Brušká prstov jemne dýchajú na studené sklo, akoby v snahe o biele motýlie krídla. Tisíce svetov v strieborných kvapkách, ako jediný, kompletne naopak. Dnes, aj zajtra, hodiny sú len padáčiky púpavy vo vetre. Nikto ich nechytá, nikto nevníma, len malé deti, ktorým žiaria oči. A samozrejme, naše zamotané vlasy. Úsmev v zapadajúcom slnku, a o polnoci šepkajú. Tisíce svetov, kompletne naopak.
Sedí tam, nahá od slov a snov. V chvíľach ticha, keď aj mačka spí v klbku pri nohách, ťažko sa dýcha. V husej koži, chvenie. Aké je len ľahké kvapkám byť dažďom. Zmáčali Ti čelo, oči aj pery a vsiakoli do Teba, ako kedysi láska. Hladíš ich rukami a neodháňaš preč.
Cez končeky prstov, prosí o spomienku. Ďeň za dňom. Zatiaľ páperie púpavy vrastá sa do kože. Svet je naopak.
Snaží sa zaspať. Nájsť stratený pokoj. Ťažko sa dýcha. Bez vzduchu. Bez Teba. Stratená rovnováha, a hlas rozpukanej zeme, čo vťahuje stále hlbšie. Tam, kde chytala oporná ruka, je piesok, čo štípe v očiach. Slzy zlyhávajú. Aj hnev, aj hluk, aj únava a pot. A keď už púpava zakryla skoro všetky spomienky, zaškrípe úzkosť.
Zostávajú sentimentálne lamentácie. V duchu. Gorálka za gorálkou ruženca. Pohľad vpred. Rozmazaný. A duša prahne.
Nech zmyje boľavé slová, prach z nôh a krv z rany. Nech ti ešte raz vsiakne do tela, tam, kam patrí.
Túži byť dažďom.
V láske. Pršať.
5 komentárov:
aj tie sentimentálne lamentácie sú často osožné...
ale len vtedy, ak s nimi zároveň nepríde tieň sebaľútosti...
Tieň sebaľútosti často nie je tieňom sebaľútosti, ale iba ľútosti
Človek si uvedomí, aký je blbec,až s odstupom času.. to je to. v čase ľútosti už je neskoro.
netreba ľutovať veci čo boli(a)...všetko čo sa ti prihodí ťa niečomu naučí..a každý koho stretneš ťa niekto naučí...aj keď to niekedy nevidíme hneď
Veľmi hlboké, priam až cítiť utrpenie a smutok z každého jedného písmena..
Dlho som tu u teba nebol a vyzerá to tak, že tu pribudlo množstvo kvalitného materiálu.. Dúfam, že to celé čoskoro prelúskam.. :)
Zverejnenie komentára