Vicious Circle

Nechaj ísť, nechaj isť. Však jej to opakujem každý deň už dva mesiace. Čerešňa aj prikývne, dvihne hlavu s pochopením, a žije nasávajúc zvyšky letného slnka. Zvyčajne vydrží do východu mesiaca. Potom skloní hlavu a znásilňuje denník a plyšové lásky. Keď prší, prší jej z listov ako z neba. Po nociach horí, vraví zo sna, spotená, príde a pritúli sa. Je to zvláštne. Ten kontakt je zvláštny, zvyčajne si držíme odstup. Veď ju mám pozorovať, triezvo, bez zbytočných pocitov, čo mätú. Ale tíšim ju, hladím po vlasoch. Vydrž. Zvyčajne sa nechá učičíkať, a zaspí. Na hodinu, dve. A potom znova – prudký nádych a hukot v ušiach. Vraví o stvorení zo snov. Zahalené v závoji, nevidno mu do tváre, ale pritom pohľad cítiť až v zátylku. Stvorenie sedí na posteli a vzťahuje chrastavé ruky k jej hrudi. Paralyzovaná, chce sa pohnúť, nadýchnuť, a hluk v ušiach sa stupňuje až bolí, keď precitne. Bol to len sen, opakujem, keď ju premkýna strach. Veď som predsa spal v rovnakej miestnosti a nikto tam neprišiel. Veď by som počul. Veď už spi.

Vidiny v snoch začali pomerne nedávno. Alebo, ako tvrdí, vrátili sa, asi pred pol rokom. Ale vtedy zaspávala ešte ľahko. Stačilo, že bol P, a bola v pokoji. Alebo, ktovie. Z času na čas zas zlyhávala vo chvíľach nevysvetliteľnej tmy v duši. P ju miloval. Obávam sa, že práve to ju nútilo ubližovať mu čoraz viac. Zvykol som sa jej pýtať, prečo to robí, prečo ho odstrkuje, prečo je vyslovene krutá. Vždy povedala, že ho miluje, ako nikoho, ale že rokmi zabudla žiť, ku koncu už nevedela, či dýcha, iba vo chvíľach bolesti, keď sa sama dohnala do sĺz, keď rozmýšľala nad sekerou zatnutou do dreva. A čo ma najviac popudzovalo, stále v nej rezonovali slová, ktoré jej priateľka vyložila z kariet. Také nezmysli.

***

Človek si môže myslieť, že jed sa časom rozloží. Ale potom by stratili význam všetky arzénové konšpirácie. Príčina smrti sa predsa definuje až z kostí. Koniec lásky tiež. Takže pozor na poháre z kráľovského stola. A pozor na slová.

Čerešňa slová stále berie na ľahkú váhu. Sama odpustí cez noc, preto stráca súd o ranách, ktoré rozdáva jazykom. Ako decko. Keby to bolo na mne, slová by som označil tou malou lebkou s hnátikmi. Nech to má aspoň s výstrahou, a nezbiera ich po lesoch.

P mal svätú trpezlivosť. Mal. Preto Čerešňa, rozmaznaná pocitom istoty, zabudnúc silu vlastných koreňov, teraz neuroticky behá hore a dolu, nesústredí sa na prácu a smoklí nad spomienkami. Vravím, nechaj ísť, veď je mu dobre, konečne sa usmieva a žartuje, tak buď šťastná, že sa oslobodil, a nachádza, čo kvôli tebe zanedbal. A keď ho tak veľmi miluješ ako tvrdíš, tak mu to dopraj. Len-nechaj-ísť.

***

Je mi ľúto, diania posledných dní. Dobre, niektoré sa počítajú do rokov. Veci, doteraz fungujúce, pekné, a mnohé detsky čisté, nahnívajú a rozpadajú sa. Akoby prítomnosť človeka zabíjala dokonalosť. Asi to bude expiračnou dobou, až smiešne krátkou vzhľadom na životnosť ľudí, čo vyprší so stratou nevinnosti. Potom sa nájde jeden nahnitý jedinec, a na vyhodenie je celá bedničla.

Stačí sa prejsť po ulici, alebo prečítať noviny. V davoch sa šíri pach alkoholu, hnisu, korupcie, priživovania a zdierania. Hegemónia točí svetom a Zem umiera. Ale viac stíska bezmocnosť pri pohľade na deti zbabelých otcov a priateľkinu matku s rakovinou v lymfách. Čerešňa, teraz plač. Ochutnaj dospelácke bahno. Nie nejaké pseudo zlomené srdce. Konečne buď šťastná, že máš vlastný kýblik špiny, čo môžeš vyčistiť. Chceš zakročiť proti vráskam vlastnej matky, ktorá nevyjde z bludného kruhu, lebo sa bojíš, bojíš sa, že ju chytia do zubov a vezmú ti ju. Cítiš sa zodpovedná, lebo nikomu z nich, hoci ich miluješ, nikomu nedokážeš pomôcť. Trpia.

Vravíš, že chceš bojovať. Ale utekáš s výhovorkou, vraj nevieš ako. Zbabelá, zbabelá Čerešňa. Nedokážeš sa pozerať.

V kostole učia o Bohu. Teta E sa kompletne odovzdala do Jeho rúk. A nechala veci plynúť. Čerešňa si robí krúžky na čelo, odsudzuje pasivitu, ktorú vlastne sama podvedome živí. Boh je, samozrejme, ale slabosť, tá nie je od Boha. Máme predsa bojovať za život, lásku, šťastie. Máme si niesť kríž a nefňukať. Máme hľadať správne odpovede a klásť správne otázky. Máme veľa vecí, čo máme, ale aj tú, čo nesmieme. Nesmieme sa opustiť. Najmä vo chvíľach, keď bolo rozhodnuté proti vôli, keď bolí, a celý svet je čierny. Koľkokrát to múdri ľudia musia opakovať. Zatrpknutosť zreje v nenávisť, ktorá boptná a kvasí pod kožou, až ju môžu vydestilovať do zla. Zlo plodí zlo.

A dobro zas dobro.

Čerešňa, už by si mohla vyrásť.

Dnes aj zajtra

Brušká prstov jemne dýchajú na studené sklo, akoby v snahe o biele motýlie krídla. Tisíce svetov v strieborných kvapkách, ako jediný, kompletne naopak. Dnes, aj zajtra, hodiny sú len padáčiky púpavy vo vetre. Nikto ich nechytá, nikto nevníma, len malé deti, ktorým žiaria oči. A samozrejme, naše zamotané vlasy. Úsmev v zapadajúcom slnku, a o polnoci šepkajú. Tisíce svetov, kompletne naopak.

Sedí tam, nahá od slov a snov. V chvíľach ticha, keď aj mačka spí v klbku pri nohách, ťažko sa dýcha. V husej koži, chvenie. Aké je len ľahké kvapkám byť dažďom. Zmáčali Ti čelo, oči aj pery a vsiakoli do Teba, ako kedysi láska. Hladíš ich rukami a neodháňaš preč.

Cez končeky prstov, prosí o spomienku. Ďeň za dňom. Zatiaľ páperie púpavy vrastá sa do kože. Svet je naopak.

Snaží sa zaspať. Nájsť stratený pokoj. Ťažko sa dýcha. Bez vzduchu. Bez Teba. Stratená rovnováha, a hlas rozpukanej zeme, čo vťahuje stále hlbšie. Tam, kde chytala oporná ruka, je piesok, čo štípe v očiach. Slzy zlyhávajú. Aj hnev, aj hluk, aj únava a pot. A keď už púpava zakryla skoro všetky spomienky, zaškrípe úzkosť.

Zostávajú sentimentálne lamentácie. V duchu. Gorálka za gorálkou ruženca. Pohľad vpred. Rozmazaný. A duša prahne.

Nech zmyje boľavé slová, prach z nôh a krv z rany. Nech ti ešte raz vsiakne do tela, tam, kam patrí.

Túži byť dažďom.

V láske. Pršať.

Tripping out (vicious circle)

Premenená v čiernu mačku na streche, návykovo ignoruje realitu podliehajúc silnému nutkaniu mňaučať nezmysly.
.

(Prekvapujúco) Čerešňa sa práve kúpe v jazere. Nahá. Pre šťastie nevinných, je už hodina po polnoci a vo vzduchu sa rosí dych. Jednoducho povedané, je kosa ako v psinci, takže nikto nie je dostatočný cvok na to, aby sa prechádzal pri jazere o jednej ráno. Našťastie.

Nie som z tých, ktorí by nejak extra bazírovali na mienke voľne sypaných ľudí, ale predsa, čo je veľa, to je veľa. Čerešňa v poslednej dobe prejavuje až príliš jasné známky šialenstva. Fakt, že má po maturite situáciu iba zhoršil. Vždy som si myslel, že je závislá na učení a teraz... ju ide roztrhnúť od abstinenčných príznakov. Navrhol som jej konštruktívne pracovať v malej firme. Aspoň by stále nemyslela na seba a svoju osobu a čierno-čiernu dieru a potom... pomaly by si zvykala na fakt, že s ľuďmi sa sem tam musí spolupracovať. A možno by tak prekonala svoje chorobne sociopatické správanie. Po dvoch týždňoch prišla so silným nutkaním trhať-trhať-trhať všetko a všetkých naokolo. Samozrejme, bál som sa ak nie už o svoje duševné zdravie, tak aspoň o svoj život a preto som Čerešni navrhol pravidelné prechádzky popri ramene Dunaja. Skončilo to skonštatovaním, že vo vode žije vodná príšera vodovej farby a vodnatými očami, s presne desiatimi chápadlami a ukradnutou protézou, ktorá smrdí... no, doslovne to prirovnanie nie je zverejniteľné, ale dalo by sa priblížiť na príklade päťdesiatročnej tety s veľkým výstrihom až po pupok sveta, s troma krabičkami cigariet v tele z dnešného rána a s toaletnou vodou s názvom jarná kobyla.

Pri každej prechádzke nezabudla seriózne poznamenať, že Dunaj vydával zvuky ako deduško s citrónovým cukríkom v ďasnovitej puse a jej to vraj, nerobí dobre a ten Slovnaft v našich pľúcach nerobí dobre úplne nikomu a ten nový Lidl uprostred parkoviska, čo ešte pred pol rokom bolo parkom bolí ako nádor na oku. A hentam je zmutovaná veverička s trinástimi očami. Šťastie pre ňu, že si nemusí kupovať ružové kontaktné šošovky ako my. A následne sa hodí do trávy a vyvoláva kliešte a psie šťastíčka. Z vrecka vyberie uschnutý rožok a vábi veveričku. Mne len blysne hlavou zbožné želanie, aby nemala besnotu alebo dajme tomu, toxoplazmózu. Veverica očividne dávno nejedla; verím, s trinástimi očami sa jej ťažko orientuje v priestore, lebo poskakuje ako opitá. Zo strany na hlavu a z hlavy na chvost. Čerešňa ju už hladká, nazýva teplými menami a ja len rozmýšľam, kam tú vevericu ubytujeme, keďže si ju očividne chcela vziať domov. Práve vtedy sa veverica zahryzla do Čerešninej hlavy a tvárila sa, že rožok sa nevyrovná čerstvo vysatému mozgu. Čerešňa jej na oplátku zahryzla do nohy až veverici vytrysklo trinásť drobučkých kvapiek z očí a chcela celá zmätená utiecť, čo bola očividne jej posledná chyba, lebo v tej sekunde letela do mľaskajúceho Dunaja. Vo vode mi jej prišlo ľúto, asi tak, ako mi príde ľúto zmoknutého maltezáka a už som jej chcel hodiť záchranný konár, keď sa voda mierne zvlnila a nad hladinu vyskočilo desať ramien vodovej farby a rázne zavelili KVAPP KVAPP P. Veverica bola nehlučne omráčená puchom a stiahnutá dole. Na hladinu pripomínajúcu bielu kávu vyšli iba posledné tri bublinky a na vedľajšom jaseni začvirikal drozd. Čerešňa zatiaľ ležala v tráve a bezradne počítala muchy nad hlavou. Krúžila tam len jedna. Tlmene vykrikovala Som Boh múch, som Boh múch a ja som v ten deň mal druhé zbožné želanie, aby nikdy nestroskotala na opustenom ostrove s bandou stredoškolákov z chlapčenského gymnázia.

Odtiahol som ju doprostred poľa s takmer dozretým ovsom. Práve zapadalo slnko, tak som vytiahol baterku a špagát, že si ju priviažem k nohe, aby sa v noci nestratila. Žiaľ, stratila sa. Keď som ju našiel, to bolo tak o hodinu neskôr, kľačala uprostred krátera vykopanej hliny a stále dieru rukami prehlbovala. Chcel som ju odtiahnuť preč, ale takmer mi zahryzla šelmovitými očami do krku. Vytkol som jej, že toto slušne vychované dievčatá predsa nerobia, a ona začala usedavo plakať. Radšej som urýchlene ustúpil pred rozrastajúcou sa mlákou, a uchránil tak svoje nové mokasíny. Kráter zaplnila slzami až po okraj, zhodila šaty a ponorila sa dovnútra. Viem, že sa tam začala smiať ako cvok, keďže na hladine postupne vyrástli metrové vlny. Začul som niečo o Slovnafte a konečne čistej vode bez príšer.

Nevravím, nové jazero zo sĺz môže byť čisté. Ale ide na mozog. V poslednej dobe sa v ňom kúpe až príliš často.

Pozbieral som rozhádzané tarotové karty, čo doplávali ku kraju, rozložil ich na kamene a radšej si šiel ľahnúť s tretím zbožným želaním že ju to prejde. A že prejde aj tá kosa naokolo.

Už som z nej tuším cvok.

After butterflies

..

Noc čierna, noc v Roxanninej srsti, noc mestom, noc bez hviezd, noc zatiahnutá, noc udýchaná v mokrej tráve, noc ľudsky tichá, noc presýtená modrou vôňou.

Noc preteká Čerešňou.

V hrudi zvoní srdce pre ňu. Čisto. Rozlieva diaľky. Noc kvapká z vlasov. Tráva spí vlhká, hlina chladí v horúčke. Korene vyrástli zo srdca, obchádzajú kamienky cestičkou v prachu. Mliečne, tenučké, jemne panenské, hlboko do matky. Čerešňa dýcha, nedýcha, dýcha. Anjel zložil krídla zaspáva a padá hlboko do nej. Trošku sa striasa. Miluje ticho. Anjelské, medzi ľuďmi, v noci, pretekajúce spletenými prstami. Chce. Večnosť sekundy. Anjela v jej hlave.

Noc rastie do semienka. Skrýva ho v rukách pre deti. Šepká doň rozprávky.

Zakliate princezné. Milovali kryštálové hviezdičky nad posteľou. Nikdy nepozreli na nebo.

Striebro v kvapkách medzi mihalnicami, srdcom v Zemi.

Snenie bez konca. Nedýcha, dýcha, nedýcha.

One down, two to go (bľabot a bes)

Popravde, nakoniec ten deň neskončil najhoršie. Mohla ma zraziť aj električka. Tá, ktorá si to na poslednú chvíľu rozmyslela, a ja som uskočila. Keďže by som stála daňových poplatníkov vreckové za odpratanie krvavých vnútorností na Obchodnej ulici práve pri dnešnom mizernom zabezpečení zdravotníctva a školstva, ktoré tak potrebujú dotácie, a keďže by som aj v takej ošemetnej situácii obťažovala niekoho aby ma pozametal z chodníka, moja hrdosť by to neprežila. V celku, to akože v kompletnom balení so všetkými súčiastkami, po sebe viem upratať aj sama. Nerada obťažujem ľudí.

Nie že by som tvrdila, že moja hrdosť je na tom lepšie ako po prejdení električkou. No, aspoň je ešte živá, vzhľadom na to, že ju roky už stihli ohlodať takmer k jej minimálnej podstate a spolu so sebavedomím tvoria tak drobný sivý kamienok, čo pri bežne banálnom drtení, ako je napríklad maturita zo slovenčiny, iba zaškrípe, ale už sa mu nechce rozpadnúť. Ani nemôže. Je príliš zaneprázdnený. Práve sa totiž topí v kanáli, pričom pod aktom topenia myslím všetky tie beznádejné kŕčovité pohyby a nepríjemný nedostatok dýchacích plynov. Aj hrdosť si predsa nemôže nechať ujsť tú nádhernú možnosť vychutnať si potupu presne ako čokoládovú zmrzlinu- pomaličky, koncom jazyka, za plného vedomia, aby sa odhalila aj najtemnejšia hĺbka odtienkov jej chuti. Až potom to zabolí so všetkou intenzitou.

Dnes som ešte pod vplyvom narkotík.

Človek si pohodí hlavou a ešte aj mykne plecom, že čo sa len môže pokaziť na maturitnom slohu. Hm. Irónia, paradox... stalo sa možné nemožné a s maturitnou prácou sa môže tak vytrieť záchod. Však len absolútne trdlo si môže zmýliť Dona Quichotta s Donom Chuanom, že. Taká základná nevedomosť, to vedia predsa už deti v škôlke, že si zadanie treba čítať poriadne.

Ak ste sa niekedy cítili podvedení na plnej čiare vlastnou (zákerne) nekonečne hlúpou osobou, a ak sa vám tak roztopila v cukrovej vate pestovaná predstava o budúcnosti, máme niečo spoločné. Hm, ty a ja, to sú už dvaja, spravíme klub.

V trolejbuse mi len veľmi tlačilo na srdce a potom to vyrástlo až do krku a rozkvitlo v podivne horkú hrču.

Mohla ma predsa ešte stále zraziť električka.

...

Vzhľadom na osobné pozorovanie mením vyjadrenie plynutia adolescentného života. Funkcia sínus je len krátkodobým fenoménom. Život s tým tradične žiadaným pocitom šťastia a naplnenia nenadobúda periodicky klesajúcu a periodicky rastúcu monotónnosť. (to akože raz si hore a raz zas dole- huj alebo fuj, smeješ sa, či plačeš.) Z dlhodobého hľadiska dáva zmysel výlučne kotangens, klesajúci na celom definičnom obore s výnimkou miest, kde je mimo, odpálený, nevie o sebe, lebo je až príliš vysoko, alebo až príliš nízko aby niečo dokázal riešiť, proste je nedefinovaný, takže vlastne ani nie je- neexistuje. Tým pádom človek nemôže dosiahnuť absolútne šťastie ani absolútnu mizériu. A tak sme vlastne vysvetlili, prečo po koncentrovanej pohrome náhle blikne lepší začiatok, a prečo sa z lepšieho začiatku zas pomaličky doplichtíme do depresívneho bahna. Očividne šťastie sa nemôže stupňovať, ale katastrofa áno. (a toto všetko sa nádherne periodicky opakuje až po koniec ohraničeného intervalu)

Haux.

Veci nie sú čierne, ale ani dokonalo biele, lebo všetko má svoju farbu (aj atómy, aj kvarky aj struny aj neutridy aj Ariel) a tým pádom biela nie je farbou. A keď zmiešame nedokonale čiernu a nedokonale bielu dostaneme nemenne sivú. A tým pádom svet je desivo sivý. A tým pádom... sme tam, kde boli naši predkovia, tam, kde budú naše deti... tam, kde smeruje funkcia kotangens a teda v jednej veľkej sivej a stále rovnakej, pasívnej riti.

Toť čerešňový názor.

Zas kvapká, iba down (ventil)

Existujú dni, keď to proste nejde. Dnešok je jedným z nich.

Zajtra straší a človek fakt vie, že by sa mal obrniť, pripraviť. Ale... NEDÁ SA!

Neurotické myši v kolese. To sú vlastne myšlienky, myšlienky! Jedna strana zo slovenčiny, číta sa na trikrát, a v pamäti zostáva jedno nepostrehnuteľne gigantické- blank. Kde je zmysel, kde je normálnosť? Konvenčnosť... myši v hlave, to je cvok.

A čerešňa behá po izbe ako odhalená striga.

Je v tom Macko, je v tom Matika, je v tom Matura je v tom Detstvo, je v tom... Hurikán myšlienok a pocitov. A ten... zlámaný kompas v črepinách.

Vravím jej- čerešni- nech sa vzchopí. Že zas je iba down. A že zajtra v škole ani len nezadrie. A že by sa naozaj mala učiť. Ale vraj... ona by sa len stavala na hlavu. Nechápem, nechápem. Čo na tom vidí.

A aj tak mu nerozumiem. A nikdy nebudem. Lebo... som naivný človek veľkomesta. Príliš zahataný slovami o počasí a škole a napuchnutej mladosti.

Albatros z denníka

Dnes v noci

Rozprával. Skôr, vravel jej, nech začne žiť a vyhodí to, čo jej gumuje úsmev. Ona sa hrala na herečku z Broadwaya. A počúvala. A tiež veľa rozprávala. Prázdne, prázdne slová.

Bože, koniec prázdnych slov.

Sme prekliati. Naivní ľudia veľkomesta, čo strácajú slová o živote, čo sa stal psom. Ale aj tak. Ale aj tak, jediné, čo strácame- sú kvapôčky jedu z našich zubov. Prázdne slová, po ktorých vnútro zostáva prázdne tak záludne, že raz to prázdno tajne zatlčie klinec do rakvy. A na vrch záludnosti, človek môže v rakve prechodiť ďalších dajme tomu šesťdesiat rokov a až potom naň spadne kábel vysokého napätia, resp. on spadne na ľade pred vchodom do domu. A tak mu zaplatia právo na atraktívnu izbičku v zemi, s atraktívnym vylešteným vchodovým kameňom popísanom zlatými slzami, ktoré v podstate nikdy neboli okrem toho posledného dopoludnia, kedy sa strkalo do zeme.

Ľudská prázdnota, bože, hlce aj mňa. Aj jeho, čo sedel v tú noc pri mne. Málo z mála, čo som v podstate vnímala bola jeho ťažká vôňa s prímesou nikotínu. To sa mi stiahol zvyšok duše, a zostalo klamlivé telesno.

Telesno zostáva ako posledné. Skoro vždy. V začiatkoch chce vyplniť prázdno.

Predvčerom poobede

Sedela som na lavičke. V parku. Konečne sa opieralo slniečko a po dlhej šedej zime ukladalo trošku radosti na kožu a do očí. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.

Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. Takí slušní vysokoškoláci. Rozprávali sa... o cukríkoch. ...Hmm. Chcete sa zobrať? Chcete priviesť na svet deti? Chcete... byť? ...

Zdvihla som ľavé obočie a trošku skepticky pokrútila hlavou. Hej, srší zo mňa skorumpovanosť a nechuť. Čo už.

Dostala ma komercia a rýchlosť v čmuhách. Obyčajné telesno. Neubránila som sa. Ospravedlňujem sa... ospravedlňujem sa vám, Albatrosom od Baudelaira... ak vôbec ešte lietate medzi nami.

Sedela som na lavičke. V parku. Začínal dýchať chlad a vlhko od hlučnej ulice. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.

Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. On mal ľúbiť moju priateľku a ona mala byť kedysi láskou môjho kedysi dobrého priateľa. Ona ani zďaleka nebola vysokoškoláčka. Rozprávali sa... o blížiacom sa večeri a o teple v byte jedného, alebo druhého.

Ako som sa dozvedela neskôr, pomedzi zranené slová mojej priateľky, išli k nemu.

A... Na zemi plakalo len rozdrtené kryštálové srdiečko a biela šnúrka, ktorá ho kedysi držala na teplom krku. Priateľka neplakala. Kdeže.

...Prázdno?...

Dnes v noci

Bolo pol jedenástej a pod pouličnou lampou to vyzeralo ako cez apokalyptický deň. Umelý, žltý a vykonštruovaný.

Sadol si na lavičku a ona si sadla vedľa. Teda, bola som to ja, ale namočená v myšlienkach na históriu pred obyčajnými dvoma, troma rokmi. Namočená v sentimente hodín a minút, keď som chodila ako dievča, keď som, myslím, mala srdce ako Albatros. Dnes, už som to paradoxne dávno nebola ja.

Vykĺzli mi slová o živote, čo sa stal psom. Nechtiac. Veď ani neviem, ako taký život vyzerá. A on sa len pousmial. Trošku nervózne, lebo som nechcela, aby fajčil. Vedel, že dym nemám rada, ale aj tak ma prekvapilo, že to rešpektoval.

Myslela som na tri roky dozadu.

Dnes som vo vnútri šepkala, nech mi odhrnie vlasy z očí, nech mi ich prihladí za uchom. Šepkala som, že potrebujem objať.

Nie je to možné. Sme dvaja. Prázdni, prekliati, naivní ľudia veľkomesta. A už... nemáme si čo dať.

Včera a zajtra popoludní

Na chodbe v škole stretnem priateľku bez kryštálového srdiečka na krku. Mohla som ju len objať, a ona sa usmiala.

Čerešňa o svete troch žien

Ako prúd myšlienok
Padajú mi slová
Na kožu sveta.

Pýri sa.
Na otázku prečo...
Odpovie,
Že ho hanba zmieta.

Svet sa stavia na hlavu a skáče na ušiach. Ako Dumbo. Len nie je modrý ani slon. Svet je viac-menej guľatý a má v sebe aj iné farby ako modrú. Napríklad takú hnedú, alebo červenú. Alebo žltú. Plus hluk. Naštiepený, ostrý hluk maličkých dvojnožcov zo zelovocu.

Zviezli sa s ním všetky tri. Teda so svetom. A jeho šialenstvom. Ringlota, Broskynka aj Čerešňa. V poslednej dobe... „AAAA! čo sa to deje??! Saakriš. Ako, ako, ako je to možné, že nám tak šibe? Však... Sme boli normálne. Donedávna.“ ...pretrvávajú v podobnej podobe.

Broskynka je platonicky zamilovaná. Do Kakaa. Videla ho až dvakrát v živote. Ale chodí s ňou na Hatlaninku, tak je reálna perspektíva, že ho uvidí viackrát.

Po tom, ako istý diletantský Kukuričný Klas Broskynke pošliapal kôstku, Čerešňa dúfala, že Broskynka sa (si niekoho) nájde. Možno svitlo, a vyrieši sa strach, že Broskynke raz prepne nadobro. No... Broskynke nám v poslednej dobe slušne preskakovalo. S učením sa dá aj predávkovať, nech si vraví kto chce, čo chce.

Pravda. Čerešňa hodila ceruzku do zošita matematiky a zo šuflíka vybrala balíček francúzskej čokolády.

Viete na čo je dobrá čokoláda? Obsahuje fea. To je látka, tvoriaca hormón, čo sa v tele nachádza prirodzene, keď je človek zamilovaný. Problém s tou látkou je, že keď už ľudský organizmus fea okúsil, nechce sa ho tak ľahko vzdať. V istých obdobiach (povedzme, že cez zimu na duši) nastáva krutý deficit. A ono... umrieť na predávkovanie horkou čokoládou tiež nie je najpozitívnejšie. (Hlavná vec, že Čerešňa teraz do seba pchá ďalšiu kocku.)

Hormóny sú zákernejšie ako učiteľka matematiky ktorá trpí na chorobu starej dievky. Úplne vás pohltia. Po čase. ČASE! Broskynka podľahla už po mesiaci. Toto nie je normálne... a čo potom... my.

Čerešňa si práve otrieskala hlavu o stenu a zjedla ďalšiu čokoládu. V kúte ju čaká gitarka. (Dnes si zas vytrpí búšenie do strún v mólových stupniciach.)

Roxanne a sa jej otiera o nohy. Vytiahla ju do lona. Roxanne má polnočnú srsť a jantárové oči. Čerešňu to aspoň na teraz upokojilo.

Kakao je sympatický. Síce aj Čerešni je dosť platonicky milý- on totiž vie robiť malé zázraky. A v očiach mu vonia dobro. (Na rozdiel od istého diletantského Kukuričného Klasu, ktorého Čerešňa nemala rada od prvej sekundy- prepáč Broskynka, ale som úprimne rada, že si teraz užíva niekde na druhej pologuli. Čoskoro bude z neho pukanec, a jeho citová výbava v čajovej lyžičke a ego vo vesmíre ťa už viac nebudú trápiť.)

Kakao je fajn. A keď sa aj potenciálne niečo vo vesmíre a svetielkach zmení... možno by sme konečne prestali byť tri zúfalo hrabnuté ženy. Ale jedna zamilovaná, jedna dočasne stratená na poli slnečníc a jedna termálne priteplená.

Ach jaj. Ľudské telo je subjekt ťažký na pochopenie. Čerešňa má kruté podozrenie, že tieto stavy plynú z hormónov. A s dušou majú spoločné tak možno len budúcnosť.

Snáď problémy s fea, hormónmi a dotykmi sú len prechodná záležitosť.

Ringlota a Broskynka to asi čoskoro vyčítajú v knihách. Chcú byť totiž lekárky. Chcú raz ľudské telo mať v malíčku. (Čerešňa ich síce veľmi nechápe. Zato obdivuje ich odhodlanosť.) Ale aspoň majú jasný smer života. Chcú sa špárať v mŕtvolkách- minimálne pre začiatok. To asi nebudú trpieť srdečnými šelestmi ako v našom svete. ...Už nie sme deti, ale pritom si z času na čas obliekame detské nohavice s trakmi. ...

Nech žijú sínusoidy!

Ps. Čerešňa cíti v kostiach, že daruje perníček náhodnému okoloidúcemu len z čistej lásky. A čistého šialenstva. Aj Rímski cisári boli šialenci, tak prečo by nemohla byť ona. Aj keď... ona Rím podpaľovať nebude.

(Ospravedlňujem sa za upadajúcu úroveň tohto blogu- ak, pravda, vôbec niekedy nejaká bola.)

Čerešňa je problém

Sadol som si za stôl, s rukami založenými na pekne vystretom obruse. Snažil som sa tváriť vážne. Čerešňa sa zas zaksichtila a hodila si hlavu na roztvorené zošity. Záchvat smiechu? Tak to fakt nie. Skryla sa do svojho mozgu. Mala by niečo začať brať. Nejaké ľahké drogy, nech tieto stavy má oficiálne podpísané. Teraz je iba obyčajný cvok.

Už dlhšie ju sledujem. Zakaždým som sa snažil uchovať v utajení, ale teraz mi stačí vystupovať primerane nevtieravo- subjekt ma ignoruje. Začalo sa to tak pred troma rokmi. Akoby uťal, stratila rovnováhu pod nohami. Od vtedy tápa dokola, zamyká sa do seba a chodí v sínusoidách. Najnovšie som spozoroval aj vyjadrovacie ťažkosti.

Spoločnosť v nej vidí pacienta z Pezinku. Nečudujem sa, už len pre jej neprimerané správanie. Nebolo to raz, ako som ju pristihol strnulo sedieť a so zahmleným pohľadom civieť do prázdna. Aj hodinu. A pritom má v mysli vymetené.

Tvrdenie, že rada počúva, je len zásterkou, lebo nemá čo povedať. Usudzujem, že jej to je jedno, ale keďže existuje v spoločnosti pomerne rozprávania-chtivých osobností, tento argument si pripravila pre prípadnú výzvu k dialógu. Vravím, stratená existencia.

Čerešňa si znova tresla hlavu o zošit a keď sa konečne vyrovnala, v očiach jej zažiarila šialená patina. Hrabla po ceruzke a zápisníku. Chvíľu akoby rozmýšľala a potom priložila hrot ceruzky k papieru. Zlomil sa. Povytiahla ľavé obočie a ceruzku strčila do chumáča vlasov. Zobrala druhú ceruzku a skúmavo prezerala hrot. Pritlačila ho o papier a pridusene sa zasmiala. Trochu som sa odsunul. Po skúsenostiach s jej náladami, si predsa len držím odstup.

Naškrabala zopár roztrasených riadkov a ceruzku odhodila na stôl. Zas nejaká pseudobáseň, alebo čo. To teraz robí často. Čo ja viem, možno si tak zvykla kričať na papier, keď nemá čo povedať.

Často píše o dotykoch. Myslí na ne- na také obyčajné dotyky tela s telom. Darmo by som jej tĺkol do hlavy, že je cvok a nemá šancu. Ale dráždi ma to. Raz som ju skoro pritisol o stenu- zas mala v očiach ten jej prázdny pohľad. Skoro som ju uškrtil. Chcela by to. Iba dotyky. Ale keby som jej ukázal temnú stránku života, o ktorom nemá ani poňatia, ale pritom ju myšlienky naň úplne pohlcujú, vykrúcala by sa ako had. A bola by aspoň tak jedovatá.

Najnovšie je to vraj Durman. Alebo možno- zas je to Durman. Ten, pri ktorom myslí na dotyky. Čerešňa má v sebe príliš veľa rozporov. V noci jej vravím, uč sa na maturity, do školy. Čo povie ona, to nestojí za reč. Radšej zoberie ceruzku a strčí si ju do vlasov.

Nedokážem pochopiť, ako sa mohla nájsť taká plytká a životaneschopná existencia. Však ju zožerú, hneď, ako odíde zo školy.

Navrhujem, pustiť ju späť do lesa.

Čerešni šibe (Vicious Circle)

Čerešni šibe.

Od kedy dozrieva a chystá sa spadnúť z rodného stromu. A nielen z neho. Možno z celej planéty. Nechať tu všetky ostatné Jablká, Slivky, Kaleráby, Tabatierky a Pudingy len tak na seba. Nech sa aj rozkotúľajú pod zubaté kolesá traktora.

Včera Čerešňa sedela na stoličke uprostred zelovocu. Nad hlavou sa zamračilo a začalo fakt škaredo smokliť. Energia naokolo by sa dala hodiť do drtičky a spláchunuť do potrubia. Všetko ovocie a zelenina a puding, akoby bolo nahnité a Čerešni z toho prišlo zle. Skoro vyvrátila kôstku. ...O čo im ide? Čím sa kŕmia, ak nie našimi telami a zdravým rozumom. Červíky. ...

Mužským preskakuje. Pudingu aj Slivke. A nie len im. Čerešňa by ich najradšej kopla do zadnice, keby nejakú mali. Ale nemajú, len chŕlia do povetria otrávené nahnité slová a energiu presiaknutú vlastnou trpkosťou. ...Prečo sa nevystavia na slnko, nech dozrejú? Prečo sa musia odtrhnúť tak príliš skoro? A potom z nich nič nebude. Možno tak pálenka. Zbohom. ...

Štúr sa mračí zo steny na hmýriaci sa zelovoc. Aj jemu je ťažko. ...Po piatich rokoch nie sú dobrí ani na obyčajnú detskú výživu. Odhnívajú od kôstky. Alebo koreňa. Myslia na mliečne žľazy, prepálený mozog, hnis v duši a opuchnuté oči. Zbohom. To sme dopadli. Evanjelický Zelovoc. ...

Čerešňa mala hrať v kakofónii. Šalát Lolitta sa posadil do kúta s gitarou na kolenách, niečo ťukal do notebooku. Čierna Diera stála za kazateľnicou pod krížom, zvierala v drobných bledých rukách basgitaru, ktorá je väčšia ako ona sama. ...Škoda, že nie sme dobre nazvučení. Viem, že to nebude nič moc, ale ja hrám dobre. Aspoň že ja hrám dobre. ... Broskynka nervózne otiera ruky do nohavíc. Pred ňou sedia čierne bicie, väčšie, ako zvyčajne. ... Hral na nich niekto veľký. Ja som malá. Neviem to, neviem. Kreki to hrá lepšie. ... Čerešňa si chce streliť guľku do hlavy, na kolenách jej leží smutná akustika požičaná od farára. Jahoda sedí za klavírom a usmieva sa do sveta. Má obtiahnutý svetrík. Čerešňa ju má rada. Aj broskynku. Ale Čerešňa si chce streliť guľku do hlavy, tak nevníma štipku jemnosti v zahnusenej jedálni. Hrajú. Kakofóniu. Čierna Diera sa rozčuľuje a chce od Čerešne, aby zahrala správne akordy pre Šalát. To je jedno, že Šalát hrá už aspoň tisíc rokov a Čerešňa iba tri skromné. Musí hrať pre neho a kôstka sa jej obracia, zrazu ju napne a do očí sa vyhrnú slzy. Z ničoho nič. ...Pre zľutovanie božie. Nech sa to skončí. ... Divá Makovička s krásne blonďatými vlasmi a nebeskými očami, čo sedí pod kazateľnicou sa zľakne. Hladí Čerešňu po kolene. Vybehnú spolu von, zavrú dvere a svet sa uvoľní. Školník by ich aj pohladil, ...ak by to pomohlo. Len neplač. ... ...Čo je to so mnou?... Čerešňa sa nepozná. Plakať na verejnosti. Dýchať a nedýchať. ...Bože, ďakujem ti, Makovička. ... kroky vedú do evanjelickej jedálne, s hlavou hore a prišitým úsmevom na perách. ...Nech nevidia. Veď Šalát ma ani len nepozná. Aká hanba. ... Hrozná kakofónia, akordy sú ako vybrané z miešačky na betón a Čierna Diera sa rozčuľuje. Je jej plná miestnosť. Čerešňa si chce poslať guľku cez hlavu, ale zatiahne šnúrky na úsmeve ešte tuhšie.

Toto je psycho. Evanjelické, zelovocné, prehnité psycho.

Puding je zgrcnutý, lebo nemá ženskú. Čerešňa nemá chuť počúvať stále dokola. Čierny Drak je úchylný, ale Čerešni sa nechce počúvať. Slivka je ticho a Čerešňa... Už nemá síl ani myslieť na neho. Dnes sa jej snívalo, že stratila vlasy a zuby a srdce. Zavreli ju do zaváraninovej fľašky a ona mohla klopkať na sklo, koľko chcela, aj tak sa utopila v sladkej vode. Snívalo sa jej o vymretom zelovoci. Snívalo sa jej o čiernom pažeráku a veľkom žalúdku.

Čerešňa sedí v osvetlenej izbe. Pri nohách pohodený zošit z matematiky a v oku plyšáka zapichnuté pravítko. Mačka je kotná, brat nadržaný, rodičia unavení. S čím pôjdeme ďalej? Najlepší priateľ sa spláchol do záchodu. Možno by si niekedy mohol dať Lysohlávky, nech toľko nedepkuje. Čerešňa už nemôže. Čerešni šibe.

Zverinec, zverinec, zverinec. Zazvoňte niekto na zvonec, nech už konečne je koniec!