Existujú dni, keď to proste nejde. Dnešok je jedným z nich.
Zajtra straší a človek fakt vie, že by sa mal obrniť, pripraviť. Ale... NEDÁ SA!
Neurotické myši v kolese. To sú vlastne myšlienky, myšlienky! Jedna strana zo slovenčiny, číta sa na trikrát, a v pamäti zostáva jedno nepostrehnuteľne gigantické- blank. Kde je zmysel, kde je normálnosť? Konvenčnosť... myši v hlave, to je cvok.
A čerešňa behá po izbe ako odhalená striga.
Je v tom Macko, je v tom Matika, je v tom Matura je v tom Detstvo, je v tom... Hurikán myšlienok a pocitov. A ten... zlámaný kompas v črepinách.
Vravím jej- čerešni- nech sa vzchopí. Že zas je iba down. A že zajtra v škole ani len nezadrie. A že by sa naozaj mala učiť. Ale vraj... ona by sa len stavala na hlavu. Nechápem, nechápem. Čo na tom vidí.
A aj tak mu nerozumiem. A nikdy nebudem. Lebo... som naivný človek veľkomesta. Príliš zahataný slovami o počasí a škole a napuchnutej mladosti.
Rozprával. Skôr, vravel jej, nech začne žiť a vyhodí to, čo jej gumuje úsmev. Ona sa hrala na herečku z Broadwaya. A počúvala. A tiež veľa rozprávala. Prázdne, prázdne slová.
Bože, koniec prázdnych slov.
Sme prekliati. Naivní ľudia veľkomesta, čo strácajú slová o živote, čo sa stal psom. Ale aj tak. Ale aj tak, jediné, čo strácame- sú kvapôčky jedu z našich zubov. Prázdne slová, po ktorých vnútro zostáva prázdne tak záludne, že raz to prázdno tajne zatlčie klinec do rakvy. A na vrch záludnosti, človek môže v rakve prechodiť ďalších dajme tomu šesťdesiat rokov a až potom naň spadne kábel vysokého napätia, resp. on spadne na ľade pred vchodom do domu. A tak mu zaplatia právo na atraktívnu izbičku v zemi, s atraktívnym vylešteným vchodovým kameňom popísanom zlatými slzami, ktoré v podstate nikdy neboli okrem toho posledného dopoludnia, kedy sa strkalo do zeme.
Ľudská prázdnota, bože, hlce aj mňa. Aj jeho, čo sedel v tú noc pri mne. Málo z mála, čo som v podstate vnímala bola jeho ťažká vôňa s prímesou nikotínu. To sa mi stiahol zvyšok duše, a zostalo klamlivé telesno.
Telesno zostáva ako posledné. Skoro vždy. V začiatkoch chce vyplniť prázdno.
Predvčerom poobede
Sedela som na lavičke. V parku. Konečne sa opieralo slniečko a po dlhej šedej zime ukladalo trošku radosti na kožu a do očí. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.
Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. Takí slušní vysokoškoláci. Rozprávali sa... o cukríkoch. ...Hmm. Chcete sa zobrať? Chcete priviesť na svet deti? Chcete... byť? ...
Zdvihla som ľavé obočie a trošku skepticky pokrútila hlavou. Hej, srší zo mňa skorumpovanosť a nechuť. Čo už.
Dostala ma komercia a rýchlosť v čmuhách. Obyčajné telesno. Neubránila som sa. Ospravedlňujem sa... ospravedlňujem sa vám, Albatrosom od Baudelaira... ak vôbec ešte lietate medzi nami.
Sedela som na lavičke. V parku. Začínal dýchať chlad a vlhko od hlučnej ulice. V rukách zvieram Dámu s kaméliami, ale nečítam. Nedá sa.
Okolo prechádzal pár držiac sa za ruky. On mal ľúbiť moju priateľku a ona mala byť kedysi láskou môjho kedysi dobrého priateľa. Ona ani zďaleka nebola vysokoškoláčka. Rozprávali sa... o blížiacom sa večeri a o teple v byte jedného, alebo druhého.
Ako som sa dozvedela neskôr, pomedzi zranené slová mojej priateľky, išli k nemu.
A... Na zemi plakalo len rozdrtené kryštálové srdiečko a biela šnúrka, ktorá ho kedysi držala na teplom krku. Priateľka neplakala. Kdeže.
...Prázdno?...
Dnes v noci
Bolo pol jedenástej a pod pouličnou lampou to vyzeralo ako cez apokalyptický deň. Umelý, žltý a vykonštruovaný.
Sadol si na lavičku a ona si sadla vedľa. Teda, bola som to ja, ale namočená v myšlienkach na históriu pred obyčajnými dvoma, troma rokmi. Namočená v sentimente hodín a minút, keď som chodila ako dievča, keď som, myslím, mala srdce ako Albatros. Dnes, už som to paradoxne dávno nebola ja.
Vykĺzli mi slová o živote, čo sa stal psom. Nechtiac. Veď ani neviem, ako taký život vyzerá. A on sa len pousmial. Trošku nervózne, lebo som nechcela, aby fajčil. Vedel, že dym nemám rada, ale aj tak ma prekvapilo, že to rešpektoval.
Myslela som na tri roky dozadu.
Dnes som vo vnútri šepkala, nech mi odhrnie vlasy z očí, nech mi ich prihladí za uchom. Šepkala som, že potrebujem objať.
Nie je to možné. Sme dvaja. Prázdni, prekliati, naivní ľudia veľkomesta. A už... nemáme si čo dať.
Včera a zajtra popoludní
Na chodbe v škole stretnem priateľku bez kryštálového srdiečka na krku. Mohla som ju len objať, a ona sa usmiala.
Chodbou práve prechádzala sestrička oblečená v zelenom plášti a s hlučnými, bielymi sandálmi na nohách. Hýbala sa ako v mlieku, pomaly a mátoživo. Akoby neexistovala presne tak, ako netlačila stolík s liekmi v umelohmotných mištičkách. Bol večer, neskoro. Vonku pršalo v pramienkoch strieborného dažďa. Zmývali ticho zo zaprášeného okna. Biele svetlo blikalo v bzučiacich intervaloch kdesi na konci chodby a ona sedela zohnutá na drevenej lavičke pod ním. Pálili ju oči. Od svetla. Od sucha.
Ruky pretkávané jemnými modrými žilkami, biele a skrehnuté, ležali jej v lone. Triasla sa. Pridlho čakala. Hodiny na stene príliš hlasno rachotili. Nedali jej pokoj.
Chirurg za sebou šetrne zavrel dvere. Žena spozornela, neisto sa postaviac s prosiacou otázkou v očiach. Ako... Chirurg sklonil oči. Ženu iritovali jeho vrásky, jeho pevné ruky. Ako... „Pani Solanová, vášho syna sa nám nepodarilo zachrániť. Jeho srdiečko bolo príliš slabé.“ Nasucho prehltol, žena deravo pozorovala jeho vlhký krk ako ranená šelma zahnaná do kúta. „Môžete sa s ním rozlúčiť, ešte pred tým, ako ho odvezú.“ Chirurg odstúpil a uvoľnil matke cestu. „Je mi to ľúto.“
Nevedela, že kráča, proste išla tam, kde ju poslali. Do chladnej miestnosti, bez okien, zaplavenej dravým nazelenalým svetlom. Sestrička stála pri jej synovi. Spal. Len v nesprávnej posteli. Holú hlávku, krehkú ako porcelán, uložili na igelite a malé tielko prikryli ohyzdnou plachtou. Ako mohol zaspať na takomto mieste. Žena si sadla na stoličku vedľa postele. Dotkla sa malej studenej rúčky. Nie, nebolo to správne. Sestrička do nej bodala súcitným pohľadom. Cúvala v kúte, radšej by odišla. Žena pohladila drobné čielko. Stanko... moje slniečko. Pobozkala synčeka, ale všetko bolo nesprávne. Spal. Pozrela na sestričku- krčila sa v kúte, len aby sa nezmáčala od smútku. Ticho miestnosti však tieklo po stenách a liezlo cez póry do tela. Spal. Matka sa otočila chrbtom, chcela vyjsť na chodbu, tu sa dusila. „Nezabudnite...“ matka sklopila hlavu a načúvala bodavému pohľadu. „Nezabudnite si vziať jeho veci.“
Všetko ťahalo za sebou tiene. Ľudia na chodbe, svetlá na strope. Zišla na prízemie, pomaly, jedným schodom za druhým, s okrajmi z hnedej gumy. Dole vykĺzlo jej meno z popraskaných pier a do rúk jej položili hnedý balíček. Voňal jej pracím práškom. Ponúkli sa, že zavolajú taxík. Odmietla.
Na chodbe pred bytom sa snažila odomknúť dvere. Zámok cez noc opuchol a škeril sa jej do tváre. Hnedý balíček padol na zem. Kopla do dverí a zviezla sa k podlahe. Cítila chlad tiahnuci z linolea. Vzala balíček a vytiahla poskladanú modrú košieľku. Ponorila v nej tvár. Košieľka ju chladila na lícach a vôňa sa zarývala príliš hlboko. Zdvihla sa a vložila kľúč do dverí.
Byt, prázdny. Hrôzostrašne nezmenený. Na stenách prilepené pastelkové obrázky s rytiermi a autíčkami svietili farbami tak, ako pred troma dňami. Vošla do synovej izby. Na zemi ležalo neodložené autíčko. Jemne ho skryla v rukách a ľahla na ustlanú posteľ. Slzy vsakovali do vankúša. Nemé, od narodenia zabudnuté. Plakala po prvý raz od chvíle, ako videla synovo telíčko necitlivo položené na igelite. Ona nezabudne. Vysilená zaspala.
Ráno otvorila oči do teplého svetla. Najprv jej blyslo hlavou že všetko bol zlý sen. Nič sa nezmenilo. Nič. Však ako jej pohľad dopadol na záclony s farebnými balónikmi a v dlani našla zabudnuté autíčko, rozplakala sa znova. Zahrabala sa pod perinu a ruky ponorila pod vankúš. Pod vankúšom ležal papier. Poskladaný lístok.
Drahá mamička.
Nechcem, aby si plakala, lebo si plakala už príliš veľa.
Ako som sem docestoval, hneď som Ti chcel napísať, aby si nebola smutná. Privítal ma ocinko. Je tu aj babička s deduškom a všetko mi hneď ukázali. Páči sa mi tu, aj keď mi veľmi chýba, že Ťa nemôžem objať.
Vraj keď budem chcieť, moja duša sa môže vrátiť na svet a bude zo mňa dieťatko. Ale to nechám ešte na neskôr.
Aj keď som si myslel, že sa to nebude dať, dalo sa to. Chcel som Ti totiž povedať, že Ťa veľmi ľúbim. Požičali mi špeciálne pero, aby som ti mohol napísať. Pozdravuje Ťa aj ocinko, teraz ma drží za plecia. Tiež vraví, že Ťa veľmi, veľmi ľúbi.
A vieš čo je najzaujímavejšie? To pero mení farby na tomto slniečku. A vraj tento list môžeš prečítať len Ty.
S ocinkom chceme, aby si nebola smutná a aby si nebola osamelá. Vôbec sa nenahnevám, ak si nájdeš druhého synčeka. Napríklad z detského domova. Kľudne sa môže hrať s mojimi hračkami. Však keby si chcela dcérku, asi jej budeš musieť nájsť iné hračky, lebo ju nebudú zaujímať chlapčenské. Veď vieš. A ľúb ju tak, ako mňa.
Prosím, nebuď smutná. Už ma nič nebolí. Môžem už behať a dokonca aj lietať. Je to super.
Viem kedy na mňa myslíš. Vtedy myslím aj ja na Teba. Tak neplač, nie si sama. Ani teraz nie si. Sedím vedľa teba, len ma nevidíš.
Ľúbim Ťa a teším sa, že môžeš byť ešte na svete, aby si mohla dávať lásku, ako si ju dávala mne.
Tvoj Stanko.
