utorok 7. augusta 2007
nedeľa 5. augusta 2007
Hodiny na nočnom stolíku a mesačná ortuť
Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú, ostro a úsečne, raz zhlboka a potom zvysoka. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých.
Mesačná ortuť preteká spustenými záclonami a kotúľa sa v pramienkoch po drevenej podlahe. Jeden strieborný pramienok našiel okraj postele a teraz vsakuje sa do bielych prstov. Tieň sedí na posteli, s hlavou mierne sklonenou. Hruď sa nebadane dvíha a klesá, dvíha a klesá a ortuť stúpa od dlhých prstov vyššie, po ruke až k bielemu plecu.
Myšlienky, ako mrazivá pavučina pulzujú žilami, zrodené v srdci a či v sklonenej hlave, presvitajú cez privreté viečka. Toto je realita, život.
Každý deň východ a západ slnka.
Každý deň mesiac kropí žiarivé mesto.
Každý deň holokaust skrytý v novinových písmenách a umelých hlasoch.
Každý deň tváre, vzduch, smrť, ľudia.
Naozaj?
Možno je to všetko sen.
Sen, elektrický výboj niekde medzi hviezdou a ničotou.
Pozri, odlesk prachu, šum lístia a hypnóza stúpajúceho dymu nie je nič menej ako ja a ty, ako tieň na posteli. Pozri, je to sen, halucinácia. Hudba, ani vysoké komíny tovární, kvapkajúca voda ani hlad vlastne neexistujú. Sny sú nezmyselné, pozliepané odpadky spomienok a chladivej vesmírnej miazgy. A človek. Človek je odlesk prachu, šum borovicovej vône v snovom blúznení. A predsa osobný ľudský vesmír odmalička vypipláva, živí a pretláča jedinú a poslednú myšlienku. Myšlienku čo sa stala vášňou, zmyslom a pravidlom, myšlienku na život. Pozemský, či večný, to je fuk.
Sen a nezmysel, ten tieň na posteli neexistuje, neexistujú ani čiary na tvojej ruke. Neexistuje dekadencia humanity, neexistuje čas a vzbura proti nemu, iba snový záblesk pre tento nádych hodín na nočnom stolíku ničoho.
Tieň na posteli prudko zakloní hlavu dozadu. Z otvorených pier nedopadol výkrik, iba mihalnice sa trošku zachveli. Z napnutej hrude vykĺzla postava, akoby zložená z miliónov zrniečok prachu, práve takého, čo ráno poletuje pred tenkou štrbinou závesov a slnko z neho robí malé hviezdy. Postava vzlietla k stropu, keď tieň s roztiahnutými rukami dopadol s tichým buchnutím na perinu. Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikali, ostro a úsečne. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých. Mesačná ortuť nerušene pretekala v pramienkoch po drevenej podlahe a plnila vzduch mliečnym svetlom. Postava nehlučne preletela obvodom izby, zastala pri okne a zrniečka prachu sa trblietali kvapôčkami ortuti. Pozrela na tieň ležiaci na posteli. Belostné črty tváre boli pretkané sieťou tenučkých vláskov a hruď pokojne spala nehybným snom bez času. Povrázok spletený zo spomienok a chladivej vesmírnej miazgy sa vznášal priestorom a spájal im srdcia. Postava končekmi prstov prešla po kúsku trblietavej hladiny vody, zmiešanej s dymom kadidla a uchopila čeriaci sa povrázok do dlane.
Tikanie hodín násilne umlčal hrdelný smiech. Postava pobozkala tieň na pootvorené pery a vyletela nahor do náručia noci.
Povrázok im spájal srdcia
a hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú.
Mesačná ortuť preteká spustenými záclonami a kotúľa sa v pramienkoch po drevenej podlahe. Jeden strieborný pramienok našiel okraj postele a teraz vsakuje sa do bielych prstov. Tieň sedí na posteli, s hlavou mierne sklonenou. Hruď sa nebadane dvíha a klesá, dvíha a klesá a ortuť stúpa od dlhých prstov vyššie, po ruke až k bielemu plecu.
Myšlienky, ako mrazivá pavučina pulzujú žilami, zrodené v srdci a či v sklonenej hlave, presvitajú cez privreté viečka. Toto je realita, život.
Každý deň východ a západ slnka.
Každý deň mesiac kropí žiarivé mesto.
Každý deň holokaust skrytý v novinových písmenách a umelých hlasoch.
Každý deň tváre, vzduch, smrť, ľudia.
Naozaj?
Možno je to všetko sen.
Sen, elektrický výboj niekde medzi hviezdou a ničotou.
Pozri, odlesk prachu, šum lístia a hypnóza stúpajúceho dymu nie je nič menej ako ja a ty, ako tieň na posteli. Pozri, je to sen, halucinácia. Hudba, ani vysoké komíny tovární, kvapkajúca voda ani hlad vlastne neexistujú. Sny sú nezmyselné, pozliepané odpadky spomienok a chladivej vesmírnej miazgy. A človek. Človek je odlesk prachu, šum borovicovej vône v snovom blúznení. A predsa osobný ľudský vesmír odmalička vypipláva, živí a pretláča jedinú a poslednú myšlienku. Myšlienku čo sa stala vášňou, zmyslom a pravidlom, myšlienku na život. Pozemský, či večný, to je fuk.
Sen a nezmysel, ten tieň na posteli neexistuje, neexistujú ani čiary na tvojej ruke. Neexistuje dekadencia humanity, neexistuje čas a vzbura proti nemu, iba snový záblesk pre tento nádych hodín na nočnom stolíku ničoho.
Tieň na posteli prudko zakloní hlavu dozadu. Z otvorených pier nedopadol výkrik, iba mihalnice sa trošku zachveli. Z napnutej hrude vykĺzla postava, akoby zložená z miliónov zrniečok prachu, práve takého, čo ráno poletuje pred tenkou štrbinou závesov a slnko z neho robí malé hviezdy. Postava vzlietla k stropu, keď tieň s roztiahnutými rukami dopadol s tichým buchnutím na perinu. Hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikali, ostro a úsečne. Pravidelne, akoby dýchali, alebo zaklínali nespavých. Mesačná ortuť nerušene pretekala v pramienkoch po drevenej podlahe a plnila vzduch mliečnym svetlom. Postava nehlučne preletela obvodom izby, zastala pri okne a zrniečka prachu sa trblietali kvapôčkami ortuti. Pozrela na tieň ležiaci na posteli. Belostné črty tváre boli pretkané sieťou tenučkých vláskov a hruď pokojne spala nehybným snom bez času. Povrázok spletený zo spomienok a chladivej vesmírnej miazgy sa vznášal priestorom a spájal im srdcia. Postava končekmi prstov prešla po kúsku trblietavej hladiny vody, zmiešanej s dymom kadidla a uchopila čeriaci sa povrázok do dlane.
Tikanie hodín násilne umlčal hrdelný smiech. Postava pobozkala tieň na pootvorené pery a vyletela nahor do náručia noci.
Povrázok im spájal srdcia
a hodiny na nočnom stolíku pravidelne tikajú.
streda 18. júla 2007
Inner Silence (Anathema)
sobota 14. júla 2007
piatok 13. júla 2007
Vicious circle (hundred pct mimobox)
Tak, je piatok trinásteho. Už asi hodinu. A mne šibe. Znova a zas. Asi som pod parou, alebo čo. Alebo aj nie.
Toto je len úvaha. Úvaha o piatku trinásteho. Keď sa začalo všetko šťastne. Vlastne čo, kedysi dávno kdesi popravili templárov, a preto ľudia robia caviky okolo praobyčajného dátumu. Moslimovia nemávajú ani trináste poschodie... Snáď som to tak počula pri potulkách svetom. Ale čo ja už viem, dnes je deň piatok trinásteho a môj mozog je dakde na Orione. Ale nie tom čokoládovom.
Mozog si je tam, a ja len ťukám do klávesnice, lebo myšlienky, ktoré očividne nešli na výlet so šedou kôrou a zdravým úsudkom sú ako stepujúce biele kone s vyplazenými jazykmi až po ošúchané parkety, čo sem tam pohodia hrivou do rytmu flamenca zmiešaným s progresívnym metalom. Proste sú a pritom nie sú.
A nedajú spať.
Možno by sme sa mali na všetko vykašľať. Jožko by mal oželieť Katku a naďalej sladiť život zamilovaným párikom ako predavač zmrzliny. Prečo. Záslužná robota. A myšlienky na dlhovlasé dievča ho len metú.
A Dorotka by mala zabudnúť na Miška. Pretože si konečne našla správny smer života. Hej, hej, to je tá cesta obohnaná vysokým bielym múrom, po ktorej kráča aj s ďalšou miliardou duší. Neochránila si hviezdy a kompas praskol, čo už, čo už. Aspoň, že má všetko pod kontrolou.
A Zlatko sa ešte chvíľku bude hrať so svojím nočným motýľom, čo ulovil dakde v Močialoch temnozádumčivých moskytov. Neprežil si všetko, tak nemá ani šajnu ako narábať s nočnou háveďou. Ale nevravím nič... talent na učenie má.
Dobrú noc vám prajem. toto je len vicious circle. Prikorenený vôňou ananásu a pomaranča a zburcovaný štipkou trpkosti. Ja len, že ľudstvo si stojí na zlatom piedestáli, ale z neba im na hlavu padajú krvavé sonety. Piedestál už dlho nevydrží, tak čo sa nad tým vzrušovať.
Postavíš sa aj na hlavu, alebo spravíš mlynské koleso na chodúľoch. Si rovnaký. Ako všetci. Postavíš sa na piedestál, hneď vedľa mňa.
Radšej idem zjesť ružu s tŕňmi a zapiť to všetko kalíškom ľudskosti. Vznešené ideály vcelku rýchlo prejdeú tráviacim traktom, síce za spôsobenia miernych žalúdočných ťažkostí, ale nakoniec viete kde všetky skončia. (áno, presne tam.)
Dovidenia, prajem krásny život a vlastné príbehy od Daniele Steelovej alebo Anne Riceovej. Na temnote nezáleží. Len na jednom rozhodnutí, ktoré ovplyvní striebristé nitky pavučiny života.
Čudovali by ste sa.
Je piatok trinásteho a začal sa vcelku šťastne a zmätene. Za chvíľku vstávam do práce.
Tak česť.
Toto je len úvaha. Úvaha o piatku trinásteho. Keď sa začalo všetko šťastne. Vlastne čo, kedysi dávno kdesi popravili templárov, a preto ľudia robia caviky okolo praobyčajného dátumu. Moslimovia nemávajú ani trináste poschodie... Snáď som to tak počula pri potulkách svetom. Ale čo ja už viem, dnes je deň piatok trinásteho a môj mozog je dakde na Orione. Ale nie tom čokoládovom.
Mozog si je tam, a ja len ťukám do klávesnice, lebo myšlienky, ktoré očividne nešli na výlet so šedou kôrou a zdravým úsudkom sú ako stepujúce biele kone s vyplazenými jazykmi až po ošúchané parkety, čo sem tam pohodia hrivou do rytmu flamenca zmiešaným s progresívnym metalom. Proste sú a pritom nie sú.
A nedajú spať.
Možno by sme sa mali na všetko vykašľať. Jožko by mal oželieť Katku a naďalej sladiť život zamilovaným párikom ako predavač zmrzliny. Prečo. Záslužná robota. A myšlienky na dlhovlasé dievča ho len metú.
A Dorotka by mala zabudnúť na Miška. Pretože si konečne našla správny smer života. Hej, hej, to je tá cesta obohnaná vysokým bielym múrom, po ktorej kráča aj s ďalšou miliardou duší. Neochránila si hviezdy a kompas praskol, čo už, čo už. Aspoň, že má všetko pod kontrolou.
A Zlatko sa ešte chvíľku bude hrať so svojím nočným motýľom, čo ulovil dakde v Močialoch temnozádumčivých moskytov. Neprežil si všetko, tak nemá ani šajnu ako narábať s nočnou háveďou. Ale nevravím nič... talent na učenie má.
Dobrú noc vám prajem. toto je len vicious circle. Prikorenený vôňou ananásu a pomaranča a zburcovaný štipkou trpkosti. Ja len, že ľudstvo si stojí na zlatom piedestáli, ale z neba im na hlavu padajú krvavé sonety. Piedestál už dlho nevydrží, tak čo sa nad tým vzrušovať.
Postavíš sa aj na hlavu, alebo spravíš mlynské koleso na chodúľoch. Si rovnaký. Ako všetci. Postavíš sa na piedestál, hneď vedľa mňa.
Radšej idem zjesť ružu s tŕňmi a zapiť to všetko kalíškom ľudskosti. Vznešené ideály vcelku rýchlo prejdeú tráviacim traktom, síce za spôsobenia miernych žalúdočných ťažkostí, ale nakoniec viete kde všetky skončia. (áno, presne tam.)
Dovidenia, prajem krásny život a vlastné príbehy od Daniele Steelovej alebo Anne Riceovej. Na temnote nezáleží. Len na jednom rozhodnutí, ktoré ovplyvní striebristé nitky pavučiny života.
Čudovali by ste sa.
Je piatok trinásteho a začal sa vcelku šťastne a zmätene. Za chvíľku vstávam do práce.
Tak česť.
pondelok 2. júla 2007
Vicious circle
Milujeme tých, ktorí nás odmietajú a odmietame tých, ktorí nás milujú.
Len zatváram oči a dýcham zhlboka. Zas mali pravdu.
A však. Všetko je také, ako si spravíme. A zaslúžime. Tak sa plazme v bludnom kruhu, keď nás to baví.
Už radšej nejdem ďalej... Prichádza únava. A zas, zas sa vzdám. Ženám sa to vraj stáva.
nedeľa 24. júna 2007
O tom, ako sa mi nedalo spať,
alebo z nočných úvah, ktoré veľmi nedávajú zmysel.
Už ani nie týždeň a sú tu prázdniny. Juchú, juchú.
Už ani nie týždeň a kobudo bude páskovať na sústredku. Už ani nie týždeň. A dáme si pokoj so spolužiakmi. A pravidelnými spolucestujúcimi v autobuse, ako je napríklad metalová teta.
Už ani nie týždeň a budú prázdniny. Posledné prázdniny. A mne sa nedá spať.
Tak to na mňa doľahlo. Teraz, v noci, keď sused si púšťa na záhrade 80te roky a Astra chrápe do taktu.
Ešte v septembri som si šepkom opakovala, že je to ešte dakde na Kamčatke. Teda táto chvíľa. Keď mi všetci odletia.
Najprv len tak nevinne, začali sme tehličku po tehličke stavať múry, za ktorými sa skrývame pred vetrom a dažďom. Dospievanie, vraj. Dospeláci sa potrebujú opierať sami o seba. Preto ten múr.
A teraz odlietajú aj s múrom a citom vo vačku. Majú pripravené kompasy a mapy, letia do prístavu a nastupujú do lodiek.
Lúčili sme sa. David odchádza do Talianska. Niekto plakal. A plakať bude. Objatie je otvorené, ale bojím sa, že múr je silnejší. Už dlhšie je. To by bolo na dlho, hovoriť o múroch... možno inokedy, možno nikdy. Aj tak to robíme všetci. Tehličku po tehličke, lepíme slzami a sklamaním.
Zajtra sa lúčim. Ighy odchádza do Brna. Namietla som, že to je za rohom... tak prečo klopíme oči.
Priateľstvá ostanú. Ako vo filmoch.
Skúška. Skúška. ?
Z Helenky bude super zubárka. V Prahe.
A z Danky fyzioterapeutka. V Amerike.
A človek pláva vo svojej privátnej loďke.
Pýtaš sa čo...
Spomienky ostanú. Všetky tie prespávačky, opekačky, nízkorozpočtové horory, čaj pri mlieku a čokoláda v jablku... Anime a slzy a lásky a Pajštún. A americkí lektori a „go ovečka, go!“ Hlboké rozhovory a otlaky na rukách a nohách. Čerešne s mliekom a blúdenie v jahodách. Zlieva sa mi to. Ako v mixéry snov.
Človek povie, komplikuje sa to. A Katka a Čičátko sú už skoro v Británii. Pre Peťku je Írsko. No tak, vyberte si.
Možno ma to mrzí. A možno je to nesprávne. Zmena mení človeka. A šliapeme po tráve, aby sa rodili chodníky.
Je neskoro, neskoro, neskoro...A sused práve spustil Elán. Nie sme zlí...
Iba sa skrývame. A bojíme.
Ale nič by som nemenila.
Som rada, že som vás spoznala. Zanechali ste vo mne odtlačok. A možno som sa tiež dotkla vašich sŕdc.
Dobrú noc. Všetkým. Bozkávam vás na viečka.
Už ani nie týždeň a sú tu prázdniny. Juchú, juchú.
Už ani nie týždeň a kobudo bude páskovať na sústredku. Už ani nie týždeň. A dáme si pokoj so spolužiakmi. A pravidelnými spolucestujúcimi v autobuse, ako je napríklad metalová teta.
Už ani nie týždeň a budú prázdniny. Posledné prázdniny. A mne sa nedá spať.
Tak to na mňa doľahlo. Teraz, v noci, keď sused si púšťa na záhrade 80te roky a Astra chrápe do taktu.
Ešte v septembri som si šepkom opakovala, že je to ešte dakde na Kamčatke. Teda táto chvíľa. Keď mi všetci odletia.
Najprv len tak nevinne, začali sme tehličku po tehličke stavať múry, za ktorými sa skrývame pred vetrom a dažďom. Dospievanie, vraj. Dospeláci sa potrebujú opierať sami o seba. Preto ten múr.
A teraz odlietajú aj s múrom a citom vo vačku. Majú pripravené kompasy a mapy, letia do prístavu a nastupujú do lodiek.
Lúčili sme sa. David odchádza do Talianska. Niekto plakal. A plakať bude. Objatie je otvorené, ale bojím sa, že múr je silnejší. Už dlhšie je. To by bolo na dlho, hovoriť o múroch... možno inokedy, možno nikdy. Aj tak to robíme všetci. Tehličku po tehličke, lepíme slzami a sklamaním.
Zajtra sa lúčim. Ighy odchádza do Brna. Namietla som, že to je za rohom... tak prečo klopíme oči.
Priateľstvá ostanú. Ako vo filmoch.
Skúška. Skúška. ?
Z Helenky bude super zubárka. V Prahe.
A z Danky fyzioterapeutka. V Amerike.
A človek pláva vo svojej privátnej loďke.
Pýtaš sa čo...
Spomienky ostanú. Všetky tie prespávačky, opekačky, nízkorozpočtové horory, čaj pri mlieku a čokoláda v jablku... Anime a slzy a lásky a Pajštún. A americkí lektori a „go ovečka, go!“ Hlboké rozhovory a otlaky na rukách a nohách. Čerešne s mliekom a blúdenie v jahodách. Zlieva sa mi to. Ako v mixéry snov.
Človek povie, komplikuje sa to. A Katka a Čičátko sú už skoro v Británii. Pre Peťku je Írsko. No tak, vyberte si.
Možno ma to mrzí. A možno je to nesprávne. Zmena mení človeka. A šliapeme po tráve, aby sa rodili chodníky.
Je neskoro, neskoro, neskoro...A sused práve spustil Elán. Nie sme zlí...
Iba sa skrývame. A bojíme.
Ale nič by som nemenila.
Som rada, že som vás spoznala. Zanechali ste vo mne odtlačok. A možno som sa tiež dotkla vašich sŕdc.
Dobrú noc. Všetkým. Bozkávam vás na viečka.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)