One down, two to go (bľabot a bes)

Popravde, nakoniec ten deň neskončil najhoršie. Mohla ma zraziť aj električka. Tá, ktorá si to na poslednú chvíľu rozmyslela, a ja som uskočila. Keďže by som stála daňových poplatníkov vreckové za odpratanie krvavých vnútorností na Obchodnej ulici práve pri dnešnom mizernom zabezpečení zdravotníctva a školstva, ktoré tak potrebujú dotácie, a keďže by som aj v takej ošemetnej situácii obťažovala niekoho aby ma pozametal z chodníka, moja hrdosť by to neprežila. V celku, to akože v kompletnom balení so všetkými súčiastkami, po sebe viem upratať aj sama. Nerada obťažujem ľudí.

Nie že by som tvrdila, že moja hrdosť je na tom lepšie ako po prejdení električkou. No, aspoň je ešte živá, vzhľadom na to, že ju roky už stihli ohlodať takmer k jej minimálnej podstate a spolu so sebavedomím tvoria tak drobný sivý kamienok, čo pri bežne banálnom drtení, ako je napríklad maturita zo slovenčiny, iba zaškrípe, ale už sa mu nechce rozpadnúť. Ani nemôže. Je príliš zaneprázdnený. Práve sa totiž topí v kanáli, pričom pod aktom topenia myslím všetky tie beznádejné kŕčovité pohyby a nepríjemný nedostatok dýchacích plynov. Aj hrdosť si predsa nemôže nechať ujsť tú nádhernú možnosť vychutnať si potupu presne ako čokoládovú zmrzlinu- pomaličky, koncom jazyka, za plného vedomia, aby sa odhalila aj najtemnejšia hĺbka odtienkov jej chuti. Až potom to zabolí so všetkou intenzitou.

Dnes som ešte pod vplyvom narkotík.

Človek si pohodí hlavou a ešte aj mykne plecom, že čo sa len môže pokaziť na maturitnom slohu. Hm. Irónia, paradox... stalo sa možné nemožné a s maturitnou prácou sa môže tak vytrieť záchod. Však len absolútne trdlo si môže zmýliť Dona Quichotta s Donom Chuanom, že. Taká základná nevedomosť, to vedia predsa už deti v škôlke, že si zadanie treba čítať poriadne.

Ak ste sa niekedy cítili podvedení na plnej čiare vlastnou (zákerne) nekonečne hlúpou osobou, a ak sa vám tak roztopila v cukrovej vate pestovaná predstava o budúcnosti, máme niečo spoločné. Hm, ty a ja, to sú už dvaja, spravíme klub.

V trolejbuse mi len veľmi tlačilo na srdce a potom to vyrástlo až do krku a rozkvitlo v podivne horkú hrču.

Mohla ma predsa ešte stále zraziť električka.

...

Vzhľadom na osobné pozorovanie mením vyjadrenie plynutia adolescentného života. Funkcia sínus je len krátkodobým fenoménom. Život s tým tradične žiadaným pocitom šťastia a naplnenia nenadobúda periodicky klesajúcu a periodicky rastúcu monotónnosť. (to akože raz si hore a raz zas dole- huj alebo fuj, smeješ sa, či plačeš.) Z dlhodobého hľadiska dáva zmysel výlučne kotangens, klesajúci na celom definičnom obore s výnimkou miest, kde je mimo, odpálený, nevie o sebe, lebo je až príliš vysoko, alebo až príliš nízko aby niečo dokázal riešiť, proste je nedefinovaný, takže vlastne ani nie je- neexistuje. Tým pádom človek nemôže dosiahnuť absolútne šťastie ani absolútnu mizériu. A tak sme vlastne vysvetlili, prečo po koncentrovanej pohrome náhle blikne lepší začiatok, a prečo sa z lepšieho začiatku zas pomaličky doplichtíme do depresívneho bahna. Očividne šťastie sa nemôže stupňovať, ale katastrofa áno. (a toto všetko sa nádherne periodicky opakuje až po koniec ohraničeného intervalu)

Haux.

Veci nie sú čierne, ale ani dokonalo biele, lebo všetko má svoju farbu (aj atómy, aj kvarky aj struny aj neutridy aj Ariel) a tým pádom biela nie je farbou. A keď zmiešame nedokonale čiernu a nedokonale bielu dostaneme nemenne sivú. A tým pádom svet je desivo sivý. A tým pádom... sme tam, kde boli naši predkovia, tam, kde budú naše deti... tam, kde smeruje funkcia kotangens a teda v jednej veľkej sivej a stále rovnakej, pasívnej riti.

Toť čerešňový názor.