Vodopád

Vodopád. Tak by sa dal opísať môj terajší postoj. Voda sa valí z útesu a triešti sa o ostré skaly. Neviem, čím to je. A to ma tom desí.

Kamarát si myslí, že ten vodopád dokáže zastaviť. Ale nedochádzajú mu súvislosti, zdá sa. Veď ako môže smrteľník zahatať cestu takému nespútanému živlu. Áno, áno. Postaví hrádzu, bariéru, upraví koryto. A voda sa jednoducho zastaví.

Zaujímavé je, že vo všetkom sa dá nájsť jedno také krásne slovíčko... „ALE“ ...

Zastavíš tok neprirodzene. V stojatej vode sa uhniezdia živočíchy nízkeho pôvodu, voda začne pustošiť dno a premení ho na bahno. V okolí sa rozlieha zápach rozkladu. Tak čo je lepšie? Nespútaný vodopád, či tichá smrť.

Vždy sa pýtam, prečo sa ľudia silou mocou snažia niečo meniť. Či je to príroda a či iní ľudia. A pritom seba akoby vôbec nevideli. (Nie som múdra. A nemám právo poučovať ostatných. A predsa to robím, za čo sa neznášam.)

Len... niekedy je vodopád predsa len na niečo dobrý. Rútiaca sa voda je bohato okysličená. A teda, rybkám sa lepšie dýcha. Zato stojaca je mierna a nemení svoju tvár. Rybky v nej majú pokojný domov.

Vždy je na výber, však? Človek len musí vidieť otázku. Potom je možné nájsť odpoveď.