I’m afraid.”

I snug my knees closer to my chest. It was really cold out there. “Would you mind if I lit a cigarette? I’m nervous. We have enough oxygen, don’t worry.” Said Mr. Thomson with a trembling voice. I shrugged. There was a steam around my mouth as I breathed. My senses became slow. Oh! I was so numb, so weak.

After another never-ending hour we heard noises from the shaft. “Maybe she was right,” I said slowly, “maybe the aliens are really coming. They’re coming for her. But,” I closed my eyes, “but what will they do with us? What if the end of the world is coming very soon?” My body was overcome with exhaustion, my brain gave up and my lips didn’t want to move, “Oh, so cold. It’s so cold.” Mr. Thomson came and hugged me around shoulders, “Don’t worry my sweet. We’re not gonna die. Somebody is going to save us, for sure. I swear on all I hold dear.”

The noises from the outside were getting closer and closer. There was also a light- shivering light, but still it was a light. Something bumped on the top of the lift. I can still remember the strength with which my heart was beating, “The roof. The roof’s falling.” “No, no my dear,” said Mr. Thomson and looked out from the window to find out what was going on. “Yesss,” hissed the known voice. Miss Burton suddenly sprang to her feet and elevated the hands to the sky, “Welcome my alien brothers! I knew you would come.” Suddenly the hood in the middle of the roof was removed. There was a dazzling flare.

I winked against the light. “Hey you, guys. I’m afraid you were expecting somebody else, but I wonder, it would be much more comfortable to sit in a warm room than in this lift,” said the man’s voice.

After butterflies

..

Noc čierna, noc v Roxanninej srsti, noc mestom, noc bez hviezd, noc zatiahnutá, noc udýchaná v mokrej tráve, noc ľudsky tichá, noc presýtená modrou vôňou.

Noc preteká Čerešňou.

V hrudi zvoní srdce pre ňu. Čisto. Rozlieva diaľky. Noc kvapká z vlasov. Tráva spí vlhká, hlina chladí v horúčke. Korene vyrástli zo srdca, obchádzajú kamienky cestičkou v prachu. Mliečne, tenučké, jemne panenské, hlboko do matky. Čerešňa dýcha, nedýcha, dýcha. Anjel zložil krídla zaspáva a padá hlboko do nej. Trošku sa striasa. Miluje ticho. Anjelské, medzi ľuďmi, v noci, pretekajúce spletenými prstami. Chce. Večnosť sekundy. Anjela v jej hlave.

Noc rastie do semienka. Skrýva ho v rukách pre deti. Šepká doň rozprávky.

Zakliate princezné. Milovali kryštálové hviezdičky nad posteľou. Nikdy nepozreli na nebo.

Striebro v kvapkách medzi mihalnicami, srdcom v Zemi.

Snenie bez konca. Nedýcha, dýcha, nedýcha.

Črepiny (nás)

Sedíš
so zmrznutým úsmevom
akoby si prstami vravel v tykaní hodín
ticho

ó áno

hodila som na zem
prvý a stýkrát
čo sme chceli
nechceli

(pod guľkami výčitiek
a závojom sklopenej hlavy)

hodil si na zem
umierajúc

tie naše...
veru, tie naše
čo sme rokmi stvorili
bez ručičiek
rozbité

hodiny

Amber

U babičky.

Transitoriness

Of nature

(aktuálne obrázky ešte z leta =^.^= )

Over and over again

(Znamení blíženců, Jarret).
Takmer najlepšia pieseň na svete. A stále pravdivá.

Možno z nemožnosti

Ráno
mi prinesieš srdce na dlani
vezmem ho trasúcimi prstami
napijem sa dúškom
tvojej detskej duše

Nemôžem dlho

Večer
ti ho chladnúce
s ospravedlnením
vrátim

Vicious Circle (Faults)

Plamienok na poslednej sviečke sa zachvel a splynul s mliečnym dymom. Sedím tu ponorená v tichu a tme. Ticho a tma sú poslední, ktorých som ešte neodohnala. Sedím tu, presne ako tie deti, ktoré som odsudzujúco chápala, tie, ktorým sa rozbil kompas a nevedia nájsť cestu do cieľa. Sedím tu, hľadím na svetielka plynúceho života za oknom a pritom vnímam, čo je všetko za tým.

Hnevám sa na ľudí, na dnešné deti slnka, že sú pasívni, nemajú cieľ, nevedia čo so zrnkami času, že zabúdajú byť ľuďmi, že z nich kvapká ľahostajnosť a krutosť ega. Že sa nevedia vypočuť, že pochovali priateľstvo a nesvietia, len blikajú ako umierajúca žiarovka v podchode. Hnevám sa na ľudí, ale pritom viem, že jediná osoba oblepená slizom viny sedí práve tu, v tme a tichu, s pohľadom niekde von oknom.

Strácam sa. Stále hlbšie a hlbšie. Viem čím to začalo. A potom... to šlo jedno za druhým. Jedna nesprávna nitka osudu potiahnutá a za ňou klesli ďalšie. Práve tak nesprávne. Robíme si cestu, vyberáme si ju z možností. Niekedy sa stane, že odbočenie na rázcestí vedie dozadu, možno sa končí v kruhu. V tom bludnom. A niekedy sa zo strachu z neznáma a zo strachu z vlastných chýb kráčajúci hodí do prachu a plače. Chyba, viem že to je nekonečne hlúpa chyba, keď sa človek vzdal.

Ako by som len potrebovala facku. Ticho a tma nemajú ruky. Vnímam čriepky. Toho, čo mohlo byť, toho, čo nie je. Vnímam silu, ktorá vsiakla do pôdy a teraz je až príliš ďaleko aby som ju dosiahla späť. Vnímam padajúce karty z domčeka, ktorý som si kedysi naivne vysnila. Je koniec. Minulosti. A začína koniec aj zajtrajšku. Cítim poslednú možnosť na zmenu. Inak sa zachvejem a splyniem s mliečnym dymom.

Ľudia. Ich teplo. Ich dych. Ich ruky. Ich srdcia. Potrebujeme ich.

Kráčajúc, ťahajúci nitkami osudu, staviame si okolo seba ochranný múr. V samote sa dá najlepšie rásť. Vraj. Radu poslúchli aj iní, tiež si stavajú múr, bez okien a dverí, so strechou nad hlavou, hermeticky uzavretí, izolovaní od divokého vresku sveta a žeravého dažďa ľudských slov, nehranej bolesti a pravého zmyslu v cieli života. Žiaľ, aj od vzduchu.

A plamienky v nás... zhasínajú.

Raison d'etre

Inšpirácia v rozhovore

Magické korenie
v prvom stretnutí
Zabrnká hlboko hlboko
strunami
vibráto úsmevu
a zhrnutie vlasov za uši

Magické diaľky
v prvom stretnutí
Otvorené slová
a možný prísľub reprízy
znova pokojný spev katarzie

Prišlo mi,
nebezpečne ich milujem-
o správnosti však neviem
Za dverami cítim starého priateľa
Vietor, Vzrušenie zrejúcich listov odvieva

One down, two to go (bľabot a bes)

Popravde, nakoniec ten deň neskončil najhoršie. Mohla ma zraziť aj električka. Tá, ktorá si to na poslednú chvíľu rozmyslela, a ja som uskočila. Keďže by som stála daňových poplatníkov vreckové za odpratanie krvavých vnútorností na Obchodnej ulici práve pri dnešnom mizernom zabezpečení zdravotníctva a školstva, ktoré tak potrebujú dotácie, a keďže by som aj v takej ošemetnej situácii obťažovala niekoho aby ma pozametal z chodníka, moja hrdosť by to neprežila. V celku, to akože v kompletnom balení so všetkými súčiastkami, po sebe viem upratať aj sama. Nerada obťažujem ľudí.

Nie že by som tvrdila, že moja hrdosť je na tom lepšie ako po prejdení električkou. No, aspoň je ešte živá, vzhľadom na to, že ju roky už stihli ohlodať takmer k jej minimálnej podstate a spolu so sebavedomím tvoria tak drobný sivý kamienok, čo pri bežne banálnom drtení, ako je napríklad maturita zo slovenčiny, iba zaškrípe, ale už sa mu nechce rozpadnúť. Ani nemôže. Je príliš zaneprázdnený. Práve sa totiž topí v kanáli, pričom pod aktom topenia myslím všetky tie beznádejné kŕčovité pohyby a nepríjemný nedostatok dýchacích plynov. Aj hrdosť si predsa nemôže nechať ujsť tú nádhernú možnosť vychutnať si potupu presne ako čokoládovú zmrzlinu- pomaličky, koncom jazyka, za plného vedomia, aby sa odhalila aj najtemnejšia hĺbka odtienkov jej chuti. Až potom to zabolí so všetkou intenzitou.

Dnes som ešte pod vplyvom narkotík.

Človek si pohodí hlavou a ešte aj mykne plecom, že čo sa len môže pokaziť na maturitnom slohu. Hm. Irónia, paradox... stalo sa možné nemožné a s maturitnou prácou sa môže tak vytrieť záchod. Však len absolútne trdlo si môže zmýliť Dona Quichotta s Donom Chuanom, že. Taká základná nevedomosť, to vedia predsa už deti v škôlke, že si zadanie treba čítať poriadne.

Ak ste sa niekedy cítili podvedení na plnej čiare vlastnou (zákerne) nekonečne hlúpou osobou, a ak sa vám tak roztopila v cukrovej vate pestovaná predstava o budúcnosti, máme niečo spoločné. Hm, ty a ja, to sú už dvaja, spravíme klub.

V trolejbuse mi len veľmi tlačilo na srdce a potom to vyrástlo až do krku a rozkvitlo v podivne horkú hrču.

Mohla ma predsa ešte stále zraziť električka.

...

Vzhľadom na osobné pozorovanie mením vyjadrenie plynutia adolescentného života. Funkcia sínus je len krátkodobým fenoménom. Život s tým tradične žiadaným pocitom šťastia a naplnenia nenadobúda periodicky klesajúcu a periodicky rastúcu monotónnosť. (to akože raz si hore a raz zas dole- huj alebo fuj, smeješ sa, či plačeš.) Z dlhodobého hľadiska dáva zmysel výlučne kotangens, klesajúci na celom definičnom obore s výnimkou miest, kde je mimo, odpálený, nevie o sebe, lebo je až príliš vysoko, alebo až príliš nízko aby niečo dokázal riešiť, proste je nedefinovaný, takže vlastne ani nie je- neexistuje. Tým pádom človek nemôže dosiahnuť absolútne šťastie ani absolútnu mizériu. A tak sme vlastne vysvetlili, prečo po koncentrovanej pohrome náhle blikne lepší začiatok, a prečo sa z lepšieho začiatku zas pomaličky doplichtíme do depresívneho bahna. Očividne šťastie sa nemôže stupňovať, ale katastrofa áno. (a toto všetko sa nádherne periodicky opakuje až po koniec ohraničeného intervalu)

Haux.

Veci nie sú čierne, ale ani dokonalo biele, lebo všetko má svoju farbu (aj atómy, aj kvarky aj struny aj neutridy aj Ariel) a tým pádom biela nie je farbou. A keď zmiešame nedokonale čiernu a nedokonale bielu dostaneme nemenne sivú. A tým pádom svet je desivo sivý. A tým pádom... sme tam, kde boli naši predkovia, tam, kde budú naše deti... tam, kde smeruje funkcia kotangens a teda v jednej veľkej sivej a stále rovnakej, pasívnej riti.

Toť čerešňový názor.

Slnkom zmáčané deti

Vyzeráme v dnešné ráno

Poď
poď bližšie
Za úsmevom a blikajúcou vidinou
Pošepkám ti budúcnosť
spriadanú ľuďmi aj tebou

Čím si a čím nie

Aký si peknučký
guľatučký
Ruky ako z peny
Celý si z peny

Nepoznáš nepokoj
Horúčku vzbury
Žiješ a pritom nie si

Bežec bez cieľa
Bežec z peny

Zmenená v čiernu mačku na streche
mňaukám v tikaní konca
o detskej slepote v rakve
a mŕtvych rukách v putách
nafúknutých rečí.

Vy, my
Tu sme
Slnkom zmáčané deti

19 rokov

Ako šité horúcou ihlou
To pulz a dych mladosti

Veci, čo zabudnuté
v krabičke na poličke
dávno mali byť
vrátia v joju
na špagáte
monokel do hlavy

Ako šité horúcou ihlou a
niťou stuchlého hodvábu

roztrhnuté napoly
v prachu čriepky
rozpadnuté tajomstvá

strčené pod zámkom
príliš rýchlo letiaceho času
do trpkosti mrhaného bytia
do mladosti tesného puzdra

Sme...

Vášeň.

Skrytá v každom z nás, drieme a vyčkáva. Nechcená a potláčaná a presne tak nečakaná.. mihne sa v tieni, v zakázanom kúsku človeka, roztvorí čeľuste a besne zavyje. S úškrnom podíde bližšie a vnára sa.. vnára sa do každej malej čiastočky ľudskej bytosti.

Privráva sa nám.. vedie nás.. Vášeň nás ovláda. A my poslúchame.

Vášeň je ohňom. Je drogou. Príčinou. V nej žijú najsilnejšie okamihy. Potešenie z lásky.. priezračnosť nenávisti.. a extáza smútku.

Niekedy zraňuje viac, ako sme schopní uniesť.

Keby sme vedeli žiť bez vášne, možno by sme v duši našli mier. Ale boli by sme to my? Akiste prázdni. Ako izby so zavretými okenicami a zatuchnutým prachom.. Bez vášne by sme boli.. mŕtvi.

Taktné mlčanie

Hra v hre života.

V lavici oproti
sedel prvý úsmev.
Obyčajný človek,
so smrteľnými očami
a teplým dychom.
Taký,
zmáčaný v dobre
a obsypaný hriechom.

Dnes, jednou nohou
vo vedre spomienok.
Vidíme sa o päť rokov,
či možno náhodne,
v električke chaosu.

Vravím,
už nevravím..
sme naposledy,
a poslední-
víťazi,
a to predsa nie najhorší.
Práve takí strední.
Priemerne stlačení
(ako sardinky v oleji)
V pohodlnom plechovom srdci.

Takže,
donevidenia
v knižočke
s fotkou a záložkou,
už stužkou previazaní.

Ps.?
Laici..
v lavici oproti.
.

Poznámka do diára

Víno vekom zreje.
Malé nerozhodné dievčatá
s pierkami od krídel,
a albatrosy v oblakoch
zomierajú.

Tiché venuše

Vysoké veže,
každá ako prst do neba.
Stoja spolu,
tesne vedľa seba,
každá jedna
múrikom obrastená.

Vysoké veže,
s hlavou v tieni
a rukami vo vlasoch.
Tiché venuše,
s čarom od matky
v úrodných perách a teple tela.

Úmyselne skryté
bohyne lásky.
Niekde vysoko nad hlavou
túžba po pravde uletela.

Tiché venuše,
takticky chcené,
dobýjané rukou hravou.

Takticky tiché venuše.
Osamelé vysoké veže.
Akoby nemožné bolo,
nazrieť im do duše.

Ísť ďalej

Prší hmla v kryštálikoch,
kúše príliš hlboko-
do uší,
do suchých pier
a končekov prstov

Cítia chlad
za spomienkou,
iba kvapkou poslednou.

Skĺzla po líci,
cestičkou do sveta
sivých záclon
a strateného slnka
niekde v diaľke rozprávok,

Stratená a zabudnutá,
tichom strieborná,
cinkla,
iba cinkla asfaltom,

v prachu,

v konečne,

obyčajne

pri nohách.

Zas kvapká, iba down (ventil)

Existujú dni, keď to proste nejde. Dnešok je jedným z nich.

Zajtra straší a človek fakt vie, že by sa mal obrniť, pripraviť. Ale... NEDÁ SA!

Neurotické myši v kolese. To sú vlastne myšlienky, myšlienky! Jedna strana zo slovenčiny, číta sa na trikrát, a v pamäti zostáva jedno nepostrehnuteľne gigantické- blank. Kde je zmysel, kde je normálnosť? Konvenčnosť... myši v hlave, to je cvok.

A čerešňa behá po izbe ako odhalená striga.

Je v tom Macko, je v tom Matika, je v tom Matura je v tom Detstvo, je v tom... Hurikán myšlienok a pocitov. A ten... zlámaný kompas v črepinách.

Vravím jej- čerešni- nech sa vzchopí. Že zas je iba down. A že zajtra v škole ani len nezadrie. A že by sa naozaj mala učiť. Ale vraj... ona by sa len stavala na hlavu. Nechápem, nechápem. Čo na tom vidí.

A aj tak mu nerozumiem. A nikdy nebudem. Lebo... som naivný človek veľkomesta. Príliš zahataný slovami o počasí a škole a napuchnutej mladosti.

Albatros z denníka

Dnes v noci

Rozprával. Skôr, vravel jej, nech začne žiť a vyhodí to, čo jej gumuje úsmev. Ona sa hrala na herečku z Broadwaya. A počúvala. A tiež veľa rozprávala. Prázdne, prázdne slová.

Bože, koniec prázdnych slov.

Sme prekliati. Naivní ľudia veľkomesta, čo strácajú slová o živote, čo sa stal psom. Ale aj tak. Ale aj tak, jediné, čo strácame- sú kvapôčky jedu z našich zubov. Prázdne slová, po ktorých vnútro zostáva prázdne tak záludne, že raz to prázdno tajne zatlčie klinec do rakvy. A na vrch záludnosti, človek môže v rakve prechodiť ďalších dajme tomu šesťdesiat rokov a až potom naň spadne kábel vysokého napätia, resp. on spadne na ľade pred vchodom do domu. A tak mu zaplatia právo na atraktívnu izbičku v zemi, s atraktívnym vylešteným vchodovým kameňom popísanom zlatými slzami, ktoré v podstate nikdy neboli okrem toho posledného dopoludnia, kedy sa strkalo do zeme.

Ľudská prázdnota, bože, hlce aj mňa. Aj jeho, čo sedel v tú noc pri mne. Málo z mála, čo som v podstate vnímala bola jeho ťažká vôňa s prímesou nikotínu. To sa mi stiahol zvyšok duše, a zostalo klamlivé telesno.

Telesno zostáva ako posledné. Skoro vždy. V začiatkoch chce vyplniť prázdno.

Predvčerom poobede

Sedela som na lavičke. V parku. Konečne sa opieralo slniečko a po dlhej šedej zime ukladalo trošku radosti na kožu a do očí. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.

Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. Takí slušní vysokoškoláci. Rozprávali sa... o cukríkoch. ...Hmm. Chcete sa zobrať? Chcete priviesť na svet deti? Chcete... byť? ...

Zdvihla som ľavé obočie a trošku skepticky pokrútila hlavou. Hej, srší zo mňa skorumpovanosť a nechuť. Čo už.

Dostala ma komercia a rýchlosť v čmuhách. Obyčajné telesno. Neubránila som sa. Ospravedlňujem sa... ospravedlňujem sa vám, Albatrosom od Baudelaira... ak vôbec ešte lietate medzi nami.

Sedela som na lavičke. V parku. Začínal dýchať chlad a vlhko od hlučnej ulice. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.

Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. On mal ľúbiť moju priateľku a ona mala byť kedysi láskou môjho kedysi dobrého priateľa. Ona ani zďaleka nebola vysokoškoláčka. Rozprávali sa... o blížiacom sa večeri a o teple v byte jedného, alebo druhého.

Ako som sa dozvedela neskôr, pomedzi zranené slová mojej priateľky, išli k nemu.

A... Na zemi plakalo len rozdrtené kryštálové srdiečko a biela šnúrka, ktorá ho kedysi držala na teplom krku. Priateľka neplakala. Kdeže.

...Prázdno?...

Dnes v noci

Bolo pol jedenástej a pod pouličnou lampou to vyzeralo ako cez apokalyptický deň. Umelý, žltý a vykonštruovaný.

Sadol si na lavičku a ona si sadla vedľa. Teda, bola som to ja, ale namočená v myšlienkach na históriu pred obyčajnými dvoma, troma rokmi. Namočená v sentimente hodín a minút, keď som chodila ako dievča, keď som, myslím, mala srdce ako Albatros. Dnes, už som to paradoxne dávno nebola ja.

Vykĺzli mi slová o živote, čo sa stal psom. Nechtiac. Veď ani neviem, ako taký život vyzerá. A on sa len pousmial. Trošku nervózne, lebo som nechcela, aby fajčil. Vedel, že dym nemám rada, ale aj tak ma prekvapilo, že to rešpektoval.

Myslela som na tri roky dozadu.

Dnes som vo vnútri šepkala, nech mi odhrnie vlasy z očí, nech mi ich prihladí za uchom. Šepkala som, že potrebujem objať.

Nie je to možné. Sme dvaja. Prázdni, prekliati, naivní ľudia veľkomesta. A už... nemáme si čo dať.

Včera a zajtra popoludní

Na chodbe v škole stretnem priateľku bez kryštálového srdiečka na krku. Mohla som ju len objať, a ona sa usmiala.

Znamení blíženců (Jarret)

Byl jsem sám a ty sama jsi tančila
Noc byla černá jak kočičí srst
Oba jsme čekali až jiskra přeskočí
Z toho doteku teď bolí mě prst

Něco v nás ničivě dozrálo
Rychle jak puklina v ledu běžím
Běžím půlnocí ve znamení blíženců
To tajemství už neustřežím

Když se milují dva co se už minuli
Je to hra dvou právě dopsaných scén
Jedné horké chladnoucí a skutečné
A z té dřívější zbyl jenom sen

Tvoj Stanko

Polomáčaná v realite sveta, hľadám východ. Ten medzi oblakmi, aj ten s nápisom EXIT.

Chodbou práve prechádzala sestrička oblečená v zelenom plášti a s hlučnými, bielymi sandálmi na nohách. Hýbala sa ako v mlieku, pomaly a mátoživo. Akoby neexistovala presne tak, ako netlačila stolík s liekmi v umelohmotných mištičkách. Bol večer, neskoro. Vonku pršalo v pramienkoch strieborného dažďa. Zmývali ticho zo zaprášeného okna. Biele svetlo blikalo v bzučiacich intervaloch kdesi na konci chodby a ona sedela zohnutá na drevenej lavičke pod ním. Pálili ju oči. Od svetla. Od sucha.

Ruky pretkávané jemnými modrými žilkami, biele a skrehnuté, ležali jej v lone. Triasla sa. Pridlho čakala. Hodiny na stene príliš hlasno rachotili. Nedali jej pokoj.

Chirurg za sebou šetrne zavrel dvere. Žena spozornela, neisto sa postaviac s prosiacou otázkou v očiach. Ako... Chirurg sklonil oči. Ženu iritovali jeho vrásky, jeho pevné ruky. Ako... „Pani Solanová, vášho syna sa nám nepodarilo zachrániť. Jeho srdiečko bolo príliš slabé.“ Nasucho prehltol, žena deravo pozorovala jeho vlhký krk ako ranená šelma zahnaná do kúta. „Môžete sa s ním rozlúčiť, ešte pred tým, ako ho odvezú.“ Chirurg odstúpil a uvoľnil matke cestu. „Je mi to ľúto.“

Nevedela, že kráča, proste išla tam, kde ju poslali. Do chladnej miestnosti, bez okien, zaplavenej dravým nazelenalým svetlom. Sestrička stála pri jej synovi. Spal. Len v nesprávnej posteli. Holú hlávku, krehkú ako porcelán, uložili na igelite a malé tielko prikryli ohyzdnou plachtou. Ako mohol zaspať na takomto mieste. Žena si sadla na stoličku vedľa postele. Dotkla sa malej studenej rúčky. Nie, nebolo to správne. Sestrička do nej bodala súcitným pohľadom. Cúvala v kúte, radšej by odišla. Žena pohladila drobné čielko. Stanko... moje slniečko. Pobozkala synčeka, ale všetko bolo nesprávne. Spal. Pozrela na sestričku- krčila sa v kúte, len aby sa nezmáčala od smútku. Ticho miestnosti však tieklo po stenách a liezlo cez póry do tela. Spal. Matka sa otočila chrbtom, chcela vyjsť na chodbu, tu sa dusila. „Nezabudnite...“ matka sklopila hlavu a načúvala bodavému pohľadu. „Nezabudnite si vziať jeho veci.“

Všetko ťahalo za sebou tiene. Ľudia na chodbe, svetlá na strope. Zišla na prízemie, pomaly, jedným schodom za druhým, s okrajmi z hnedej gumy. Dole vykĺzlo jej meno z popraskaných pier a do rúk jej položili hnedý balíček. Voňal jej pracím práškom. Ponúkli sa, že zavolajú taxík. Odmietla.

Na chodbe pred bytom sa snažila odomknúť dvere. Zámok cez noc opuchol a škeril sa jej do tváre. Hnedý balíček padol na zem. Kopla do dverí a zviezla sa k podlahe. Cítila chlad tiahnuci z linolea. Vzala balíček a vytiahla poskladanú modrú košieľku. Ponorila v nej tvár. Košieľka ju chladila na lícach a vôňa sa zarývala príliš hlboko. Zdvihla sa a vložila kľúč do dverí.

Byt, prázdny. Hrôzostrašne nezmenený. Na stenách prilepené pastelkové obrázky s rytiermi a autíčkami svietili farbami tak, ako pred troma dňami. Vošla do synovej izby. Na zemi ležalo neodložené autíčko. Jemne ho skryla v rukách a ľahla na ustlanú posteľ. Slzy vsakovali do vankúša. Nemé, od narodenia zabudnuté. Plakala po prvý raz od chvíle, ako videla synovo telíčko necitlivo položené na igelite. Ona nezabudne. Vysilená zaspala.

Ráno otvorila oči do teplého svetla. Najprv jej blyslo hlavou že všetko bol zlý sen. Nič sa nezmenilo. Nič. Však ako jej pohľad dopadol na záclony s farebnými balónikmi a v dlani našla zabudnuté autíčko, rozplakala sa znova. Zahrabala sa pod perinu a ruky ponorila pod vankúš. Pod vankúšom ležal papier. Poskladaný lístok.

Drahá mamička.

Nechcem, aby si plakala, lebo si plakala už príliš veľa.

Ako som sem docestoval, hneď som Ti chcel napísať, aby si nebola smutná. Privítal ma ocinko. Je tu aj babička s deduškom a všetko mi hneď ukázali. Páči sa mi tu, aj keď mi veľmi chýba, že Ťa nemôžem objať.

Vraj keď budem chcieť, moja duša sa môže vrátiť na svet a bude zo mňa dieťatko. Ale to nechám ešte na neskôr.

Aj keď som si myslel, že sa to nebude dať, dalo sa to. Chcel som Ti totiž povedať, že Ťa veľmi ľúbim. Požičali mi špeciálne pero, aby som ti mohol napísať. Pozdravuje Ťa aj ocinko, teraz ma drží za plecia. Tiež vraví, že Ťa veľmi, veľmi ľúbi.

A vieš čo je najzaujímavejšie? To pero mení farby na tomto slniečku. A vraj tento list môžeš prečítať len Ty.

S ocinkom chceme, aby si nebola smutná a aby si nebola osamelá. Vôbec sa nenahnevám, ak si nájdeš druhého synčeka. Napríklad z detského domova. Kľudne sa môže hrať s mojimi hračkami. Však keby si chcela dcérku, asi jej budeš musieť nájsť iné hračky, lebo ju nebudú zaujímať chlapčenské. Veď vieš. A ľúb ju tak, ako mňa.

Prosím, nebuď smutná. Už ma nič nebolí. Môžem už behať a dokonca aj lietať. Je to super.

Viem kedy na mňa myslíš. Vtedy myslím aj ja na Teba. Tak neplač, nie si sama. Ani teraz nie si. Sedím vedľa teba, len ma nevidíš.

Ľúbim Ťa a teším sa, že môžeš byť ešte na svete, aby si mohla dávať lásku, ako si ju dávala mne.

Tvoj Stanko.

English is easy

To start things of-
I hate you
To make you learn-
I hate you
To make it firm-
I hate you
So you won’t forget-
I hate you

For everything you did to me.

Iba o nej

Ceruzkou napísala meno. Zavrela oči a prechádzala po ňom prstami. Na bielom papieri sa grafit rozmazal a padal ako hmla na biely sneh. Bol to jej priateľ, myslela si. Teraz nie je viac ako meno na papieri. Jej priateľ ešte stále je... je mŕtvy.

Otočila ceruzku a vygumovala sivú šmuhu. To meno.

Lumy zdvihla hlavu a pozrela hore. Čierna smršť sa nad ňou krútila v desivom víre. Každým dňom rástla, teraz siahala už takmer po strop. Vedela, že jej veľa času nezostáva. Možno na ňu cestou domov spadne škridla, alebo ju zrazí mladý feťák na ukradnutom aute. A možno si nakoniec sama zoberie prášky na spanie. Určite zomrie. Ako to meno na papieri.

Začala zľahka. Najprv vygumovala jedno meno, potom druhé. Ľudia... bývali to kedysi ľudia, tie mená. Teraz postupne splynuli do čiernej smršte, čo ju tlačí k zemi. Nevypovedané slová, nechcená láska a hnev, všetko v nenávisti od druhých, poslané k nej narástlo a rastie jej nad hlavou. Meno ju vygumovalo, ona vygumovala jeho. Nespočetne ráz, znova a zas.

A teraz umiera. O centimeter. A stále viac.

Vie, že to musela urobiť. Vie to presne tak, ako malé dieťa vie, že má dýchať. Vzťah presýtený chorobou skôr či neskôr krváca. A aj keď sa rana zacelí, pod chrastou sa hromadí hnis a otrava krvi. Oni sa otrávili. Mala mu dať zbohom. Dávno pred tým, ako rana napuchla. Alebo mala použiť aspirín a žeravé železo.

Pozrela na papier. Bol poznačený sivou šmuhou, lebo guma nikdy neodstráni všetko. Ako spálené mosty nezmažú jazvy na duši.

Oprela si ťažké čelo o studenú dlaň a prsty. V hlave jej bolestivo pulzovali myšlienky. Čierna smršť už začala tryskať hnevom a jej sa ťažko dýchalo. Uzavretá v hlave, kričala otázku. Kto za to môže? Ona a či vygumované meno. Vygumované mená. Cítila mnoho chýb na svojich pleciach, na svojich perách a v srdci. Pálili ju a každým dňom ako kyselina zažierali sa hlbšie do mäsa.

Nečuduje sa, že má čiernu smršť. A ani nie je sama. Keď sa prechádza ulicami, vidí takých ľudí stovky. Premočených hnevom, z rukávov im odkvapkáva smútok a skepsa. Ale ľudia si to neuvedomujú- do istej miery. Samoľútosťou si kopú dieru do zeme. Neveria v ľudí, radšej zatracujú zlý, krutý svet. Ako by svet bol živý. Zabúdajú, že ten svet dýcha ľuďmi. A sú to práve ich myšlienky, čo vedia ničiť. Ich láska, čo dusí a bola to ich nenávisť, čo strelila guľku do hlavy.

Ľudia. Paradox. Hasia oheň zvyčajne príliš neskoro, až keď im bezpečie v plameňoch padá na hlavu. A vedia, že žijú, až keď na nich dýcha smrť. Tak isto, priateľa radšej napísala na papier a vygumovala ho. Bez slov.

A bez sĺz. Čierna smršť ju pritlačila do kúta, kde vníma iba vlastné vzlyky.

Chodí. Za zákrutou čakajú prášky na spanie alebo škridla či feťák vo forde. Priateľ bol posledný. Stratila ho. Stráca aj seba. Gumuje sa. Už ani v zrkadle nevidí svoju tvár, lebo naokolo vládne prítmie. Nevie kráčať za svetlom. Nevie svetlo v sebe živiť. Padá na ňu tma. Tma ťažká a večná. Ešte kráča, premočená čiernou smršťou, ktorú si privodila sama a ktorú jej privodili chorou láskou a bezmyšlienkovými kliatbami. Ešte kráča a umiera.

Jedna možnosť

Dedicated to Mammon

Obyčajný hod kockou,
a more nie je nebom
a nebo nie je morom.
Nie je to ani silnou mocou,
príde to len tak.

Koniec romantiky,
a ticho hliny-
žiadne vzlyky,
len v rakve nemá struna
a besné sliny.

Choroba a či guľka v hlave,
koniec prišiel zajtra, práve.
Žiadny spev, krídla, večná láska-
neboj, ležíš v sláve, drahá maska.

Však radím,
nečakaj anjelikov
čo sliedia v mori,
lebo nebo viac nie je morom
a more je tak možno hrobom.
A ty si aj tak neverila.

Dobre, dobre teda,
sú tam s tebou, anjelici-
v lesklej skrinke spia,
a naokolo spievajú si
malinkí, usilovní červíčkovia.

Aikavols, the Country of Thousand Beloved Surprises

I simply tend to ramble. I cannot do anything about that. This article does not give a try to look as an example of creativity. (Crummy) Fiction.

I came to the country of Aikavols three weeks ago. An uninitiated might object that three weeks create too small space for knowing the mentality of whole nation but I am such an experienced anthropologist that I can objectively judge level of mental and social development of any native group right away. So or so, I found Aikavolsans to be very interesting subject of observation. According to their unique and many times strange attributes of behavior I made a detailed work depicting their nature, habits, and traditions. This essay is my effort to sketch life in one of the Aikavolsan cities. I am convinced that the reader interested in this exotic issue will also get to my book called Aikavols, the Country of Thousand Beloved Surprises.

Bar Tislava is the capital of Aikavols. The people living in Bar Tislava have very special way of living. I suspect that most of the citizens have secretly had a chip implanted into their brain which makes them abnormally hurried and what is more interesting, thanks for the implant, their faces lost any sign of emotions and they look perfectly grave at any possible occasion. Note, that this chip works especially at bus stops, train stations, banks and hospitals.

One habit that made me question about inventiveness of other nations is Bar Tislavakers’ unique liking in biological heat- without reference to the winter or summer season. I am sure that this penchant has roots in age-long tradition. Also today it is being passed on younger generations and thus I am convinced that it will not die out. The habit of sticking one’s body to the neighbor’s as close as possible usually takes place in cars of mass transportation, pop music concerts, commercial club Doppler, and in stores during seasonal sales. To a stranger this sticking habit in combination with the grave faces appears to be very exciting and fascinating experience that makes one taste the real human heat.

Such extraordinary people and habits create conditions for some unusual employments. Especially remarkable are some individuals that invented a creative way of private enterprise. They are usually referred to as Quick runners or Harvesters. The places of their occupation are mostly the Sticking-body crowds. Adapting flexibility and speed of cheetah they dodge among the crowded people and search their pockets for small unnecessary items such as purses, watches and personal diaries. Sometimes they clear away also a poodle or chihuahua.

Bar Tislava is a city of magic. Not only me but also many others came to know this. Especially during Friday nights the downtown is living with young partying men from En Gland. However, Bar Tislavans usually dislike them for their noisy behavior that is in discrepancy with the implanted chips and grave faces.

This and much more an outsider will experience in Bar Tislava. However, for a deeper and more complete experience, one has to travel through the whole Aikavols and visit such attractive places as Lunik 9, Zilina, Pribylina, and Zahorie (similarly as I did), or seek my new and exciting book.

Myšlienkový pretlak je proste nebezpečná záležitosť.

Odkaz

Postapocalyptic talks

Píšeš krásne básne.
A možno... veľa rozprávam.

Viem, nemám právo,
ale...
Modrá šupina
sa mi zadrela
do hlavy,
v hlave
zaznela.

Sme známi a neznámi
A nikdy sme...
neboli,
neboli možno v sne.
A predsa stále...
Už som asi posadnutý
cvok.

Aj tak neviem,
ako si to spravil.

Si v tom nevinne,
to bol iba obyčajný krok
známeho karmínu,
čo mstí sa
za všetko predošlé
v mojej knihe.

Vieš,
neviem,
viem, už nič...
A stále sa mi sníva-
obyčajná vo sne vina,
prečo.

Veď,
nikdy sme neboli
a predsa...

Prepáč
premrhaných
slov.