Motýlie krídla (Vicious circle)

Neviem, či to spôsobila letná ospalosť vo vlasoch, alebo voňavý dym v hlave a predávkovanie radosťou z priateľov, alebo jednoducho ten hlboko známy hojdavý krok spomienky na štrkovej ceste, ale ver, svet spravil kotrmelec a spolu s ním som spadla na zem.

Po rokoch, ani neviem ako, spoznala som ráznosť krokov blednúcej spomienky, až s nebezpečnou istotou ako dieťa spozná svoju matku len z jediného dotyku, alebo vône vankúša, na ktorom oddychovala. Len z obyčajnej prítomnosti, čo mykla ovzduším ako elektrický výboj a vliala sa mi do zimomriavok. Nemožné. Spomienka, ako môže byť spomienka stále tak prirodzená, stále tak živá. Teraz by som sa chytila za hlavu a nálepkovala sa do bláznov a veru bláznivých bláznov, za naivnú krv v lícach.

Minulý týždeň, vtedy, keď som si na vratkom kameni rozbila koleno, keď som zablúdila do nášho lesa, keď som potrebovala nájsť Skalku, keď som ju nenašla a spomínala, hlúpo spomínala ako dieťa vo vlnách tepla a roztrhaných snov, vtedy spomienka bola iba neosobný dym vonnej tyčinky pri modlitbe. Práve vtedy, spotená a unavená a takmer zjedená od komárov ako po mnohé dni pred tým zavrela som oči a... dnes by som znovu nakreslila ceruzkou anjela a venovala ti ho, s červenou stužkou, a ty by si mi podal Alchymistu, a potom by sme vŕtali dieru do steny, na poličku v detskej izbe. Išli by sme električkou, vystúpili na konci sveta a ty by si sa potmehúdsky usmieval v zlatom svetle pod stromom, ukazujúc do diaľky. Cítila by som ťa na čele a všetko by som uložila do drevenej krabičky na kraji duše. To sú. Spomienky v dyme. Neopodstatnené a zaprášené, zakopané vzadu na dvore, medzi ružami.

Podľa teba sú vzťahy obchod. Ten náš sme začali podaním rúk, ale od zmluvy takmer písanej krvou sme neodstúpili, my sme ju z neohrabanosti slov a horko nevedomí nechali radšej plávať preč. Myslím, deň na to si ju vodník zavesil na stenu, vedľa miliónu ďalších a smial sa ľuďom. Bláznom. My sme blázni.

Určite si chcel vedieť prečo. Chcela som to vedieť aj ja. Pointa? Teraz by si sa trpko zasmial.

Stretli sme sa na ceste, štrkovej, ty si skočil na múr popri nej a vravel mi o lesoch za ním, načahoval si ruku, nech skočím za tebou, ale ja, z ľudskej pohodlnosti, po jedinom pohľade na neznáme zablatené cesty, výmole a pri myšlienke na rozbité kolená, skočila som radšej späť. A nechala ťa ísť.

Dnes mám rozbité kolená. A kopu bezcenných básní, čo vznikli z popola.

Pravdepodobne si čistím svedomie, tu na súkromne verejnom piesočku a viem, do tvojich očí nikdy nepoviem, moje obyčajné ďakujem a moje tristokrát odžité ospravedlnenie. Môžem si opakovať, bezvýznamne krásne slovné spojenia... keby, keby. Boli by sme v nebi. Keby som len nezasadila naše semienko. Keby som ho aspoň vtedy vytrhla aj s korienkami. Stále, stále raší von. Hlúpe. Zázračné. Trpké. Večné. Prvé. Práve že prvé a jediné, to jediné prvé.

Život je okrúhly. Aj cesty. V bludnom kruhu. Keď sa milujú, dvaja, čo sa už minuli.

Kedy prestaneme robiť hlúposti. A potom ich ľutovať v krátko-dlhých okamžikoch, čo sťahujú ústa ako príliš skoro odtrhnuté ríbezle. A kedy si prestaneme navzájom bodať ľadové cencúle do srdca. Možno keď prestaneme byť ľuďmi. A vrátime sa k cínovým vojačikom a porcelánovým baletkám ...Alebo keď dospejem.

Učíme sa. Večne. Na skutkoch, čo sa vracajú na motýlích krídlach späť, trpko alebo sladko, ale vždy spravodlivo. Sakramentsky spravodlivo.

Pavučina, pospájaná z miliónov myšlienok, slov a pohybov a v nej figúrky ľudí narážajúcich do seba, to je svet. A my naň škaredo pozeráme. Aj škaredo vravíme. Napríklad len za takú obyčajnú hlavu, čo bolí. Alebo za zlomený malíček. Alebo za zemetrasenie. Aj keď stačí druhoradá zlomyseľná myšlienka mierená proti človeku (sebe, druhému, blížnemu) a nad hlavou je rastúci kúsok černe a my sa... stále a stále sťažujeme.

Znovu a znovu deja vu. Ubližujem(e).

Tripping out (vicious circle)

Premenená v čiernu mačku na streche, návykovo ignoruje realitu podliehajúc silnému nutkaniu mňaučať nezmysly.
.

(Prekvapujúco) Čerešňa sa práve kúpe v jazere. Nahá. Pre šťastie nevinných, je už hodina po polnoci a vo vzduchu sa rosí dych. Jednoducho povedané, je kosa ako v psinci, takže nikto nie je dostatočný cvok na to, aby sa prechádzal pri jazere o jednej ráno. Našťastie.

Nie som z tých, ktorí by nejak extra bazírovali na mienke voľne sypaných ľudí, ale predsa, čo je veľa, to je veľa. Čerešňa v poslednej dobe prejavuje až príliš jasné známky šialenstva. Fakt, že má po maturite situáciu iba zhoršil. Vždy som si myslel, že je závislá na učení a teraz... ju ide roztrhnúť od abstinenčných príznakov. Navrhol som jej konštruktívne pracovať v malej firme. Aspoň by stále nemyslela na seba a svoju osobu a čierno-čiernu dieru a potom... pomaly by si zvykala na fakt, že s ľuďmi sa sem tam musí spolupracovať. A možno by tak prekonala svoje chorobne sociopatické správanie. Po dvoch týždňoch prišla so silným nutkaním trhať-trhať-trhať všetko a všetkých naokolo. Samozrejme, bál som sa ak nie už o svoje duševné zdravie, tak aspoň o svoj život a preto som Čerešni navrhol pravidelné prechádzky popri ramene Dunaja. Skončilo to skonštatovaním, že vo vode žije vodná príšera vodovej farby a vodnatými očami, s presne desiatimi chápadlami a ukradnutou protézou, ktorá smrdí... no, doslovne to prirovnanie nie je zverejniteľné, ale dalo by sa priblížiť na príklade päťdesiatročnej tety s veľkým výstrihom až po pupok sveta, s troma krabičkami cigariet v tele z dnešného rána a s toaletnou vodou s názvom jarná kobyla.

Pri každej prechádzke nezabudla seriózne poznamenať, že Dunaj vydával zvuky ako deduško s citrónovým cukríkom v ďasnovitej puse a jej to vraj, nerobí dobre a ten Slovnaft v našich pľúcach nerobí dobre úplne nikomu a ten nový Lidl uprostred parkoviska, čo ešte pred pol rokom bolo parkom bolí ako nádor na oku. A hentam je zmutovaná veverička s trinástimi očami. Šťastie pre ňu, že si nemusí kupovať ružové kontaktné šošovky ako my. A následne sa hodí do trávy a vyvoláva kliešte a psie šťastíčka. Z vrecka vyberie uschnutý rožok a vábi veveričku. Mne len blysne hlavou zbožné želanie, aby nemala besnotu alebo dajme tomu, toxoplazmózu. Veverica očividne dávno nejedla; verím, s trinástimi očami sa jej ťažko orientuje v priestore, lebo poskakuje ako opitá. Zo strany na hlavu a z hlavy na chvost. Čerešňa ju už hladká, nazýva teplými menami a ja len rozmýšľam, kam tú vevericu ubytujeme, keďže si ju očividne chcela vziať domov. Práve vtedy sa veverica zahryzla do Čerešninej hlavy a tvárila sa, že rožok sa nevyrovná čerstvo vysatému mozgu. Čerešňa jej na oplátku zahryzla do nohy až veverici vytrysklo trinásť drobučkých kvapiek z očí a chcela celá zmätená utiecť, čo bola očividne jej posledná chyba, lebo v tej sekunde letela do mľaskajúceho Dunaja. Vo vode mi jej prišlo ľúto, asi tak, ako mi príde ľúto zmoknutého maltezáka a už som jej chcel hodiť záchranný konár, keď sa voda mierne zvlnila a nad hladinu vyskočilo desať ramien vodovej farby a rázne zavelili KVAPP KVAPP P. Veverica bola nehlučne omráčená puchom a stiahnutá dole. Na hladinu pripomínajúcu bielu kávu vyšli iba posledné tri bublinky a na vedľajšom jaseni začvirikal drozd. Čerešňa zatiaľ ležala v tráve a bezradne počítala muchy nad hlavou. Krúžila tam len jedna. Tlmene vykrikovala Som Boh múch, som Boh múch a ja som v ten deň mal druhé zbožné želanie, aby nikdy nestroskotala na opustenom ostrove s bandou stredoškolákov z chlapčenského gymnázia.

Odtiahol som ju doprostred poľa s takmer dozretým ovsom. Práve zapadalo slnko, tak som vytiahol baterku a špagát, že si ju priviažem k nohe, aby sa v noci nestratila. Žiaľ, stratila sa. Keď som ju našiel, to bolo tak o hodinu neskôr, kľačala uprostred krátera vykopanej hliny a stále dieru rukami prehlbovala. Chcel som ju odtiahnuť preč, ale takmer mi zahryzla šelmovitými očami do krku. Vytkol som jej, že toto slušne vychované dievčatá predsa nerobia, a ona začala usedavo plakať. Radšej som urýchlene ustúpil pred rozrastajúcou sa mlákou, a uchránil tak svoje nové mokasíny. Kráter zaplnila slzami až po okraj, zhodila šaty a ponorila sa dovnútra. Viem, že sa tam začala smiať ako cvok, keďže na hladine postupne vyrástli metrové vlny. Začul som niečo o Slovnafte a konečne čistej vode bez príšer.

Nevravím, nové jazero zo sĺz môže byť čisté. Ale ide na mozog. V poslednej dobe sa v ňom kúpe až príliš často.

Pozbieral som rozhádzané tarotové karty, čo doplávali ku kraju, rozložil ich na kamene a radšej si šiel ľahnúť s tretím zbožným želaním že ju to prejde. A že prejde aj tá kosa naokolo.

Už som z nej tuším cvok.

Vicious Circle (Faults)

Plamienok na poslednej sviečke sa zachvel a splynul s mliečnym dymom. Sedím tu ponorená v tichu a tme. Ticho a tma sú poslední, ktorých som ešte neodohnala. Sedím tu, presne ako tie deti, ktoré som odsudzujúco chápala, tie, ktorým sa rozbil kompas a nevedia nájsť cestu do cieľa. Sedím tu, hľadím na svetielka plynúceho života za oknom a pritom vnímam, čo je všetko za tým.

Hnevám sa na ľudí, na dnešné deti slnka, že sú pasívni, nemajú cieľ, nevedia čo so zrnkami času, že zabúdajú byť ľuďmi, že z nich kvapká ľahostajnosť a krutosť ega. Že sa nevedia vypočuť, že pochovali priateľstvo a nesvietia, len blikajú ako umierajúca žiarovka v podchode. Hnevám sa na ľudí, ale pritom viem, že jediná osoba oblepená slizom viny sedí práve tu, v tme a tichu, s pohľadom niekde von oknom.

Strácam sa. Stále hlbšie a hlbšie. Viem čím to začalo. A potom... to šlo jedno za druhým. Jedna nesprávna nitka osudu potiahnutá a za ňou klesli ďalšie. Práve tak nesprávne. Robíme si cestu, vyberáme si ju z možností. Niekedy sa stane, že odbočenie na rázcestí vedie dozadu, možno sa končí v kruhu. V tom bludnom. A niekedy sa zo strachu z neznáma a zo strachu z vlastných chýb kráčajúci hodí do prachu a plače. Chyba, viem že to je nekonečne hlúpa chyba, keď sa človek vzdal.

Ako by som len potrebovala facku. Ticho a tma nemajú ruky. Vnímam čriepky. Toho, čo mohlo byť, toho, čo nie je. Vnímam silu, ktorá vsiakla do pôdy a teraz je až príliš ďaleko aby som ju dosiahla späť. Vnímam padajúce karty z domčeka, ktorý som si kedysi naivne vysnila. Je koniec. Minulosti. A začína koniec aj zajtrajšku. Cítim poslednú možnosť na zmenu. Inak sa zachvejem a splyniem s mliečnym dymom.

Ľudia. Ich teplo. Ich dych. Ich ruky. Ich srdcia. Potrebujeme ich.

Kráčajúc, ťahajúci nitkami osudu, staviame si okolo seba ochranný múr. V samote sa dá najlepšie rásť. Vraj. Radu poslúchli aj iní, tiež si stavajú múr, bez okien a dverí, so strechou nad hlavou, hermeticky uzavretí, izolovaní od divokého vresku sveta a žeravého dažďa ľudských slov, nehranej bolesti a pravého zmyslu v cieli života. Žiaľ, aj od vzduchu.

A plamienky v nás... zhasínajú.

Vicios Circle

Veľké duše majú vôľu,
tie malé iba priania a túžby.
Čínske porekadlo

Čerešni šibe (Vicious Circle)

Čerešni šibe.

Od kedy dozrieva a chystá sa spadnúť z rodného stromu. A nielen z neho. Možno z celej planéty. Nechať tu všetky ostatné Jablká, Slivky, Kaleráby, Tabatierky a Pudingy len tak na seba. Nech sa aj rozkotúľajú pod zubaté kolesá traktora.

Včera Čerešňa sedela na stoličke uprostred zelovocu. Nad hlavou sa zamračilo a začalo fakt škaredo smokliť. Energia naokolo by sa dala hodiť do drtičky a spláchunuť do potrubia. Všetko ovocie a zelenina a puding, akoby bolo nahnité a Čerešni z toho prišlo zle. Skoro vyvrátila kôstku. ...O čo im ide? Čím sa kŕmia, ak nie našimi telami a zdravým rozumom. Červíky. ...

Mužským preskakuje. Pudingu aj Slivke. A nie len im. Čerešňa by ich najradšej kopla do zadnice, keby nejakú mali. Ale nemajú, len chŕlia do povetria otrávené nahnité slová a energiu presiaknutú vlastnou trpkosťou. ...Prečo sa nevystavia na slnko, nech dozrejú? Prečo sa musia odtrhnúť tak príliš skoro? A potom z nich nič nebude. Možno tak pálenka. Zbohom. ...

Štúr sa mračí zo steny na hmýriaci sa zelovoc. Aj jemu je ťažko. ...Po piatich rokoch nie sú dobrí ani na obyčajnú detskú výživu. Odhnívajú od kôstky. Alebo koreňa. Myslia na mliečne žľazy, prepálený mozog, hnis v duši a opuchnuté oči. Zbohom. To sme dopadli. Evanjelický Zelovoc. ...

Čerešňa mala hrať v kakofónii. Šalát Lolitta sa posadil do kúta s gitarou na kolenách, niečo ťukal do notebooku. Čierna Diera stála za kazateľnicou pod krížom, zvierala v drobných bledých rukách basgitaru, ktorá je väčšia ako ona sama. ...Škoda, že nie sme dobre nazvučení. Viem, že to nebude nič moc, ale ja hrám dobre. Aspoň že ja hrám dobre. ... Broskynka nervózne otiera ruky do nohavíc. Pred ňou sedia čierne bicie, väčšie, ako zvyčajne. ... Hral na nich niekto veľký. Ja som malá. Neviem to, neviem. Kreki to hrá lepšie. ... Čerešňa si chce streliť guľku do hlavy, na kolenách jej leží smutná akustika požičaná od farára. Jahoda sedí za klavírom a usmieva sa do sveta. Má obtiahnutý svetrík. Čerešňa ju má rada. Aj broskynku. Ale Čerešňa si chce streliť guľku do hlavy, tak nevníma štipku jemnosti v zahnusenej jedálni. Hrajú. Kakofóniu. Čierna Diera sa rozčuľuje a chce od Čerešne, aby zahrala správne akordy pre Šalát. To je jedno, že Šalát hrá už aspoň tisíc rokov a Čerešňa iba tri skromné. Musí hrať pre neho a kôstka sa jej obracia, zrazu ju napne a do očí sa vyhrnú slzy. Z ničoho nič. ...Pre zľutovanie božie. Nech sa to skončí. ... Divá Makovička s krásne blonďatými vlasmi a nebeskými očami, čo sedí pod kazateľnicou sa zľakne. Hladí Čerešňu po kolene. Vybehnú spolu von, zavrú dvere a svet sa uvoľní. Školník by ich aj pohladil, ...ak by to pomohlo. Len neplač. ... ...Čo je to so mnou?... Čerešňa sa nepozná. Plakať na verejnosti. Dýchať a nedýchať. ...Bože, ďakujem ti, Makovička. ... kroky vedú do evanjelickej jedálne, s hlavou hore a prišitým úsmevom na perách. ...Nech nevidia. Veď Šalát ma ani len nepozná. Aká hanba. ... Hrozná kakofónia, akordy sú ako vybrané z miešačky na betón a Čierna Diera sa rozčuľuje. Je jej plná miestnosť. Čerešňa si chce poslať guľku cez hlavu, ale zatiahne šnúrky na úsmeve ešte tuhšie.

Toto je psycho. Evanjelické, zelovocné, prehnité psycho.

Puding je zgrcnutý, lebo nemá ženskú. Čerešňa nemá chuť počúvať stále dokola. Čierny Drak je úchylný, ale Čerešni sa nechce počúvať. Slivka je ticho a Čerešňa... Už nemá síl ani myslieť na neho. Dnes sa jej snívalo, že stratila vlasy a zuby a srdce. Zavreli ju do zaváraninovej fľašky a ona mohla klopkať na sklo, koľko chcela, aj tak sa utopila v sladkej vode. Snívalo sa jej o vymretom zelovoci. Snívalo sa jej o čiernom pažeráku a veľkom žalúdku.

Čerešňa sedí v osvetlenej izbe. Pri nohách pohodený zošit z matematiky a v oku plyšáka zapichnuté pravítko. Mačka je kotná, brat nadržaný, rodičia unavení. S čím pôjdeme ďalej? Najlepší priateľ sa spláchol do záchodu. Možno by si niekedy mohol dať Lysohlávky, nech toľko nedepkuje. Čerešňa už nemôže. Čerešni šibe.

Zverinec, zverinec, zverinec. Zazvoňte niekto na zvonec, nech už konečne je koniec!

Vicious Circle

Odkaz pre mňa a možno pre žltých mužíčkov s krídelkami, čo stoja na Tvojom balkóne.

Prekvapenie. Nové. Preborné.

Ľudia sú alergickí na pravdu.

Pravdu, že vymrel čínsky riečny delfín strávia. Teda tí, čo doma neizolujú okná nálepkami Greenpeace. Aj to, že americká vláda je zvrátená.
Vojaci, tepelné elektrárne, padnuté lietadlá, sused samovrah. To je hmlovina z iného vesmíru. I do seem to care but actually, I do not.

Ale čo tak pichnúť do... EGA.

Nabrúseným nožíkom s kalenou čepeľou, značky Slovo. Zaznie prskavý zvuk slín obrany, keď balón fučí preč.

Intímne, čo?

Teplúčko je uprostred Ega. Ako v pelechu. Je dobre živené. Ešte keď bolo iba taká maličká umrnčaná mydlová bublinka, poslušne papkalo pocit dotknutia, zadosťučinenia, vlastnej pýchy. Hm... a veľmi chutne lízalo moc nad ostatnými, prisolenú túžbou po vlastnej expanzii. Nie? Tak sa aspoň chcelo dištancovať. S očami v ušiach a ušami pretiahnutými do vlastného žalúdka.

Ľudský Všehovesmír má hlúpu tendenciu nekontrolovateľne expandovať do priestoru. A vytlačiť ostatné hviezdy, prach, dráhy a satelity dakde do kúta, kde vplyvom príliš veľkej koncentrácie hmotnosti vznikne čierna diera.

Bude to ako vytiahnuť zátku z vínovej fľaše. Obyčajné bľump a celé dobré Ego aj s človekom uprostred sa zrúti do pažeráka čiernej diery Samoty.

Zadosťučinenie smiechu cez slzy. -Si Sám, si Sám, si Sám, a môžeš si za to sám.-

Nadrozmerné veľkosti Ega nie sú príťažlivé. Odstrkujú. Zabíjajú. Ľudské vzťahy.

A máme príčinu alergie na pravdu. Sám, berie pokus o navŕtanie Ega ako bodnutie medzi lopatky. Počuť, že konanie, správanie, zmýšľanie je zlé, bolí. Bolí, bolí, a krváca.

Sám už takmer vykrvácal, ale spraví s tým niečo? Na odpratanie príliš veľkej bubliny treba dobré dioptrie, a smetiarsku službu Máš pravdu.

Čo už.

Vicious circle (hundred pct mimobox)

Tak, je piatok trinásteho. Už asi hodinu. A mne šibe. Znova a zas. Asi som pod parou, alebo čo. Alebo aj nie.
Toto je len úvaha. Úvaha o piatku trinásteho. Keď sa začalo všetko šťastne. Vlastne čo, kedysi dávno kdesi popravili templárov, a preto ľudia robia caviky okolo praobyčajného dátumu. Moslimovia nemávajú ani trináste poschodie... Snáď som to tak počula pri potulkách svetom. Ale čo ja už viem, dnes je deň piatok trinásteho a môj mozog je dakde na Orione. Ale nie tom čokoládovom.
Mozog si je tam, a ja len ťukám do klávesnice, lebo myšlienky, ktoré očividne nešli na výlet so šedou kôrou a zdravým úsudkom sú ako stepujúce biele kone s vyplazenými jazykmi až po ošúchané parkety, čo sem tam pohodia hrivou do rytmu flamenca zmiešaným s progresívnym metalom. Proste sú a pritom nie sú.
A nedajú spať.
Možno by sme sa mali na všetko vykašľať. Jožko by mal oželieť Katku a naďalej sladiť život zamilovaným párikom ako predavač zmrzliny. Prečo. Záslužná robota. A myšlienky na dlhovlasé dievča ho len metú.
A Dorotka by mala zabudnúť na Miška. Pretože si konečne našla správny smer života. Hej, hej, to je tá cesta obohnaná vysokým bielym múrom, po ktorej kráča aj s ďalšou miliardou duší. Neochránila si hviezdy a kompas praskol, čo už, čo už. Aspoň, že má všetko pod kontrolou.
A Zlatko sa ešte chvíľku bude hrať so svojím nočným motýľom, čo ulovil dakde v Močialoch temnozádumčivých moskytov. Neprežil si všetko, tak nemá ani šajnu ako narábať s nočnou háveďou. Ale nevravím nič... talent na učenie má.
Dobrú noc vám prajem. toto je len vicious circle. Prikorenený vôňou ananásu a pomaranča a zburcovaný štipkou trpkosti. Ja len, že ľudstvo si stojí na zlatom piedestáli, ale z neba im na hlavu padajú krvavé sonety. Piedestál už dlho nevydrží, tak čo sa nad tým vzrušovať.
Postavíš sa aj na hlavu, alebo spravíš mlynské koleso na chodúľoch. Si rovnaký. Ako všetci. Postavíš sa na piedestál, hneď vedľa mňa.
Radšej idem zjesť ružu s tŕňmi a zapiť to všetko kalíškom ľudskosti. Vznešené ideály vcelku rýchlo prejdeú tráviacim traktom, síce za spôsobenia miernych žalúdočných ťažkostí, ale nakoniec viete kde všetky skončia. (áno, presne tam.)
Dovidenia, prajem krásny život a vlastné príbehy od Daniele Steelovej alebo Anne Riceovej. Na temnote nezáleží. Len na jednom rozhodnutí, ktoré ovplyvní striebristé nitky pavučiny života.
Čudovali by ste sa.
Je piatok trinásteho a začal sa vcelku šťastne a zmätene. Za chvíľku vstávam do práce.
Tak česť.

Vicious circle

Milujeme tých, ktorí nás odmietajú a odmietame tých, ktorí nás milujú.

Len zatváram oči a dýcham zhlboka. Zas mali pravdu.
A však. Všetko je také, ako si spravíme. A zaslúžime. Tak sa plazme v bludnom kruhu, keď nás to baví.
Už radšej nejdem ďalej... Prichádza únava. A zas, zas sa vzdám. Ženám sa to vraj stáva.

Vicious circle

Fakt, skoncovať s tým všetkým. Zatvorím sa do izby, snáď ľudia zabudnú na moju existenciu, a mne sa naskytne dostatok času k prehodnoteniu svojho plytkého bytia. Aký to má zmysel, keď sú ľudia len skormútení zo všetkého, čo vykonám. Fakt, vôbec som tu ani nemala byť. Bolo by im všetkým lepšie. Jeden by sa stále nedepkoval kvôli mojej hlúposti a druhý by si našiel iného priateľa, o ktorého sa môže s istotou vždy oprieť.

A neznečisťovala by som ovzdušie výparmi z osobného vesmíru. Dnes som aspoň 1500 krát použila slovíčko JA. Tvorím si svoje vlastné nekonečno, v ktorého strede je... hah, znechutenie zo samej seba.

Vrážam dýky do sŕdc a do čaju primiešavam bolehlav. Poslanie strážneho anjela. Už mi veľakrát vyšlo z pier, že nepočúvajte, neverte, neviažte a nesnažte sa.

Proste nedokážem byť taká, akú ma všetci chcete. Aspoň nie teraz.

Je desivé, ako sa človek dokáže zmeniť. A s takou rýchlosťou, že si to ani neuvedomí.
Chcela som byť iná. Veľmi dlho som túžila po tom, že budem vedieť komunikovať s ľuďmi, že si nájdem priateľov a že zapadnem. To všetko bolo za čias, keď som sedávala sama na lavičke a čítala knižky. Teraz, o pár rokov neskôr... som prvotriedna mrcha a šťuka, čo brázdi ulice Bratislavy.

Robím to, čo som nikdy robiť nechcela. Do života sa mi vkradla povrchnosť a obmedzenosť. Nestojím si za názorom tak, ako opúšťam starých dobrých priateľov.
Možno by som sa rada vrátila do minulosti, keď som ešte dokázala počúvať a smiať sa zo srdca.

Nezdá sa Ti, že okolo plávajú len zahmlené útržky ľudí, s maskami na tvárach? V podstate Ťa nevidia, len keď do nich vrazíš, strojene hovoria a hovoria a hovoria a hovoria...
A Ty si maska presne tak, ako oni. Ako ja. Obyčajný porcelán s nakresleným úškrnom, ofinkou cez oko, alebo čiernym rúžom a piercingom. Si filozof, individualista, iný... a pritom úplne fádny prototyp ľudského stvorenia. Duša Ťa nezaprie.
Masky sú super. Pomáhajú dosiahnuť cieľ. Moc, pocit, vplyv, miesto, extrémnosť.

Nie si iný. Ako ja som rovnaká. Neviem, či niekedy existovali naozaj funkčné ideály. Pravdepodobne sú to vymyslené konvencie. Ale v podstate, ono je to veľmi príťažlivé byť ideálom.

Maska.

Nie, asi nemám dobrý deň. Kľudne, znesiem kolieska na čelo.
Len.. už sa mi nechce nosiť na tvári toľko porcelánu. Nie je tam dobrá cirkulácia vzduchu.
Dusím sa a topím, a pritom škriabem okolo seba. A strojene hovorím a hovorím a hovorím a hovorím...

Chcela som byť niekym iným.

Nikdy som vám nechcela ublížiť. A vôbec nie Tebe, ani Tebe, ani Tebe, ani Tebe. Je mi to ľúto. Ale to nestačí.

Vicious circle

Každý sa chce naučiť lietať,
ale len málokto pristáť.

Vicious circle

It’s just that I…
It’s just that I cannot bear it any longer. It’s just that I cannot bear it any longer with that my unreasonably desperate selfishness consuming any spark of joy. It’s just that I am totally fed up with this existence. It’s just that I cannot think of anything but myself. Vicious circle.