Zapadá slnko. Každý deň, rovnako potichu, bez ohľadu na ľudské osudy. Za čím ísť, v čo dúfať? Keď všetok pozemský čas splýva v zimnom vetre. Dnes je dnes. Dnes ťa milujem. A zajtra, už nemusíš. Nemusíme. Koniec prichádza náhle.

Ďalšie letné ráno

Ako druhý pohľad na J...

Každé ráno si spravila kávu. Aj dnes fúkla do hnedej peny navrchu. Možno tá káva v šálke bola vlastne zrkadlom jej duše. Čierna a horúca. Pousmiala sa. Mala rada takéto myšlienky. Romantické a fatálne.

A v podstate len absurdné.

Z okna vidieť zalesnený kopec. Na jednom mieste sa stromy rozostúpili do tvaru srdca. Nemenné, tiché miesto za sklom, s vlastným tajomstvom, ktoré z diaľky nik nezbadá. Sadla si na stoličku a zapálila cigaretu. Kolená pritisla k prsiam a chvíľu pozorovala vlniace sa mliečne biele telo akéhosi mystického hada. Možno takto vyzerajú ľudské vzdychy.

Károvaná košeľa, ktorú mu včera hodila na zem, bola na dotyk drsná. Dráždila na bradavkách. Vstala a po špičkách prešla chladnými kachličkami predsiene, hľadajúc oblečenie. Cítila ho. Jeho vôňu, dotyky, pevné telo. Do hlavy vrazila spomienka na koniec, striasla sa.

Ďalší.

Prešla do kúpeľne a opláchla si tvár. Rozmazaná maskara púšťala len ťažko. Snáď ona mala byť posledným prejavom tajomstva pokrútených sŕdc. Rozčesala si vlasy a košeľu nechala skĺznuť po pleciach. Telo nič neprezradilo. Znovu je ona. Len ona. A tupé prázdno vo vnútri, ktoré dlho drieme a v ďalšej chvíli vyskočí ako divé zviera, nech trhá šaty a kožu a celkom zbláznené hľadá kúsok tepla, ktoré si niekde matne pamätá z najhlbších útrob spomienok.

Prešla do kuchyne a v tichosti sa obliekla. Rada by zabudla. Tak ľahko, ako zabudla pred mesiacom a ako zabudne aj dnes.

Ako zabudla ľúbiť.

Prižmúrila oči v rannom slnku a zavrela dvere. S kamenným pohľadom vpred, kráča a viac sa neobzrie. On stále spal. Jeho jediné šťastie.

Nuansa

ako kvety po daždi
roztvorení, ľudia blázniví
zbierajú lásku
z orosených púpav

kedysi sme tam boli
medzi nimi
tiež sme mali mokré hlavy
prázdne vrecká
a srdce v dlani

tiež...

roztvoril si dáždnik.
už sme predsa dospelými

Prší. Ľuďom do duší. Viac nerozoznať pravé slzy. Len slano chutia, mali by... zostali v spomienkach. Otázka bez mena, na ktorú je známa odpoveď, ale počuť ju nechceme.

Prečo túžba po láske? Toľká zbytočnosť. Prečo, keď nám stačí existovať. Prečo, keď raní a zabudne. Treba nám to, plytvať energiou pre jediné vratké šťastie? A čo keď o nej stále len snívame... a pritom ju nikdy nikto nevidel.

Snáď treba veriť. Ako v Boha. Alebo v motýlie krídla.

Alebo kompletne zabudnúť. Izolovať a skryť.

Svet zostane i tak naruby. Bez nás, či s nami.

Zima na ruky

.

zabudnuté trápenia
v krabičke so stužkou
na poličku
za slzu
len vymeniť

skončil deň
a s ním slnko
aj tvoj dych
v lone ruky
kolísali by

prázdno

neviem viac
neviem
kam ísť
všade si
a nie
len bližšie
poď, tápam
rovno v priepasť!

už nemám krídla

akýsi obraz v hmle
ostal v snoch
zhmotnená
spomienka

na okne srdiečko
krváca
.

S Tebou

nočné impertinencie

Spletené vlasy
v stone nahých tiel
zakryli chvíľu
keď túžba
slaná a trpká na špičke jazyka
búši do spánkov

cítiš, cítime
dotyk mihalníc
motýle a hviezdy
za uchom
na chrbte
v jasnom rytme
už len užasnúť
a pery zamknúť na perách

žijeme a sme
a to je dobre
tak dobre

na tajnom mieste
kolíše teplý pokoj
v objatí môžem počúvať -
- zaspal si

Ako rozsypaný mak

Zatancuj mi, láska
na dlaniach nech ťa cítim
zahrám ti, na strunách
mozoľmi, po bruškách
keď som už celkom

zbláznená

z túžby
do sveta sa rozliať

lebo horíš

a pukla si

Láska, naše infinítum
oxymoron
spojenie
tancuješ v hlave
a aj tak povieš – nie
a nie

dúfam v Teba
a verím
ty, v mihalniciach zhmotnená

láska ako striebro
v jeho srdci
stále

väznená

*

Všetky slová, nech ich vryjem na papier
všetky zrodené v myšlienke o Tebe
všetky hasnú
chabý výsmech
v neschopnosti biedne

S tvárou v dlaniach
chceli by a nemôžu
chceli by nech nevedia
umlčať srdcom zakázané
ľudsky bludné cítenia

Keď včera bolo zajtra
zmysel vsiakol do duší-
nie ľútosť
nie slzy
jednoducho, viac neotvorím oči

Do rána

kde sme stáli
v ohni rúk
pahreba
_______ (v prach)
zvíja sa a krúti ako
had
možno chybou
bolo
_______ (mať rád)

keď zajtra

v žltom lístí
vietor odvial
__________ (nás)

zo sna
do snov

v červenom šeleste
_______ (umierať)

Vicious Circle

Nechaj ísť, nechaj isť. Však jej to opakujem každý deň už dva mesiace. Čerešňa aj prikývne, dvihne hlavu s pochopením, a žije nasávajúc zvyšky letného slnka. Zvyčajne vydrží do východu mesiaca. Potom skloní hlavu a znásilňuje denník a plyšové lásky. Keď prší, prší jej z listov ako z neba. Po nociach horí, vraví zo sna, spotená, príde a pritúli sa. Je to zvláštne. Ten kontakt je zvláštny, zvyčajne si držíme odstup. Veď ju mám pozorovať, triezvo, bez zbytočných pocitov, čo mätú. Ale tíšim ju, hladím po vlasoch. Vydrž. Zvyčajne sa nechá učičíkať, a zaspí. Na hodinu, dve. A potom znova – prudký nádych a hukot v ušiach. Vraví o stvorení zo snov. Zahalené v závoji, nevidno mu do tváre, ale pritom pohľad cítiť až v zátylku. Stvorenie sedí na posteli a vzťahuje chrastavé ruky k jej hrudi. Paralyzovaná, chce sa pohnúť, nadýchnuť, a hluk v ušiach sa stupňuje až bolí, keď precitne. Bol to len sen, opakujem, keď ju premkýna strach. Veď som predsa spal v rovnakej miestnosti a nikto tam neprišiel. Veď by som počul. Veď už spi.

Vidiny v snoch začali pomerne nedávno. Alebo, ako tvrdí, vrátili sa, asi pred pol rokom. Ale vtedy zaspávala ešte ľahko. Stačilo, že bol P, a bola v pokoji. Alebo, ktovie. Z času na čas zas zlyhávala vo chvíľach nevysvetliteľnej tmy v duši. P ju miloval. Obávam sa, že práve to ju nútilo ubližovať mu čoraz viac. Zvykol som sa jej pýtať, prečo to robí, prečo ho odstrkuje, prečo je vyslovene krutá. Vždy povedala, že ho miluje, ako nikoho, ale že rokmi zabudla žiť, ku koncu už nevedela, či dýcha, iba vo chvíľach bolesti, keď sa sama dohnala do sĺz, keď rozmýšľala nad sekerou zatnutou do dreva. A čo ma najviac popudzovalo, stále v nej rezonovali slová, ktoré jej priateľka vyložila z kariet. Také nezmysli.

***

Človek si môže myslieť, že jed sa časom rozloží. Ale potom by stratili význam všetky arzénové konšpirácie. Príčina smrti sa predsa definuje až z kostí. Koniec lásky tiež. Takže pozor na poháre z kráľovského stola. A pozor na slová.

Čerešňa slová stále berie na ľahkú váhu. Sama odpustí cez noc, preto stráca súd o ranách, ktoré rozdáva jazykom. Ako decko. Keby to bolo na mne, slová by som označil tou malou lebkou s hnátikmi. Nech to má aspoň s výstrahou, a nezbiera ich po lesoch.

P mal svätú trpezlivosť. Mal. Preto Čerešňa, rozmaznaná pocitom istoty, zabudnúc silu vlastných koreňov, teraz neuroticky behá hore a dolu, nesústredí sa na prácu a smoklí nad spomienkami. Vravím, nechaj ísť, veď je mu dobre, konečne sa usmieva a žartuje, tak buď šťastná, že sa oslobodil, a nachádza, čo kvôli tebe zanedbal. A keď ho tak veľmi miluješ ako tvrdíš, tak mu to dopraj. Len-nechaj-ísť.

***

Je mi ľúto, diania posledných dní. Dobre, niektoré sa počítajú do rokov. Veci, doteraz fungujúce, pekné, a mnohé detsky čisté, nahnívajú a rozpadajú sa. Akoby prítomnosť človeka zabíjala dokonalosť. Asi to bude expiračnou dobou, až smiešne krátkou vzhľadom na životnosť ľudí, čo vyprší so stratou nevinnosti. Potom sa nájde jeden nahnitý jedinec, a na vyhodenie je celá bedničla.

Stačí sa prejsť po ulici, alebo prečítať noviny. V davoch sa šíri pach alkoholu, hnisu, korupcie, priživovania a zdierania. Hegemónia točí svetom a Zem umiera. Ale viac stíska bezmocnosť pri pohľade na deti zbabelých otcov a priateľkinu matku s rakovinou v lymfách. Čerešňa, teraz plač. Ochutnaj dospelácke bahno. Nie nejaké pseudo zlomené srdce. Konečne buď šťastná, že máš vlastný kýblik špiny, čo môžeš vyčistiť. Chceš zakročiť proti vráskam vlastnej matky, ktorá nevyjde z bludného kruhu, lebo sa bojíš, bojíš sa, že ju chytia do zubov a vezmú ti ju. Cítiš sa zodpovedná, lebo nikomu z nich, hoci ich miluješ, nikomu nedokážeš pomôcť. Trpia.

Vravíš, že chceš bojovať. Ale utekáš s výhovorkou, vraj nevieš ako. Zbabelá, zbabelá Čerešňa. Nedokážeš sa pozerať.

V kostole učia o Bohu. Teta E sa kompletne odovzdala do Jeho rúk. A nechala veci plynúť. Čerešňa si robí krúžky na čelo, odsudzuje pasivitu, ktorú vlastne sama podvedome živí. Boh je, samozrejme, ale slabosť, tá nie je od Boha. Máme predsa bojovať za život, lásku, šťastie. Máme si niesť kríž a nefňukať. Máme hľadať správne odpovede a klásť správne otázky. Máme veľa vecí, čo máme, ale aj tú, čo nesmieme. Nesmieme sa opustiť. Najmä vo chvíľach, keď bolo rozhodnuté proti vôli, keď bolí, a celý svet je čierny. Koľkokrát to múdri ľudia musia opakovať. Zatrpknutosť zreje v nenávisť, ktorá boptná a kvasí pod kožou, až ju môžu vydestilovať do zla. Zlo plodí zlo.

A dobro zas dobro.

Čerešňa, už by si mohla vyrásť.

Viem

Nechcem byť bezduchým kameňom
nechcem padať z bielych brál
nechcem necítiť, necítiť žiaľ
lebo mám srdce, z teba plameňom

Och, pukám v pekle daždivých nocí
v pamäti horúčavy slnka, krv mi vrie
darmo je hľadať prímerie
ležím tu, bez pomoci

Plazivé korene šíria muky
nový život – obracia v prach
aspoň keby to boli tvoje ruky
nech menej bolesti je v puklinách

ešte tliem
a čas rátam po zrnkách

Nechcem byť viac kameňom
lebo potkne tvoje nohy
veru, ani vetrom
pred ktorým sa skryješ, na slová strohý

Nie som ani lampou
keď ju zhasneš pred spaním
síce bdiem nad tebou, aj keď sním
a nie, nie som ani spomienkou chabou

stále.. mriem. mriem za tebou

Dnes aj zajtra

Brušká prstov jemne dýchajú na studené sklo, akoby v snahe o biele motýlie krídla. Tisíce svetov v strieborných kvapkách, ako jediný, kompletne naopak. Dnes, aj zajtra, hodiny sú len padáčiky púpavy vo vetre. Nikto ich nechytá, nikto nevníma, len malé deti, ktorým žiaria oči. A samozrejme, naše zamotané vlasy. Úsmev v zapadajúcom slnku, a o polnoci šepkajú. Tisíce svetov, kompletne naopak.

Sedí tam, nahá od slov a snov. V chvíľach ticha, keď aj mačka spí v klbku pri nohách, ťažko sa dýcha. V husej koži, chvenie. Aké je len ľahké kvapkám byť dažďom. Zmáčali Ti čelo, oči aj pery a vsiakoli do Teba, ako kedysi láska. Hladíš ich rukami a neodháňaš preč.

Cez končeky prstov, prosí o spomienku. Ďeň za dňom. Zatiaľ páperie púpavy vrastá sa do kože. Svet je naopak.

Snaží sa zaspať. Nájsť stratený pokoj. Ťažko sa dýcha. Bez vzduchu. Bez Teba. Stratená rovnováha, a hlas rozpukanej zeme, čo vťahuje stále hlbšie. Tam, kde chytala oporná ruka, je piesok, čo štípe v očiach. Slzy zlyhávajú. Aj hnev, aj hluk, aj únava a pot. A keď už púpava zakryla skoro všetky spomienky, zaškrípe úzkosť.

Zostávajú sentimentálne lamentácie. V duchu. Gorálka za gorálkou ruženca. Pohľad vpred. Rozmazaný. A duša prahne.

Nech zmyje boľavé slová, prach z nôh a krv z rany. Nech ti ešte raz vsiakne do tela, tam, kam patrí.

Túži byť dažďom.

V láske. Pršať.

Nočné impertinencie

Jemné nuansy smútku
ako melódie vzdialených hviezd
v nedotknuteľnom sne o hľadaní Boha
prinášajú číro žltý nepokoj
plamienku nedospelej sviečky

chvejem sa vôňou magických miest

Možno nenaplnená túžba po Človeku
vnútila triezvy pohľad vpred
k osobnej derniére uhladeného zmätku

ironicky,
v teple tiel odchádzame

Pomedzi prsty kvapká láska
zotierajúc spomienky v piesku
tak ľahko a s delikátnou konečnosťou

až prekvapujúco rýchlo
zvlhli anjelské krídla
prízemnou túžbou
po umelom šťastí

otázkou zostáva,
kedy definujeme nekonečno
ľudskej hlúposti
lebo práve tá nás ničí

appoggiatura,
odvialo dym

Nočný paradoxon

Hľadala som priateľa
našla som
medzi prstami lepí pavúčia sieť
možno je našim osudom
zapadať v prachu hviezd
inak neverím

na motýlích krídlach
ševelíme ako vietor
túžiac útechu neznámych miest
letom vpred, k výškam
...pavučina

kde je domov
rodný tieň čerešne
zašitá záplata na kolene
v spomienkach detstvo
jarná rosa, uložený poklad
pod zámkom na krku
hrdzavým kľúčikom
prerastá vzdychajúca tráva

vzrušenie z letu
berie pokojný deň
berie dych aj lásku noci
toľko vôní, farieb, zvukov
len viac žiadny dotyk ľudský
na povale šramotenie pavúkov

s dlaňou hore
chcela som sa spýtať
ale mlčím
ja aj ty
osud mlčí
dnes dych vlčí
vo vlasoch
čerešňový tieň

Flicker of Light

Once we had dreams

Zakryté

Prchavý svet detského smiechu
sfúkli vinným bozkom
zostal tajný smútok
v rozliatom prázdne
nemožných snov

ešte kráčajme ku hviezdam
pripleštení sklom výkladu
s nákladnou istotou
zahanbením uvädnúť
len tajne a potichu

kým nezabudneme, kým nezabudneme

nevedomky v našpúlení pier
odfúklo detský peľ
tak sme sa smiali šuchotu šiat
v prázdnom tanci
nevediac

fantasticky zbláznení
fantastickí blázni
na nitkách a hlasom v hlave
duplikát ostatných
z vlastnej chorej vôle

jediné, čo treba
v pokrivených zrkadlách
vierohodne
bez pochýb
svätým ostať

čo už s tým
keď je v duši diera

v kriku sveta
v kvapke ticha
detský plač
minulosť a nezrelá bieda

kým nezabudneme, snáď, kým nezabudneme

Sketch

Just another sleepless night
(keď už máme to skúškové)
tuš

Zmierlivo

koniec radosti
nech napíšem emotívny brak

koniec koncov končím
sám sebe štrajkom

iba rozmýšľam
latentným spánkom

je bez zmyslu
pretekať slovami

však

koniec koncov skončili sme všetci
z okna by som skočil

(vzdychajú v meste uvzdychanom
a menia sa v prach)

lenže spím
len spím

slepý a hluchý
k plynúcej radosti

večne
je mi dobre tak

Kaleidoscope

The city of depraved whims

Znovu raz

Pred televízorom


V bielych zdrapoch
Strach
Vsakuje ľuďom do pórov

Keď si vedel čo bolo
Prianie klíčiť v nás

Strach z prišlej krízy
Roztiahnutých rúk
Jeden strach zrodený na kríži
Premyslených múk

Jednoducho my?
Jesenné deti
V osude
Umierať láskou vetra

Kým sa dá

Kým sa ešte dá
Zastaviť večerný vlak
Utekajme slepí
Sami pred sebou

S myšlienkou
A prepychovým úškrnom
Hodnoty sú vrak