Prší. Ľuďom do duší. Viac nerozoznať pravé slzy. Len slano chutia, mali by... zostali v spomienkach. Otázka bez mena, na ktorú je známa odpoveď, ale počuť ju nechceme.

Prečo túžba po láske? Toľká zbytočnosť. Prečo, keď nám stačí existovať. Prečo, keď raní a zabudne. Treba nám to, plytvať energiou pre jediné vratké šťastie? A čo keď o nej stále len snívame... a pritom ju nikdy nikto nevidel.

Snáď treba veriť. Ako v Boha. Alebo v motýlie krídla.

Alebo kompletne zabudnúť. Izolovať a skryť.

Svet zostane i tak naruby. Bez nás, či s nami.

Motýlie krídla (Vicious circle)

Neviem, či to spôsobila letná ospalosť vo vlasoch, alebo voňavý dym v hlave a predávkovanie radosťou z priateľov, alebo jednoducho ten hlboko známy hojdavý krok spomienky na štrkovej ceste, ale ver, svet spravil kotrmelec a spolu s ním som spadla na zem.

Po rokoch, ani neviem ako, spoznala som ráznosť krokov blednúcej spomienky, až s nebezpečnou istotou ako dieťa spozná svoju matku len z jediného dotyku, alebo vône vankúša, na ktorom oddychovala. Len z obyčajnej prítomnosti, čo mykla ovzduším ako elektrický výboj a vliala sa mi do zimomriavok. Nemožné. Spomienka, ako môže byť spomienka stále tak prirodzená, stále tak živá. Teraz by som sa chytila za hlavu a nálepkovala sa do bláznov a veru bláznivých bláznov, za naivnú krv v lícach.

Minulý týždeň, vtedy, keď som si na vratkom kameni rozbila koleno, keď som zablúdila do nášho lesa, keď som potrebovala nájsť Skalku, keď som ju nenašla a spomínala, hlúpo spomínala ako dieťa vo vlnách tepla a roztrhaných snov, vtedy spomienka bola iba neosobný dym vonnej tyčinky pri modlitbe. Práve vtedy, spotená a unavená a takmer zjedená od komárov ako po mnohé dni pred tým zavrela som oči a... dnes by som znovu nakreslila ceruzkou anjela a venovala ti ho, s červenou stužkou, a ty by si mi podal Alchymistu, a potom by sme vŕtali dieru do steny, na poličku v detskej izbe. Išli by sme električkou, vystúpili na konci sveta a ty by si sa potmehúdsky usmieval v zlatom svetle pod stromom, ukazujúc do diaľky. Cítila by som ťa na čele a všetko by som uložila do drevenej krabičky na kraji duše. To sú. Spomienky v dyme. Neopodstatnené a zaprášené, zakopané vzadu na dvore, medzi ružami.

Podľa teba sú vzťahy obchod. Ten náš sme začali podaním rúk, ale od zmluvy takmer písanej krvou sme neodstúpili, my sme ju z neohrabanosti slov a horko nevedomí nechali radšej plávať preč. Myslím, deň na to si ju vodník zavesil na stenu, vedľa miliónu ďalších a smial sa ľuďom. Bláznom. My sme blázni.

Určite si chcel vedieť prečo. Chcela som to vedieť aj ja. Pointa? Teraz by si sa trpko zasmial.

Stretli sme sa na ceste, štrkovej, ty si skočil na múr popri nej a vravel mi o lesoch za ním, načahoval si ruku, nech skočím za tebou, ale ja, z ľudskej pohodlnosti, po jedinom pohľade na neznáme zablatené cesty, výmole a pri myšlienke na rozbité kolená, skočila som radšej späť. A nechala ťa ísť.

Dnes mám rozbité kolená. A kopu bezcenných básní, čo vznikli z popola.

Pravdepodobne si čistím svedomie, tu na súkromne verejnom piesočku a viem, do tvojich očí nikdy nepoviem, moje obyčajné ďakujem a moje tristokrát odžité ospravedlnenie. Môžem si opakovať, bezvýznamne krásne slovné spojenia... keby, keby. Boli by sme v nebi. Keby som len nezasadila naše semienko. Keby som ho aspoň vtedy vytrhla aj s korienkami. Stále, stále raší von. Hlúpe. Zázračné. Trpké. Večné. Prvé. Práve že prvé a jediné, to jediné prvé.

Život je okrúhly. Aj cesty. V bludnom kruhu. Keď sa milujú, dvaja, čo sa už minuli.

Kedy prestaneme robiť hlúposti. A potom ich ľutovať v krátko-dlhých okamžikoch, čo sťahujú ústa ako príliš skoro odtrhnuté ríbezle. A kedy si prestaneme navzájom bodať ľadové cencúle do srdca. Možno keď prestaneme byť ľuďmi. A vrátime sa k cínovým vojačikom a porcelánovým baletkám ...Alebo keď dospejem.

Učíme sa. Večne. Na skutkoch, čo sa vracajú na motýlích krídlach späť, trpko alebo sladko, ale vždy spravodlivo. Sakramentsky spravodlivo.

Pavučina, pospájaná z miliónov myšlienok, slov a pohybov a v nej figúrky ľudí narážajúcich do seba, to je svet. A my naň škaredo pozeráme. Aj škaredo vravíme. Napríklad len za takú obyčajnú hlavu, čo bolí. Alebo za zlomený malíček. Alebo za zemetrasenie. Aj keď stačí druhoradá zlomyseľná myšlienka mierená proti človeku (sebe, druhému, blížnemu) a nad hlavou je rastúci kúsok černe a my sa... stále a stále sťažujeme.

Znovu a znovu deja vu. Ubližujem(e).

Sme...

Vášeň.

Skrytá v každom z nás, drieme a vyčkáva. Nechcená a potláčaná a presne tak nečakaná.. mihne sa v tieni, v zakázanom kúsku človeka, roztvorí čeľuste a besne zavyje. S úškrnom podíde bližšie a vnára sa.. vnára sa do každej malej čiastočky ľudskej bytosti.

Privráva sa nám.. vedie nás.. Vášeň nás ovláda. A my poslúchame.

Vášeň je ohňom. Je drogou. Príčinou. V nej žijú najsilnejšie okamihy. Potešenie z lásky.. priezračnosť nenávisti.. a extáza smútku.

Niekedy zraňuje viac, ako sme schopní uniesť.

Keby sme vedeli žiť bez vášne, možno by sme v duši našli mier. Ale boli by sme to my? Akiste prázdni. Ako izby so zavretými okenicami a zatuchnutým prachom.. Bez vášne by sme boli.. mŕtvi.

Albatros z denníka

Dnes v noci

Rozprával. Skôr, vravel jej, nech začne žiť a vyhodí to, čo jej gumuje úsmev. Ona sa hrala na herečku z Broadwaya. A počúvala. A tiež veľa rozprávala. Prázdne, prázdne slová.

Bože, koniec prázdnych slov.

Sme prekliati. Naivní ľudia veľkomesta, čo strácajú slová o živote, čo sa stal psom. Ale aj tak. Ale aj tak, jediné, čo strácame- sú kvapôčky jedu z našich zubov. Prázdne slová, po ktorých vnútro zostáva prázdne tak záludne, že raz to prázdno tajne zatlčie klinec do rakvy. A na vrch záludnosti, človek môže v rakve prechodiť ďalších dajme tomu šesťdesiat rokov a až potom naň spadne kábel vysokého napätia, resp. on spadne na ľade pred vchodom do domu. A tak mu zaplatia právo na atraktívnu izbičku v zemi, s atraktívnym vylešteným vchodovým kameňom popísanom zlatými slzami, ktoré v podstate nikdy neboli okrem toho posledného dopoludnia, kedy sa strkalo do zeme.

Ľudská prázdnota, bože, hlce aj mňa. Aj jeho, čo sedel v tú noc pri mne. Málo z mála, čo som v podstate vnímala bola jeho ťažká vôňa s prímesou nikotínu. To sa mi stiahol zvyšok duše, a zostalo klamlivé telesno.

Telesno zostáva ako posledné. Skoro vždy. V začiatkoch chce vyplniť prázdno.

Predvčerom poobede

Sedela som na lavičke. V parku. Konečne sa opieralo slniečko a po dlhej šedej zime ukladalo trošku radosti na kožu a do očí. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.

Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. Takí slušní vysokoškoláci. Rozprávali sa... o cukríkoch. ...Hmm. Chcete sa zobrať? Chcete priviesť na svet deti? Chcete... byť? ...

Zdvihla som ľavé obočie a trošku skepticky pokrútila hlavou. Hej, srší zo mňa skorumpovanosť a nechuť. Čo už.

Dostala ma komercia a rýchlosť v čmuhách. Obyčajné telesno. Neubránila som sa. Ospravedlňujem sa... ospravedlňujem sa vám, Albatrosom od Baudelaira... ak vôbec ešte lietate medzi nami.

Sedela som na lavičke. V parku. Začínal dýchať chlad a vlhko od hlučnej ulice. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.

Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. On mal ľúbiť moju priateľku a ona mala byť kedysi láskou môjho kedysi dobrého priateľa. Ona ani zďaleka nebola vysokoškoláčka. Rozprávali sa... o blížiacom sa večeri a o teple v byte jedného, alebo druhého.

Ako som sa dozvedela neskôr, pomedzi zranené slová mojej priateľky, išli k nemu.

A... Na zemi plakalo len rozdrtené kryštálové srdiečko a biela šnúrka, ktorá ho kedysi držala na teplom krku. Priateľka neplakala. Kdeže.

...Prázdno?...

Dnes v noci

Bolo pol jedenástej a pod pouličnou lampou to vyzeralo ako cez apokalyptický deň. Umelý, žltý a vykonštruovaný.

Sadol si na lavičku a ona si sadla vedľa. Teda, bola som to ja, ale namočená v myšlienkach na históriu pred obyčajnými dvoma, troma rokmi. Namočená v sentimente hodín a minút, keď som chodila ako dievča, keď som, myslím, mala srdce ako Albatros. Dnes, už som to paradoxne dávno nebola ja.

Vykĺzli mi slová o živote, čo sa stal psom. Nechtiac. Veď ani neviem, ako taký život vyzerá. A on sa len pousmial. Trošku nervózne, lebo som nechcela, aby fajčil. Vedel, že dym nemám rada, ale aj tak ma prekvapilo, že to rešpektoval.

Myslela som na tri roky dozadu.

Dnes som vo vnútri šepkala, nech mi odhrnie vlasy z očí, nech mi ich prihladí za uchom. Šepkala som, že potrebujem objať.

Nie je to možné. Sme dvaja. Prázdni, prekliati, naivní ľudia veľkomesta. A už... nemáme si čo dať.

Včera a zajtra popoludní

Na chodbe v škole stretnem priateľku bez kryštálového srdiečka na krku. Mohla som ju len objať, a ona sa usmiala.

Písala si pohrebnú reč

Do školy.

Inšpirácia.

Vážená rodina, priatelia.

Zišli sme sa tu, v Dome smútku a posledného odpočinku, aby sme vyslovili posledné zbohom našej dcére, vnučke, sestre, sesternici, našej priateľke, Čerešni.

Iba pred nedávnom bola súčasťou našich životov. Videli sme ju smiať sa a žiť. Bola taká, ako my. Na sklonku bytia. Iba pred nedávnom chodila do školy, ktorá ju napĺňala, ale robila jej aj vrásky. Pripravovala sa na maturitné skúšky. Hľadala si cestu, po ktorej sa chcela vydať. Pritom skladala piesne, básne. Milovala čokoládu a maličkosti. Bola mladá, plná života.

Však osud náhle rozprestrel krídla a ukryl ju pred očami tohto sveta.

Strata milovaného človeka je vždy bolestnou udalosťou. Strata mladého človeka je bolestnejšia svojou neočakávanosťou. Nás všetkých zaskočila nepripravených a teraz máme plné mysle otázky- prečo. Prečo sa tak muselo stať. Prečo ona. Prečo tak skoro.

V srdciach cítime trpkú výčitku voči spravodlivosti, voči Bohu, voči celému svetu. Však táto výčitka iba jatrí ranu, ktorú máme v srdci. Ranu, ktorá sa teraz zdá byť nevyliečiteľná. Časom musíme nájsť niečo, čo ju zacelí. Jedinou hojivou masťou je nájdenie pokoja a lásky. Preto sa snažme zastaviť krvácanie krásnymi spomienkami a láskou, ktorú nám zo sŕdc nevytrhne ani smrť. Čerešňa by určite chcela, aby sme ju uchovali živú v spomienkach a aby sme jej odchod brali ako prirodzenú súčasť, ako jednu jedinú vlnku a rieke Bytia.

Jeden filozof raz povedal: „Sme nesmrteľní konečnosťou nášho života.“

Od dňa, keď sa človek po prvý raz nadýchol, musel čeliť svojmu koncu. Pravda, nikto z nás nečakal, že by prišiel tak skoro. Však práve konečnosť nášho života ho robí hodným žiť. Žiť naplno, vychutnať každú jeho kvapku. Vedomosť, že každá sekunda ako zrniečko piesku v presýpacích hodinách zažiari len raz a už nikdy, nikdy nezažije reprízu, je vzrušujúca.

Čerešňa to vedela a preto sa tiež snažila ukázať to ostatnému svetu. Život nebrala ako samozrejmosť, ale ako príležitosť byť a to nie len dýchať a hýbať sa ale aj žiť, rozvíjať sa a kvitnúť, milovať, plakať aby sa mohla smiať a o všetkom, všetkom rozprávať, pri tom, ako privinula priateľov k srdcu. Sama tvrdila, že nezáleží na dĺžke života, ale na spôsobe, ako daný človek pochopí svoju úlohu, ako pochopí význam svojej cesty v obrovskej mozaike života.

Život bol pre ňu krásny, aj s miliónom tých drobných trpkostí, ktoré každý z nás musí povinne vypiť. Však pre ňu boli oživením, dôvodom ktorý ju poháňal vpred, aby sa tešila z krásy východu slnka, rozkvitnutých kvetov, či čerstvého snehu.

Tešila sa z vás, ľudia. Môžem povedať, že všetci, čo tu teraz sedíme v čiernom a so smútkom v dlaniach, všetci, čo ju ľúbime, všetci sme mali nenahraditeľné miesto v jej srdci. Tak, ako milovala život, milovala vás a táto nehynúca láska neodchádza do zeme, ani ju neodfúkne vietor. Je tu, existuje, ovíja vaše srdcia, aby vám dodávala silu.

Láska je začiatok života. Čerešňa aj teraz žije- žije v láske. Je medzi nami, je v nás. Síce ju už nemôžeme vidieť, ale jej pôsobenie sa nekončí. Len je na inom mieste.

Preto aj naďalej, uchováme si ju v srdciach.

Vicious Circle

Odkaz pre mňa a možno pre žltých mužíčkov s krídelkami, čo stoja na Tvojom balkóne.

Prekvapenie. Nové. Preborné.

Ľudia sú alergickí na pravdu.

Pravdu, že vymrel čínsky riečny delfín strávia. Teda tí, čo doma neizolujú okná nálepkami Greenpeace. Aj to, že americká vláda je zvrátená.
Vojaci, tepelné elektrárne, padnuté lietadlá, sused samovrah. To je hmlovina z iného vesmíru. I do seem to care but actually, I do not.

Ale čo tak pichnúť do... EGA.

Nabrúseným nožíkom s kalenou čepeľou, značky Slovo. Zaznie prskavý zvuk slín obrany, keď balón fučí preč.

Intímne, čo?

Teplúčko je uprostred Ega. Ako v pelechu. Je dobre živené. Ešte keď bolo iba taká maličká umrnčaná mydlová bublinka, poslušne papkalo pocit dotknutia, zadosťučinenia, vlastnej pýchy. Hm... a veľmi chutne lízalo moc nad ostatnými, prisolenú túžbou po vlastnej expanzii. Nie? Tak sa aspoň chcelo dištancovať. S očami v ušiach a ušami pretiahnutými do vlastného žalúdka.

Ľudský Všehovesmír má hlúpu tendenciu nekontrolovateľne expandovať do priestoru. A vytlačiť ostatné hviezdy, prach, dráhy a satelity dakde do kúta, kde vplyvom príliš veľkej koncentrácie hmotnosti vznikne čierna diera.

Bude to ako vytiahnuť zátku z vínovej fľaše. Obyčajné bľump a celé dobré Ego aj s človekom uprostred sa zrúti do pažeráka čiernej diery Samoty.

Zadosťučinenie smiechu cez slzy. -Si Sám, si Sám, si Sám, a môžeš si za to sám.-

Nadrozmerné veľkosti Ega nie sú príťažlivé. Odstrkujú. Zabíjajú. Ľudské vzťahy.

A máme príčinu alergie na pravdu. Sám, berie pokus o navŕtanie Ega ako bodnutie medzi lopatky. Počuť, že konanie, správanie, zmýšľanie je zlé, bolí. Bolí, bolí, a krváca.

Sám už takmer vykrvácal, ale spraví s tým niečo? Na odpratanie príliš veľkej bubliny treba dobré dioptrie, a smetiarsku službu Máš pravdu.

Čo už.

The God of Small Things

“He doesn’t look it, but he was surprisingly sweet with Estha,” Ammu said.
“So why don’t you marry him then?” Rahel said petulantly.

Time stopped on the red staircase. Estha stopped. Baby Kochamma stopped.

“Rahel,” Ammu said.

Rahel froze. She was desperately sorry for what she had told her mother. She didn’t know where those words had come from. She didn’t know that she’d had them in her. But they were out now, and wouldn’t go back in. They hung about that red staircase like clerks in a government office. Some stood, some sat and shivered their legs.

“Rahel,” Ammu said, “do you realize what you have just done?”

Frightened eyes and a fountain looked at Ammu.

“It’s all right. Don’t be scared,” Ammu said. “Just answer me. Do you?”
“What?” Rahel said in the smallest voice she had.
“Realize what you have just done?” Ammu said.

Frightened eyes and a fountain looked back at Ammu.

“D’you know what happens when you hurt people?” Ammu said. “When you hurt people, they begin to love you less. That’s what careless words do. They make people love you a little less.”

Perly v krabičke a strieborná niť

Ako sa dieťa narodí, dostane do maličkých prstíkov striebornú niť. Striebornú niť a krabičku perál.

Takých päť perličiek navlečú rodiča. A zatiaľ s úsmevom na perách, odhaľujú pravdu o svete v odpovediach na časté otázky. Čo je toto? Pes. A čo tamto? Dúha. A prečo už neuvidíme babičku? Lebo si ju zavolali anjelici a teraz spolu spievajú a jedia jej obľúbené sušienky.

Otázky prestávajú a nitku chytá dieťa samo. Zo začiatku sú prstíky nešikovné, koniec nitky sa trasie a perly majú predsa len malé dierky. Také zodve, zotri sa aj zakotúľajú pod stôl a chvíľku potrvá, kým sa nájdu, však opakovaním sa nadobúda prax. Ďalšie perličky sa navlečú rýchlo, nik ani nepostrehne ako. Každým rokom jedna.

A rodičom zvonia tie perličky pred očami, len nechcú uveriť. Láska nedovoľuje rokom plynúť.

Keď sa na nitke zo striebra hojdá tak pätnásť bielych guličiek, mladý človek sa začne pýtať. Prečo... Ako... Kto som... Čo teraz... A čo potom...

Filozofi, po druhýkrát v živote.

A perly pribúdajú čoraz rýchlejšie. Možno tento mladý človek s perlami v ruke bude mať vlastné dieťatko a daruje mu striebornú nitku, časť z tej jeho vlastnej. Možno nie.

Tak, či onak, nitka stále oťažieva a krabička s perličkami je stále ľahšia. Raz sa vyprázdni.

Keď má človek ľahké kroky mladosti, pýta sa veľa. Nečudo, má na to právo. A veľa času. V kútiku duše je vždy nesmrteľný. Nevedno, kedy presne príde ten zlom, ktorý badať u zvráskavených tvárí v kostole. Kedy sa človek začne báť smrteľnosti. Možno vtedy, keď zahliadne Smrť a po prvýkrát započuje šumieť svoje vlastné presýpacie hodiny. Vtedy strieborná nitka s perlami priveľmi oťažela.

Ako brať smrť. To je zle položená otázka. Ako brať život; má väčší zmysel.

Pravda, nedostali sme periel v krabičke rovnako. Jeden ich má dvadsať, druhý sto. Ale roky, nie sú to, o čo tu kráča. Je to život a jeho hodnota. Ako znásobíme talenty, ako zlepšíme životy druhých a ako si vychutnáme ten svoj.

Človek má podvedomý strach z neznáma. Nečudo, strach vie zachrániť kožu, ako sa presvedčili celé generácie. Ale našťastie, Smrť zaklope na dvere úplne každému, a vtedy, s perlami na krku a hlavou vzpriamenou bude musieť vykročiť do svetla Neznáma.

Boh zľahčuje myšlienky na Neznámo. Nečudo, že je mnohokrát nazývaný Otcom, Pastierom. Ten kresťanský Otec podáva svoj rodičovský prst, aby sa ho batoľatá chytili a robili prvé kroky v novom svete. Aká krásna poistka do budúcnosti, však?

Niekto verí v nebo. Niekto zas v sedem rajských záhrad. Niekto bude motýľom. Iný dostane vlastnú planétu a ďalšieho čaká vykúrená izbička plná chrumkavých koblíh v pekle. Relatívnu smolu majú tí, čo veria vo večné zatratenie a škrípanie zubov a podobné nočné mory. Neviem, kto im to vsugeroval. A tí poslední mávnu nad všetkým rukou: „Ále, nech si ma len pekne zožerú červíky.“ Filozof sa spýta, kto má vlastne pravdu, správnu predstavu... Úplne všetci. Pretože svet vždy bol a bude o tom, aký si ho spravíme. Ten teraz, aj ten potom. Ružový, či utrápený. Vo všetkom treba hľadať ľudské želania a rozhodnutia. Stačí chcieť, veľmi, veľmi, zo srdca, a celý vesmír sa postará, aby sa tak stalo. Všetko je to o viere. A životnom presvedčení.

A preto je veľmi hlúpe hádať sa so susedom o vlastnej pravde. Presne tak, ako somár nepresvedčí sliepku, že je koňom.

Nesmie do nás vkročiť sebeckosť, panovačnosť, agresia, nenávisť či klam. To sú kalné vody, v ktorých sa tak nádherne darí červom, čo sa napchávajú ľudskou dušou. (Ak človek verí, že ju nemá, tak ním samotným, ľudským vnútrom.) Vedia pretrhnúť aj striebornú niť a perličky sa rozkotúľajú po podlahe. Je veľmi ťažké vrátiť sa späť, keď život zostane tikať len pre ľudské telo, ale pre nič, čo kedysi bolo vo vnútri. Pre cítenie. To, čo z nás robilo smrteľných ľudí.

Netreba brať smrteľnosť ako problém. Smrteľnosť je zázrak. Dar, čo nám závidia bohovia. Pre smrteľnosť je každá prežitá sekunda jedinečne príťažlivá, lebo jednoducho už nepríde znova a s každou novou sa blíži koniec. Život je príťažlivý. Po pravde, najčastejšie držíme sa ho ako kliešť. Ale treba si uvedomiť, že ľudský tvor mu udáva hodnotu a samotná smrť ju ztrojnásobuje.

Človek, navliekaj si svoje perly, s tým nič nespravíš. Však ži, dýchaj, miluj a nepúšťaj zo seba zlých duchov, lebo všetko, čím žiješ- to dobré, aj zlé, všetko sa ti vráti.

Jediné, čo viem teraz odkázať- ver. Ver tak, aby si sa nebál smrti.

Pillow Thoughts

Wise Things
- It is wise to share your lunch.
- It is wise not to put your head into a lion’s mouth.
- A wise man always remembers that there exist many things he does not know. A wiser man would never show his unawareness. A man that desires power listens to others.
- A wise man does not implore but gives strong arguments.
- It is wise not to make enemies as you never know who is going to save your life.
- It is definitely wise to listen to the elderly but the real experience one gains by one's personal mistakes.

Romantic Subjects
- Night. Full moon sparkling in the lake water. Candles. Smell of old trees. A warm touch. Timidity. Poetry. Susurration of breeze. The scent of a body.

True To Life Things
- Ninety per cent of real love is simply shyness.
- A king and his kingdom are one body and soul.
- The greatest force in the world is the force that every spring makes seeds and bulbs under the ground germinate.
- The biggest evil is caused by an evil person and the sheep that blindly follow him.
- One who hates oneself cannot love others.

Ode to a singing joy (vicious circle?)

Problém s človečenstvom spočíva v strachu. V strachu z budúcnosti, Boha, ľudských reakcií, vlastného ega, či ega toho druhého, alebo dajme tomu z výťahov.

Človečenstvo, máš pravdu, možno za to až tak veľmi nemôžeme, napríklad tak, ako narkoman nemôže za svoju závislosť. Vyrástli sme v strachu a žijeme v ňom. Už sme si naň privykli ako na starý a deravý kabát. Chráni vcelku uspokojivo a tak len málokto si ho vyzlečie. Otázka znie, či to vôbec vie.

A pritom stačí tak málo. (Krásne klishé, že.)

Stačilo by iba skočiť šípku.
Bez kabáta, len tak, po hlave. Hej, hej... Terén nebol preskúmaný, takže kľudne sa tam mohli povaľovať kamene, resp. pretekajúce kvádre s rádioaktívnym odpadom. Ale namiesto dopadu na predmety schopné párať, odierať, lámať a svetielkovať, čakalo len tlmené žblnknutie a zopár kruhov na hladine.

A potom to plávanie... prišlo samo.

Človečenstvo, bojíš sa. Vojny a nezamestnanosti, globálneho otepľovania, či pavúkov. Nevravím, strach má dosť výhodnú schopnosť zachrániť kožu, keď treba. Ale prečo... prečo sa ľudia už boja byť aj samým sebou. ? (To je otázka, čo. Podobná tej... čo povedal jeden chlapík, keď držal lebku v ruke a pritom filozofoval o raňajkách nejakých červíkov v zemi.)

Myslím to vážne. Však sa pozri von z okna. Alebo ešte lepšie... do zrkadla, či postačí aj vyleštená lyžica na polievku.

Nosíš masku a telo zakrývaš starým dobrým deravým kabátom. A sťažuješ sa, že je ti zima. Bodaj by nebola, keď ten kabát tak sakramensky prefukuje. Ale bojíš sa, že keď ho odhodíš, nik ťa nezahreje. Nebudeme si klamať. Pri toľkom strachu, čo človečenstvu ťahavo odkvapkáva z nosa, sa ťažko hľadá ešte jeden bez kabáta. Fakt, ale keď sa nájde... potom ho skús objať. A môžem ti povedať, že ľudské teplo hreje viac ako oheň na záclonách a laminátových parketách dokopy. A dokonca ho netreba ani hasiť.

Prečo sa bojíš byť samým sebou. Prečo sa tak smrteľne bojíš ukázať viac ako 2 štvorcové milimetre svojej kože? Niečo stratíš, že... istotu, alebo starý, dobrý, zabehaný život v otrhanom kabáte.

Možno stretneš Nepochopenie a možno sa ti konečne uľaví. Lebo do zlého divadla potrebuješ neustále pumpovať asi toľko energie čo benzínu do starej fiatky.

Keď ti fakt nejde o kožu... dajme tomu príklad, že ťa akurát naháňa cvoknutý garbiar so životným sloganom oži v koži, s manikúrnymi nožničkami po lese... prekonaj svoj strach. Prekonaj závislosť a otvor srdce.


Osobná skúsenosť, ver mi.
Stačilo len zopár obyčajných ľudských slov a kameň o veľkosti takého stredného menhýra proste vybublinkoval pod ich prúdom.


Ľudské slová a pochopenie, ťažko sa dnes hľadajú. Niekto ich nenájde vôbec.

Ale vždy vravím, treba začať od svojho osobného vesmíru. Úprimnosť, a koniec pretvárky. Ten kto chce počúvať, vypočuje a ten kto chce pochopiť, pochopí.

O tom, ako sa mi nedalo spať,

alebo z nočných úvah, ktoré veľmi nedávajú zmysel.


Už ani nie týždeň a sú tu prázdniny. Juchú, juchú.
Už ani nie týždeň a kobudo bude páskovať na sústredku. Už ani nie týždeň. A dáme si pokoj so spolužiakmi. A pravidelnými spolucestujúcimi v autobuse, ako je napríklad metalová teta.
Už ani nie týždeň a budú prázdniny. Posledné prázdniny. A mne sa nedá spať.

Tak to na mňa doľahlo. Teraz, v noci, keď sused si púšťa na záhrade 80te roky a Astra chrápe do taktu.
Ešte v septembri som si šepkom opakovala, že je to ešte dakde na Kamčatke. Teda táto chvíľa. Keď mi všetci odletia.
Najprv len tak nevinne, začali sme tehličku po tehličke stavať múry, za ktorými sa skrývame pred vetrom a dažďom. Dospievanie, vraj. Dospeláci sa potrebujú opierať sami o seba. Preto ten múr.

A teraz odlietajú aj s múrom a citom vo vačku. Majú pripravené kompasy a mapy, letia do prístavu a nastupujú do lodiek.


Lúčili sme sa. David odchádza do Talianska. Niekto plakal. A plakať bude. Objatie je otvorené, ale bojím sa, že múr je silnejší. Už dlhšie je. To by bolo na dlho, hovoriť o múroch... možno inokedy, možno nikdy. Aj tak to robíme všetci. Tehličku po tehličke, lepíme slzami a sklamaním.
Zajtra sa lúčim. Ighy odchádza do Brna. Namietla som, že to je za rohom... tak prečo klopíme oči.
Priateľstvá ostanú. Ako vo filmoch.


Skúška. Skúška. ?
Z Helenky bude super zubárka. V Prahe.
A z Danky fyzioterapeutka. V Amerike.

A človek pláva vo svojej privátnej loďke.
Pýtaš sa čo...
Spomienky ostanú. Všetky tie prespávačky, opekačky, nízkorozpočtové horory, čaj pri mlieku a čokoláda v jablku... Anime a slzy a lásky a Pajštún. A americkí lektori a „go ovečka, go!“ Hlboké rozhovory a otlaky na rukách a nohách. Čerešne s mliekom a blúdenie v jahodách. Zlieva sa mi to. Ako v mixéry snov.

Človek povie, komplikuje sa to. A Katka a Čičátko sú už skoro v Británii. Pre Peťku je Írsko. No tak, vyberte si.

Možno ma to mrzí. A možno je to nesprávne. Zmena mení človeka. A šliapeme po tráve, aby sa rodili chodníky.

Je neskoro, neskoro, neskoro...A sused práve spustil Elán. Nie sme zlí...

Iba sa skrývame. A bojíme.

Ale nič by som nemenila.

Som rada, že som vás spoznala. Zanechali ste vo mne odtlačok. A možno som sa tiež dotkla vašich sŕdc.
Dobrú noc. Všetkým. Bozkávam vás na viečka.

Zas prší

Máš vlasy zlepené v mokrých pramienkoch a voniaš ťažkou vôňou človečenstva. Si detská kvapka, čo sa hrá na dospeláka. Hľadáš slzy, nech sa v nich rozplynieš. Si dieťa, dospeláci chodia pod dáždnikom.

Ešte sme ako kvapky dažďa. Osamotení padáme z neba, aby sme sa zlievali do seba. Kĺžeme sa po chladnom skle, ako detské slzy po bucľatých lícach.

Ešte chvíľku, kratšiu ako mihnutie holubích krídel, budeme zurčať v božom potoku, trieštiť sa na kameňoch a strácať sa v dúhových kalužiach, kým nás slnko vsiakne do prázdna.

Dospeláci chodia pod dáždnikom. Asi je to prirodzené, že sa boja nebeských sĺz. Už sa raz stratili v horúcom prázdne, nechcú znovu.

Jedno telo, jedna duša. Neviem, či to ešte niečo znamená. Naokolo kráčajú silné osobnosti pod dáždnikom. Si slaboch, ak ti je do plaču. Však niekto ťa chápavo potľapká po ramene... vlasy zlepené od dažďa sa ľahko vyschnú.

Opica, čo chcela chytiť mesiac

Opica hľadala mesiac vo vode,
načahujúc sa za ním až po konečnú smrť.
Ako keby malo ponorenie ruky do hlbokých vôd
potoka
osvetliť vesmír
striebristo čistým svitom mesiaca.

Kaligrafia-Taikyu

Sen

Snívalo sa mi, a konečne po dlhom období, bol sen aj pekný.

Však naskytuje sa otázka, čím sny vlastne sú. Lebo ak odzrkadľujú našu túžbu, nebodaj budúcnosť...

Pravdepodobne som bola len veľmi unavená. Po hodine a pol strávenom na japonskom konzuláte, s úžasným SBS-károm za chrbtom, pričom vôbec nič sa nevyriešilo, a ja tam budem musieť zajtra prísť znova...

Bola som len unavená a mne hlava pospájala nemožné veci.
že...

Alebo je moje nebo už dávno zatiahnuté mrakmi a ja si musím svietiť sama, so sviečkou z včelieho vosku. Aj keď to nahlas nepripustím... už aj moja hlava si uvedomila, že dušička sa trasie za hviezdnym svitom.

Nemožné... nemožné to je.


(Vicious Circle... O.D.)

Tak to proste chodí?

Mám kamaráta. Alebo mala som?

Odišiel do zahraničia. A od vtedy sa po ňom akoby zľahla zem. Už vôbec nepíše. A keď aj sľúbil, že mi pošle nejakú recent fotku... Och.

Som stíhačka, alebo mi len chýba?

Keď je tak ďaleko.

Vodopád

Vodopád. Tak by sa dal opísať môj terajší postoj. Voda sa valí z útesu a triešti sa o ostré skaly. Neviem, čím to je. A to ma tom desí.

Kamarát si myslí, že ten vodopád dokáže zastaviť. Ale nedochádzajú mu súvislosti, zdá sa. Veď ako môže smrteľník zahatať cestu takému nespútanému živlu. Áno, áno. Postaví hrádzu, bariéru, upraví koryto. A voda sa jednoducho zastaví.

Zaujímavé je, že vo všetkom sa dá nájsť jedno také krásne slovíčko... „ALE“ ...

Zastavíš tok neprirodzene. V stojatej vode sa uhniezdia živočíchy nízkeho pôvodu, voda začne pustošiť dno a premení ho na bahno. V okolí sa rozlieha zápach rozkladu. Tak čo je lepšie? Nespútaný vodopád, či tichá smrť.

Vždy sa pýtam, prečo sa ľudia silou mocou snažia niečo meniť. Či je to príroda a či iní ľudia. A pritom seba akoby vôbec nevideli. (Nie som múdra. A nemám právo poučovať ostatných. A predsa to robím, za čo sa neznášam.)

Len... niekedy je vodopád predsa len na niečo dobrý. Rútiaca sa voda je bohato okysličená. A teda, rybkám sa lepšie dýcha. Zato stojaca je mierna a nemení svoju tvár. Rybky v nej majú pokojný domov.

Vždy je na výber, však? Človek len musí vidieť otázku. Potom je možné nájsť odpoveď.

Iba

Aj slzy, čo sa plazili po lícach už sú preč. Odplávali s myšlienkami. Zas som bola hlúpa. A slabá. Zas som sa nalogala storočného blenu v mojej duši.

Naše srdečné šelesty

Je tu tma. A ticho. Všetci už pomaly zaspávajú. Teda, snažia sa.

Sama som povedala, že ticho je pokojné. Že lieči. Toto je strašne ťaživé, hrobové ticho. Lezie mi na nervy. Už neviem, čo mám robiť.

Do pekla s vetrom, čo rúti domčeky z karát!

Chce sa mi kričať. Kopať, mlátiť. A aj tak tu len tak sedím a ťukám do klávesnice. Snáď som dúfala, že keď zo mňa niečo vypadne, bude to aspirínom na dušu. Ospravedlňujem sa ľuďom, ale už ma to tu fakt serie. Na tomto svete.

Vieš aký je ľudský život? Krehkejší ako motýlie krídla. Do pekla s ním, ak nám všetkým visí na vlásku. Do pekla s tým všetkým, keď včera si sa ešte lopotil v honbe za ničotou, a dnes ťa pohltila. Dnes ležíš v nemocnici a my akoby sme neboli. No čo, čas je sviňa, i tak na každého príde rad.

Všetko presýpa sa mi cez prsty a deravé dlane, ako studená voda, čo stráca sa dakde v tme. A ja sa len prizerám, ako bláznivá. Času, čo ohlodáva všetkých, čo milujem.

Asi mám srdečné šelesty. Z hektolitrov horkej krvi. Bezmocnosť ma zabije.

Bože, prečo to všetko robíš. Vyžívaš sa v tom?