Vicious Circle (Faults)

Plamienok na poslednej sviečke sa zachvel a splynul s mliečnym dymom. Sedím tu ponorená v tichu a tme. Ticho a tma sú poslední, ktorých som ešte neodohnala. Sedím tu, presne ako tie deti, ktoré som odsudzujúco chápala, tie, ktorým sa rozbil kompas a nevedia nájsť cestu do cieľa. Sedím tu, hľadím na svetielka plynúceho života za oknom a pritom vnímam, čo je všetko za tým.

Hnevám sa na ľudí, na dnešné deti slnka, že sú pasívni, nemajú cieľ, nevedia čo so zrnkami času, že zabúdajú byť ľuďmi, že z nich kvapká ľahostajnosť a krutosť ega. Že sa nevedia vypočuť, že pochovali priateľstvo a nesvietia, len blikajú ako umierajúca žiarovka v podchode. Hnevám sa na ľudí, ale pritom viem, že jediná osoba oblepená slizom viny sedí práve tu, v tme a tichu, s pohľadom niekde von oknom.

Strácam sa. Stále hlbšie a hlbšie. Viem čím to začalo. A potom... to šlo jedno za druhým. Jedna nesprávna nitka osudu potiahnutá a za ňou klesli ďalšie. Práve tak nesprávne. Robíme si cestu, vyberáme si ju z možností. Niekedy sa stane, že odbočenie na rázcestí vedie dozadu, možno sa končí v kruhu. V tom bludnom. A niekedy sa zo strachu z neznáma a zo strachu z vlastných chýb kráčajúci hodí do prachu a plače. Chyba, viem že to je nekonečne hlúpa chyba, keď sa človek vzdal.

Ako by som len potrebovala facku. Ticho a tma nemajú ruky. Vnímam čriepky. Toho, čo mohlo byť, toho, čo nie je. Vnímam silu, ktorá vsiakla do pôdy a teraz je až príliš ďaleko aby som ju dosiahla späť. Vnímam padajúce karty z domčeka, ktorý som si kedysi naivne vysnila. Je koniec. Minulosti. A začína koniec aj zajtrajšku. Cítim poslednú možnosť na zmenu. Inak sa zachvejem a splyniem s mliečnym dymom.

Ľudia. Ich teplo. Ich dych. Ich ruky. Ich srdcia. Potrebujeme ich.

Kráčajúc, ťahajúci nitkami osudu, staviame si okolo seba ochranný múr. V samote sa dá najlepšie rásť. Vraj. Radu poslúchli aj iní, tiež si stavajú múr, bez okien a dverí, so strechou nad hlavou, hermeticky uzavretí, izolovaní od divokého vresku sveta a žeravého dažďa ľudských slov, nehranej bolesti a pravého zmyslu v cieli života. Žiaľ, aj od vzduchu.

A plamienky v nás... zhasínajú.