Je tu tma. A ticho. Všetci už pomaly zaspávajú. Teda, snažia sa.
Sama som povedala, že ticho je pokojné. Že lieči. Toto je strašne ťaživé, hrobové ticho. Lezie mi na nervy. Už neviem, čo mám robiť.
Do pekla s vetrom, čo rúti domčeky z karát!
Chce sa mi kričať. Kopať, mlátiť. A aj tak tu len tak sedím a ťukám do klávesnice. Snáď som dúfala, že keď zo mňa niečo vypadne, bude to aspirínom na dušu. Ospravedlňujem sa ľuďom, ale už ma to tu fakt serie. Na tomto svete.
Vieš aký je ľudský život? Krehkejší ako motýlie krídla. Do pekla s ním, ak nám všetkým visí na vlásku. Do pekla s tým všetkým, keď včera si sa ešte lopotil v honbe za ničotou, a dnes ťa pohltila. Dnes ležíš v nemocnici a my akoby sme neboli. No čo, čas je sviňa, i tak na každého príde rad.
Všetko presýpa sa mi cez prsty a deravé dlane, ako studená voda, čo stráca sa dakde v tme. A ja sa len prizerám, ako bláznivá. Času, čo ohlodáva všetkých, čo milujem.
Asi mám srdečné šelesty. Z hektolitrov horkej krvi. Bezmocnosť ma zabije.
Bože, prečo to všetko robíš. Vyžívaš sa v tom?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára