Už ste mali niekedy také šťastie a jazyk sa vám prilepil na zamrznutú železnú tyč? Bez toho, aby sme sa venovali otázkam týkajúcich sa pofidérnych pohnútok, prečo ste vlastne olizovali železnú tyč, ponúkam zopár rád ako si jazyk oslobodiť bez väčšej ujmy.
Typ:
Je rozumné sa jazykom nedotýkať železnej tyče, pokiaľ vonku mrzne. Keď už neviete vydržať náhle nutkanie, presvedčte sa, že máte prístup k zdroju teplej vody a niekto je nablízku.
Vždy si však najprv poriadne rozmyslite, či to naozaj musíte urobiť. Odstraňovanie primrznutého jazyka je dosť bolestivé.
Svet sa stavia na hlavu a skáče na ušiach. Ako Dumbo. Len nie je modrý ani slon. Svet je viac-menej guľatý a má v sebe aj iné farby ako modrú. Napríklad takú hnedú, alebo červenú. Alebo žltú. Plus hluk. Naštiepený, ostrý hluk maličkých dvojnožcov zo zelovocu.
Zviezli sa s ním všetky tri. Teda so svetom. A jeho šialenstvom. Ringlota, Broskynka aj Čerešňa. V poslednej dobe... „AAAA! čo sa to deje??! Saakriš. Ako, ako, ako je to možné, že nám tak šibe? Však... Sme boli normálne. Donedávna.“ ...pretrvávajú v podobnej podobe.
Broskynka je platonicky zamilovaná. Do Kakaa. Videla ho až dvakrát v živote. Ale chodí s ňou na Hatlaninku, tak je reálna perspektíva, že ho uvidí viackrát.
Po tom, ako istý diletantský Kukuričný Klas Broskynke pošliapal kôstku, Čerešňa dúfala, že Broskynka sa (si niekoho) nájde. Možno svitlo, a vyrieši sa strach, že Broskynke raz prepne nadobro. No... Broskynke nám v poslednej dobe slušne preskakovalo. S učením sa dá aj predávkovať, nech si vraví kto chce, čo chce.
Pravda. Čerešňa hodila ceruzku do zošita matematiky a zo šuflíka vybrala balíček francúzskej čokolády.
Viete na čo je dobrá čokoláda? Obsahuje fea. To je látka, tvoriaca hormón, čo sa v tele nachádza prirodzene, keď je človek zamilovaný. Problém s tou látkou je, že keď už ľudský organizmus fea okúsil, nechce sa ho tak ľahko vzdať. V istých obdobiach (povedzme, že cez zimu na duši) nastáva krutý deficit. A ono... umrieť na predávkovanie horkou čokoládou tiež nie je najpozitívnejšie. (Hlavná vec, že Čerešňa teraz do seba pchá ďalšiu kocku.)
Hormóny sú zákernejšie ako učiteľka matematiky ktorá trpí na chorobu starej dievky. Úplne vás pohltia. Po čase. ČASE! Broskynka podľahla už po mesiaci. Toto nie je normálne... a čo potom... my.
Čerešňa si práve otrieskala hlavu o stenu a zjedla ďalšiu čokoládu. V kúte ju čaká gitarka. (Dnes si zas vytrpí búšenie do strún v mólových stupniciach.)
Roxanne a sa jej otiera o nohy. Vytiahla ju do lona. Roxanne má polnočnú srsť a jantárové oči. Čerešňu to aspoň na teraz upokojilo.
Kakao je sympatický. Síce aj Čerešni je dosť platonicky milý- on totiž vie robiť malé zázraky. A v očiach mu vonia dobro. (Na rozdiel od istého diletantského Kukuričného Klasu, ktorého Čerešňa nemala rada od prvej sekundy- prepáč Broskynka, ale som úprimne rada, že si teraz užíva niekde na druhej pologuli. Čoskoro bude z neho pukanec, a jeho citová výbava v čajovej lyžičke a ego vo vesmíre ťa už viac nebudú trápiť.)
Kakao je fajn. A keď sa aj potenciálne niečo vo vesmíre a svetielkach zmení... možno by sme konečne prestali byť tri zúfalo hrabnuté ženy. Ale jedna zamilovaná, jedna dočasne stratená na poli slnečníc a jedna termálne priteplená.
Ach jaj. Ľudské telo je subjekt ťažký na pochopenie. Čerešňa má kruté podozrenie, že tieto stavy plynú z hormónov. A s dušou majú spoločné tak možno len budúcnosť.
Snáď problémy s fea, hormónmi a dotykmi sú len prechodná záležitosť.
Ringlota a Broskynka to asi čoskoro vyčítajú v knihách. Chcú byť totiž lekárky. Chcú raz ľudské telo mať v malíčku. (Čerešňa ich síce veľmi nechápe. Zato obdivuje ich odhodlanosť.) Ale aspoň majú jasný smer života. Chcú sa špárať v mŕtvolkách- minimálne pre začiatok. To asi nebudú trpieť srdečnými šelestmi ako v našom svete. ...Už nie sme deti, ale pritom si z času na čas obliekame detské nohavice s trakmi. ...
Nech žijú sínusoidy!
Ps. Čerešňa cíti v kostiach, že daruje perníček náhodnému okoloidúcemu len z čistej lásky. A čistého šialenstva. Aj Rímski cisári boli šialenci, tak prečo by nemohla byť ona. Aj keď... ona Rím podpaľovať nebude.
Sadol som si za stôl, s rukami založenými na pekne vystretom obruse. Snažil som sa tváriť vážne. Čerešňa sa zas zaksichtila a hodila si hlavu na roztvorené zošity. Záchvat smiechu? Tak to fakt nie. Skryla sa do svojho mozgu. Mala by niečo začať brať. Nejaké ľahké drogy, nech tieto stavy má oficiálne podpísané. Teraz je iba obyčajný cvok.
Už dlhšie ju sledujem. Zakaždým som sa snažil uchovať v utajení, ale teraz mi stačí vystupovať primerane nevtieravo- subjekt ma ignoruje. Začalo sa to tak pred troma rokmi. Akoby uťal, stratila rovnováhu pod nohami. Od vtedy tápa dokola, zamyká sa do seba a chodí v sínusoidách. Najnovšie som spozoroval aj vyjadrovacie ťažkosti.
Spoločnosť v nej vidí pacienta z Pezinku. Nečudujem sa, už len pre jej neprimerané správanie. Nebolo to raz, ako som ju pristihol strnulo sedieť a so zahmleným pohľadom civieť do prázdna. Aj hodinu. A pritom má v mysli vymetené.
Tvrdenie, že rada počúva, je len zásterkou, lebo nemá čo povedať. Usudzujem, že jej to je jedno, ale keďže existuje v spoločnosti pomerne rozprávania-chtivých osobností, tento argument si pripravila pre prípadnú výzvu k dialógu. Vravím, stratená existencia.
Čerešňa si znova tresla hlavu o zošit a keď sa konečne vyrovnala, v očiach jej zažiarila šialená patina. Hrabla po ceruzke a zápisníku. Chvíľu akoby rozmýšľala a potom priložila hrot ceruzky k papieru. Zlomil sa. Povytiahla ľavé obočie a ceruzku strčila do chumáča vlasov. Zobrala druhú ceruzku a skúmavo prezerala hrot. Pritlačila ho o papier a pridusene sa zasmiala. Trochu som sa odsunul. Po skúsenostiach s jej náladami, si predsa len držím odstup.
Naškrabala zopár roztrasených riadkov a ceruzku odhodila na stôl. Zas nejaká pseudobáseň, alebo čo. To teraz robí často. Čo ja viem, možno si tak zvykla kričať na papier, keď nemá čo povedať.
Často píše o dotykoch. Myslí na ne- na také obyčajné dotyky tela s telom. Darmo by som jej tĺkol do hlavy, že je cvok a nemá šancu. Ale dráždi ma to. Raz som ju skoro pritisol o stenu- zas mala v očiach ten jej prázdny pohľad. Skoro som ju uškrtil. Chcela by to. Iba dotyky. Ale keby som jej ukázal temnú stránku života, o ktorom nemá ani poňatia, ale pritom ju myšlienky naň úplne pohlcujú, vykrúcala by sa ako had. A bola by aspoň tak jedovatá.
Najnovšie je to vraj Durman. Alebo možno- zas je to Durman. Ten, pri ktorom myslí na dotyky. Čerešňa má v sebe príliš veľa rozporov. V noci jej vravím, uč sa na maturity, do školy. Čo povie ona, to nestojí za reč. Radšej zoberie ceruzku a strčí si ju do vlasov.
Nedokážem pochopiť, ako sa mohla nájsť taká plytká a životaneschopná existencia. Však ju zožerú, hneď, ako odíde zo školy.
Navrhujem, pustiť ju späť do lesa.
