Hra v hre života.
V lavici oproti
sedel prvý úsmev.
Obyčajný človek,
so smrteľnými očami
a teplým dychom.
Taký,
zmáčaný v dobre
a obsypaný hriechom.
Dnes, jednou nohou
vo vedre spomienok.
Vidíme sa o päť rokov,
či možno náhodne,
v električke chaosu.
Vravím,
už nevravím..
sme naposledy,
a poslední-
víťazi,
a to predsa nie najhorší.
Práve takí strední.
Priemerne stlačení
(ako sardinky v oleji)
V pohodlnom plechovom srdci.
Takže,
donevidenia
v knižočke
s fotkou a záložkou,
už stužkou previazaní.
Ps.?
Laici..
v lavici oproti.
.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára