Obklopená šepkajúcimi korunami stromov, na vlhkej tráve vdychujem ťažkú vôňu práchnivejúceho letného dreva. Zatvárajú sa mi oči, už prešlo dávno druhou hodinou, horím v nohách krvavých od malinčia. Vlhká pôda ťahá ma dozadu za vlasy, zapúšťam korene. Zomrela by som, tu, v objatí zaklínadiel, v túžbe zmeniť sa v ľudskú pravdu. Ktorou sme. Dôvod, prečo dýchame a kričíme v daždi pod odkvapom, v teple obývačky preplnenej električky.
Čím sme zakryli podstatu ľudských bytostí.
Človek je hlina. Biela háveď v hlave. Hovoriaca minulosť. Hluchá vdova so sexom v podchode. Dych berúci drevený kríž pri ceste stvorený z vypätia trpkých síl.
Ľudia nevidia tanec víl, lesk ich strieborných tiel v mesačnom svetle. Ľudia dávno nemajú oči. Oči majú len deti. A tie lietajú bez krídel, náhle k asfaltu.
Mesiac rozháňa hmlisté závoje snov, čochvíľa ho prekryjú úplne. Kvapká len tlmená žiara tieňu stromov a vrzgot provokujúci predstavivosť úzkosti. Víly ľahli k zemi, udýchané a spotené. Fauni na flauty ani nehrali. Tu zomierajú rozprávky. Les presakuje nočnými zvukmi. Cítim, neúnavne pozoruje dvíhanie mojej hrude. Zazlieva mi, že som sem prišla. Znečistená mestom, nesiem v sebe popol jeho budúcnosti. Hľadala som útechu, miesto kde vypustiť myšlienky. Hlúpa. Nesiem v sebe popol ľudí. Oni to cítia, no smejú sa radšej... ako hieny, zo strachu.
Zdvihol sa silný vietor, odvialo mi šaty niekam nad hlavu. Naučená, snažím sa zakryť pred zrakom Boha rukami. Zúfalo chcem kúsok látky. Tričko sa zmieta v korune stromu. Takého, čo sa uškŕňa hlboko rozpukanou kôrou, lebo vie, že nedosiahnem. Pustil do pôdy krv, lepkavé vlhko, čo prilákalo mravce. Milión mravcov na maličkom kúsku. V labyrinte betónu, s oplzlosťami na stenách. Tie, čo nenašli smrť, behajú po telíčkach zalepených a udusených bratov hore mojimi nohami. Špičkou jazyka cítim krv- od sústredenia a štípancov pod pazuchami. Chcem sa zakryť, vzdávam sa, človek túži po intimite. Len z neznámeho by najradšej stiahol kožu. Ako som zavadila konárom do tmy nad hlavou, niečo ťažko dopadlo a zašuchotalo v spadanom lístí.
Povetrím reval nervózny bzukot, aj tak som šťuchla do kôpky a sklonila sa bližšie. Vyškerená mrcina žmurkla prežratou larvou v očnej diere. Z čierneho brucha vypadla hmýriaca sa chamraď a mňa naplo. Spotená, potkla som sa dozadu medzi vzrušené mravce. Milión mravcov v čiernej rieke, milión klepietok lepkavých od miazgy, zakuslo sa do kože.
Malinkými nožičkami šepkajú do tmy, usilovne a systematicky, ako jeden človek, napredujú k miestu, čo nie je vôbec tak ďaleko, ako rozprávajú rozprávky, každý ho má v hlave, tečú k priepasti, k jednoduchému koncu sveta, aby hodili cez okraj chybu, odpad ľudských mláďat. Nutnosť káže zbaviť sa mozgových parazitov čo najrýchlejšie a nanajvýš efektívne a cestou späť k domácemu stromu vzhliadnime s otvorenou spoločnou mysľou k mravčej, sladkej smrti v mede.
V telefóne spieva víla z lesa... ha-la-li, ha-la-li
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára