Dlho som netušila,
akú silu majú slová.
Hej, kĺzajú mi ľahko,
bez rozmyslu...
to je pravda holá.
Vraj Spontánnosť,
tak som to nazývala.
A stále nazývam.
Len...
Zas si mi dal facku.
Tak radšej pri Tebe
utícham.
Možno len na dnes,
prepáč,
som to ja.
Stále sa ospravedlňujem.
Ale proste Ťa mám
rada.
Tak si budem spievať.
Niekde vonku,
na mokrej tráve.
O svojich citoch,
o tom, čo mám v hlave.
A možno aspoň psy
za zeleným plotom,
budú so mnou zavýjať,
spontánne,
čo už, aj o tom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára