Ďalšie letné ráno

Ako druhý pohľad na J...

Každé ráno si spravila kávu. Aj dnes fúkla do hnedej peny navrchu. Možno tá káva v šálke bola vlastne zrkadlom jej duše. Čierna a horúca. Pousmiala sa. Mala rada takéto myšlienky. Romantické a fatálne.

A v podstate len absurdné.

Z okna vidieť zalesnený kopec. Na jednom mieste sa stromy rozostúpili do tvaru srdca. Nemenné, tiché miesto za sklom, s vlastným tajomstvom, ktoré z diaľky nik nezbadá. Sadla si na stoličku a zapálila cigaretu. Kolená pritisla k prsiam a chvíľu pozorovala vlniace sa mliečne biele telo akéhosi mystického hada. Možno takto vyzerajú ľudské vzdychy.

Károvaná košeľa, ktorú mu včera hodila na zem, bola na dotyk drsná. Dráždila na bradavkách. Vstala a po špičkách prešla chladnými kachličkami predsiene, hľadajúc oblečenie. Cítila ho. Jeho vôňu, dotyky, pevné telo. Do hlavy vrazila spomienka na koniec, striasla sa.

Ďalší.

Prešla do kúpeľne a opláchla si tvár. Rozmazaná maskara púšťala len ťažko. Snáď ona mala byť posledným prejavom tajomstva pokrútených sŕdc. Rozčesala si vlasy a košeľu nechala skĺznuť po pleciach. Telo nič neprezradilo. Znovu je ona. Len ona. A tupé prázdno vo vnútri, ktoré dlho drieme a v ďalšej chvíli vyskočí ako divé zviera, nech trhá šaty a kožu a celkom zbláznené hľadá kúsok tepla, ktoré si niekde matne pamätá z najhlbších útrob spomienok.

Prešla do kuchyne a v tichosti sa obliekla. Rada by zabudla. Tak ľahko, ako zabudla pred mesiacom a ako zabudne aj dnes.

Ako zabudla ľúbiť.

Prižmúrila oči v rannom slnku a zavrela dvere. S kamenným pohľadom vpred, kráča a viac sa neobzrie. On stále spal. Jeho jediné šťastie.

Inklúzia (v nočnom preklade)

Obklopená šepkajúcimi korunami stromov, na vlhkej tráve vdychujem ťažkú vôňu práchnivejúceho letného dreva. Zatvárajú sa mi oči, už prešlo dávno druhou hodinou, horím v nohách krvavých od malinčia. Vlhká pôda ťahá ma dozadu za vlasy, zapúšťam korene. Zomrela by som, tu, v objatí zaklínadiel, v túžbe zmeniť sa v ľudskú pravdu. Ktorou sme. Dôvod, prečo dýchame a kričíme v daždi pod odkvapom, v teple obývačky preplnenej električky.

Čím sme zakryli podstatu ľudských bytostí.

Človek je hlina. Biela háveď v hlave. Hovoriaca minulosť. Hluchá vdova so sexom v podchode. Dych berúci drevený kríž pri ceste stvorený z vypätia trpkých síl.

Ľudia nevidia tanec víl, lesk ich strieborných tiel v mesačnom svetle. Ľudia dávno nemajú oči. Oči majú len deti. A tie lietajú bez krídel, náhle k asfaltu.

Mesiac rozháňa hmlisté závoje snov, čochvíľa ho prekryjú úplne. Kvapká len tlmená žiara tieňu stromov a vrzgot provokujúci predstavivosť úzkosti. Víly ľahli k zemi, udýchané a spotené. Fauni na flauty ani nehrali. Tu zomierajú rozprávky. Les presakuje nočnými zvukmi. Cítim, neúnavne pozoruje dvíhanie mojej hrude. Zazlieva mi, že som sem prišla. Znečistená mestom, nesiem v sebe popol jeho budúcnosti. Hľadala som útechu, miesto kde vypustiť myšlienky. Hlúpa. Nesiem v sebe popol ľudí. Oni to cítia, no smejú sa radšej... ako hieny, zo strachu.

Zdvihol sa silný vietor, odvialo mi šaty niekam nad hlavu. Naučená, snažím sa zakryť pred zrakom Boha rukami. Zúfalo chcem kúsok látky. Tričko sa zmieta v korune stromu. Takého, čo sa uškŕňa hlboko rozpukanou kôrou, lebo vie, že nedosiahnem. Pustil do pôdy krv, lepkavé vlhko, čo prilákalo mravce. Milión mravcov na maličkom kúsku. V labyrinte betónu, s oplzlosťami na stenách. Tie, čo nenašli smrť, behajú po telíčkach zalepených a udusených bratov hore mojimi nohami. Špičkou jazyka cítim krv- od sústredenia a štípancov pod pazuchami. Chcem sa zakryť, vzdávam sa, človek túži po intimite. Len z neznámeho by najradšej stiahol kožu. Ako som zavadila konárom do tmy nad hlavou, niečo ťažko dopadlo a zašuchotalo v spadanom lístí.

Povetrím reval nervózny bzukot, aj tak som šťuchla do kôpky a sklonila sa bližšie. Vyškerená mrcina žmurkla prežratou larvou v očnej diere. Z čierneho brucha vypadla hmýriaca sa chamraď a mňa naplo. Spotená, potkla som sa dozadu medzi vzrušené mravce. Milión mravcov v čiernej rieke, milión klepietok lepkavých od miazgy, zakuslo sa do kože.

Malinkými nožičkami šepkajú do tmy, usilovne a systematicky, ako jeden človek, napredujú k miestu, čo nie je vôbec tak ďaleko, ako rozprávajú rozprávky, každý ho má v hlave, tečú k priepasti, k jednoduchému koncu sveta, aby hodili cez okraj chybu, odpad ľudských mláďat. Nutnosť káže zbaviť sa mozgových parazitov čo najrýchlejšie a nanajvýš efektívne a cestou späť k domácemu stromu vzhliadnime s otvorenou spoločnou mysľou k mravčej, sladkej smrti v mede.

V telefóne spieva víla z lesa... ha-la-li, ha-la-li

Artificial Short Story

Originally created for Her, You-Know-Who. Kind of old and kind of long. A bit childish.

“That’s fifteen dollars and sixty-five cents.” An old woman thrusts the money on the counter. “Thank you, madam.” I say with a formulary smile. “There are your two dollars back and don’t forget to come again.” I’m trying to be polite, but this woman gets on my nerves. Really. Each time she comes, I’m about to burst. The old maid takes her money and regards me with her typical scornful stare. I smile slightly. When she turns away, I stick out the tongue at her. A feeling of a childish satisfaction floods my cheeks. I look around once more, there’s no one in the shop. Looks like Fortune gave me some spare time today. I grasped the pen, sat behind the counter, and stared to write.

My name is Luisa Grape; I’m 23-years-old salesgirl in an urban grocery store. I know that working at this tucked away place isn’t very profitable; however, I like it. Some advantages are the homely atmosphere and also knowing all the patrons. From time to time we’re having a nice chit-chat together. The building itself is relatively old, with many windows and as it has just one floor, there’s no lift. I hate lifts since that experience… Oh! And I’ve almost forgotten to mention that the place I work in is rather roomy and flooded with light. It’s very important for me. Very important.

Before my two-months long rehabilitation in a lunatic asylum (I don’t like this name. It sounds like I was insane.) I worked as a salesgirl in one great shopping center in the heart of Chicago. Thomas Thomson, a rich owner, who smoked two packets of cigarettes a day, created a paradise for the consumer society. Happy families with smiley children could have spent their salaries and time in hundreds of shops, cafeterias, restaurants, cinemas, and carousels. However, the building was mostly famous for its glass lifts. This unique creation of new architecture provided a beautiful view of the city. As I said, Thomson’s shopping center was a paradise. However, not everyone felt satisfied.

I got a job in one small perfumery. When I say small, I mean really small- with four plain walls and no window. It became my daily life that I just wasn’t able to breathe and the walls seemed to incline above me very dangerously. Also that day, on February 2, 2004, I felt very sick, my stomach doing all those awkward things, I wasn’t far from spewing. I rushed out from the shop, locked the door, and as many times before I sprang into the fire escape. Grasping for breath I ran upstairs. With an effort I opened the door and there I saw the sky and a great space all around. I calmed down and let the fresh air come into the lungs. Yes, I do admit I was claustrophobic as long as I remember, but it became much, much worse as I worked in this shopping center. I sat down on a bench and waited till my stomach returned into a normal working. After a while I felt wholly resurrected and willing to go downstairs again. As I stood up a great wind dashed through the roof. Not only has it stolen my sweater I had covered my shoulders with, but also I heard a malevolent slamming. I haven’t fixed the door of the fire escape. The problem was that it couldn’t have been opened from the outside. I tried the knob. Of course, it was locked. “Damn!” I cursed silently. I had to go down and open the store or I would have been fired. I looked around in despair. A woman on the opposite side called a lift. There were two choices: either I would sit there for hours and get frozen till my rescuer opens the door or I would get in the lift and experience a three-minute torture. I breathed once more and walked towards the lift.

“Good evening,” I said politely. The lady smiled, “Oh, good evening. Good evening. Are you also going downstairs?” “Yes, I mean, I can’t go any higher.” I looked at the woman. She was wearing a black coat going under her knees and also sunglasses though the sun wasn’t shining at all. All around us was pink and violet twilight. “Of course, of course. It was a silly question.” I did not reply. “Did you come for shopping?” she tried to broach a conversation again. “No, I work in here.” “Oh! It’s nice. It’s nice. You think also, aren’t you?” the miss said rather for herself. “Excuse me?” “Oh! Nothing, nothing. Our lift is here. We should go in, shouldn’t we?” “Yes?” I said with a slight amusement. There was something strange about that girl. I lifted my eyebrow a bit as I saw her shoulder bag with many badges of aliens and UFOs fixed to it. She was strange. I mean the way she looked and talked, not like an ordinary eighteen-years-old teenager. As we got in, I stood in the corner. The doors were closing slowly when a hand suddenly rushed in and stopped them.

It was a great surprise for me when I recognized the newcomer. “Thomas Thomson himself is in the same lift as I’m!” slashed through my mind. Ok, in those times I had a slight crush on that seriously-looking businessman in his forties. He donned an expensive suit and in his right hand he held a silver lighter. He looked smart and rich. And he really was.

The doors finally closed. Thomas Thomson pressed a button and we went down. As you might have concluded already, I don’t like closed areas very much. However, to have it complete, I have to add my phobia of great heights. Just imagine what happened when I glanced down, into the never-ending depth under the glass lift. I commenced to feel sick, but I hoped for an early release. For a minute there was a complete silence, only the engine of the lift eluded soft clang. “It’s getting a bit warm in here,” I whispered. The girl heard me, “Do you think? I like lifts. I like being very high like the birds in the sky.” She pointed at a crowd of crows flying above. “I don’t at all.” My reply was said almost without voice. The lift suddenly stopped. “Yes! It wasn’t as painful as I imagined,” I said to myself, but the happiness was immediately gone when the light on the roof faded out. I stayed frozen in the corner, unable to speak or move. A piercing chiming cut the darkness. That Mr. Thomson rang for help. “Oops!” said the girl into my ear. “What does that oops mean?” I asked with fear and glanced at Mr. Thomson. He was just standing still and playing with the lighter. The blinking flame made me a bit uncomfortable. Unintentionally I grasped my sleeve and started to crumple it nervously, “It’s getting warmer, isn’t it?” “Huh? I suppose, not. When the electricity’s gone, then the light’s gone, and also the heating system’s gone. Hmm. As we are closed in this silly glass box and it is pretty cold outside,” she paced to make her remark more dramatic, “it will be funny, I suppose. I mean, we’ll have to warm each other with our own bodies like in films, you know. You know.” I shot a glance at that schoolgirl next to me. “Is she really nuts?” I thought and as Mr. Thomson tilted his head imperceptibly I assumed he agreed with my opinion. After a short pause she continued, “I have seen lots of films with people imprisoned in a lift…” “And?” I cut into her monologue without the slightest interest. The worse thing was that my stomach realized I was closed in that damned box worth three square-meters and what’s more, that hang two hundred meters above the ground. “…and they were closed there for four days. Can you imagine being closed there for four days? I can because I saw the film. There were three people in the lift. Just like we are. The first thing they realized was that they wouldn’t have enough oxygen. So the two of them ate the third. And then…” “Be quiet, please.” Mr. Thomson put her off with his cold voice, “No one is interested in your tacky story.” If I had been her, I would have been quiet like a fly; however, she continued as if nothing special had happened, “Ok then. Let’s play something. Dear, are you all right?” she turned to me with a worried face as I fell to the floor with forehead completely wet with sweat. “No!” I shrieked and my lunch landed on the floor. “Dear, dear. You should have said you have stomach problems. I would have given you some charcoal. Why didn’t you tell me?” the miss stroked my cheek and turned away. She stood to the window and looked down at the darkened city. It was long after the sunset, also the twilight was gone, but she was still wearing her sunglasses. However, the sunglasses were the last thing that bothered me at that moment. I felt weak, my whole body trembled in fever. I propped myself up against the wall and closed the eyes. The missy started to murmur some burry words. I did not care. “Are you all right?” asked Mr. Thomson and handed me a small bottle. “Drink.” I sipped the liquid; it was martini. However, I regretted it very quickly. I spewed again.

“What about playing cards. Do you have cards?” the miss in the coat looked at us questioningly. “You were right; they don’t have cards. That’s a pity. And what about playing ‘guess what I think?’ No, no. They always know what I think. And what about telling some special stories from the childhood? That would be great,“ said the woman’s cheery voice. Mr. Thomson was annoyed, “What’s up with you, witch? Do you feel good?” “I’m Burton. Emily Burton, not a witch. But I’m fine. I’m fine, thanks for your caring,” the woman giggled and averted her eyes again.

The silence prevailed for a while. I still sat propped up against the wall. The collar of my blouse seemed to diminish with each new intake of breath. It is interesting what can cause just a simple suggestion- a figment of mind in fever. I started to cough, “Oh my! I can’t bre…breathe! Open this damned prison! Open! Open!” I sprang to my legs and madly pressed all of the buttons. “Open! Open! We’re gonna die! Die! The roof’s gonna crush us like bugs. We don’t have enough oxygen! I can’t breathe,” I grasped for breath, “Can’t breathe! Can’t breathe. I’m too young for dying!” “Calm,” started Mr. Thomson, but I interrupted him immediately. “Death! I’m too young. Too young for dying! I don’t wanna die! Release me! She’s mad,” I pointed at Emily, who was still gazing outside. “She’s mad, nuts, gaga. Too young.” I fell on my knees and sank the face in my hands. I couldn’t keep from tears. A hand touched my hair gently. Mr. Thomson inclined above me, “Don’t worry, my sweet. We’re not gonna die. Somebody is going to save us, for sure. I swear on all I hold dear.” “For sure, for sure.” Miss Burton stepped out of the shadow, “For sure, they’re coming for me.” She giggled again, “Don’t you know who?” she paused for a second, “THEY!” she screamed and looked around with a fanatic face. “They, my brothers. Don’t you hear that whisper all around? They’re singing to me,” she touched her ear and started to croon a freaky melody. Suddenly she jerked herself, “They’re coming to rescue me. What?” she pretended to listen to something though there was complete silence. “Yes, yes. I understand. Just come nearer. You can’t get in? I’ll help you!” you wouldn’t believe, but she started to bang on the glass. Firstly with her hand, but then she took out a heavy torch from her shoulder bag and continued with all her lunatic power. “Are you cracked?” shouted Mr. Thomson. “No! You are, you fool! They’re going to rescue me!” we heard a sinister cracking. “Clear away from that wall! Do you wanna kill us?” shouted Mr. Thomson angrily. “Too young. Too young,” I whispered and curled up. “They’re behind that glass. Are you blind? Don’t you see? They’re calling for me.” Emily kept bumping the glass. The crack was getting bigger and bigger. I completely lost my head- I started to sing, “The roof is falling. Hmm, and we’re gonna die. Die so young.” “SHUT UP YOU ALL!” I closed my mouth. “This is better. Miss Emily, drop that torch!” Of course, she didn’t. “I’m so sorry,” said Mr. Thomson and hit her so she fainted. I anxiously looked at the motionless body. The sunglasses were broken into pieces. “Is she dead?” I asked with fear. “No. She’s just fallen asleep. She’ll be fine. She’ll be fine physically, but her mind is seriously ill, I’m afraid.”

I snug my knees closer to my chest. It was really cold out there. “Would you mind if I lit a cigarette? I’m nervous. We have enough oxygen, don’t worry.” Said Mr. Thomson with a trembling voice. I shrugged. There was a steam around my mouth as I breathed. My senses became slow. Oh! I was so numb, so weak.

After another never-ending hour we heard noises from the shaft. “Maybe she was right,” I said slowly, “maybe the aliens are really coming. They’re coming for her. But,” I closed my eyes, “but what will they do with us? What if the end of the world is coming very soon?” My body was overcome with exhaustion, my brain gave up and my lips didn’t want to move, “Oh, so cold. It’s so cold.” Mr. Thomson came and hugged me around shoulders, “Don’t worry my sweet. We’re not gonna die. Somebody is going to save us, for sure. I swear on all I hold dear.”

The noises from the outside were getting closer and closer. There was also a light- shivering light, but still it was a light. Something bumped on the top of the lift. I can still remember the strength with which my heart was beating, “The roof. The roof’s falling.” “No, no my dear,” said Mr. Thomson and looked out from the window to find out what was going on. “Yesss,” hissed the known voice. Miss Burton suddenly sprang to her feet and elevated the hands to the sky, “Welcome my alien brothers! I knew you would come.” Suddenly the hood in the middle of the roof was removed. There was a dazzling flare.

I winked against the light. “Hey you, guys. I’m afraid you were expecting somebody else, but I wonder, it would be much more comfortable to sit in a warm room than in this lift,” said the man’s voice.

Tvoj Stanko

Polomáčaná v realite sveta, hľadám východ. Ten medzi oblakmi, aj ten s nápisom EXIT.

Chodbou práve prechádzala sestrička oblečená v zelenom plášti a s hlučnými, bielymi sandálmi na nohách. Hýbala sa ako v mlieku, pomaly a mátoživo. Akoby neexistovala presne tak, ako netlačila stolík s liekmi v umelohmotných mištičkách. Bol večer, neskoro. Vonku pršalo v pramienkoch strieborného dažďa. Zmývali ticho zo zaprášeného okna. Biele svetlo blikalo v bzučiacich intervaloch kdesi na konci chodby a ona sedela zohnutá na drevenej lavičke pod ním. Pálili ju oči. Od svetla. Od sucha.

Ruky pretkávané jemnými modrými žilkami, biele a skrehnuté, ležali jej v lone. Triasla sa. Pridlho čakala. Hodiny na stene príliš hlasno rachotili. Nedali jej pokoj.

Chirurg za sebou šetrne zavrel dvere. Žena spozornela, neisto sa postaviac s prosiacou otázkou v očiach. Ako... Chirurg sklonil oči. Ženu iritovali jeho vrásky, jeho pevné ruky. Ako... „Pani Solanová, vášho syna sa nám nepodarilo zachrániť. Jeho srdiečko bolo príliš slabé.“ Nasucho prehltol, žena deravo pozorovala jeho vlhký krk ako ranená šelma zahnaná do kúta. „Môžete sa s ním rozlúčiť, ešte pred tým, ako ho odvezú.“ Chirurg odstúpil a uvoľnil matke cestu. „Je mi to ľúto.“

Nevedela, že kráča, proste išla tam, kde ju poslali. Do chladnej miestnosti, bez okien, zaplavenej dravým nazelenalým svetlom. Sestrička stála pri jej synovi. Spal. Len v nesprávnej posteli. Holú hlávku, krehkú ako porcelán, uložili na igelite a malé tielko prikryli ohyzdnou plachtou. Ako mohol zaspať na takomto mieste. Žena si sadla na stoličku vedľa postele. Dotkla sa malej studenej rúčky. Nie, nebolo to správne. Sestrička do nej bodala súcitným pohľadom. Cúvala v kúte, radšej by odišla. Žena pohladila drobné čielko. Stanko... moje slniečko. Pobozkala synčeka, ale všetko bolo nesprávne. Spal. Pozrela na sestričku- krčila sa v kúte, len aby sa nezmáčala od smútku. Ticho miestnosti však tieklo po stenách a liezlo cez póry do tela. Spal. Matka sa otočila chrbtom, chcela vyjsť na chodbu, tu sa dusila. „Nezabudnite...“ matka sklopila hlavu a načúvala bodavému pohľadu. „Nezabudnite si vziať jeho veci.“

Všetko ťahalo za sebou tiene. Ľudia na chodbe, svetlá na strope. Zišla na prízemie, pomaly, jedným schodom za druhým, s okrajmi z hnedej gumy. Dole vykĺzlo jej meno z popraskaných pier a do rúk jej položili hnedý balíček. Voňal jej pracím práškom. Ponúkli sa, že zavolajú taxík. Odmietla.

Na chodbe pred bytom sa snažila odomknúť dvere. Zámok cez noc opuchol a škeril sa jej do tváre. Hnedý balíček padol na zem. Kopla do dverí a zviezla sa k podlahe. Cítila chlad tiahnuci z linolea. Vzala balíček a vytiahla poskladanú modrú košieľku. Ponorila v nej tvár. Košieľka ju chladila na lícach a vôňa sa zarývala príliš hlboko. Zdvihla sa a vložila kľúč do dverí.

Byt, prázdny. Hrôzostrašne nezmenený. Na stenách prilepené pastelkové obrázky s rytiermi a autíčkami svietili farbami tak, ako pred troma dňami. Vošla do synovej izby. Na zemi ležalo neodložené autíčko. Jemne ho skryla v rukách a ľahla na ustlanú posteľ. Slzy vsakovali do vankúša. Nemé, od narodenia zabudnuté. Plakala po prvý raz od chvíle, ako videla synovo telíčko necitlivo položené na igelite. Ona nezabudne. Vysilená zaspala.

Ráno otvorila oči do teplého svetla. Najprv jej blyslo hlavou že všetko bol zlý sen. Nič sa nezmenilo. Nič. Však ako jej pohľad dopadol na záclony s farebnými balónikmi a v dlani našla zabudnuté autíčko, rozplakala sa znova. Zahrabala sa pod perinu a ruky ponorila pod vankúš. Pod vankúšom ležal papier. Poskladaný lístok.

Drahá mamička.

Nechcem, aby si plakala, lebo si plakala už príliš veľa.

Ako som sem docestoval, hneď som Ti chcel napísať, aby si nebola smutná. Privítal ma ocinko. Je tu aj babička s deduškom a všetko mi hneď ukázali. Páči sa mi tu, aj keď mi veľmi chýba, že Ťa nemôžem objať.

Vraj keď budem chcieť, moja duša sa môže vrátiť na svet a bude zo mňa dieťatko. Ale to nechám ešte na neskôr.

Aj keď som si myslel, že sa to nebude dať, dalo sa to. Chcel som Ti totiž povedať, že Ťa veľmi ľúbim. Požičali mi špeciálne pero, aby som ti mohol napísať. Pozdravuje Ťa aj ocinko, teraz ma drží za plecia. Tiež vraví, že Ťa veľmi, veľmi ľúbi.

A vieš čo je najzaujímavejšie? To pero mení farby na tomto slniečku. A vraj tento list môžeš prečítať len Ty.

S ocinkom chceme, aby si nebola smutná a aby si nebola osamelá. Vôbec sa nenahnevám, ak si nájdeš druhého synčeka. Napríklad z detského domova. Kľudne sa môže hrať s mojimi hračkami. Však keby si chcela dcérku, asi jej budeš musieť nájsť iné hračky, lebo ju nebudú zaujímať chlapčenské. Veď vieš. A ľúb ju tak, ako mňa.

Prosím, nebuď smutná. Už ma nič nebolí. Môžem už behať a dokonca aj lietať. Je to super.

Viem kedy na mňa myslíš. Vtedy myslím aj ja na Teba. Tak neplač, nie si sama. Ani teraz nie si. Sedím vedľa teba, len ma nevidíš.

Ľúbim Ťa a teším sa, že môžeš byť ešte na svete, aby si mohla dávať lásku, ako si ju dávala mne.

Tvoj Stanko.

Iba o nej

Ceruzkou napísala meno. Zavrela oči a prechádzala po ňom prstami. Na bielom papieri sa grafit rozmazal a padal ako hmla na biely sneh. Bol to jej priateľ, myslela si. Teraz nie je viac ako meno na papieri. Jej priateľ ešte stále je... je mŕtvy.

Otočila ceruzku a vygumovala sivú šmuhu. To meno.

Lumy zdvihla hlavu a pozrela hore. Čierna smršť sa nad ňou krútila v desivom víre. Každým dňom rástla, teraz siahala už takmer po strop. Vedela, že jej veľa času nezostáva. Možno na ňu cestou domov spadne škridla, alebo ju zrazí mladý feťák na ukradnutom aute. A možno si nakoniec sama zoberie prášky na spanie. Určite zomrie. Ako to meno na papieri.

Začala zľahka. Najprv vygumovala jedno meno, potom druhé. Ľudia... bývali to kedysi ľudia, tie mená. Teraz postupne splynuli do čiernej smršte, čo ju tlačí k zemi. Nevypovedané slová, nechcená láska a hnev, všetko v nenávisti od druhých, poslané k nej narástlo a rastie jej nad hlavou. Meno ju vygumovalo, ona vygumovala jeho. Nespočetne ráz, znova a zas.

A teraz umiera. O centimeter. A stále viac.

Vie, že to musela urobiť. Vie to presne tak, ako malé dieťa vie, že má dýchať. Vzťah presýtený chorobou skôr či neskôr krváca. A aj keď sa rana zacelí, pod chrastou sa hromadí hnis a otrava krvi. Oni sa otrávili. Mala mu dať zbohom. Dávno pred tým, ako rana napuchla. Alebo mala použiť aspirín a žeravé železo.

Pozrela na papier. Bol poznačený sivou šmuhou, lebo guma nikdy neodstráni všetko. Ako spálené mosty nezmažú jazvy na duši.

Oprela si ťažké čelo o studenú dlaň a prsty. V hlave jej bolestivo pulzovali myšlienky. Čierna smršť už začala tryskať hnevom a jej sa ťažko dýchalo. Uzavretá v hlave, kričala otázku. Kto za to môže? Ona a či vygumované meno. Vygumované mená. Cítila mnoho chýb na svojich pleciach, na svojich perách a v srdci. Pálili ju a každým dňom ako kyselina zažierali sa hlbšie do mäsa.

Nečuduje sa, že má čiernu smršť. A ani nie je sama. Keď sa prechádza ulicami, vidí takých ľudí stovky. Premočených hnevom, z rukávov im odkvapkáva smútok a skepsa. Ale ľudia si to neuvedomujú- do istej miery. Samoľútosťou si kopú dieru do zeme. Neveria v ľudí, radšej zatracujú zlý, krutý svet. Ako by svet bol živý. Zabúdajú, že ten svet dýcha ľuďmi. A sú to práve ich myšlienky, čo vedia ničiť. Ich láska, čo dusí a bola to ich nenávisť, čo strelila guľku do hlavy.

Ľudia. Paradox. Hasia oheň zvyčajne príliš neskoro, až keď im bezpečie v plameňoch padá na hlavu. A vedia, že žijú, až keď na nich dýcha smrť. Tak isto, priateľa radšej napísala na papier a vygumovala ho. Bez slov.

A bez sĺz. Čierna smršť ju pritlačila do kúta, kde vníma iba vlastné vzlyky.

Chodí. Za zákrutou čakajú prášky na spanie alebo škridla či feťák vo forde. Priateľ bol posledný. Stratila ho. Stráca aj seba. Gumuje sa. Už ani v zrkadle nevidí svoju tvár, lebo naokolo vládne prítmie. Nevie kráčať za svetlom. Nevie svetlo v sebe živiť. Padá na ňu tma. Tma ťažká a večná. Ešte kráča, premočená čiernou smršťou, ktorú si privodila sama a ktorú jej privodili chorou láskou a bezmyšlienkovými kliatbami. Ešte kráča a umiera.

Tma

Staršia tvorba.

Sedel som za stolom a bol som posledným človekom na Zemi. A zrazu sa otvorili dvere.

Vlastne nie, najprv ktosi zabúšil, ako by ich chcel vyraziť z pántov a až potom sa odraziac od steny rozleteli. Hranatá papuľa lačného draka, s nekonečnosťou čiernej diery vedúcej priamo do žalúdka. Tak sa mi javila polnočná chodba za dverami. Zvláštne. Akoby som nič nevnímal, a pritom všetko.

Trošku ma myklo pri náraze, čo štiepal lepenku na triesky. Vlastne, bolo to len akési šklbnutie, ktoré sa snažilo byť kŕčom. Jemne začalo pri kútiku úst, ale ospalý mozog mu zarazil akékoľvek pokusy o rozvinutie k dokonalosti. Zvláštne, ešte včera fungovalo všetko tak, ako má. A teraz svaly akoby nikdy neboli moje. A možno iba ten mozog, čo už slušnú chvíľu pulzoval v tesnej lebke, mi nepatril. Aj oči vlhké od slaného dažďa. I teraz mi jedna kvapka spadla z okenice duše. Okenica duše. Aké poetické, však? Už ani nevidím. Všetko sa zlieva. Len ja a nekonečný pažerák smrti, čo ma už-už ukryje do svojich útrob. Zaspím. Spánkom spravodlivých, zaslúženým a spokojným. Nik ma už nezobudí.

Zvláštne, pod chrbtom mám niečo mäkké. „Koberec, koberec,“ šepká niečo v útrobách hlavy, ale veľmi rýchlo zabudnem. Všetko je také, také zmätené. Pred chvíľou som sedel tam hore, a teraz... Kedy? Ako? Neviem. Nohami prepletá sa ľad. Ako požiar neúprosne postupuje hore a hore. Končeky prstov si necítim už dávno. Raz zmrazí aj srdce.

Tma.

„...ítka! kde sú tie nosítka! Obväzy! Stratil veľa...“

Pravidelná bolesť v lícach. Tiahne ma dole. No tak, odostrite záclony, vytiahnite rolety. Nič nevidím. Všade tma. Vťahuje ma do seba. Dole a dole. Líca ma už pália. Prestaňte!

„...er! Peter! Počujete ma? Počujete?“ nával svetla rozreže navretý mozog na kúsočky. Kedysi obyčajná lampa zmenila sa teraz na do biela rozžeravenú plazmu, čo neúprosne vlievajú do očí. A ten démon s tvárou deravej lebky sa len škerí, škerí a blábolí nezmysly. Peklo? Snáď. Obrazy, svetlo, zvuky, vône, všetky víria, zlievajú sa do seba. Po nich zostáva len prázdno, ako to sivé šumenie v televízii, ktoré vám pripomenie- choď už spať. A bolesť. Bolesť, tá vytiahne zásuvku a s náhlym „blik“ obrazovka zhasne.

Bol som posledným človekom na Zemi. Posledným človekom. Čo miloval a nenávidel, čo žil a umieral pre svoje srdce. Sám sa sebou, sám na svete. Nikto už nezostal, nie sú viac ľudia, len bytosti bez duše. Všetko je akási súťaž o najlepší kostým, masku. Ja nebol som taký. Sedel som v samote. Tá ako upír nebadane vysávala krv zo žíl. Dávala ilúzie zdravia, šťastia, priateľstva, lásky, možno erotiky. Zabíjala. Ja všimol som si ju. Preťať som chcel prísun jej sily z môjho tela. Zabiť tým upíra.

Teraz sedím na bielej posteli. V rukách ešte nemám cit. Vravia, že sa mi tam možno ani nevráti. Preto píšem kostrbato. Však píšem. Nevedomky sa pousmejem. Akoby tento papier bol nekrológ sveta, pritom je môj.

Vrátili ma späť. Len čo som otvoril oči, vlievajú mi do hlavy múdre slová o živote a chorých mysliach, ktorým treba pomôcť. Nemusia sa veľmi snažiť. Už som ich. Už vlastne nežijem. Zem je bez človeka.

Psychedelic- spomienky na dnešok

Póza. Vládne svetu.

Mám kamennú tvár. A hrozne dobré vlasy. Vidíš, vidíš! A strakaté oblečenie s čiapkou z čivavy. Som cool a in a trendy a bože, tak moc dobrý. Tak sa pozeraj, vnímaj ma, ako pes vníma granule v oslintanej miske. Ty si ten, čo je ticho a čumí. To vraví tvoj odznak na zadku nohavíc. Bože, kde si vyrastal, snáď vo vidlákove? Čiapka sa predsa nosí naopak. Aby bola správne, tu a teraz, v tejto realite, ktorá skuvíňa, lebo je naruby od začiatku. Nemám náladu, choď, choď, choď si skákať dolu schodmi po hlave. Čo nerozumieš? Ja som póza.

Znudené tváre v trolejbuse. Dedko, prisadnem k nemu. „Dobré ráno, to máme ale krásny deň. Žlté listy, ešte vlhké od skorého dažďa sa nádherne trbliecu na slnku. Čo poviete?“ Vyskočí ako dvadsiatnik a prekrižuje sa pravicou- „Satanáš, ona je opitá!“ Oh, Satanáš? Kde... veď sme v trolejbuse. Naokolo len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov, a žiadneho Satanáša nevidím. A dedko, dávajte pozor, tá vaša tvár je akosi neprirodzene sinavá. „Satanáš, Satanáš“ vydýchne a presadne si na inú stoličku. A znudená tvár pokyvkáva sa v rytme výmoľov.

Chcem si spievať. Veď je tak krásne. Chcem spievať, tadááá tadááá, keď som mladá. Znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Pri prvom tóne sa strhnú ako z nočnej mory a v nočných košeliach, robia si kolieska na čelo. „Prečo robí také ksichty? Šialená. Chúďa.“ „Satanáš!“

Prehltnem slová. Po chvíľke ma ťažia v žalúdku. Prevracajú sa tam, ako v práčke. Rastú im nožičky, sú ich stovky, stovky, tisíce. Malé čierne slová, čo sa chcú vyštverať po ôsmich chlpatých nohách von zo stiesneného hrdla. Prehltnem nasucho a zapijem hrdosťou v prášku.

Vonku za oknom, zaprášené ulice. Zaprášené ulice a lebky obalené mäsom a kožou. Vznášajú sa nad asfaltom a v kufríkoch vlečú zlámané krídla.

Tadááá tadááá, keď som mladá. „Satanáš!“

Na betónovom stĺpiku balansuje človek. Na hlave šuští žltá Billa taška. „Som neviditeľný, neviditeľný, neviditeľný. Invissible.“ Je nahý. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. A predsa robí lastovičku na betónovom stĺpiku. Prirodzenie ako jedenásty prst ukazuje na umastený kartón- „Prispejte človeku.“ Prilepím nos o okenné sklo trolejbusu. Ešte som nevidela nahého človeka. Fascinujúce. Ako v zoo. Už bežia lebky v uniformách, s obuškami v rukách. Človek padá dolu ako vyťatý strom. Stínajú, stínajú, vytínajú, kopú, s obuškom do kolien. A z nosa tečie miazga. Skonfiškovaná žltá igelitka leží na zadnom sedadle húkajúceho auta. A na človeka navliekajú šaty.

Trolejbus poskočil a s ním znudené tváre. Dedko vpredu spadol na podlahu, tvár mal pokrkvanú ako sivý hodvábny papier. Pozerám. Zoo. Nikto sa nehýbe, len znudené tváre pokyvkávajú sa v rytme výmoľov. Načiahnem ruku. Bije mu srdce, bije? „Dedko, čo vám je?“ „Satanáš.“ Z úst mu po jednom lezú čierne slová na ôsmich nohách. Chcem zatlačiť sklené zelené oči. Tak som o tom čítala. Že sa to má. A možno aj mince na ne treba uložiť. Len neviem ako, ako. Ako? Kde vlastne sú. Ľudské oči. Tvár sa presýpa do seba. A čierne slová mlčky lezú na čiernych nohách znudeným tváram pod kožu.

Na ďalšej zastávke nastúpi lebka. Bez rúk. A s jednou nohou kratšou. Oblečená. Prekročí dedka a ja vyskočím zo sedadla. „Sadnete si?“ Pozrú na mňa dve čierne diery. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtíš?“

Bolesť v chrbte. Zlomilo mi krídlo.

Na asfalte stojí pár. Muž a žena. Okolo fičia autá a trolejbus. Opretá o lepkavú tyč, stenám nad nimi. Lebka a lebka. Držia sa za ruky a pri nohách leží natiahnutý mŕtvy potkan. S rozpučeným bruchom. Lebka s jednou nohou kratšou sa rozchechtá. A kašle. Vypľúva na podlahu čierne slová. Osem nožičiek, zvíja sa v kŕčoch.

Chcelo sa mi zapískať. Keď klavír si nenosím vo vrecku. Ani gitaru. Smutne. O tom potkanovi. Po prvej note, dedko našmátra moju nohavicu. „Satanáš!“

Dvere sa rozďabili. Dokorán. Bum. Dve krídla od seba. „Dedko, pustíte ma, prosím? Už musím ísť.“ Vykročím smerom ku vzduchu. Popolavá ruka sa hojdá na nohavici. Vyskočím. Železná tyč. Padnem. Kaluž. Žalúdok sa prevráti. Je mi zle, zle, zle. „Satanáš“ zastoná ruka. Prehltnem čierne slová aj s potom ulice.

Chce sa mi smiať. Šialene, šialene. Jedno krídlo ma bolí. Smejem sa smejem. A z úst vyliezajú čierne slová. Kaluž sa mieša, mení na krvavo-červenú. „Šialená. Chúďa. Čo sa tak ksichtí?“

Zo strechy skočila mačka. Biela. S čiernym fľakom na celom tele okrem prednej labky. Mozog, hnedasto-červený, vystrekol na asfalt. Chrapľavo sa zasmejem. Podarilo sa jej to. Dokázať, že príroda nemala pravdu. Omyl, omyl prírody. Bože, koľko ho je.

Pribehli potkany. Veľké. Hnedé a čierne. Vlhké a zablšené. Odháňajú ma od chlpatej mŕtvolky.

Prší. Na šaty. A plášte. A dáždniky. Prší mlčky. Vietor dostal výpoveď. Prší slzami, čo princezné poctivo zbierali do vedierok. Prši, prší, len sa leje. Zo šiat rastú slizké chápadlá. Dusia, dusia ma. Prší viac a chápadlá rastú. Špicaté vlny kriku rozdierajú hruď. Nechtami driapem. Oblečenie padá. S krvou. Prelezené čiernymi slovami s ôsmimi nohami. A dýcham, konečne dýcham. Na bradavkách cítiť chlad slaných sĺz.

Na betónovom múriku balansujem s rukami od seba. „Satanáš, satanáš!“ vykríkla sivastá ruka. „Dobrý večer ľudstvu. A dobrú noc. Je to dlhý spánok. Veľmi dlhý. Tadááá tadááá, keď som bola mladá.“ Blíži sa siréna. A lebky v uniformách, s obuškami.

Tečie mi miazga. Tečie zo žíl. Srdce bije, ešte trochu. Obrátim hlavu nabok. Po asfalte skacká štvorročné dievčatko. So žltými vláskami a žltou plyšovou kačičkou v malinkej rúčke. Zastane a chvíľku pozerá veľkými živými očami. Stonám, aj keď nechcem- pred ňou. No oblečenie sa mi zahrýza, zahrýza do srdca. Veľký drsný jazyk, gumuje tvár.

Vstáva, lebo chce- pred ňou. „Satanáš!“ ukazuje prstom na malé dievčatko, stískajúce kačičku na hrudi so zajačím srdcom. „Satanáš!“ dievčatko so žltými vláskami beží a lebka vypľúva mŕtve čierne slová. Ostatné prehltne.

Diagnóza. Aká... Čo za to môže? Kto.

Where Dreams Come From

A shortstory. A descriptive shortstory.

My dear uncle, his gaunt-looking wife and their two small snotty kids live in a picturesque and God-forsaken village Pribylina, located somewhere in the middle of valley under High Tatras. Or, they used to live there, until they packed up six years back and moved to a bigger city with a higher rate of employment.

During summer, just two years before they moved away, I and my brother (who was just very childish, grizzly and gap-toothed back then) had to spend the whole holidays in the healthy Tatra air. I would have had no problems with that- the dense deciduous forests with all those silvery springs and romantic nooks were like heaven- but my precious aunt was a little bit more neurotic and a little bit less bearable than I could like. I believe that she tolerated us under her roof just because she got paid for it. She always had to be paid. But I understand though.

As I said, the forests nearby were glorious and devilishly attractive, but the first sentence that slipped out of aunt’s lips was: “The forests are a forbidden place unless you are under the oversight of an adult.” A week after the big rule was said and inscribed in our minds; I discovered that chickens, rabbits, and cousins aren’t of much fun and the adult supervisors don’t have a liking for long walks.

I bribed my younger sibling with some peppermints, packed some bread with butter and apricot jam and went to hug trees and collect some leaves that I found remarkable.

It continued like this for some time- a month or so- and the adult supervisors did not seem to notice, only uncle from time to time stated something about boars, mother-bears, and gypsies. Soon I came to know the nearest woods fairly well and I felt safe and confident while wandering on the footpaths. (Now I wouldn’t be so carefree, though.)

Once, when the weather was simply calling for a long wander, I climbed on a top of a smaller hill. I sat down, relishing the stillness of the forest while small streams of a golden-green light were tenderly dripping on my skin, creating small puddles of glow. In the next minute I found myself running down the slope.

Some boar, mother-bear, gypsy or something scared me to death. The rapid sound of rustling leaves contained a warning against a creature of a rather unpleasant size.

I ran down the slope, trying to avoid any collision with some tree, bush or dead branch. I ran down and with every step receded from the known path.

I didn’t stop until my hair tangled into the thorns of dried-up raspberry twigs. Then I realized that a few steps ahead lay a glade. I walked there and for certain recognized where I was: lost.

I shivered slightly as the cold air soaked with moisture and the smell of mouldering trees stroked the skin on my face. I took a breath of the mute air, heavy and greasy with silence and darkness that seems to be material and more real than the darkness in a children’s room after their parents turn off the light. I glanced up at the dense crowns of the surrounding trees. Their branches enlaced each-other, suggesting long fingers of an old and wrinkled witch. They prohibited any spark of light from sneaking down into the circle. Also the slightest breeze has disappeared. Abandoned spider webs hang from the branches quietly, in absolute calm.

Abandoned spider webs. Yes, there was no insect. Nor singing birds. No bugs, not even those small and oozy creatures crawling on the ground. There was no life. Just old, bulky roots lay uncovered on soil smelling of mycelium and rotting leaves, and in the middle stands- a tomb.

I touched the tomb’s disintegrated stone- gray and solid, moss grown in places- and I felt an overflow of immemorial and bloodstained energy. Thick stone beams clutch a boulder that probably had been put there after the tomb had been shut and sealed up. Above the stone beams, a shield had been carved. The engraving was quite time-worn and I wasn’t able to recognize what it should have been portraying but a head of a wolf showing his fangs. “EXECRARI” had been engraved under the shield. Some dirt caught in the lines of the letters during the long years, but the primal legacy of the inscription was lost a long time ago.

Suddenly somebody breathed in, just near my ear. I turned around an saw no one but the mute spider webs. Silence. No, somebody was whispering with a deep, weary voice. The stones were whispering. The ground was.

I stepped backwards. And once more. I turned around and ran again.

Somehow I found a way back to the known path leading out of the forest. Some strangers led me there.

The experience with the tomb was strong. Too strong for my age of ten years. I did not try to find the tomb anymore. However, from time to time I have a dream where I breathe the cold air soaked with moisture and the smell of mouldering trees and feel the shadows slowly enwreathing my body.

Prechádzka

Pokus o umelecký opis. Správne, nečaká tu žiadny dej.

Najlepšie je, keď slnko zahŕňa Zem svojimi zlatými bozkami. Nie však až príliš vášnivo rozpálenými, lebo potom pôda pod nohami len vzdychá únavou a jej horúci dych uspáva steblá trávy a rôznu chrobač, čo sa v nej ukrýva. Najlepšie je, keď vetrík šepká svoju jarnú pieseň v mladučkom lístí, v ktorom akoby pretekalo ešte len mlieko, a nie miazga stromov, a slnečné lúče hádžu na štrkovú cestičku trepotajúce sa tiene. Vtedy cestička vyzerá ako krútiaci sa nekonečne dlhý had, poznačený svojou dlhovekosťou, ktorá odštiepila jeho šupiny a tak vytryskli malé kaluže zlatavej krvi. Vtedy je najlepšie, keď sú kroky ľahké a keď výstup do kopca nepredstavuje veľkú námahu.

Ako sa cestička kľukatí v nedohľadne, stromy sa postupne približujú viac a viac k sebe a vo výške prepletajú konáre ako prsty milencov. Už ani nevidno pažiť, iba miestami, kde slnečné lúče ako voda stiekli pomedzi hustnúce koruny stromov. Vždy sa musí objaviť úsmev na perách, keď toto nádherne živé ticho vsiakne do tela prichodiaceho. Ten by sa rád s rozpriahnutými rukami rozbehol naproti zeleno-zlatej tôni a možno z radosti, či čírej roztopaše objal kmeň najbližšieho stromu. Na väčšine je kôra rozpukaná a zvráskavená ako oči starcov, čo vzhliadli už na mnoho desaťročí, ale niekedy medzi spadnutým lístím vykuknú zvedavé hlávky mladiny. My však pôjdeme ďalej, ešte kúsok po štrkovej cestičke. Už dávno je prerastená neposlušnými trsmi trávy, kroky sem už často nezablúdia. Tam, kde leží starý balvan, ako nehybný chrbát spiaceho obra, nedbalo prikrytý dekou z mladej trávy a uspaný vôňou medvedieho cesnaku, tam treba pozorne pozerať na zem. Medzi mladou pažiťou sa kľukatí úzka cestička udupaná nespočetnými kopýtkami, či labkami. Ide strmo do kopca , nepozorné nohy sa môžu aj šmyknúť na popadaných vetvičkách, či vlaňajšom lístí. Na samom vrchu si človek vydýchne úľavou, avšak posledná prekážka sa ešte týči pred ním. Hustá stena z malinčia, teraz bohato obsypaného púčikmi, ale aj ostrým tŕním, si tam stojí ako ochranná hradba. Na pohľad nedobytná, ale predsa na jednom mieste odhaľuje bránu do kráľovstva, treba ju len nájsť.

Neviem, či ste už videli lesnú čistinku. Určite áno. Je to miesto, kde sa stromy rozostúpili a zem je zaliata zlato-zeleným svetlom. Táto je však čarovná, dokonale okrúhla, s mäkkým vankúšom z machu. Materina dúška vonia ovzduším a vietor hrá stromom uspávanku. Je to miesto, kde za mesačného svitu tancujú rozjarení lesní elfovia s vílami a fauni im pritom hrajú rezko na píšťalkách.

S výdychom padnem do machu. Je to tým miestom. Je to tým pokojom a pulzujúcou energiou v kôre starých stromov, čo pôsobí ako balzam na dušu. Zrazu všetko sa rozplýva v zelenej hmle, len pod privretými viečkami tancujú lesní duchovia. Sú najstaršou mágiou, dýchajúcou v každom stebielku, v každej malej hrudi a teraz prišli zhmotnení. Len na chvíľku, šepkajú, treba načúvať.

Z denníka spomienok na obyčajný deň

Alebo nepodarená poviedka inšpirovaná psychotestami.
Keď ju teta psychologička preletela očami, pozrela na mňa a s trošku zamračeným výrazom položila zákernú otázku: "Porozumeli ste zadaniu?" Ehm, po pravde, keď mi do rúk strčili papier s predtlačenými začiatočnými vetami v troch jednoduchých odstavcoch a tučným nadpisom- Opis všedného dňa- poviedka, uchopila som pero a s úškrnom náhleho pocitu zadosťučinenia som začala vylievať všetok ten bordel prýštiaci cez kohútik mojej adolescentnej predstavivosti. Táto poviedka je skoro v pôvodnom znení a hej, sú tam zakomponované tie krásne začiatočné vety (len nie vždy na začiatku). Tematika... klasika.

Ráno. A budík zvoní. Neúprosne. Každé rezavé pípnutie strasie telom a zaryje sa hlbšie do mozgu. Ďalšie ráno. Ďalší záchvev mihalníc a kŕčovité stiahnutie zreničky. Ďalšia káva s jemnou príchuťou hliny a hrianka s džemom. Ďalší obyčajný deň. Taký, ako každý pred ním.

O hodinku som vonku. Teda... na chodníku pred domom. Zamknem a kývnem domácej. Prepáčte, slečne Margarétke Virulent Adderovej, čo je inak milá staršia pani so štyrmi mačkami a nepochopiteľnou záľubou v ružovom sieťovanom oblečení. Teší sa vitálnemu zdraviu, a prekypuje vľúdnosťou, hlavne keď hlasom voňajúcim po blene s medom cukruje o poriadku a nájomnom, zatiaľ čo sa jej mačacie spoločníčky obšmietajú okolo vašich nôh. Ich spokojné pradenie sa podobá neodbytnému chechtaniu postaršieho, podivného deduška s jedným okom, čo si práve brúsi svoju obľúbenú mačetu v miestnosti, kde ste mávali kedysi posteľ a malú skrinku, s hrdosťou označovanú ako šatník. Niekedy sa proste človek neubráni a pohľad mu podvedome skĺzne k miestam, kde sa najčastejšie vyskytujú dolné končatiny a pravdepodobne aj dlážka. Vtedy jedna z mačiek zdvihne antracitové oči a vás len zamrazí, čo všetko sa môže prihodiť... v noci... v posteli, alebo aj v tom šatníku. Po prvotnom šoku, človek sa otrasie a začne bojovať s neprekonateľným nutkaním prekopnúť mačku cez najbližšiu stenu. Ale radšej pôjdem ďalej.

Obloha je šedá. Zas. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy videla naozaj svietiť slnko. Všetko je akoby v mliečnom opare. Už tomu nevenujem veľmi pozornosť, iba podvedomie stále vsakuje bezfarebné ovzdušie a ukladá ho dakde hlboko dovnútra. Človek si proste zvykne. Tak ako na všetko... deravé ponožky, mačky, studenú polievku. A vlastne aj na prítomnosť smrti. Ľahostajnosť je v podstate krásna vlastnosť. Taká... oslobodzujúca. Kroky sa odrážajú od stien zaprášených domov. Ulice sú úzke, trošku dusia. Ten tieň napravo, s mrežami, rozbitým oknom a omietkou až vyzývavo odhrnutou je mojím cieľom, takže prebehnem cez cestu.

Zbesilý bľabot, výkriky a zajakavý smiech sa tlmene nesie chodbou. Zdalo by sa, že je bez konca, lemovaná stále rovnakými bielymi dverami, s ovzduším nasýteným bzučiacim neónom. Len tu a tam zhrbená postavička naruší priestor trhaným pohybom. V tvári je smrteľná belosť a prázdny pohľad uprený bohviekam. Všetci sú rovnakí. Ľudí v ústave každým dňom pribúda. Sú chorí. Jednoduché razítko, pečiatka do spisov, nikto sa viac nezaujíma. I tak to nemá zmysel. Niečo im pohltilo myseľ, dušu. Hah, niečo. Je to tu, všade naokolo. Ako keby každý nádych rezal do vnútorností, až kým vytečie posledná kvapka krvi. Je to týmto prekliatym mestom. Mesto, čo trávi svojich ľudí a potom ich strčí do blázinca. Vidím to, cítim. A irónia je, že nemôžem odísť. Možno kvôli nim. Kvôli tým očiam. Stojím tu na chodbe, či v bielych izbách tíšim kŕčové záchvaty. Hrám sa na ľahostajnosť. A pritom nemôžem. Dýchať. Kričať. Nemôžem ani chrstnúť kávu do tváre nadriadenému, keď znova, s perou chlípne ohrnutou prejde okolo a sukňu mi zašpiní mastnými prstami. Koľkoráz som proste chcela tresnúť dverami, odpochodovať, uniknúť z toto arzénom presiaknutého ovzdušia. Vysmiať sa im všetkým do tváre, cestou podpáliť mačacie napodobeniny našej domácej, pekne, pomaly, vzadu na dvore a potom ten sajrajt primiešať do polievky ich paničke.

Vtipné. Asi mi to všetko pekne lezie na mozog.
Patetické. Tvrdím si, že osud ma zviazal s týmito chudákmi.

A možno mi je aj trochu ľúto tých bláznov. Tých prázdnych očí a vlhkých pier. Viem, že kedysi bývali ako všetci ostatní, ešte so zdanlivým nádychom ľudskosti v tele. Maličkí a sebeckí, čo sa trasú o svoje životy. Ani nevedia, kedy o ne prišli.

Odbilo. Zdanlivo. Dnes sme do márnice odviezli troch ľudí a piatich prijali.

Po službe splyniem s mestom. Slnko ešte svieti, teda, v rámci možností. A je mizerne chladno. Prešedivený plášť so záplatami chlad akoby ešte produkoval, nie aby pred ním chránil. Tak ako vždy, nájdem opustenú lavičku v parku a otvorím odrenú knihu z knižnice.

„Je tu voľno?“ zaznel hlboký hlas niekde nad mojou sklonenou hlavou. Postava vysokého muža v čiernom plášti, ktorý mu šiel až k členkom, jasne kontrastoval s temne načervenalým pozadím oblohy. Zvláštne, ukázal sa dosť skoro. Chvíľku bolo počuť len šum mesta. Muž si prisadol. Nevenujem mu pozornosť, prečo aj.

„Bude Krásna noc. Možno bude vidno i hviezdy. Videli ste niekedy hviezdy? Milujem ich.“

„Ako škvrny na obruse, čo sa nedajú vyprať.“ Nahodím chladný tón a pozriem do bledej, zdanlivo mladej a krásnej tváre. Jeho čierne oči sa do mňa zabodli ako dva ostré tesáky. Pomalými dúškami začali vpíjať vedomie. Tie oči ma úplne pohltili.

„Myslíte?“ bas hlasu stal sa vesmírom, hĺbkou môjho hrobu. Možno som prestala i dýchať. Už neviem.

„Asi ste sa na ne nepozreli naozaj.“ naklonil sa bližšie. Chladný závan na lícach prebudil iskru vzrušenia čo prebleskla vedomím ako žeravý nôž ľadom. Aké hlúpe, teraz vravím. Dopustila som sa školáckej chyby. Človek by si myslel, že po rokoch si zvykne. A možno preto stratí opatrnosť. Odtiahnem sa a odvrátim zrak. Prudký nádych prezradí nečakanosť mojej reakcie. Rýchlo sa však ovládol. Nik iný by jemný kŕč v perách ani nepostrehol. Pravdepodobne už by nemal ako.

„Čo by ste povedali na dúšok niečoho horúceho a osviežujúceho? Čaj, dajme tomu. Pozývam vás.“

„Prečo nie.“ Čaj. Tento ma začína už unavovať. Vstali sme. Zavriem knihu a druhú ruku automaticky strčím do hlbokého vrecka kabáta.

„Viete, nemali by ste byť taká skeptická“ skúsil znovu po chvíľke. „Akosi vám to nepristane. Ste mladá, pekná. Tešte sa zo života. Kým je. Tešte sa z maličkostí. Z maličkostí sa skladajú veľké veci, verte. A tie hviezdy...“ podišiel o krok dopredu, keďže ulica bola natoľko úzka, že sme nemohli ísť viac vedľa seba. Trochu som sa pousmiala. Klasika. Žiadni ľudia, žiadne bzukotavé pouličné osvetlenie, iba chodník a múry okolitých domov, zahalené dokonalou tmou. „Viete, hviezdy, to nie sú len svetielka na nebi. Bezvýznamný rozmar prírody. Každá má svoj príbeh. A mnohé z nich tvoria príbehy krásnym stvoreniam, zohrievajúc im srdcia, ako slnko zohrieva to vaše. Sú. Ľudia si ich síce nevšímajú. To je možno aj ich šťastie. Lebo všetko, čo má človek pričasto na očiach, snaží sa zmeniť. Zničiť na svoj obraz. Sú krásne. Takmer dokonalé. Prebleskujú odtienkami tepla. Života. Lebo teplo je život. Viete.“ Prudko sa otočil a nadmerne silnými rukami ma pritisol k múru. Nedopustila som sa tej istej chyby a nevzhliadla mu do očí, i keď usiloval o môj pohľad. Ruka vo vrecku sa mi kŕčovito zovrela. „Vo vašich očiach sú hviezdy. Zamiloval som sa do nich. Tak ako milujem všetky ľudské bytosti. Sála z nich toľko tepla. Života.“ perami sa mi priblížil k tvári. Boli alabastrovo bledé a chladné. Rozkošné. Zrýchlený dych sa mi pohrával s vlasmi pri krku. Vzrušene si oblizol pery a odhalil tak biele zuby. „Teplo je život.“

Chladom nočnej ulice sa ozvalo tlmené cinknutie, ako striebro dopadlo do kaluže vody. Ticho zdvihnem krucifix utrúc ho do vreckovky. S privretými viečkami pritisnem posvätený kov ku perám. Neznámy ležal na chodníku. Pri páde nevydal viac zvuku ako pštrosie pero z klobúka mŕtveho šermiara. Jeho nadpozemsky krásna tvár, čo doteraz akoby anjelsky vydávala mäkkú bielu žiaru, sa pomaly prepadala do seba. Zajtra bude len popolom, čo rozfúka ranný vietor.

Ako by sme ním neboli všetci.

Len s tým rozdielom, že jeho prebodnuté srdce už dávno netĺklo.

Konečne ležím v posteli, stískam vankúš k rozochvenému telu. Snažím sa zaspať. Už roky to poriadne neviem.

Bol len ďalším. Zo stoviek. Každú noc príde nový. Každú noc, to isté. Len čakám. Možno jedna bude výnimočná. Smrteľne vzrušujúca. (Tak ako dnes, takmer). Svet nezachránim. Prosím, ani nechcem. Ale túto noc môže niekto pokojne snívať. Milovať sa. Objímať svoje deti. Mať život.

To mi stačí. Pre to žijem. Zatiaľ.
Teplo je život.
Tlkot srdca. Život. Duša. Zmysel života.
Hah, krehké, ako kornútok na zmrzlinu.
Treba sa tešiť z maličkostí.

Zajtra tuším uvarím polievku slečne Margarétke Virulent Adderovej.
A začnem znova.

S východom slnka príde život a so západom jeho prísľub.

Hodiny na nočnom stolíku a mesačná ortuť

Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú, ostro a úsečne, raz zhlboka a potom zvysoka. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých.

Mesačná ortuť preteká spustenými záclonami a kotúľa sa v pramienkoch po drevenej podlahe. Jeden strieborný pramienok našiel okraj postele a teraz vsakuje sa do bielych prstov. Tieň sedí na posteli, s hlavou mierne sklonenou. Hruď sa nebadane dvíha a klesá, dvíha a klesá a ortuť stúpa od dlhých prstov vyššie, po ruke až k bielemu plecu.

Myšlienky, ako mrazivá pavučina pulzujú žilami, zrodené v srdci a či v sklonenej hlave, presvitajú cez privreté viečka. Toto je realita, život.
Každý deň východ a západ slnka.
Každý deň mesiac kropí žiarivé mesto.
Každý deň holokaust skrytý v novinových písmenách a umelých hlasoch.
Každý deň tváre, vzduch, smrť, ľudia.
Naozaj?
Možno je to všetko sen.
Sen, elektrický výboj niekde medzi hviezdou a ničotou.

Pozri, odlesk prachu, šum lístia a hypnóza stúpajúceho dymu nie je nič menej ako ja a ty, ako tieň na posteli. Pozri, je to sen, halucinácia. Hudba, ani vysoké komíny tovární, kvapkajúca voda ani hlad vlastne neexistujú. Sny sú nezmyselné, pozliepané odpadky spomienok a chladivej vesmírnej miazgy. A človek. Človek je odlesk prachu, šum borovicovej vône v snovom blúznení. A predsa osobný ľudský vesmír odmalička vypipláva, živí a pretláča jedinú a poslednú myšlienku. Myšlienku čo sa stala vášňou, zmyslom a pravidlom, myšlienku na život. Pozemský, či večný, to je fuk.

Sen a nezmysel, ten tieň na posteli neexistuje, neexistujú ani čiary na tvojej ruke. Neexistuje dekadencia humanity, neexistuje čas a vzbura proti nemu, iba snový záblesk pre tento nádych hodín na nočnom stolíku ničoho.

Tieň na posteli prudko zakloní hlavu dozadu. Z otvorených pier nedopadol výkrik, iba mihalnice sa trošku zachveli. Z napnutej hrude vykĺzla postava, akoby zložená z miliónov zrniečok prachu, práve takého, čo ráno poletuje pred tenkou štrbinou závesov a slnko z neho robí malé hviezdy. Postava vzlietla k stropu, keď tieň s roztiahnutými rukami dopadol s tichým buchnutím na perinu. Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikali, ostro a úsečne. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých. Mesačná ortuť nerušene pretekala v pramienkoch po drevenej podlahe a plnila vzduch mliečnym svetlom. Postava nehlučne preletela obvodom izby, zastala pri okne a zrniečka prachu sa trblietali kvapôčkami ortuti. Pozrela na tieň ležiaci na posteli. Belostné črty tváre boli pretkané sieťou tenučkých vláskov a hruď pokojne spala nehybným snom bez času. Povrázok spletený zo spomienok a chladivej vesmírnej miazgy sa vznášal priestorom a spájal im srdcia. Postava končekmi prstov prešla po kúsku trblietavej hladiny vody, zmiešanej s dymom kadidla a uchopila čeriaci sa povrázok do dlane.

Tikanie hodín násilne umlčal hrdelný smiech. Postava pobozkala tieň na pootvorené pery a vyletela nahor do náručia noci.

Povrázok im spájal srdcia
a hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú.

Re: Noc sa predsa ešte len začala

Tak, zas neviem spať. ^_^ nič nové pod mesiačikom.
Práve som robila jarno-letné upratovanie v mojom kompjútri keď som v jednom zabudnutom foldri našla moju starú prácičku. Je ňou dosť dlhá poviedka.
Bola som prekvapená... ako, myšlienky sú miestami až moc jednoduché a pritiahnuté za vlasy a tie krátke vety ma zo začiatku dosť iritovali, ale povedala som si, že na nej nič nezmením... predsa len, mala som 16, možno 15 rokov, keď som ju napísala.
Teraz o takom dlhom diele, aj s celkom reálnou zápletkou môžem len snívať.
Aj tak nerozumiem, ako som tam mohla už vtedy zapliesť také myšlienky ako je ideológia pána prezidenta Busha a podobne.
Nuž, v skratke, poviedka je stopercentná fikcia, odráža pohnútky mojej adolescentnej duše. Opisy sú vcelku reálne, zainteresovaný by sa v nich mohol nájsť... tak krásne jednoduché rozmýšľanie to bolo.
Je veľmi dlhá, a nepredpokladám, že ju vôbec niekto bude čítať... (vzhľadom na to, že tento blog bol stvorený na ventilovanie feelingov a nie je verejný, hah)
Nuž nevadí, aj keď očividne trpím samomluvou, hodím to sem. Gmail má dostatočne veľký priestor na realizáciu.
A každopádne, je to spomienka.

Noc sa predsa ešte len začala

Slabé záblesky rytmicky prečesávali temnotu za sklom. Rýchlostný vlak metra sa rútil po vychodených koľajniciach. Vodič, znudený každodennou rutinou aj rozmýšľal o zmene povolania, ale niečo ho stále držalo na vysedenom kresle, v meravom očakávaní, že niečo oživí jednotvárnosť dňa. Hodinu po hodine, zastávku po zastávke, lampu po lampe, riadil vlak, v tmavom tunely bez konca.

Vagón bol prázdny, len dve čierne postavy oživovali fádnosť chladných tyčí a ošúchaných stoličiek. Akoby aj nie, vlak šiel neskoro, veľmi neskoro na vkus obyčajných ľudí veľkomesta, ktorí sa jednoducho báli vystrčiť nos z domu. Muž, vysoký, mohol mať tak okolo dvadsať, bledý, s neprítomným pohľadom tmavo modrých očí, sedel zamyslený na zadnom sedadle. Aj keď sa veľmi snažil, nedokázal sa ubrániť pohľadu na mladé dievča vpredu. Už ani nevedel po koľký krát si rýchlo odvrátil oči na hompáľajúcu sa ručnú brzdu zakaždým, keď sa nervózne striaslo. Myšlienky mu neprestajne prúdili hlavou, nedokázal ich ovládnuť.

Konečná...

Dievča v čiernej sukni a kanadách sa pomaly nadvihlo, odhrnulo plavé vlasy z očí a vybehlo von. Čo ju to len napadlo, ísť takto neskoro domov, sama, v zle osvetlených uličkách? Nedôverčivo sa obzerala za nechcenou návštevou. Ale radšej ísť neskoro, ako znova počúvať matkine poznámky. Teraz je aspoň nádej, že nebude doma. Muž kĺzavým krokom šiel za ňou. Mal neprekonateľnú chuť. Tak ako voľakedy. Dobre známu. Ale niečo ho stále odrádzalo. Nech len zastane, na chvíľočku, prosím! Zahla za roh a kým stihol dobehnúť, stratila sa z dohľadu. Ešte sa obzrel. V mäkkom svite mesiaca sa nejasne črtali obrysy ošumelých domov na predmestí. Ich steny boli kde-tu poznamenané mladými rebelmi, čo z dlhej chvíle zaháňali nudu hrou s farebnými sprejmi. Načúval zvukom noci, ale okrem tichého pradenia veľkej čiernej mačky v najbližšom okne, nič nepočul. Ulica bola prázdna. Zrazu si uvedomil, že mu jednu nohu zalieva akýsi nepríjemný chlad. Z nepozornosti stúpil do mastnej kaluže. Potichu zaklial, podráždene si prehodil plášť cez plecia a vykročil opačným smerom. Na dnes toho mal už dosť.

* * *

Aj keď sa nebo ešte nestihlo zaliať rumencom, ranné ulice sú preplnené, nie ako večer. A v tomto mravenisku ľudí, pohybujúcich sa na všetky strany, zaneprázdnených a nevrlých sa kdesi našla postavička mladého muža, ako obvykle oblečeného celý v čiernom. Dnes bol ešte väčšmi zamyslený ako zvyčajne. Prečo to včera nedokázal? Nemala predsa ako ujsť, ešte žiadna neušla. Nechápal to. Snažil sa ju vyhnať z mysle, ale akosi sa to nedalo. Pozrel na oblohu, cítil, že sa začína brieždiť. Radšej pridal do kroku. Miesto, kde mal namierené, už nebolo ďaleko. Pred ním sa pomaly začala črtať silueta sivej budovy. Nevyzerala lákavo. Vlastne ako nič v tomto bohom zabudnutom meste, samozrejme vynímajúc zopár bohatších štvrtí. Bol to len obyčajný kváder, s tromi radmi okien a mohutnými dubovými dverami na prízemí, narýchlo obhádzaný omietkou, ktorá sa aj tak už skoro celá zviezla dole. Ako zakaždým, odignorujúc strážnika pred vchodom, bezmyšlienkovite vstúpil.

„Ráno.“ Precedil nedbanlivo malej, zavalitej postavičke, poskakujúcej pred vitrínou s liekmi.

„Ideš neskoro, Angelo.“

„Viem, zaspal som, prepáč.“

„Ty aj spíš?“

„Vlastne nie. Zlá výhovorka.“

Červenolíci chlapík sa prekvapujúco rýchlo zvrtol. Na tvári mu hralo ľahké pobavenie. „Tak fajn, dosť bolo rozkoše, čo keby sme sa dali do práce. Pohovoriť si môžeme aj pri tom, nie?“ zobral striekačku a zo sterilného bubna ihlu. „Angel, dnes si ešte bledší ako zvyčajne. Čo ti je, pozrel si sa do zrkadla, či čo?“

„Veľmi vtipné, Michael.“ Zatiahol Angelo a zahľadel sa z okna. Vychádzalo slnko. Zažmurkal a znechutene zvesil žalúzie. Krátke ticho, čo nasledovalo, prerušilo tlmené zaklopanie na dvere. Michael len prevrátil očami, injekciu položil na tácku a pobehol do predsiene. „Á zlatíčko, čo tu robíš? Mám tu pacienta, ale rád vás zoznámim, keď si už tu.“

Do malej ordinácie vkročilo istým krokom dievča. Keby ste ju stretli na ulici, asi by vám neupútalo pozornosť o nič viac ako zaprášená reklama na limonádu, čo si na plochej streche domu pri ceste velebí už zopár pekne dlhých rokov. Aj keď niekto by mohol poznamenať, že je istým spôsobom príťažlivá, ale povedzte mi, kto už len má teraz čas obzerať sa po ľuďoch, ktorých pravdepodobne už nikdy nestretnete. Ale keby ste sa predsa len unúvali, všimli by ste si dlhých nôh vo vysokých kanadách, ktoré trochu koketne, avšak na prvý pohľad nevinne odkrývala kratšia sukňa. Útlu postavu jej lemovala čierna blúzka a živú tváričku s broskyňovou pleťou zdobil hravý úsmev. Mimovoľne si odhrnula krátke vlasy farby piesku z čela a zahľadela sa na neznámeho. Angelo jej nevenoval pozornosť, ani sa len na ňu nepozrel. Myslel len na ďalší bezvýznamný deň v jeho živote, na ďalší odber krvi, čo mu aj tak nepomôže. Za tie roky, čo sem chodil, mu nepomohlo ešte nič. Už aj uvažoval, že prestane, ale Michael bol do výskumu tak pohrúžený, že mu to proste nemohol pokaziť. Niečo mu hovorilo, že by nemal.

„Angel! Angel, dnes si ešte divnejší, ako zvyčajne. Angel, tak pozrieš sa na mňa konečne?“ nervózne trkotal doktor. Angelo sa znudene otočil, no keď uvidel dievča, striasol sa. Bože, čo tu robí! To nie je možné! NIE! Zmätene pozrel na Michaela. „Toto je moja neter a zároveň bývalá pacientka, Amellia.“ Jemne sa pousmiala nad Angelovým nervóznym pohľadom. Očividne sa nepamätala, že sa už raz videli.

„Bývalá pacientka?“ spýtal sa Angelo ešte zmätenejší.

„Áno, už odmalička bola takpovediac, iná.“

„Tak povediac.“ zatiahla posmešne Amellia.

„Ešte kým som ťa nespoznal, venoval som sa jej telekinetickým schopnostiam. Bola to moja prvá väčšia štúdia. Chýbalo už len máličko a svet by mohol odostrieť rúško tajomstva nad takto obdarenými ľuďmi. Vieš, toto nie je len hlúpe ohýbanie lyžičiek, či kadejaké levitovanie, ktorým sa živia akurát tak cirkusanti. Toto je niečo viac. Vieš o tom, že obyčajní ľudia ako ja či...“ na chvíľu sa odmlčal vo svojom zapálenom monológu a hodil pohľad na Angela. „ No...Využívame len desať percent svojho mozgu. Ale ľudia ako Amellia majú svoj potenciál o niečo väčší. Skúmaním sa brány do ľudskej psychiky otvárajú, a čo ty vieš, kde budeme o sto rokov. Možno sa už vôbec nebudeme musieť dorozumievať verbálne! Ale čo ona? Radšej mrhala čas s tými jej priateľmi. Ani nevieš, Angel, ako ma to bolí, že chce svoj vzácny dar len tak hodiť do koša. A pri tom neokráda len sama seba, ale aj celú vzdelanú spoločnosť! Ale dievča má vlastnú hlavu. Ako keby som videl svoju sestru.“ Doktor si melancholicky povzdychol, „Mell, choď prosím ťa dozadu, o chvíľu som u teba.“ Síce nedostala šancu na obranu, s ľahkosťou sa nad tým povzniesla, pretože bolo známym faktom, že keď doktor dostane možnosť hovoriť o svojej práci, nikoho nepustí k slovu. Dnes už vážne na ďalšie prednášky nemala chuť. Svižne sa preto zvrtla na podpätku a odpochodovala. Angelo sa nezmohol na nič viac, ako na prekvapené zízanie. Nebyť dospelým, otvoril by ústa, ale to už predsa len bolo pod jeho úroveň. Precitol, až keď mu Michael zamával rukou pred tvárou. „Dúfam, že si si plne vedomý kto v skutočnosti si, Angel. Nenúť ma ti nedôverovať!“ Precedil cez zuby a zároveň bral injekciu do ruky. Angelo zavrel oči. Už to robil nespočetne ráz, ale krv by ho iba zbytočne rozrušovala.

Prebral ho až hovor vo vedľajšej miestnosti. Pootvoril oči, v ordinácii bol sám. Počul, že sa tlmený ženský hlas začína trhať do nepravidelných vzlykov. Aj keď počul lepšie, ako ostatní ľudia, nerozoznával slová. A veľmi ho to ani netrápilo. Dotieravý pocit malátnosti mu stále opantával myseľ. Znova zavrel oči a viac sa o nič nestaral. Tak ako vždy.

Po hodine a pol sa odber skončil. Zakiaľ doktor prevádzal rozbor Angelovej krvi, pri čom hľadal zmeny v jej zložení, pacient sa pomaly preberal. Nevšimol si, kedy odišla Amellia, keďže pri každom odbere ho opúšťalo vedomie. Avšak nechcel v Michaelovi vzbudiť neoprávnené podozrenie. Radšej ticho sedel v zaprášenom kresle a čakal až mu prestane búšiť v hlave. Bol dosť vyčerpaný a keby sa teraz postavil, zakrútila by sa mu hlava... oh, aký slabý je ľudský organizmus... stačí malá strata životodárnej tekutiny a človek zbledne ako stena, opustia ho všetky sily, fyzické i duševné. Poznal to. Videl to.

Teraz mal niekoľko hodín času, až nastane ďalšia kúra. Normálny človek by stiesnenú ordináciu považoval za väzenie. Nezvládol by tu vydržať zavretý, utiekol by pri prvej príležitosti. Von, nič nie je predsa lepšie, ako cítiť teplý dotyk slnečných lúčov na tvári, počuť hádky vrabcov na streche a vidieť trochu zelene, aspoň takej, akú poskytuje prachom presýtené mesto. Potešenie pre človeka každodenného. Angelo však už dávno opomenul takéto zbytočnosti. Zistil, že ak ešte niečo má v jeho nezmyselnom živote zmysel, je to hlad po informáciách. Rozvíjanie intelektu, ako by to nazval doktor. Plynulo hovoril už trinástimi jazykmi, venoval sa rímskemu rečníctvu a gréckej filozofii. Na čítanie mal predsa mnoho času. Zakaždým si zobral tú kopu papiera, do ktorej ľudia zaznamenávali svoje drísty už pár tisícročí, sadol do kúta a nevnímal Michaelove občasné poznámky. Stačilo, že ho pravidelne zásobil knihami zo svetových knižníc a z času načas si mohol upiť z hustej tekutiny v pohári pred sebou. Pripomínala už trochu zašlý paradajkový džús. No čo, paradajky sú predsa zdravé!

„Angelo...“ začal doktor znepokojene. „Zvýšená hladina hormónu V. Asi by sme mali zvýšiť dávku, lebo sa tvoj stav môže zhoršiť. Dúfam, že to nemá žiadny súvis s... ANGELO!“ „Kľud...“

„Nesnaž sa so mnou zahrávať.“

„Vidíš niekoho, kto by si to dovolil?“

„Ako chceš. Nemá to zmysel. Môžeš mi venovať chvíľku zo svojho cteného času?“

„...Že by bol ctený...“ Angelo neprítomne pozrel na doktora, ale akonáhle prevrátil stranu v opise Cicerovej učebnice rétoriky, zas sklonil hlavu.

„Mohol by si prejavovať aspoň trochu záujmu o to, čo sa deje okolo teba, Angelo.“ Michael začal byť už očividne dosť nervózny, ale Angel sa rozhodol, že doktora ešte trochu podusí. Vždy sa mu ho podarilo vytočiť.

„Michael, som celý napichaný z toho tvojho záujmu...“

Farba doktorovej tváre začala pomaly nadobúdať cviklový odtieň, hlas sa mu už trochu triasol, no pokúsil sa zachovať si chladnú hlavu. V rámci možností, samozrejme. „Neviem, prečo si s tebou ešte vôbec ničím nervy.“

„Chceš predsa zachrániť svet...“

„Angelo, ty...! Zajtra sa nevracaj!“

„Po koľký krát... asi by som si mal začať robiť zárezy na palici, nemyslíš?

„Si drzí!“

„To som ja...“

„Ty ma nevytočíš...“

„Musím ťa sklamať, doktorko, už sa stalo...“ na Angelovej tvári sa mihol záblesk pobavenia.

Michael radšej rezignoval. Jeho pacient stále preukazoval, že má v niečom navrch. „Vráťme sa k práci.“

„Ja som neodbočil...“

Doktor sa prudko nadýchol, ale poznámku radšej prehltol. „Máš zvýšenú hladinu hormónu V. Neviem, čo to spôsobilo, ale keďže sa zajtra nechcem o ničom dočítať v novinách, radšej zvýšime dávku.“

„Že sa ešte vôbec snažíš... nebolo by ľahšie to so mnou skoncovať?“

„Nezačínaj zas!“

„Koľko rokov si s mojím prípadom už stratil? Sedem? Osem? A donieslo to nejaký úspech? No...povedzme, že počet námetov na šťavnatý pokec dvoch susediek na dôchodku za posledné roky trochu klesol... ale dobre vieš, že ma nevyliečiš.“

„Zvýšime dávku.“

„Ako povieš. Rob si čo uznáš za vhodné.“ Povedal Angelo rovnako bez záujmu, ako všetko predošlé. Odložil knihu a presadol si späť do kresla. Doktor najprv začal s akupunktúrou, novým spôsobom, ktorý zaviedol asi pred mesiacom. Dakde sa dočítal, že je účinnejšia ako obyčajná transfúzia. Spočiatku síce zaberala lepšie a pacient pocítil určité zmeny, ale pomaly sa všetko vracalo k pôvodnému stavu. Aj keď sa Angelo chcel zmeniť, znova to bolo dosť ťažké ovládať sa.

Červánky ešte naposledy láskali nebesá a deň práve odovzdával žezlo moci kráľovnej noci, keď tí dvaja skončili. Keď slnko už úplne zapadlo, Michael ho poslal domov. Angelo sa zas cítil ako omámený. Ako vždy. Ale niekde v hĺbke tušil, že to, čo robí doktor je správne, aj keď si to plne nepripúšťal. Vlastne... akoby mal dojem, že sa už nemusí bridiť sám sebe... akoby bol čistejšia bytosť, ktorá má šancu na Božie svetlo. Nie. Zas až takto nie. Práve schádzal po schodisku, keď sa zaoberal podobnými myšlienkami. Vchodové dvere sa zabuchli. Nebral to na vedomie. Nižšia postavička s batohom veľkým ako ona sama začala svižne klusať po schodisku. Keď uvidela schádzajúceho muža, zarazila sa. Na prudký pohyb sa zo svojej flegmatickej nálady prebral dokonca aj Angelo a príchodzej venoval letmý pohľad. Prekvapil sa, no pokračoval aj naďalej vo svojej ceste dole, so sklopeným zrakom. Zišiel ešte dva schody, ale potom to už nevydržal. Obzrel sa. Nevedel prečo, ale proste sa musel obzrieť. Amellia sa nepohla z miesta. Oči sa im stretli. Boli ako prepojené neviditeľnou stuhou. Neodvážil sa pretrhnúť to spojenie. Líca dievčaťa sa zaliali červeňou, pery sa pousmiali a pomaly začala vystupovať hore. Pokynula rukou ako na pozdrav a už jej nebolo. Angelo zažmurkal a neisto sa vrátil k pôvodnej činnosti... k zostupovaniu zo schodov. Vonku sa ešte nechápavo obzrel na strážnika pred dverami, ktorý mimochodom, akoby sa od rána ani nepohol a rozbehol sa ulicou, pričom mu dlhý plášť dosť nepohodlne plieskal do nôh.

Zastal až pred panelovým domom. Vo väčšine z okien nad ním sa už mihali svetielka idylickej chvíle rodinky pri spoločnej večeri, kde otecko s mamičkou s láskou pozerajú na svoje detičky, ako sa pri stole ohadzujú špagetami. V pozadí rádio hlása každodenné správy, kde nezabudne spomenúť ani najnovšie výstrelky smotánky, na ktorú všetci tak s bázňou v očiach vzhliadajú. Čo na tom, že tisícky iných boli ušliapaní vládou novodobého kráľa, čo hlása spravodlivosť a všade zneužíva pojem „vláda ľudu“. Čo na tom záleží. Veď ono sa to poddá. Časom skrotne aj ten najdivší kôň. A keby sa niekto predsa len postavil na odpor, rýchlo skloní hlavičku. Lebo o ňu príde. Oh, aká je len sladká ľudská zaslepenosť. Ak sa ma niečo priamo nedotýka, je to až príliš vzdialené, takže len myknem plecom a pokračujem cestou najmenšieho odporu. Mám predsa iné problémy, čo ma zamestnávajú. Nevinní ľudia si to proste zaslúžia, lebo nežijú v takej „vyspelej spoločnosti ako my“. Kto je iný, má iba jedno právo. Jednu výsadu. Živiť svätých tam hore prácou svojich zakrvavených dlaní, zakiaľ oni nad nimi držia prst spravodlivosti, ktorý svojím ohnivým tieňom bojuje za slobodu. Oh, aké je to krásne byť normálnym. Nečinným.

Kľúč zacvakol v zámku. Dvere odhalili malý byt, s trvalo zatienenými oknami. Tapety sa už dosť dlho skláňali k zemi a ani podlahe by neuškodilo trochu vody. Dominantou bola veľká drevená knižnica, lemujúca dve steny izby. V pravom rohu si velebilo už dosť otrhané kreslo, so stolom s porozhadzovanými knihami pred ním. Vo vedľajšej miestnosti bola pôvodne kuchyňa, ale podľa toho, v akom stave sa nachádzala, bolo ľahké usúdiť, že sa netešila častejšiemu používaniu, ako rozváľané lôžko, nie, kultivovanejší ľudia by to považovali za urážku, rozváľané hniezdo vrabca v komíne- to by bol priliehavejší názov, ktoré zaberalo svoje čestné miesto tam, kde by normálni ľudia mali sporák. Majiteľ bytu sa očividne tešil zo spania (ak k tomu vôbec došlo) v uzavretých priestoroch. Všetko sa chválilo značnou prikrývkou prachu, za ktorú by sa nehanbila ani novoobjavená hrobka egyptského faraóna, a keďže jediným zdrojom svetla bola len chabá lampička na už spomínanom stole, byt pôsobil ešte zatuchnutejším dojmom. Normálny človek by sa iba prekrižoval nad takýmto výjavom a bol by rád, že on tu bývať nemusí.

Zväzok kľúčov odložil na poličku pri dverách, plášť prehodil na zlomený vešiak a so značným doprovodom závoja prachu dopadol do kresla. Chvíľu len tak sedel, s opretou hlavou a zrakom upierajúcim sa k stropu. Nečakane so sebou šklbol a tvár mu spočinula v bledých rukách. „Dočerta Angelo! Čo to s tebou je? Toto... toto predsa nie je správne. To musí byť nejaký omyl! Chyba...“ hlas sa mu zlomil do šepotu „Ty predsa nemôžeš... Ona... Ty si predsa iný! Nemôžeš sa predsa... Nie, to nie je možné. Nemysli už konečne!“ prudko vstal a päsťou vrazil do steny. „A sakra!“ snažil sa vykliesniť ešte stále zovretú päsť z priečky, keď sa zdola ozvalo tlmené pobúchanie o plafón. „Samozrejme babi... skús preraziť stenu a BYŤ PRI TOM TICHO!“ zvrieskol podráždene. Ďalšie zaklopanie. „Bodaj by ti tá metla padla na hlavu, ty stará striga!“ Dodal znechutene. Ako pohodil hlavou smerom ku knižnici, jeho čierne vlasy, inokedy neposlušné, mu spadli do očí.

* * *

Budík sa svojím nepríjemným hlasom zarezával do hlbokého ticha. Angel po ňom šmaril knihu. Podľa zúfalého vzdychu, ktorý budík ešte stihol vydať bolo jasné že si už viac nezazvoní.

Nespal. Už si ani nepamätal, kedy to robil naposledy. A pravdu povediac, ani mu to veľmi nechýbalo. Nemal rád tú smrteľnú strnulosť, čo zaplaví telo, keď sa snaží spať. Každopádne, bolo načase ísť do strediska. Včera to skoro nestihol. Nepríjemne pálivé pomyslenie na plameň a popol ho poháňali vpred. Keď zagánil na strážnika pred dverami, bola ešte dobrá polhodina do východu. Ten sa fakt asi nehýbe!

Váhavo zaklopal na matné dvere, nik sa neozýval. Doktor bude asi dole na rannej káve. Vždy tvrdil, že sa bez nej nevie prebrať. Niekto sa nevie prebrať bez kávy, iný bez niečoho iného, čo by normálni ľudia nazvali chorým. Toľká tolerancia a láska k svojmu blížnemu... Skúsil kľučku. Nebolo zamknuté. Prešiel ordináciou do malej, ale útulnej izby vzadu. Aj keď bola dosť strohá a sterilná, ako vlastne všetko v ordinácii, ale útulnou by sa v porovnaní s Angelovým bytom dala nazvať aj psia búda. Niekedy tam chodieval, keď si potreboval oddýchnuť. Teda do tej miestnosti. Otvoril dvere a zarazil sa. Na pohovke ležala Amellia, deka jej skĺzala z nôh. Trochu podišiel a prikryl ju. Pod jeho dotykom sa detsky usmiala. Nemohol sa ubrániť myšlienke, že vyzerala istým spôsobom... rozkošne. Ako odťahoval ruku, jemne sa dotýkal prikrývky. Aj keď bola mladá, vyžarovala z nej neopísateľná sila, ktorú však mohol cítiť iba on. Znova ho to premklo. Naklonil sa bližšie, už cítil jej teplý dych na perách, bližšie, k bielemu krku, už to zas cítil, ako za starých čias... bližšie... cítil život... bližšie... trhol so sebou, ordináciou zazneli kroky. Zdesene sa pozrel na zavreté dvere a potom mu zrak skĺzol na spiacu. V tejto chvíli sa nenávidel. Pokúsil sa oslobodiť z previnenia útekom von.

Doktor sa nedôverčivo zamračil.

„Nepovedal si mi,“ začal pomaly Angel ukazujúc na izbu za sebou „že tu je.“ Michael ho ešte chvíľu pozoroval nepríjemne prenikavým pohľadom, až napokon zatiahol do zachmúreného tónu. „Áno, musela prespať tu. Sestra sa zbalila a ušla s frajerom. Pre otca Melly prakticky neexistuje. Nemá nikoho, je bez príjmov a byt by jednoducho neutiahla. Tak bude bývať u mňa, ale ešte nemám dokončený byt, takže toto je len prechodné riešenie. Angelo?“

„Áno?“ hlas sa mu triasol.

„Neurobil si nejakú hlúposť.“ Michael z neho nemohol spustiť oči. Mať teraz najmenšie podozrenie, dokázal by sa uchýliť k najhoršiemu hriechu. Angelo stál bez pohnutia, viečka sklopené k zemi. „Sadni si.“ Pokynul mu doktor. Nemal inú možnosť, iba mu slepo dôverovať. Iba blázon môže dôverovať bláznovi, ale neostávala mu iná možnosť. Chcel mu veriť.

Sedel v kresle, s rukou nevládne položenou na nízkom stolíku, keď sa za ním otvorili dvere. Mellia vstúpila do ordinácie a akonáhle ho uvidela, krv jej zaliala inak mramorové líca: „Ty si tu?“ Angel zdvihol ťažké viečka. Prisadla si na stolík vedľa. „Prepáč, že som tu len tak,“ poznamenala ukazujúc na vyťahané tričko, v ktorom spala, „ale nevedela som, že tu už strýko niekoho má...“ na chvíľu sa so zaujatím zahľadela na zatiahnuté žalúzie. „...ale... keby si mal čas... nechcel by si dnes večer ísť do mesta? Teda... tu sa nedá s nikým normálne porozprávať, aj keď som strýkovi nesmierne vďačná. Teda... iba keby si chcel.“ Svoju ostýchavosť sa pokúsila zahnať letmým úsmevom. Angelo neprítomne prikývol. Dievča naradostene vstalo a uštedrilo mu hodvábny bozk na líce, taký jemný, ako dotyk motýlích krídel: „Tak dnes o ôsmej?“ Usmiala sa ešte žiarivejšie a odcupkala ako malé dieťa. Prirovnanie, „sedel ako obarený“ by v tomto prípade bolo úplne na mieste. Miesto, kde sa ho dotkla, mu horelo zvláštnym teplom, čo sa rozlievalo až ku končekom prstov. Zaplavený pocitmi, ktoré už dávno mali vyhasnúť, dotkol sa toho pozostatku slnečného lúča na bielom snehu. Už naozaj nič nedávalo zmysel. Sladká príchuť malátnosti mu opantávala zmysly. Možno to bol len sen. Niečo, po čom tajne túžil a ani o tom nevedel. Tá hra so spomienkami a fantáziou. Iba oprel hlavu o operadlo a znova zavrel oči.

* * *

Večerné ulice pôsobia opustené, ale nevadí im to, byť láskané matným svetlom pouličných lámp. A keď niekto predsa len naruší ich posvätné ticho, s radosťou ho oblapia do temnoty a len sa im zachce, vedia privodiť ešte temnejšie myšlienky. To sa stáva, keď je človek sám. Keď necíti blízkosť spriaznenej duše. Noc má úplne inú čarovnú moc na blížencov, čo sa ruka v ruke rozprávajú bez slov.

Po prvýkrát sa necítil ako utopený v tme vyschnutej studne. Rozprával sa s osobou, ktorú mal rád. Naozaj rád. Toto dievča na ňom dokonca vykúzlilo úsmev. Vlastne, každý milimeter jeho tela sa radoval pri pohľade na jej žiarivé oči. Mihali sa v nich svetielka mladosti a radosti zo života. Toto už nebol sen, ale skutočnosť. Naozaj bola pri ňom. Dotyk tej sladkej bytosti bol pravý, ako ten mesiac, ako tie hviezdy, ako ten vzduch, čo dýchal.

Prechádzali sa dlho. Hviezdy už dávno mrkali na čistom nebi, keď Amellia zrazu stíchla v živom monológu. Upútali ju Angelove oči, prekrásne a pritom tak chladné, akoby im osud uštedril veľké strasti. Také hlboké, až mala strach z utopenia, avšak keď už cítila ich chladivé objatie okolo krku, narazila na hrubý ľad, ktorý ju nepustil ďalej. Ona sa však chcela ponoriť hlbšie. Nemohla. Za ľadovou kryhou dohorieval posledný plamienok nádeje. Keby sa jej len podarilo k nemu prebiť a dopriať mu blahodárny kyslík, aby sa rozhorel. Stáli mlčky, skúmali si navzájom duše. Amellia sa váhavo naklonila a vdychovala jeho ľadovú vôňu, pri ktorej ju šteklili zimomriavky za ušami. Angel ju však jemne odtisol od seba: „Amellia, ja, vieš... ja... my nemôžeme. Ja som... ja som iný ako ty.“ Amellia ho utíšila jemným pritisnutím prstov na pery. Oči sa jej leskli. „Ja viem.“ vzdychla tlmene.

Išli mlčky. Každý hľadal vhodné slová, ale nikto sa neodvážil prerušiť ťažké ticho. „Angel, ja viem, ja viem kto si.“ Strhol sa. Vyzeral ešte bledší, ako zvyčajne. „Angel, ty si...“ očividne hľadala jemnejšie slová na vyjadrenie bolestnej reality. Vedel, že objavila jeho tajomstvo, len sa to bojí vysloviť, aby neranila jeho aj seba, zle vybranými slovami. „No povedz to! Že som čo. Upír? Há! Áno, máš pravdu, očividne to vidno, že?“ skríkol vysokým hlasom. „Angel!“ bránila sa Amellia so slzami v očiach.

„Vidíš? Takýto je medzi nami rozdiel.“ zašepkal už zlomeným hlasom a zotrel jej slzu z líca. „Ja už nie som človek. Ja už nemôžem cítiť. Slzy mi už dávno vyschli.“ pozrel Amellii do očí, ktoré sa stále trblietali horkými diamantmi. „Prepáč mi to, Amellia. Ja som nechcel, ale toto naozaj nie je správne.“ Odvrátil pohľad k zemi. „Prepáč.“ Pustil jej ruku, ktorú nevedomky uchopil a bez iného slova odišiel.

„Angel, ja... Ang...“ neotočil sa. Nechal ju tam, samú stáť uprostred ulice. Už nevidel, ako si zronene prikladá dlane k ústam. Už nevidel, ako sa zviezla na kolená. Už nevidel nič, lebo nechcel otvoriť oči.

Bezmyšlienkovite sa túlal po uliciach. Na rohu jednej obzvlášť zastrčenej a tmavej, dal oddýchnuť svojím nohám. Oprel sa o roh murovaného domu. Pohľad na strieborný mesiac na pár sekúnd zakryl mliečne biely dym. Jedna z malicherností, ktoré mu zostali ešte z čias ľudskosti. Vtedy to bolo nanajvýš moderné, aj školáci skrytí v kríkoch sa potajme chceli vyrovnať hviezdam z nemého plátna, keď si navzájom podávali cigaretu, čo jeden z nich potiahol otcovi z tabatierky. Vtedy tam tiež sedel učupený v kruhu rovesníkov, skrývajúc svoju existenciu pred sliedivými očami školníka. Vtedy. Ako to len smiešne znie. Vtedy, keď mu v žilách kolovala ešte nepoškvrnená krv. Vtedy, keď si ešte neuvedomoval okolitý svet. Vtedy, keď si ešte mohol užívať bezstarostného života, pod ochranou rodičovských krídel. Vtedy... koľko rokov už vlastne uplynulo? Sto? Stodvadsať? Rátať roky nemalo v jeho prípade zmysel. Bolo mu súdené... nie, bolo to jeho prekliatie žiť večne, až pokým mu posledný boží súd pretne niť bezcenného bytia na Zemi a potom bude sedieť pred bránami nebeskými. Boží súd. Vtedy... ešte predtým, ako... ako podstúpil krvavý krst... by sa božieho súdu nebál. Mal svedomie čistejšie ako studničná voda, bol len nevinným dieťatkom. Božím dieťatkom, ktoré verilo v všemohúcu moc nášho stvoriteľa. Dieťatko, ktoré nedeľu, čo nedeľu v doprovode starej mamy, okrášlenej mnohými vráskami, spovedalo sa poslušne pred spravodlivou Božou tvárou. Ale teraz, bridil sa len náznaku akejkoľvek svätosti. Pred hostiou pokorne cúval, strieborný krížik mu pálil zreničky a v blízkosti svätenej vody sa zvíjal v kŕčoch. Ale prečo?! Prečo, keď sa teraz hnusí aj Jemu, čo by mal byť nekonečne milostivý, prečo to naňho vôbec dopustil? Nebola to jeho vôľa stať sa nemŕtvym. Jemu, čo sa vždy snažil dodržiavať Desatoro (tých pár detských prehreškov sa predsa nemohlo rátať!) bolo navždy odoprené vstúpiť cez nebeské brány. Spravodlivá tvár Božia sa navždy odvrátila v tú osudnú noc, keď mu oná čierna postava dala zachrípnutým hlasom na výber medzi smrťou a životom. Životom. Keby to vtedy vedel, nebál by sa zomrieť. Ale je to v povahe človeka, triasť sa ako osika o svoje maličké bytie. Vtedy jeho pery po prvý krát zvlhli pramienkom životodárnej tekutiny. Vybral si živorenie plné nevinnej krvi. A za to teraz mal večne pykať. Aj v tom bolo jeho prekliatie. Keby sa aspoň nestala ďalšia chyba! Nemal si pamätať na minulosť, nemal mať žiadne pocity, okrem jedného, chuti mstiť sa svetu za toľkú spravodlivosť nášho Všemohúceho! Po rokoch si však začal uvedomovať svoj smrteľný hriech a to mu rozdieralo vnútro. Striasol sa. Hodil ohorok na chodník a červené svetielko zašliapol vlhkou podrážkou. Zrak mu spočinul na dvoch ženách oproti, stojacich v chlade noci, obliate žltým svetlom lampy nad nimi, ako kývajú okoloidúcemu autu a pri tom koketne pohybujú telom. Ich sýto červené pery sa výrazne usmievali, v snahe zviesť mužskú náruživosť. Angel sa pousmial. Zvláštne... pred časom by jedna z nich, jedná z tých bohýň lásky, povoľných ako baránok pred obetným oltárom, skončila v jeho tesnom objatí. Kochal by sa ladnými tvarmi, nechal by sa podmaniť jej skazenej vôni. Ach koľká malichernosť pred tým, ako posledný krát vydýchne ten padlý anjel bez krídel, na pokraji spoločnosti, odsúdený k zániku. Nik sa oň nezaujímal, aj keď všetci vedeli, že existuje. A nebodaj sa dostal na svetlo sveta, ľudia sa otáčali chrbtom a svojím dietkam zakrývali oči pred toľkou hriešnosťou. Tieto dve ženy boli vlastne ako on. Mnohé z nich boli podobne donútené k tomu byť, čím sú. Och koľká spravodlivosť. Ale predsa ešte úplne nezahynula. Stále tleje ako uhlíky v dohasínajúcej pahrebe. Tieto už nemajú jasne červenú farbu, ani veľa tepla nevyžarujú, ale stále sú tam. Stále vedia popáliť zvedavú ruku decka, čo všetko musí chytiť a následne strčiť do úst. Michael. Jediný z mála, čo dokázal mať súcit aj s hriešnou spodinou. Aj keď v prípade Angela to možno bola len holá zvedavosť, ten mu za aspoň chvíľkové oslobodenie bol nekonečne vďačný. Istým spôsobom ho miloval a nenávidel zároveň. Miloval, za toľké porozumenie a zapálenie pomôcť jeho chorej bytosti a tým zachrániť ostatné, a nenávidel za to, že si bol až príliš vedomý jemných vrások, čo mu brázdili tvár pod očami a okolo úst. Nebude tu s ním večne a po tom, ako sa jeho spravodlivej duši dopraje pokojného odpočinku, všetko sa vráti do starých koľají. Desil sa tej myšlienky. Znova sa pozrel na tie dve, oblizol si až neprirodzene biele zuby s nápadne dlhými a ostrými špičákmi. Nedbalo hrabol do vlasov a radšej sa odvrátil pred pokušením.

* * *

Prešlo už zopár dní, a Angelo sa zas uzavrel do seba. Stále musel pravidelne navštevovať ordináciu, ale pri rozhovore s doktorom sa obmedzoval len na zopár bezvýznamných slov. Ten jeho náhle zmeny nálad dobre poznal, a už pred časom ich prestal brať osobne. Dokonca bol pokojnejší, lebo Amellia sa už odsťahovala k nemu a prisľúbila, že do strediska sa jej moc chodiť nechce. Veril Angelovi, veril aj svojmu výskumu, ale teraz mal predsa len istotu.

* * *

V súvislosti s Angelom sa dajú používať len samé klišé, typu: „Bol piatok, ako každý iný.“, ale keď si to tak zoberiete, dni sa preňho už dávno prestali vymykať až desivo pravidelnej jednotvárnosti.

Bol veľmi zmorený po sparnom dni a dlhom odbere krvi. Slnko zapadlo, Michael sa už rozlúčil a odišiel z ordinácie pod zámienkou, že si potrebuje overiť niektoré údaje, ale Angel dobre vedel, že išiel pozdraviť kolegyňu, čo opaľuje už od kedy sem začal chodiť. Zvesil kabát a ignorujúc zrkadlo pri dverách, vyšiel aj on. Na chodbe si spomenul na knihy od Michaela. Ráno ich odkladal do vedľajšej miestnosti. Vrátil sa a bez záujmu otvoril dvere. To, čo videl, ho nesmierne prekvapilo. Vedel, že Amellia sa už odsťahovala, lebo ju už nevídal, ale teraz tu spala ako vtedy, keď ju videl po prvý krát. Bolo mu trochu divné, že ju nepočul keď prechádzala okolo, čo určite musela, ak sem samozrejme nevyliezla oknom. A bol si viac než istý, že doktor taktiež nevedel o jej prítomnosti, inak by bol nervóznejší a nenechal by ho bez dozoru ani na sekundu. Sadol si do zaprášeného kresla, a pozoroval ju, ako pomaly a pravidelne dýcha. Mohol by tu sedieť aj hodiny. Nečakane sa zamrvila a otvorila oči. „Čo pozeráš?“ Neodpovedal. Pozerali si do očí. Amellia sa po chvíli odvrátila a pohľad jej radšej spočinul na strope.

„Dlho si sa neozvala.“

„A čo som mala robiť. To som nebola ja, kto odpochodoval.“

„Ale ja..“

„Nie Angel, to som už počula.“

„Ale ja...“

„Nenamáhaj sa.“ povedala bez záujmu, so zavretými očami a rukami založenými za hlavou. Ticho prerušil len vrzgot starého kresla. Angelo si presadol na pohovku k Amellii. Jemne jej odhrnul vlasy z čela. Pohladil jej tvár. Nebránila sa jeho prítomnosti, no neobzrela sa. Dlho nad tým rozmýšľal, ale až teraz, keď ju videl sa rozhodol. Váhavo sa naklonil. Jej dych ho pošteklil na perách. Naklonil sa ešte bližšie a jemne pobozkal biely krk. Striaslo ju, no inak sa nepohla. Pritiahol sa bližšie a objal útle boky, jej dych sa zrýchlil. Ďalší bozk na hrdlo, teraz o niečo vyššie. Cítil, ako mu horia pery. Verila mu, aj keď ho kruto pokúšala. Nechcel jej ublížiť. Chcel len cítiť jej teplo. Jej blízkosť. Úplne ho ten neznámy pocit pohltil. Ďalší bozk na hrdlo, plné prúdiacim životom. A ešte jeden. Pohla sa, on hodil vystrašeným pohľadom ako dieťa, ktoré rodič pristihne pri čítaní zo zakázanej knihy. Dotkla sa jeho detskej tváre, prsty jej zľahka prechádzali po horúcich perách. Tak horúcich, že tvorili neuveriteľný kontrast s jeho pevnými rukami. Po prvý krát povolila niekomu dostať sa k nej takto blízko. Šteklili ju zimomriavky za ušami. Zatúžila, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. Ich pery sa navzájom našli. V tej chvíli mu teplo z jej úst zalialo chladné telo. Cítil, jej srdce splašene biť v jeho hrudi. Amellia pomaly otvorila oči. Nič nepovedala, iba naňho mlčky pozrela. Jeho oči už neboli také, ako v ten večer. Už neboli také chladné. V hĺbke videla ľad, s veľkými trhlinami. K plamienku za ním prenikal vánok a prebúdzal ho k životu. Podarila sa jej to.

* * *

Dvere do ordinácie sa zavreli. Michael vošiel dnu s kopou spisov v rukách.. Amellin pohľad skĺzol ku dverám od izby. Chcela niečo povedať, ale hlasný výstrel prerušil jej slová. Niečo ťažké duto spadlo na zem. Dupot nôh, zapraskanie dverí, zavretých nadmernou silou a potom už len mrazivé ticho. Angel sa rýchlo postavil. S hroznou predtuchou vybehli do ordinácie. Na zemi ležal Michael. Plášť bol na jednom mieste zmáčaný od krvi. Amellia sa rozbehla k strýkovi. Plakala. Angelo sa nezmohol na nič viac, len ticho stál. Nechcel sa pliesť do ľudského trápenia. Strýko jej bol jedinou rodinou. Okrem neho nemala nikoho. A teraz tu len sedela a nemohla mu nijak pomôcť. Pozrela na Angela. „Prosím ťa, pomôž mu. Prosím. Viem, že to dokážeš.“

„Amellia, ja...“

„Prosím, je jediný, kto mi ešte zostal.“

Angel sa pozrel na bezvládne telo milovaného priateľa a plačúce dievča. Nevedel, čo má robiť. „Amellia, ja, nie som si istý, či je to správne. A aj keby sa mi to podarilo, už to nebude Michael, ktorého si poznala. Neviem, či mám právo ešte niekomu privodiť také utrpenie, akým prechádzam ja.“

„Prosím.“ Zašepkala a položila si strýkovu hlavu na kolená. Angel pokľakol k nej. Rukou jej súcitne zovrel zakrvavenú dlaň. „Skúsim to.“ povedal jemne a uvolnil zovretie.

„Ďakujem.“ odvetila priduseným hlasom.

Preniesol doktorovo bezduché telo na stôl. Ešte raz sa za ňou obzrel, ale tá už za sebou zatvárala dvere od vedľajšej miestnosti.

* * *

Sedela potichu, tvár mala ponorenú do dlaní. Angel si prisadol a objal ju okolo pliec. Žalostne mu pozrela do očí. Znova boli ľadové. Dotkla sa jeho ruky, triasol sa na celom tele.

„Mal by sa zobudiť o pár hodín. ale neviem ako to prijme. Mohol by byť nebezpečný. Dúfam, že sa zobudím skôr ako on.“ Amellia spýtavo zažmurkala. „Teraz musím... no. Musím zomrieť. To je jediná možnosť ako môžem spať.“ Pri slove spať sa ešte väčšmi zamračil. „V každom prípade buď opatrná a keby sa zobudil skôr ako ja, nepribližuj sa k nemu.“ Naklonil sa a pobozkal ju na bledé čelo. „A teraz ma nechaj samého, prosím.“ Vydesila sa predstavou, že sa niekto môže dobrovoľne ponoriť do smrti ale poslušne vyšla z miestnosti a zatvorila dvere.

V šere ordinácie jej pohľad dopadol na Michaela. Ležal na stole, biely, bez pohybu, bez života. Pritiahla stoličku a sadla si. Bola jej zima, všade naokolo vládlo mŕtvolné ticho. Vyšla by z ordinácie, ale bála sa pohnúť. Bála sa vôbec dýchať, aby nevyrušila pokoj mŕtvych. Pritiahla si nohy k telu a čakala, ani nevedela presne na čo.

* * *

Biela ruka zovrela prsty. Hruď sa prudko nadvihla. Amellia spozornela. „Strýko?“ Michael sa posadil na stôl. Sklenný pohľad mu zablúdil na dieru v plášti a krvavú škvrnu okolo. „Amellia. Zlatko. Čo sa...“ Keď zdvihol zrak, zarazil sa. Zoskočil na zem a pomaly prichádzal k dievčaťu. „Mell, už som ti povedal, že krásne voniaš?“ Amellia vstala a nechápajúc cúvla. „Počkaj.“ Michael sa neprirodzene usmial. Cúvala čoraz rýchlejšie, ale aj strýkov krok sa prudko zmenil. „No tak, kam utekáš. Si krásna, Amelia. A lákavo voniaš...“

„Nie strýko, stoj! Nepribližuj sa! To nie si ty!“ chrbtom narazila na tvrdú stenu. Michael ju obkľúčil rukami: „Doteraz som si neuvedomil, ako lákavo voniaš. Angel mi ešte nepovedal, ako chutí tak prekrásne voňajúca bytosť.“

Snažila sa ho odtlačiť, ale bol omnoho silnejší, ako ona. „Ide z teba strach!“ zaúpela zúfalo.

„Nemyslím si. Poď bližšie.“ Jednou rukou ju k sebe pritiahol a jej dlane, zarývajúce sa do rozložitých pliec si nevšímal o nič viac, akoby to boli husie pierka. Oblizol si suché pery.

Z mladých očí sa pomaly vytrácal život. Ich lesk dohasínal vo večnú tmu. Bledé prsty uvoľnili zovretie a ruka dopadla bezvládne na kamennú podlahu. „NIE! Prestaň! Choď od nej ty zviera!“ Michael sa strhol. Utrel si bradu, nie z toho dôvodu, že by mu po nej stekala krv, aj ten najnevýznamnejší upír vedel piť bez stopy, krvavé ústa mali iba tie zidealizované napodobeniny vo filmoch. Angelo stál vo dverách a uprene hľadel na dievča. Amellia sa zviezla na zem. Mŕtva. Doktor až teraz precitol a uvedomil si svoj hrozný skutok. „Ja, ja som nechcel. Ja, neuvedomoval som si, čo robím. Nevedel som sa ovládnuť!“ zdesene bľabotal Michael.

„Bola to moja chyba, mal som to vedieť.“ zašepkal Angelo chladným hlasom.

„Vieš jej pomôcť?“

„Toto nazývaš pomocou? Neurobím z nej také monštrum, ako z teba!“

Michael pokorne sklopil zrak na bielu tvár svojej netere. Angelom zmietala agónia, no ovládol sa. Na chvíľu sa mu zdalo, akoby jeho existencia mala nejakú nádej na dni presvietené slnkom. Tá však zomrela s posledným vydýchnutím jedinej, ktorú mal rád. Nemohol tu dlhšie zostať. Nenávidel to tu. Nenávidel svet. Nenávidel seba. Zomrel by, keby mohol. Prečo len nezomrel vtedy, keď mal možnosť!

Utekal ako malé dieťa. Malé dieťa, čo sa chce bezhlavo schovať pred prízrakom pod posteľou. Utekal, nevediac kam, len dovolil nohám nezastaviť sa a očiam nezahliadnuť ticho noci. Schodište kostola. Dopadol na kolená a prosil Pána o odpustenie. Nedostalo sa mu odpovede, len kamenný svätci naň zo stien upierali strnulé pohľady. Zdvihol hlavu k oblohe. „Prečo... PREČO? Čo som ti urobil, že mi všetko tak nemilosrdne berieš? PREČO?“ Znova zvesil hlavu, vlasy mu skryli oči. To chladné na líci bola slza? Stiekla mu k ústam a on po storočí znova okúsil jej slanú chuť. Vzdychol. S ťažkosťami sa postavil na nohy a vzhliadol k masívnym dubovým dverám kostola. Odhodlane vystupoval po schodoch. Ako sa posvätené dvere približovali, zosilňoval sa aj ostrý hvízdavý výkrik v jeho ušiach. Bolesťou dopadol na ruky, ale pokračoval ďalej. Kolená a dlane ho neznesiteľne pálili, oči prestali poslúchať svojho pána. Bol odhodlaný. Pokračoval ako vysilený malomocný po štyroch. Keď pozrel na dvere, nemí svätci akoby sa naň posmešne uškŕňali. Vztiahol trasúcu sa ruku na striebornú kľuku. Noc preťal hrozný výkrik prestrašnej bolesti, v povetrí sa vznášal zápach zhoreného mäsa. Dvere unavene odhalili vnútro kadidlom presýteného miesta. Posledné, čo videl, bol obrovský krucifix vpredu. Dopadol tvárou na podlahu, s ranenou rukou pritisnutou k telu a druhou napriahnutou pred seba, zľahka sa dotýkajúc bruškami prstov chladných dlaždíc. Videl ostré svetlo, mysľou lomcoval neznesiteľný hluk, ale aj tak bol pokojný. Konečne našiel teplé náručie svojho Otca. Aj Kristus musel trpieť a pritom bol bez viny. Boží syn trpel podobne ako on. On bol tiež Božím synom, naveky zapudeným, lebo jeho matkou bola zvodná vamp z hlbín pekla. Bol anjelom na zemi. Padlým anjelom bez krídel. Zavrel ťažké viečka. V svetle pred ním sa črtala postavička desaťročného chlapca. „Otče. Otče?“ hlások volal skormútene. „Kde si sa skryl, otče. Vravel si, že tu vždy budeš.“ Podišiel bližšie k ležiacej postave. „Tato?“ kľakol si a Angel zreteľne videl chlapcove modré oči a neposlušné, ako čiernym uhlíkom nakreslené vlasy. „Je vám niečo, ujo?“ spýtal sa chlapec ustarane. „Netrápte sa ujo a neplačte, ani ja nebudem.“ Usmial sa a mäkkou ručičkou pohladil líce ležiaceho. Vtom žiara aj chlapček zmizli a zostalo len chladné prítmie s trepotajúcim sa svetielkom sviece na oltári. Prevládlo ticho. Posvätne pokojné ticho objímajúce nehybnosť svätostánku. Striebristá kvapka nehlučne skĺzla spod čiernych mihalníc. „Otče.“ Slabo vydýchol a opustilo ho vedomie.

* * *

Sedel v kresle s prstami zloženými do striešky a opretými o zovreté ústa. Nemal tušenia, ako sa vtedy odtiaľ dostal. A vlastne mu to bolo jedno. Vedel, že jeho život... nie, toto nie je život. Vedel, že jeho úbohé bytie bude zas prázdne. Stratil všetko, na čom mu kedy záležalo. Sklopil pohľad na obviazanú dlaň. Úplne všetko.

Niekto zaklopal. Neochotne sa zdvihol a šiel otvoriť. V prítmí chodby stála Amellia. Bola neprirodzene biela, ale na perách sa jej rozlievala krvavá červeň. Prešla cez dvere, okolo zaskočeného Angela, do prostred izby a oprela sa o kreslo. Žmurkla a tvár sa jej hravo usmiala, pričom odhalila ostré zuby: „No čo tu tak stojíš, akoby si to vôbec nečakal. Noc sa predsa ešte len začala.“