Problém s človečenstvom spočíva v strachu. V strachu z budúcnosti, Boha, ľudských reakcií, vlastného ega, či ega toho druhého, alebo dajme tomu z výťahov.
Človečenstvo, máš pravdu, možno za to až tak veľmi nemôžeme, napríklad tak, ako narkoman nemôže za svoju závislosť. Vyrástli sme v strachu a žijeme v ňom. Už sme si naň privykli ako na starý a deravý kabát. Chráni vcelku uspokojivo a tak len málokto si ho vyzlečie. Otázka znie, či to vôbec vie.
A pritom stačí tak málo. (Krásne klishé, že.)
Stačilo by iba skočiť šípku.
Bez kabáta, len tak, po hlave. Hej, hej... Terén nebol preskúmaný, takže kľudne sa tam mohli povaľovať kamene, resp. pretekajúce kvádre s rádioaktívnym odpadom. Ale namiesto dopadu na predmety schopné párať, odierať, lámať a svetielkovať, čakalo len tlmené žblnknutie a zopár kruhov na hladine.
A potom to plávanie... prišlo samo.
Človečenstvo, bojíš sa. Vojny a nezamestnanosti, globálneho otepľovania, či pavúkov. Nevravím, strach má dosť výhodnú schopnosť zachrániť kožu, keď treba. Ale prečo... prečo sa ľudia už boja byť aj samým sebou. ? (To je otázka, čo. Podobná tej... čo povedal jeden chlapík, keď držal lebku v ruke a pritom filozofoval o raňajkách nejakých červíkov v zemi.)
Myslím to vážne. Však sa pozri von z okna. Alebo ešte lepšie... do zrkadla, či postačí aj vyleštená lyžica na polievku.
Nosíš masku a telo zakrývaš starým dobrým deravým kabátom. A sťažuješ sa, že je ti zima. Bodaj by nebola, keď ten kabát tak sakramensky prefukuje. Ale bojíš sa, že keď ho odhodíš, nik ťa nezahreje. Nebudeme si klamať. Pri toľkom strachu, čo človečenstvu ťahavo odkvapkáva z nosa, sa ťažko hľadá ešte jeden bez kabáta. Fakt, ale keď sa nájde... potom ho skús objať. A môžem ti povedať, že ľudské teplo hreje viac ako oheň na záclonách a laminátových parketách dokopy. A dokonca ho netreba ani hasiť.
Prečo sa bojíš byť samým sebou. Prečo sa tak smrteľne bojíš ukázať viac ako 2 štvorcové milimetre svojej kože? Niečo stratíš, že... istotu, alebo starý, dobrý, zabehaný život v otrhanom kabáte.
Možno stretneš Nepochopenie a možno sa ti konečne uľaví. Lebo do zlého divadla potrebuješ neustále pumpovať asi toľko energie čo benzínu do starej fiatky.
Keď ti fakt nejde o kožu... dajme tomu príklad, že ťa akurát naháňa cvoknutý garbiar so životným sloganom oži v koži, s manikúrnymi nožničkami po lese... prekonaj svoj strach. Prekonaj závislosť a otvor srdce.
Osobná skúsenosť, ver mi.
Stačilo len zopár obyčajných ľudských slov a kameň o veľkosti takého stredného menhýra proste vybublinkoval pod ich prúdom.
Ľudské slová a pochopenie, ťažko sa dnes hľadajú. Niekto ich nenájde vôbec.
Ale vždy vravím, treba začať od svojho osobného vesmíru. Úprimnosť, a koniec pretvárky. Ten kto chce počúvať, vypočuje a ten kto chce pochopiť, pochopí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára